Všetko sa dá zmeniť, keď sa chce

Slovensko, 27. 3. 2009 (Verejná správa 6/2009)

Ing. Stanislav BECÍK, PhD.,(56), je ministrom pôdohospodárstva viac ako pol roka. Žezlo prevzal počas minuloročného zberu vysokej úrody kŕmneho obilia, pre ktoré nebol odbyt. Okrem tohto problému mal na stole záporné saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi komoditami a potravinami. So svojimi predstavami o vývoji v rezorte sa podelil v rozhovore so spolupracovníčkou našej redakcie.

Pán minister, poľnohospodári vás poznajú ako predsedu úspešného družstva. Aký je rozdiel medzi ministrovaním a podnikaním?

Zložitý i jednoduchý. Zložitý v tom, že som musel vniknúť do širšej problematiky. Pôdohospodárstvo má tri rovnocenné odvetvia – poľnohospodárstvo, potravinárstvo a lesníctvo. Jednoduchý zase v tom, že som riadil podnik, ktorý som mal rád, mám rád a budem mať rád, ktorý ma naučil, že riadenie nie je iba racionálne uvažovanie, ale aj záležitosťou citového vzťahu, srdca. Ak sú tieto dva prístupy v rovnováhe, môže sa dostaviť úspech. Som telom a dušou pôdohospodár. Od Adama som roľník, moji predkovia nikdy nič iné nerobili, venovali sa len poľnohospodárstvu. Veľmi som chcel študovať na strednej lesníckej škole, neskôr zase na vysokej lesníckej škole. Nepodarilo sa. Dnes mám lesy v rezorte, takže to robím s láskou. Či to robím dobre, to ukáže čas. Ale robím to tak, aby som sa raz, keď budem odchádzať z tohto postu, mohol ľuďom pozrieť do očí, a povedať: ďakujem, že ste to so mnou vydržali.

Poľnohospodárov v súčasnom období ťaží veľa problémov. Jedným z nich je prebytok kŕmneho obilia a jeho nízka cena. Vláda už na váš návrh rozhodla stiahnuť časť kŕmneho obilia. Ste spokojný s takým riešením?

Dnes sú pravidlá nastavené tak, že podiel tržieb z klasickej poľnej výroby tvorí až 87 percent, čo nie je normálny jav. Najjednoduchšie je traktorom obrobiť veľký lán, zožať a potom biť na poplach a žiadať od vlády pomoc pri odbyte, keď je cena na trhu nižšia. Kŕmne obilie je vždy len medziproduktom a kto produkuje medziprodukt, je povinný zhodnotiť ho cez mäso a mlieko, a nie čakať na pomoc vlády. Nájsť riešenie a pomôcť som pokladal za svoju morálnu povinnosť. Opatrenia boli nastavené. Ja som nastúpil do rýchlika ako rušňovodič v polceste a mojou povinnosťou je dostať rýchlik do stanice. Ale to je naposledy, čo vláda pomohla pri odbyte kŕmneho obilia. Roľníci si musia uvedomiť, že nebudeme podporovať producenta, ktorý sa orientuje iba na sezónnu poľnú výrobu - a pestovanie obilia také je - ktorý s veľkou výmerou plochy aj pri nižšej miere rentability ľahko vyžije, ale dedine nedáva nič, žiadnu hodnotu.

Čo by mohlo byť tou hodnotou?

Multifunkčné činnosti, ktorým by sa mali poľnohospodári venovať. Tie veru nepribúdajú, alebo iba sporadicky.

Aké činnosti by to mali byť konkrétne?

Napríklad, na každej dedine by mohla byť akási vzorkovnica hospodárskych zvierat a chodili by sa na ne pozerať deti z materskej i základnej školy. Aby vedeli, ako vyzerá a žije koník, kravička, ovečka, ako sa treba o ne starať a aký je z nich úžitok.

