Ako napraviť situáciu na Wall Street

Slovensko, 1. 4. 2009 (Verejná správa 7/2009)

Štyristo najbohatších Američanov – áno, iba štyristo ľudí – vlastní viac ako všetkých sto päťdesiat miliónov najchudobnejších Američanov. Štyri stovky bohatých Američanov ovládli polovicu majetku celej krajiny! Ich majetok má hodnotu 1,6 biliónov dolárov. V priebehu ôsmich rokov Bushovej vlády vzrástlo ich bohatstvo takmer o 700 miliárd dolárov – teda presne o tú čiastku, akú teraz požadujú na „záchranu“ finančného systému. Prečo nedajú na svoju záchranu k dispozícii tie peniaze, čo zarobili počas Bushovej vlády? Stále im ešte zostane skoro bilión dolárov.

Samozrejme, to oni neurobia – aspoň nie dobrovoľne. Keď George W. Bush nastupoval do prezidentského úradu, od Billa Clintona dostal rozpočtový prebytok vo výške 127 miliárd dolárov. Pretože tie peniaze boli naše peniaze a nie jeho, urobil s nimi to, čo bohatí ľudia robia – bezohľadne ich utratil. Teraz máme dlh vo výške 9,5 biliónov dolárov. Prečo, preboha, by sme mali zlodejom dávať ešte ďalšie naše peniaze?

Rád by som navrhol vlastný plán na záchranu finančného systému. Moje návrhy, ktoré uvádzam nižšie, sú založené na jednoduchom a prostom presvedčení, že sa bohatí musia zachrániť sami. Ľutujem, páni, ale veď vy nám stále opakujete: There is no free lunch – Nikto nemôže dostať obed zadarmo. Učíte nás, aby sme nenávideli ľudí, závislých od podpory v nezamestnanosti. Takže my vám žiadnu podporu vyplácať nebudeme.

Tu je môj návrh, teraz známy ako Mikov záchranný plán. Má desať základných bodov.

Po prvé: Vymenujte mimoriadneho prokurátora, ktorý obžaluje všetky osoby, ktoré na Wall Street vedome prispeli k tomuto kolapsu. Než vydáme na čokoľvek akékoľvek ďalšie peniaze, Kongres sa musí zaviazať, že bude trestne stíhať všetky osoby, ktoré mali niečo spoločné s pokusom zničiť našu ekonomiku. To znamená všetky osoby, ktoré sa dopúšťali podvodov s cennými papiermi alebo akejkoľvek činnosti, ktorá prispela ku kolapsu. Tie osoby musia skončiť vo väzení. Kongres musí požadovať menovanie mimoriadneho prokurátora, ktorý bude energicky stíhať všetky osoby, zodpovedné za vzniknutú krízu, ako aj každého, kto sa pokúsi podobne podvádzať verejnosť v budúcnosti.

Po druhé: Bohatí musia zafinancovať vlastnú záchranu. Znamená to, že budú nútení bývať iba v piatich domoch a nie v siedmich. Budú sa musieť obmedziť na deväť automobilov a nie ich mať trinásť. Budú si musieť nájsť lacnejšieho kuchára pre svojich mini teriérov. Ale v žiadnom prípade nebudú pracujúci ľudia a stredné vrstvy, ktorým Bush počas svojho funkčného obdobia znížil rodinné príjmy o viac ako 2000 dolárov, financovať boháčom kúpu ďalšej jachty.

