Ťažké to boli časy pre oba národy

Slovensko, 19. 2. 2007 (Verejná správa 4/2007)

Zámer zverejniť tento dokument sa zrodil počas zasadania medzivládnej slovensko-poľskej komisie o cezhraničnej spolupráci, ktorá sa konala v jeseni minulého roku v poľskom mestečku Wisla-Jaworina. To znamená v blízkosti miest, kde sa pred takmer sedemdesiatimi rokmi odohrávali opisované udalosti. Hoci prebiehali na slovenskej strane hraníc, zdokumentoval ich a našej redakcii ponúkol jeden z hosťov zasadania komisie, senátor Poľskej republiky W ladyslaw Bulka. Okolnosti zrodu dokumentu vysvetľuje v úvodnej pasáži on sám .

Poľsko – československé vzťahy v priebehu dejín mali rôzny charakter. Na túto tému bolo napísaných mnoho vedeckých a publicistických pojednaní. Boli vydané viaceré zaujímavé knihy, napísané historikmi z Poľska aj zo Slovenska. Nie je mojím cieľom hodnotiť ich, pretože každý, kto skúma tie roky, môže mať odlišný vzťah k tomu, ako ich prežili naše národy, naše štáty ako susedia.

Ja sám som sa narodil v živieckom regióne, skoro na hranici so Slovenskom pri Veľkej Rači, v Rycerce Górnej. Vždy som sa zaujímal o dejiny našich prihraničných vzťahov. Snažil som sa dopracovať k historickej pravde a skúmať tie problémy, ktoré jatrili moju zvedavosť a zaujímali ma. Ukázalo sa, že to nie je jednoduché, že historici ani po mnohých rokoch nevedeli na všetko dať odpoveď, všetko vysvetliť.

Jedným z problémov, o ktoré som sa zaujímal, boli poľsko–československé vzťahy pred vypuknutím 2. svetovej vojny v roku 1939. Boli veľmi napnuté, hrozivé, vlády našich štátov ich nedokázali riešiť a rozhodovať o nich pre naše národy uspokojivo. Vďaka láskavosti mojich priateľov zo Slovenska sa mi podarilo prepracovať sa k prameňom udalostí, odohrávajúcich sa na malom úseku štátnej hranice Skalité – Zvardoń v rokoch 1938–1939. Nemienim popisovať dejiny a rozvoj týchto prihraničných obcí. Chcem iba prezentovať získaný materiál bez komentára, aby som priblížil čitateľom atmosféru tých rokov. Pre novovzniknutý slovenský ani poľský štát nebola ľahká.

V mojom spracovaní vychádzam z chronológie udalostí tak, ako ich opísal neznámy kronikár zo Skalitého.

Rok 1938



Pre 6. október 1938 bolo príznačné, že sa v tento deň zo zhromaždenia v Žiline rozniesla informácia: „Máme autonómiu“. Tato správa bola odovzdávaná z úst k ústam, od srdca k srdcu.

7. októbra 1938 tak, ako na celých Kysuciach, aj v Skalitom sa prejavovala radosť zo získanej autonómie. Aj Boží dom sa naplnil poďakovaním za naozajstné ráno slobody slovenského národa. Síce boli aj takí, ktorí nechceli uveriť realite. Mysleli si, že autonómia je len lúčom, ktorý tak, ako zablysol, tak aj zhasne, a za krátku dobu príde obdobie, keď na Slovensku budú Česi a budú vládnuť tak, ako vládli doteraz.

10. októbra 1938 bol vytvorený Slovenský národný výbor, ktorého predsedom sa stal dr. Artur Bolgár. Začala sa prestavba Kysúc v súlade s autonómnymi snahami. Začali vznikať prvé oddiely Hlinkovej gardy. Tu ju začal zakladať Dominik Časnocha Mikš.

16. októbra 1938 sa v Čadci uskutočnila manifestácia Kysúc za prvú novú slovenskú vládu. Na manifestácii sa zúčastnili mnohí občania Skalitého. Ešte ten istý deň do Skalitého pricestoval Timor Kemeneš, predstaviteľ Slovenského národného výboru, aby zrozumiteľnými slovami predstavil tunajším obyvateľom nové východiská vznikajúceho Slovenského štátu.

Žiaľ, po smiechu a radosti býva aj plač! A tak sa toto porekadlo naplnilo aj v Skalitom. Ako hrom z jasného neba sa ozval výkrik: „Poliaci nás berú“.

