Holinkove sedemmíľové čižmy do Polonín

Slovensko, 20. 3. 2007 (Verejná správa 6/2007)

Na mieste gréckokatolíckej cerkvy sv. Mikuláša v Uliči stál kedysi drevený chrám, ktorý sa spomína už v roku 1751. Možno bol taký, aký teraz obdivujú turisti v Topoli, Ruskom Potoku, Kalnej Roztoke alebo v neďalekom Uličskom Krivom. Z pekne otesaných brvien, zrubený, šikovne tesármi pospájaný bez jediného klinca a pokrytý šindľom na cibuľovitých vežičkách aj na vysokých a špicatých strieškach rozložených nad babincom, hlavnou loďou i presbytériom. Murovaný kostol sám o sebe nie je architektonicky ktovieako zaujímavý. Podobných neobarokových cirkevných stavieb by sme našli na hornom Zemplíne desiatky. Chceli sme však vidieť vojenský cintorín, ktorý je pri kostole, Poliščukov hrob a z kopca nad hlavnou cestou, kde si Uličania svoj terajší svätostánok pred sto štyridsiatimi rokmi postavili, je výborný výhľad do okolia – na Nastaz i na Veľkú Ostrú so známym Mergencovým kameňom.

Zbojnícke chodníčky

Nastaz je najvýraznejší horský masív nad obcou. Vyrastá z ukrajinskej strany pri Velikom Bereznom, končí pri Stakčíne, pričom oddeľuje Uličskú dolinu od Ublianskej. Rusínsky národný buditeľ a spisovateľ Alexander Duchnovič v etnografických prácach uviedol, že jeho názov je odvodený od cárovnej Nastasji, ktorá na vrchole pohoria čakala na návrat manžela z boja. Ľudová slovesnosť tvrdí, že jeho pomenovanie je spojené s Nasťou – milou legendárneho zbojníka Fedora Hlavatého, ktorý pochádzal z blízkej Ruskej Volovej. Hlavatého družina, v ktorej vraj bolo pol stovky hôrnych chlapcov, aj viacerí Uličania, naháňala zemepánom strach vyše dvesto rokov pred Jánošíkom. Zbojníci sa ukrývali v hlbokých poloninských lesoch, až na nich vrchnosť poslala štyristo ozbrojencov z Košíc. Zbojníci ušli pred presilou do Poľska, ale prišli pritom o dvoch druhov – Timka a Vaska, ktorých žoldnieri zajali a neskôr ich v Bardejove obesili. Vo vyhražnom liste potom Hlavatého zbojníci žiadali od Bardejovčanov za popravených náhradu štyristo zlotých, inak mesto podpália. Historici považujú tento dokument z 25. júla 1493 za celoeurópsku raritu. Originálnou pamiatkou na pôsobenie Fedorovej družiny je balvan pri studničke pod vrchom Kopyto. Podľa miestnych obyvateľov vyryté hieroglyfy na ňom hovoria o tom, kde sú ukryté Hlavatého poklady. Len ich treba rozlúštiť.

„Koncom novembra v tisíc deväťsto štrnástom sa 48. divízii generála Lavra Kornilova podaril prekvapujúci útok. Rusi prekročili hrebeň Nastaz a valili sa údolím Cirochy na Humenné. Mesto obsadili, ale po desiatich dňoch museli s ťažkými stratami ustúpiť,“ približuje históriu cintorína a dnes už aj pôsobivo zrekonštruovaného pietneho miesta starosta Ján Holinka.

„V cintoríne, ktorý bol dosť zanedbaný, je sedemdesiat jeden hrobov. Obnovili sme ho v roku 2005 podľa pôvodnej mapky. Sú tu pochovaní vojaci a dôstojníci z oboch bojujúcich strán“, hovorí Ján Holinka a ukáže na hlinené ostrovčeky usporiadané v kruhu okolo centrálneho veľkého kríža. „V prvom sprava leží ruský generál Mikolaj Mikolajevič Murbuch. Tajomstvom je opradený hrob s krížom bez mena. Pamätníci z obce vraveli, že v ňom pochovali náčelníka štábu ruskej armády, ktorý bol v príbuzenskom pomere s cárskou rodinou. V medzivojnovom období na Deň pamiatky zosnulých k tomuto hrobu prichádzali vzdať úctu ruskí emigranti. Teraz je cintorín cieľom mnohých turistov.“