Pribúda mládeže závislej na drogách a alkohole. Keďže na vidieku je málo akýchkoľvek voľnočasových centier pre mladých ľudí, mohli by sa vytvárať strediská jazdeckého športu. Domnievam sa, že každý farmár, ktorý si prenajíma štátnu pôdu, by mal byť štátu vďačný za to, že môže produkovať, a mal by niečo pre štát aj urobiť. Znamená to, že by mal vybudovať niečo také, kde by sa mohla mládež stretávať a zmysluplne vyžiť. Dá sa to, poznám to z vlastnej skúsenosti. Zriadili sme v Dvoroch nad Žitavou oddiel, kde každý deň po vyučovaní prichádza dvanásť až tridsať detí. Trávia tam aj víkendy. Kam by ináč išli a čo by robili?

Možno by sedeli pri počítači...

Zrejme áno. Alebo inde, kde môžu prísť o svoje fyzické a často i psychické zdravie, na čo raz všetci doplatíme. Nie je to náhoda, že rezort zdravotníctva pýta viac peňazí ako náš. Pýta ich právom, lebo choroby sa majú liečiť. Ale lacnejšie je chorobám predchádzať.

Každý, kto sa bude chcieť zaoberať pôdohospodárstvom, nemôže myslieť iba na seba, aj keď v prvom rade bude hospodáriť na pôde preto, aby sa sám uživil a efektívne využil potenciál krajiny na dorobenie poľnohospodárskych produktov a potravín. Mal by si však uvedomiť, že musí dať spoločnosti aj čosi navyše.

Záporné saldo zahraničného obchodu s agrárnymi komoditami bolo vlani viac ako dvadsaťšesť miliárd korún. Dováža sa aj to, čo sa na Slovensku vyrábalo - jablká, hrušky, bravčové mäso... Dá sa to zmeniť?

Ovocinárstvo, zeleninárstvo aj vinohradníctvo sa zle nastavenými systémovými opatreniami dostali do nezávideniahodnej situácie. Vo vinohradníctve sme sa dostali na úroveň 12 900 hektárov rodiacich vinohradov. To je na zaplakanie! V zeleninárstve sme klesli zo 45 000 hektárov na súčasných 9000. Je to katastrofa, keď rozdiel medzi dovozom a vývozom vína za prvý polrok minulého roku bol v neprospech Slovenska vo výške 800 miliónov korún, rozdiel medzi vývozom a dovozom jabĺk 697 miliónov korún, keď sme v prvom polroku doviezli bravčové mäso takmer za tri miliardy korún.... Importované produkty boli v takej kvalite, ktorej zodpovedá nižšia cena a, žiaľ, aj kúpyschopnosť obyvateľstva. Hnevá ma, že dovážame mlieko s polročnou trvanlivosťou alebo jogurty s neživými kultúrami, čo neprospieva zdraviu našich spotrebiteľov.

Všetko sa však dá zmeniť, keď sa chce.

Poľnohospodárstvo je behom na dlhé trate. Produkovať odstavčatá a tak využiť lacné kŕmne obilie sa dá pomerne rýchlo, ale niektoré odvetvia potrebujú na pookretie dlhší čas...

Isteže, šmahom ruky sa nedá veľa zmeniť. Ja však chcem prehodiť výhybku do rozvoja hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, kôz, aj do rozvoja špeciálnej rastlinnej výroby – do ovocinárstva, zeleninárstva a vinohradníctva. Aj zemiaky prežívajú viac menej recesiu. Stratili sa nám z podhorských a horských oblastí a nahradilo ich pestovanie obilnín, prípadne repky, čo považujem za nenormálne. Absurdné je aj to, že skoro miliardou korún odškodňujeme pestovateľov cukrovej repy za to, že ju nepestujú, a dnes do dvoch fungujúcich slovenských cukrovarov dovážame repu z Českej republiky a Rakúska. Musíme teda v dlhodobom horizonte podporiť systémové opatrenia, aby sa roľníctvo postupne pozviechalo.