Pokiaľ boháči skutočne potrebujú tých 700 miliárd dolárov, môžu si ich ľahko zadovážiť takto:

a) Každá dvojica, ktorá zarobí viac ako milión dolárov ročne, a každý jednotlivý daňový poplatník, ktorý zarobí viac ako 500 000 dolárov ročne, bude počas piatich rokov platiť desaťpercentný príplatok k daniam (plán senátora Sandersa). To znamená, že bohatí budú platiť ešte stále menej, ako keď bol prezidentom Jimmy Carter. Tým sa získa 300 miliárd dolárov.

b) Každá transakcia na burze bude zdanená daňou vo výške 0,25 percent, teda tak, ako je to zvykom v každej inej demokracii. Tým sa získa viac ako 200 miliónov dolárov ročne.

c) Pretože je každý akcionár Američan a vlastenec, akcionári sa vzdajú na štvrť roka svojich ziskov a poskytnú tieto peniaze ministerstvu financií na záchranu finančného systému.

d) Štvrtina veľkých amerických korporácií v súčasnosti neplatí vôbec žiadne federálne dane z príjmu. Príjmy z federálnych daní podnikov v súčasnosti dosahujú 1,7 percent HDP, kým v päťdesiatych rokoch to bolo 5 percent. Ak zvýšime podnikateľské dane na úroveň z päťdesiatych rokov, získame tak ďalších 500 miliónov dolárov.

Toto by malo stačiť k náprave súčasnej krízy. Bohatí si budú môcť ponechať svoje rezidencie i svoje služobníctvo a vláde Spojených štátov zvýši trochu peňazí aj na opravu niektorých ciest, mostov a škôl.

Po tretie: Zachraňujte ľudí, ktorí prichádzajú o dom či byt, nie ľudí, ktorí si chcú postaviť ôsmu rezidenciu. Práve teraz je v Amerike konfiškovaných 1,3 miliónov nehnuteľností osobám, ktoré v nich bývajú, pretože si nemôžu dovoliť ďalšie splátky. To je jadrom tohto problému. Namiesto poskytnutia peňazí bankám formou daru, dotujte každú túto hypotéku čiastkou 100 000 dolárov. Donúťte banky, aby hypotéky znovu dojednali, aby majiteľ začal splácať dlh na základe dnešnej hodnoty jeho nehnuteľnosti. Aby túto pomoc nezhltli špekulanti alebo tí, ktorí sa snažia zarábať na rýchlom predaji či kúpe domu, zaveďte podmienku, aby táto pomoc bola len pre prvý príbytok, v ktorom občan býva. Na oplátku za príspevok 100 000 dolárov dostane vláda svoj podiel na hypotéke, aby z toho napokon aj ona mohla získať nejaké peniaze. Takže namiesto pomoci chamtivým poskytovateľom hypoték pôjde o nápravu hypotečnej krízy v jej podstate a celkové náklady budú len 150 miliárd dolárov, nie 700 miliárd dolárov.

Ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť ďalej platiť hypotéky, nie sú „osoby zosobňujúce nebezpečné riziko“. Sú to naši americkí spoluobčania a jediné, čo chceli, bolo to, čo chceme všetci a väčšina z nás to napriek všetkému aj dostane: vlastný dom. V priebehu Bushovej vlády milióny týchto spoluobčanov prišli o slušné zamestnania, ktoré kedysi mali. Šesť miliónov ľudí upadlo do chudoby. Sedem miliónov ľudí prišlo o zdravotné poistenie. Všetci boli svedkami toho, ako ich reálne mzdy klesli o 2000 dolárov. Tí, čo sa opovažujú pohŕdať týmito Američanmi, ktorí sa stali obeťami celého radu katastrof, by sa mali hanbiť. Budeme lepšou, silnejšou a šťastnejšou spoločnosťou, až keď si všetci naši občania budú môcť dovoliť bývať v dome, ktorý budú sami vlastniť.

Po štvrté: Pokiaľ vaša banka alebo firma dostane nejaké peniaze v rámci záchranného balíčka, tak ju budeme vlastniť. Ľutujem, ale tak sa to robí. Ak mi banka poskytne peniaze, aby som si kúpil dom, potom banka ten dom vlastní, dokiaľ nesplatím pôžičku celú – aj s úrokmi. To isté musí platiť pre Wall Street. Pokiaľ potrebujete na prežitie nejaké peniaze, pokiaľ vás vláda považuje za bezpečné riziko – a pokiaľ sa rozhodne, že poskytnúť tie peniaze je dobré pre spoločnosť – potom môžete dostať pôžičku, ale my vás budeme vlastniť. Ak pôžičku prestanete splácať, predáme vás. Tak to urobila švédska vláda a fungovalo to.