18. októbra 1938 sa začali ozývať hlasy, že celá Skalitská dolina bude pripojená k Poľsku. Rýchlo, okolo obeda, sa objavila silná agitácia a kto len mohol, utekal na vlak do Čadce. Zhromaždilo sa tam 9 000 – 10 000 Slovákov. Vzápätí sa objavilo vysvetlenie. Do Čadce mala pricestovať poľská demilitarizačná komisia aj napriek tomu, že sa dozvedela o tom, že celé okolie prišlo demonštrovať a dokázať, že tu nie je ani jedna poľská duša a preto Poľsko na tento kraj nemôže mať požiadavky. Pôvodne Poliaci chceli len železničnú trať, neskoršie aj jej okolie a ako bolo počuť, chodili už po vrchoch a vymeriavali, koľko by si mohli odrezať z bezmocného Slovenska. Neexistujú dôkazy o poľskom pôvode tohto kraja. Predsa všetci od najmladších po najstarších vyhlásili, že boli, sú, aj chcú zostať Slovákmi a preto požiadali slovenskú vládu, aby sa za nich prihovorila. Keď chceli zobrať len spomínanú cestu, ozvali sa protestné výkriky.

„Pokiaľ poľský 40-miliónový národ, ktorý sa považuje za veľký, nedokáže postaviť 14 km železničnej trate a odoberá ju dva a pol miliónovému Slovensku, my, Slováci, im ju postavíme, aj keď sme chudobným národom.“

Celé mesto Čadca až po Okresný úrad bolo preplnené. Na tabuliach boli nápisy: „Nedajte nás Poliakom – Skalité je naše.“ Zvlhli oči nejedného pozorovateľa, keď uvidel ten tvrdý ľud, otužilý nepretržitým bojom za svoje práva, bičovaný nemilosrdným nebeským rozsudkom, že tento ľud ešte raz musí pocítiť bičovanie od svojho slovanského brata. Z tribúny prehovoril kňaz Janoš: „Bratia – Slováci – Kysučania, nedajte sa vyprovokovať k nerozvážnym činom. Boh riadi celý svet. Boh riadi spravodlivo. Verte v jeho nadvládu. Boh pomôže slovenským Kysuciam tak, ako pomohol slovenskému národu. Ja verím, že ak je v Poliakoch trochu bratskej slovanskej lásky, po tom našom statočnom proteste uznajú svoju chybu, uznajú, že v celej Skalitskej doline nie je ani jedna poľská duša a nevytrhnú vás, moji bratia, z tohto raja, na začiatku slovenskej slobody. Pokľaknime do prachu slovenskej zeme a prosme o božiu pomoc“.

Už dávno padla na Kysuce smutná noc, keď vierou posilnený ľud rozchádzal sa v mieri po Skalitskej doline. Cez deň po dedine chodila demilitarizačná komisia, ako keby si prezerala, čo dostanú, čo obyvateľstvo len dráždilo. Ziskuchtivosť nedala na seba dlho čakať, jej následkom bolo krvavé piatkové ráno.

25. októbra 1938 na svitaní vtrhla celá poľská divízia Černianskou dolinou na územie Slovenska. Hŕstka našich vojakov, ktorá tu plnila pozorovateľskú službu, sa im postavila na odpor. Po krátkej dobe sa vojnová riava rozšírila. Po prestrelke Poliaci vošli až do centra za cestu a všade hľadali Čechov. Prehľadali kostol, poštový úrad, kde poštová úradníčka pod hrozbou pištole musela ukázať poľskému dôstojníkovi, ako telefonovať. Na druhú stranu sa Poliaci neodvážili, lebo vrch Lieskovej i svah Cupla boli sledované našimi vojakmi, ktorí sa občas ozývali guľometnou paľbou. Nakoniec sa všetko vysvetlilo a Poliaci sa vrátili za koľajnice Skalité – Zwardoń. Pohotovosť na hranici však naďalej zostala.

V decembri podľa vzoru iných dedín Dominik Časnocha Mikš, zamestnanec Hlinkovej ľudovej strany, začína nahovárať mladých chlapcov a mužov na organizovaný odpor proti poľským agresorom, ktorí hanebným spôsobom zobrali časť dediny, ktorá nikdy nebola poľská.

Rok 1939


Začal sa smutný rok. V tomto roku polovica dediny začína pociťovať, že sa nenachádza doma. Veľa občanov zanecháva na poľskej strane svoj dom a pôdu a uteká na slovenskú stranu. V januári zomrel Dominik Časnocha Mikš, predsedníctvo Hlinkovej gardy prevzal Junrich Jurišta. Hneď na začiatku sa objavujú ťažkosti, pretože propaganda z poľskej strany sa vyhráža gardistom a rozširuje, že Poliaci pôjdu až po Bielu Vodu /po Váh/ a preto sa do HG viac ustrašení nezapisujú. Napriek týmto ťažkostiam sa našlo asi 100 odvážnych a nezastrašených, ktorí sa stretávali a vzájomne podporovali.

10. marca 1939 sa objavilo nariadenie Hlavného stanu generála Homolu. Českí žandári zatvárajú vodcov a aktivistov HG. Tunajší veliteľ žandárov Hlavčic (Čech) sa neopovážil vystúpiť proti HG, nakoľko bola ozbrojená a veliteľom bol správca oddelenia finančného dozoru. Správca oddelenia vydal niektorým gardistom nevyhnutnú vyzbroj, ktorá sa nachádzala v oddelení.