Cestičky a trasy

„Spomínali ste Poliščuka a Mergancov kameň“, obracia list v kronike obce jej starosta. „Inžinier Miroslav Poliščuk sa stal symbolom lásky a úcty k prírode, k jej krásam a hodnotám. Narodil sa na Ukrajine, ale po vojne sa presťahoval s rodinou na Slovensko. Bol vedúci prevádzky a hlavný inžinier v Lesnom závode Ulič až do odchodu na dôchodok.V našej obci v polovici šesťdesiatych rokov založil Zbor ochrancov prírody pri Národnom múzeu v Prahe. Bola to prvá organizácia s takýmto poslaním na východe republiky. Po vyhlásení Chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty bol jedným z jej prvých pracovníkov a výrazne sa zaslúžil o záchranu pralesných rezervácií Stužica, Riaba skala, Pľaša a Rožok. Zomrel pred desiatimi rokmi, je pochovaný na obecnom cintoríne a jeho prínos pre Národný park Poloniny, ktorý vyhlásili štyri mesiace po jeho smrti 1. októbra 1997, pripomína prírodovedno-ochranársky náučný chodník s desiatimi zastávkami pomenovaný po ňom. Jeho začiatok lemuje riečka Ulička, ktorá preteká obcou, a tiež je prírodnou pamiatkou.“

Vlčie hory, ako ešte v 14. storočí hovorili tomuto civilizáciou nedotknutému kútu, sú mimoriadne bohaté na zver. Domovské právo tu patrí vlkom. Trvalo sa tu vyskytujú medvede, udomácňuje sa tu zubor hôrny aj los mokraďový. Darí sa rysom, mačkám divým, jazvecom i vydrám. Kráľom panenských lesov je však mohutný karpatský jeleň. Odtiaľ pochádza parožie slovenského zlatého jeleňa. A málokto o tom vie. Viac sa doteraz hovorilo „o trofeji neznámeho strelca“ z kaštieľa vo Svätom Antone, spojenej so SNP. Tohto kapitálneho jeleňa totiž v päťdesiatych rokoch minulého storočia upytliačil miestny občan Vasiľ Čopák pod Veľkým Bukovcom. Parožie až do ocenenia bolo viac rokov ukryté v kuríne a slúžilo ako bidlo pre sliepky.

Rudolf Mergenc bol lesník, ako viacerí jeho kolegovia v službách grófského rodu Tielle-Winklerovcov, ktorí od polovice 19. storočia vlastnili majetky v Uliči. V dedine mali kaštieľ a v masíve Nastazu na Valalštine si dali postaviť poľovnícku chatu, kam viedla grófska cesta lemovaná alejou vysadených červených a močiarnych dubov. Neďaleko nej nad Pánskou hôrkou, kde dnes je hranica Prírodnej rezervácie Uličská Ostrá, lesníka Mergenca siedmeho decembra 1922 zastrelil pytliak. Na miesto tragédie a k náhrobku vedie z obce žltá turistická značka.

V panenských Bukovských vrchoch, v odľahlom a hranicami uzavretom kraji, sa prvé červenobiele pásiky značiek začali objavovať v lete 1973 vďaka zanieteným humenským turistom, ktorí vymysleli aj stotridsaťkilometrový diaľkový etapový pochod hrebeňom Poloninských Karpát až do prvej oslobodenej obce Kalinov. Stále po ňom v čase babieho leta kráčajú nasledovníci a turistickí nadšenci, ktorých si natrvalo získa krása odlesnených poloninských horských chrbtov a lúk. Za tridsať rokov pribudli desiatky kilometrov ďalších značkovaných chodníkov. Starosta Ján Holinka v nich vidí budúcnosť tohto regiónu. A ešte v cestách, ktoré žalostne chýbajú. Vlastne, nimi sme náš rozhovor začínali, a ešte ponosou, že je to stále najnedostupnejší kút Slovenska.

Prvú štátnu cestu do Uliča postavili až koncom 19. storočia. Jej začiatok bol vo Veľkom Bereznom a pokračovala do Zboja. V roku 1908 dokončili úzkokoľajku zo Zabroďa, ktorá viedla z Uliča dolinou Zbojského potoka až nad Novú Sedlicu a prípojkou spájala obec Kolbasov, smutne známy vyčíňaním banderovcov, ktorí tu v decembri 1945 povraždili jedenástich Židov.