Po piate: Všetky predpisy musia byť obnovené, Reaganova revolúcia je mŕtva. K tejto katastrofe došlo, lebo sme dovolili líške, aby opatrovala kľúče od kurína. V roku 1999 vypracoval Phil Gramm zákon, ktorý odstránil všetky predpisy regulujúce Wall Street a náš bankový systém. Zákon bol schválený a Clinton ho podpísal. Senátor Phil Gramm, hlavný Mc Cainov hospodársky poradca, po podpísaní tohto zákona povedal:

„V tridsiatych rokoch ľudia verili, že receptom na všetko je vláda. Boli presvedčení, že stabilita a rast vznikajú, keď vláda dohliada na fungovanie voľných trhov. Dnes tento zákon rušíme, pretože sme sa poučili, že vládne zásahy nie sú správne. Poučili sme sa, že sloboda a konkurencia sú správne. Poučili sme sa, že sloboda a konkurencia podporujú hospodársky rast a stabilitu. Som hrdý na to, že som tu, pretože toto je dôležitý zákon, je to deregulačný zákon. Som presvedčený, že toto je cesta do budúcnosti a som nesmierne hrdý na to, že sa mi to podarilo zrealizovať.“

Tento zákon musí byť zrušený. Bill Clinton môže pomôcť tak, že vyvinie maximálnu snahu o zrušenie Grammovho zákona a o zavedenie ešte prísnejších regulácií našich finančných inštitúcií. Potom môžu byť znova zavedené regulačné zákony aj pre letecké spoločnosti, pre ropný priemysel a pre všetky ďalšie organizácie, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. Regulačné opatrenia, ktoré budú sprevádzať každý „záchranný balíček“, musia ísť ruka v ruke s financiami na ich realizáciu a s konkrétnymi trestami pre všetkých, ktorí predpisy porušia.

Po šieste: Ak je niečo príliš veľké a preto to skrachovalo, je to niečo príliš veľké aj na to, aby ďalej existovalo. Dovolili sme vytvárať megafúzie, nevynucovali sa protimonopolné a protitrustové zákony, takže vznikol celý rad takých veľkých finančných inštitúcií a korporácií, že už len pomyslenie na ich krach vyvoláva obavy z krachu celého hospodárstva. Žiadna firma alebo zoskupenie by nemalo mať takú veľkú moc. K hospodárskemu „Pearl Harboru“ nemôže dôjsť, ak existujú stovky a tisíce inštitúcií, v ktorých majú ľudia uložené svoje peniaze. Ak existuje desať automobiliek, pokiaľ jedna z nich zbankrotuje, nie je to celoštátna katastrofa. Pokiaľ máte v meste tri rôzne denníky, ktoré vlastnia traja rôzni majitelia, potom vám nemôže vnucovať propagandu jediná mediálna spoločnosť. Zákony musia byť presadzované tak, aby nevznikali obrie dominujúce spoločnosti - Goliáši, ktorí padnú jedinou ranou Dávida. A žiadnej inštitúcii by nemalo byť dovolené zavádzať finančné projekty, ktorým nikto nerozumie. Ak to nedokážete vysvetliť dvoma vetami, nemali by ste brať od nikoho peniaze.