Neraz ste sa vyjadrili v tom zmysle, že štátna podpora by mala smerovať do rozvoja celej živočíšnej výroby, koní, ovocinárstva, zeleninárstva a vinohradníctva... Máte už predstavu ako?

Špeciálna komisia vypracúva systémové opatrenia. Jej členmi sú generálni riaditelia sekcií rezortu pôdohospodárstva a experti z poľnohospodárskej prvovýroby a spracovateľského priemyslu zo všetkých oblastí Slovenska. Napríklad Spišiaci, ktorí chovajú ovce a pestujú zemiaky, Liptáci, ktorí sa venujú chovu kráv bez trhovej produkcie mlieka, Oravci, ktorí sa venujú krmovinám na ornej pôde, trvalým trávnym porastom a produkcii mlieka. Jej členmi sú aj producenti bravčového mäsa z južného Slovenska, zástupca producentov zeleniny, vinohradníkov a vinárov, ovocinárov, ktorí hovoria, čo je dôležitejšie a čo treba z praktického hľadiska urobiť, ako by to mohlo byť efektívnejšie, ako by sa to všetko dalo zosúladiť, a ako by sa produkcia všetkých zaostávajúcich komodít mala podporovať. Ide nám o to, aby transfer prostriedkov zo štátneho rozpočtu na rok 2009 bol prerozdelený efektívne. Mal by sa porozdeľovať z priamych platieb na veľkú dobytčiu jednotku (VDJ), pričom sa uprednostnia kravy s trhovou produkciou mlieka, ovce, kozy. Samozrejme, v rámci Európskej únie máme malý počet „vyrokovaných“ kráv bez trhovej produkcie mlieka. Je to len 28 080 kusov. Čo to je v porovnaní s Českou republikou, kde majú 98 000 kusov! Spomínaná komisia by mala čoskoro vypracovať pravidlá, ako podporiť rozvoj perspektívnych odvetví.

Slovenskí poľnohospodári netrpezlivo čakali na to, ako rozhodne Európska únia o podpore fariem podľa veľkosti. Veľké farmy predsa len prídu o časť podpory. Tie peniaze sa presunú na rozvoj vidieka. Poradia si naši poľnohospodári tak, aby krátenie príliš nepocítili?

Na Slovensku sa to dotkne 229 fariem. Myslím si, že v tomto smere si farmári budú vedieť poradiť a dokážu diverzifikovať podniky na menšie právne subjekty tak, aby krátenie priamych platieb priveľmi nepocítili.

Vráťme sa ešte na vidiek. Ako by sa mal a mohol rozvíjať tak, aby sa skvalitnil život ľudí v dedinách?

Hodnotový roľník je ten, ktorý tu pôsobil do päťdesiatych rokov. Potom kolektivizácia priniesla prikazovací systém, čo treba a čo netreba robiť. Nariaďovala sa napríklad povinná živočíšna výroba. Dnes máme v tomto smere slobodu a demokraciu. Ale musím povedať, že demokracia nie je sloboda bez hraníc, ani sloboda bez zodpovednosti. Slovenský pozemkový fond nie je na to, aby bez záruk prenajímal pôdu, poľnohospodár si nemá brať čo najväčšiu plochu, aby dorobil poľnohospodárske produkty, ktoré trh nevie absorbovať, a štát aby sa potom staral o odbyt.

Povinnosťou poľnohospodára je myslieť aj na spätnú väzbu. V praxi to znamená, že každý farmár by mal byť aj tvorcom kultúrneho života vo svojej obci. Mal by prispieť k tomu, aby sa mladí ľudia vrátili do pôdohospodárstva. Cez popularizáciu chovov hospodárskych zvierat, napríklad na športové alebo iné využitie, alebo aj na propagáciu odvetvia. Bol by som rád, keby sa poľnohospodári nestavali macošsky k spoluobčanom, ktorí majú záujem v malom chovať hydinu, hospodárske zvieratá. Dnes je lacné kŕmne obilie, ale niektorí farmári, ktorí si prenajímajú od ľudí pôdu, núkajú často tým istým ľuďom kŕmne obilie za dvojnásobnú cenu. Takto ich ochudobňujú a znemožňujú im venovať sa domácim chovom s predajom produktov z dvora.