Po vzniku Slovenského štátu maďarské vojsko hneď 15. marca 1939 obsadilo uličskú dolinu. Horthyovskí okupanti mladších miestnych občanov nahnali do svojej fašistickej armády, ďalších nútili robotovať na grófskych majetkoch a stavať opevnenia Arpádovej línie. Bukovské vrchy doslova vydrancovali. Po budapeštianskej firme Erdöbirtakosok zostali v kraji pod Kremencom len holoruby a pusté holiny, zato expedičné sklady pri úzkokoľajkách boli plné guľatiny.

„Maďarskí fašisti v užhorodskom väzení umučili Jána Hlivku z Uliča a v roku 1942 tu popravili aj organizátora štrajku lesných robotníkov v Uličskej doline z roku 1934 Rudolfa Winnera. Banderovci potom v decembri 1945 zavraždili štyroch členov židovskej rodiny,“ uzatváral smutné vojnové stránky Ján Holinka. Zúfalé životné podmienky obyvateľov stratenej doliny v tých rokoch neosobne približuje štatistika: v roku 1940 tu žilo 6398 ľudí, o osem rokov neskôr len päťtisíc.

Mnohí si po vojne hľadali prácu v Čechách. Takmer z každej domácnosti odišli dvaja-traja mladí ľudia. Ďalšie rodiny sa presťahovali za úrodnejšou pôdou do oblasti Kráľovského Chlmca i na Ukrajinu. Prvé pracovné príležitosti ponúkol až uličský Lesný závod, ktorý sa časom transformoval na Lesopoľnohospodársky majetok a dodnes je rozhodujúcim zamestnávateľom. Ďalšiu stabilizáciu ľudí v regióne priniesla začiatkom šesťdesiatych rokov vládna akcia U – U, ktorá vládnym nariadením č. 1105 pre Ulič a Ubľu prinášala ekonomické i sociálne povznesenie a s ním aj nový drevospracujúci závod Tvarona. Teraz je už šesť rokov nečinný.

V júli uplynie šesťdesiat rokov od zavedenia prvej autobusovej linky do Uliča. Pravda, autobus vtedy jazdil ešte po starej ceste. Tá nová cez sedlo Karcaba sa začala stavať v roku 1951. A stále je to jediná hradská spájajúca obce uličskej doliny s okolitým svetom.

Už v júli roku 2000 predkladal vtedajší minister pôdohospodárstva vláde materiál o nedoriešených dopravných problémoch súvisiacich s vodárenskou nádržou Starina. Tá zásobuje pitnou vodou prakticky celý východoslovenský kraj. Cesta vedie v jej tesnej blízkosti. Jazdia tu autobusy, nákladiaky s drevom, ale aj cisterny s pohonnými hmotami. V prípade havárie si ekologické dôsledky ťažko predstaviť.

Uličského starostu a poslanca Prešovského samosprávneho kraja Jána Holinku som sa nikdy nepýtal na pôvod jeho mena. Nezišlo mi to na um. Až keď nástojčivo hovoril o potrebe výstavby ciest, ktoré by priniesli rozvoj regiónu i cezhraničnej spolupráce, vtedy mi napadli sedemmíľové čižmy do Polonín i český ekvivalent – holínky. Akoby si takéto čarovné čižmy obúval pri plánoch o ďalšom rozvoji obce a kraja.

Hovorili sme o všeličom, čo z Uliča za posledné roky urobilo výstavnú, strediskovú obec s kompletne zavedeným vodovodom a dokončenou kanalizáciou, školskými i zdravotníckymi zariadeniami, rýchlou záchrannou službou, s kompletnou paletou služieb, hodnotnou kultúrou, amfiteátrom, športovým areálom a závideniahodným turistickým potenciálom. Bol by to dlhý výpočet. Ako rámec naň ponúkam radšej na záver starostovu myšlienku z vojnového cintorína:

„Po človeku by mali ostávať cesty, nie hroby!“

Späť

Komentáre	Posledný príspevok 08.03.2009 23:31:15
Komentár	Meno	Dátum
Spomienka na Kopyto	Doc.Halagan (Neregistrovaný)	08.03.2009 23:31:15
Upresnenie k trofeji jelena	Peter (Neregistrovaný)	11.11.2008 09:12:04
RE: Upresnenie k trofeji jelena	lucx (Neregistrovaný)	20.12.2008 23:01:45