Po siedme: Plat žiadneho riaditeľa by nemal byť viac než 40-krát vyšší ako plat priemerného zamestnanca vo firme, a žiadny riaditeľ by nemal dostávať „zlatý padák“, okrem onoho nesmierne veľkomyseľného platu, čo dostával, keď v podniku pracoval. V roku 1980 zarábal priemerný americký riaditeľ firmy 45-krát viac ako zamestnanci. V roku 2003 zarábali riaditelia 254-krát viac ako ich zamestnanci. Po ôsmich rokoch Bushovho prezidentovania zarábajú 400-krát viac ako priemerný zamestnanec. Ako sa toto môže diať vo verejne vlastnených (akciových) spoločnostiach, je priam nepochopiteľné. V Británii zarába priemerný riaditeľ firmy 28-krát viac ako priemerný zamestnanec. V Japonsku zarába riaditeľ firmy len 17-krát viac! V Amerike sme vyvolali katastrofu, lebo sme dovolili ľuďom tam hore neuveriteľne sa nabaliť miliónmi dolárov. To musí prestať. Riaditeľ, ktorý dostane finančnú pomoc aby firmu dostal z tejto katastrofy, nielenže z toho nemá mať žiadny osobný zisk, ale keďže doviedol svoju firmu ku krachu, má byť z firmy vyhodený ešte skôr, než podnik dostane akúkoľvek pomoc.

Po ôsme: Je nutné posilniť vládne záruky úspor, dôchodkov a nehnuteľností. Obama správne požadoval, aby vláda garantovala úspory ľudí v bankách do výšky 250 000 dolárov. Ale taká istá vládna ochrana musí byť poskytnutá penzijným fondom. Ľudia nesmú trpieť obavou, či peniaze, ktoré si odkladajú na starobu, budú mať skutočne k dispozícii. Treba nastoliť prísny štátny dohľad nad firmami, ktoré spravujú fondy svojich zamestnancov. Súkromné penzijné fondy musia byť chránené a možno by nemali investovať do kasína zvaného burza. Naša vláda má povinnosť zaručiť, že nikto, kto v tejto krajine zostarne, sa nebude musieť obávať, že zostane na mizine.

Po deviate: Všetci by sa mali zhlboka nadýchnuť, upokojiť sa a nepripustiť, aby prevládol strach. Vypnite televíziu! Toto nie je druhá Veľká hospodárska kríza. Svet sa nerúca. Politici a komentátori nám klamú tak zúrivo, že je veľmi ťažké nebyť postihnutý strachom. Pritom súčasný sedempercentný pokles Dow Jonesovho indexu nie je nič proti Čiernemu pondelku roku 1987, kedy burza za jediný deň prišla o 23 percent svojej hodnoty. V osemdesiatych rokoch zbankrotovalo 3000 bánk, ale Amerika nie. Tieto inštitúcie vždy mávajú problémy a nakoniec to dopadne dobre. Musí. Bohatí nemajú radi, keď majú problémy so svojím bohatstvom. Majú osobný záujem na tom, aby sa situácia upokojila, a aby sa do vírivky na peniaze mohli opäť vrátiť.

Napriek tomu, že situácia je šialená, desaťtisíce ľudí dostali tento týždeň pôžičku na kúpu auta. Tisíce ľudí dostali v banke hypotéku na kúpu nového domu. Študenti, ktorí sa práve vrátili na univerzitu, zistili, že im banky ochotne poskytnú pôžičku na pätnásť rokov. Život ide ďalej.

Po desiate: Založte národnú banku – ľudovú banku. Pokiaľ naozaj máme nutkanie vytlačiť bilión dolárov, namiesto toho, aby sme ich dali bohatým, dajme ich sebe. Keď teraz vlastníme Freddie a Fannie, prečo nezaložiť ľudovú banku? Banku, čo by poskytovala lacné pôžičky ľuďom, ktorí si chcú kúpiť dom, začať podnikať, študovať, financovať si liečenie rakoviny či nového vynálezu. A keď teraz vlastníme AIG, najväčšiu americkú poisťovňu, urobme ďalší logický krok a založme zdravotné poistenie pre všetkých. V dlhodobej perspektíve nám to všetkým ušetrí peniaze a nebudeme dvanásty v rebríčku priemernej dĺžky života. Budeme mať dlhší život, budeme mať prospech z dôchodku, ktorý nám bude garantovať vláda, a dožijeme sa dňa, kedy podnikateľskí zločinci, ktorí spôsobili súčasné problémy, budú prepustení z väzenia a my im budeme môcť pomáhať v reaklimatizovaní sa na civilný život.

Michael MOORE

Späť