Apelujem na farmárov, aby sa pozerali aj za horizont a nevideli iba seba. Treba vidieť aj tých, ktorí vedľa nich žijú. To je kvalita života. Neuznávam farmára, ktorý si prenajme pôdu, vypestuje pšenicu, jačmeň, kukuricu, poprípade bude mulčovať, čiže len udržiavať „kondíciu“ pôdy, a v zime pošle ľudí na úrad práce. Dedina z toho nič nemá. Takýto farmár nikdy nezíska dôveru a vždy bude len otázkou času, dokedy bude môcť takto podnikať.

Pravidlá na predaj produktov z dvora farmy sú už hotové a čakajú na schválenie v Bruseli. Umožní táto novinka zlepšiť život ľudí na vidieku?

V našich ľuďoch drieme úžasný potenciál. Vedia sa prispôsobiť podmienkam, ktorým je legislatíva naklonená. Mám na mysli práve predaj z dvora. Verím, že keď to bude legislatívne ošetrené a naša domáca byrokracia nebude klásť prekážky, keď sa nebudú vymýšľať nákazy a choroby, ktoré by mohli na malej farme prepuknúť a keď sa budú chovať husi, kačice, sliepky, ovce na predaj veľkonočných jahniat z dvora, keď sa bude predávať hovädzie, či bravčové mäso - tak pridaná hodnota zostane na dedine. Prečo by sme mali predávať zástavové býčky po šesťdesiatich korunách za kilogram živej hmotnosti do zahraničia, keď sa môže na vidieku lepšie zhodnotiť. Veď teľacina je dnes úzkoprofilový tovar! Prečo máme dovážať za dvestopäťdesiat korún kilo cesnaku zo Španielska, keď Slovensko bolo cesnakovou veľmocou?!

Ale podaktorí naši politici vraveli, že načo vyrábať doma, keď sa potraviny dajú doviezť.

Keby som prišiel do ministerského kresla z inej branže, možno by som to aj ja takto vnímal. Možno by som bol rád, že sedím v ministerskom kresle, a povedal by som si – podotýkam, možno – že nejako to prežijem. Ale som roľník, venoval som sa tomu celý život, tak sa na to nemôžem pozerať pokojne. Prečo štyri jabĺčka z dovozu zabalené do fólie stoja tridsaťdeväť korún v supermarkete, keď u nášho ovocinára kúpite kilogram za trinásť, štrnásť korún? Prečo nedovolíme občanom, spotrebiteľom, aby si legálne, pri nižšej marži kupovali produkty z dvora farmy? Takto to funguje všade vo vyspelom svete. Jednoducho tá pridaná hodnota musí zostať na vidieku.

Na vidieku stále hyzdia krajinu rozpadávajúce sa budovy a hrdzavejúce mechanizmy niekdajších družstiev a štátnych majetkov. Ako predseda družstva ste zastávali názor, že takéto rumoviská treba premeniť na úrodnú pôdu a kto to urobí, nech dostane podporu. Teraz ako minister môžete povedať, či je to reálne?

Ten, kto naozaj premení tieto trosky na poľnohospodársku alebo ornú pôdu, alebo ju zalesní, mal by dostať odmenu. Či je to reálne, zatiaľ neviem. V tomto roku však chcem na rokovaní vlády tento problém nastoliť.