11. marca 1939 sa členovia HG zišli v súkromnom byte Jurištu a počúvali príkazy dr. Durčanského, Karola Murgaša a Hutmanského, hlásené rozhlasom z Viedne. Politický boj medzi Slovákmi a Čechmi sa stupňuje. Každý člen HG chápe o čo ide, a preto sa pomaly ozbrojuje. Prvou úlohou bolo prerušiť telefonické spojenie a takto izolovať žandársku stanicu.

12. marca 1939 je vyhlásený útok HG. Garda útočí podľa príkazu. Všetci vedia, o čo ide. Prehlasujú, že je lepšie zomrieť, ako žiť v židovsko – boľševickom a českom otroctve. Dochádza k stretu – dvaja žandári zo stanice, ozbrojení bodákmi, vyzývajú: „V mene zákona, rozíďte sa, lebo použijeme zbraň!“

„Keď použijete vy, použijeme aj my!“ - dostávajú odpoveď. Veliteľ HG upozorňuje, aby radšej odišli, keď je im život milý. Keď si žandári uvedomili, že stoja proti presile, ustúpili a išli k starostovi, aby on rozkázal členom HG, aby sa rozišli.

Na pokojné slová starostu celá jednotka odišla do krčmy Ondreja Tatarku.

Veliteľ HG odcestoval po príkazy do Čadce na Okresné veliteľstvo HG.

14. marca 1939 vyhlásenie samostatnosti Slovenska.

15. marca 1939 Hlinkova garda obsadila žandársku stanicu. Českí žandári boli odzbrojení a velenie prevzali Slováci.

Prišiel čas úteku Židov za hranice. Pretože tunajšia dedina je hraničná s Poľskom, veľa Židov uteká tadiaľto do Poľska .

Dobre sa darí chytrákom, pašerákom, pretože za prepašovanie berú veľké peniaze, za ľahkú prácu, za prevedenie Žida za hranice. Colná stráž má veľa práce. Gardisti pomáhajú colníkom a žandárom.

Pri jednej pašeráckej akcii bol obvinený aj veliteľ colnej stráže Jurišta, že pomáhal pašerákom. Počas vyšetrovania bol vylúčený zo služby a momentálne aj zbavený velenia HG. Na jeho miesto bol dočasne menovaný Ondrej Tatarka. Po ukončení vyšetrovania bola dokázaná nevina Jurištu, vrátil sa opäť do služby, ale bol odvelili ho do Bratislavy.

Blížil sa 1. september. Pozornosť všetkých bola nasmerované na napätie, ktoré vzniklo medzi Nemeckou ríšou a Poľskom.

Poliaci si boli istí víťazstvom, ktorým sa už skôr chválili, že poženú Nemcov a obsadia Berlín. Tunajšie obyvateľstvo neverilo chválenkárskym vyjadreniam Poliakov a len čakalo, kedy sa bude môcť pripojiť k Nemcom a znova oslobodiť zhabanú časť dediny. Zvlášť gardisti, ktorí boli skôr vyzbrojení Gestapom.

Ráno o 4. hodine 1. septembra bolo počuť tupé dunenie spoza Lieskovej. Okolo 5. hodiny zaštekali guľomety v oblasti Skalanky a Kreškowského Beskydu, ale ešte nikto nevedel, čo sa deje. Okolo 6. hodiny ráno sa Nemci začali premiestňovať dolinou od Oščadnice pozdĺž Rajského potoka.

Jedna časť Nemcov nastupovala od Triciatky cez Poľanu Migasa u Pazderov. Druhá časť po hlavnej ceste na Zwardoń. Na Triciatke mala krátky odpočinok nasledujúca pechota.

V centre poľská stanica a colná stráž ešte nevedela, že Zwardoń je už obsadený, nakoľko telefonické spojenie bolo poškodené. HG ich vyzvala vzdať sa. Keď nechceli o tam ani počuť a začali sa pripravovať k obrane, colník Karol Pláteník odišiel na Triciatok a upozornil oddychujúcu tam nemeckú jednotku, že v centre je ešte poľská stanica. Rýchlo prišli dve autá asi s 13 mužmi a zastali vedľa kostolnej záhrady. Znova vyzvali veliteľa poľskej polície, aby sa vzdali, že obrana nemá zmysel. Ten však odpovedal, že pokiaľ pôjdu smerom k hranici, začnú strieľať. Po prekročení hranice zaraz jeden Nemec vystrelil do vzduchu. Z poľskej strany odpovedali paľbou. Nato začal hrkať guľomet, umiestnený na veži kostola a samopaly nemeckých vojakov, ukrytých za záhradou J. Časnochu pred školou. Potom z kostolnej záhrady a manzárd potravinových závodov. Poliaci opakovali paľbu. Veliteľ poľskej polície, utekajúci pri plote, bol zasiahnutý guľkou, keď ho chcel preskočiť a padol mŕtvy. Je pochovaný na tunajšom cintoríne.

Späť