Podľa návrhu ministerstva by sa poľnohospodárska pôda, pôda neznámych vlastníkov a štátna pôda v správe Slovenského pozemkového fondu prioritne prenajímala poľnohospodárom. Tí by mali vytvárať na tejto pôde hodnoty. Napríklad zhodnocovaním produktov rastlinnej výroby, špeciálnej rastlinnej výrobe, alebo inou činnosťou, ktorá bude súvisieť s racionálnym využitím pôdy. Ako si to predstavujete?

Ide nám o to, aby sme na päťdesiat a menej hektárov ornej pôdy, alebo na sto a menej hektárov trvalých trávnatých porastov vytvorili na vidieku jedno pracovné miesto. Náš záujem je podporiť najmä podnikateľov, ktorí sa budú venovať týmto aktivitám.

Ministerstvo má záujem masívne podporovať aj chov oviec a kôz. Prijali ste isté zásady. O čo ide?

V tomto roku každý, kto bude mať v nájme alebo vo vlastníctve päťdesiat hektárov ornej pôdy alebo sto hektárov trvalých trávnatých porastov, bude musieť mať na každý hektár zvieratá zodpovedajúce jednej desatine veľkej dobytčej jednotky a vytvoriť jedno pracovné miesto. Pokiaľ ide o zvieratá, nie je to veľa, pretože jednotka predstavuje šesť oviec, čiže nie je to ani jedna ovečka na hektár. Treba ale rátať s tým, že v budúcom roku už ich bude musieť byť viac. Krajinotvorbu nám musí robiť hospodárske zviera a nie mulčovač.

Naším záujmom je pritiahnuť obyvateľstvo aj k chovu husí a včiel. Chystáme sa vo dvoch opatreniach Programu rozvoja vidieka na roky 2007 – 2013 vyhlásiť nové výzvy, ktoré povedú k diverzifikácii a špecializácii odvetví tak, aby sa vytvárali na vidieku nové pracovné príležitosti. Mojou predstavou je podporiť najmä menších podnikateľov na pôde, samozrejme, s jasne stanovenými pravidlami hry. A tak sa nebude môcť zaujímať o investície niekto, kto by ich nevedel efektívne využiť na vlastné podnikanie. Nové výzvy prinesú podporu živočíšnej a špeciálnej rastlinnej výrobe, predaju z dvora a menším podnikateľom, čo otvorí priestor aj pre nové pracovné príležitosti. Život na vidieku by sa mal stať takto atraktívnejším. To je naším cieľom.

Už ste naznačili, že pri riešení niektorých problémov by mali obce a poľnohospodári spolupracovať. Program rozvoja vidieka dáva šancu získať podporu aj malým obciam. Obciam, ktoré sa nedostali do pólov rastu. Využívajú to?

Ide o dve opatrenia – Základné služby pre vidiecke obyvateľstvo a Renovácia a rozvoj obcí. Výzva vyšla pred mesiacom, niekoľko projektov už Pôdohospodárska platobná agentúra dostala. Malé obce však môžu podávať projekty až do konca júna tohto roku. Obce sa môžu rozhodnúť či chcú podporiť budovanie kanalizácie, rekonštrukciu ciest, alebo rekonštruovať obecné stavby – napríklad obecné úrady, kultúrne domy, domy smútku, trhoviská či amfiteátre, detské ihriská, alebo autobusové zastávky. Stále majú dosť času aj na výberové konanie, pretože projekty môžu podávať do konca júna.

Malé obce však odrádza to, že aj keď sa hovorí o stopercentnej refundácii oprávnených nákladov, musia odviesť daň z pridanej hodnoty. Inak povedané, ich spoluúčasť je potom devätnásť percent. Pritom spoluúčasť obcí, zaradených do pólov rastu, je iba päťpercentná. Je to spravodlivé?

Nie je. Momentálne sa však nastavuje ten mechanizmus tak, aby sme refundovali daň z pridanej hodnoty cez ministerstvo financií alebo cez Pôdohospodársku platobnú agentúru.

Zhovárala sa Soňa LUDVIGHOVÁ

Späť