Izrael

Slovensko, 29. 4. 2008 (Verejná správa 9/2008)

Traduje sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Čerta starého. Veď kde dnes žije taký babylon národov, taká zmes cirkví, kultúr, tradícií ako v Jeruzaleme? Kolíska židovstva a kresťanstva, po Mekke a Medine tretie najpamätnejšie miesto moslimov. Významné centrum ešte aj arménskej, anglikánskej a pravoslávnej cirkvi. Chrámy všetkých náboženstiev a symbolov vidíte z každej vyvýšeniny. A pekne vedľa seba. Tak, ako žijú vedľa seba Židia, kresťania, Arabi a Arméni v jednotlivých mestských častiach.

Sotva je na svete mesto s bohatšou tradíciou. Aj preto Jeruzalem volajú „sväté mesto“, neraz i „večné mesto.“

O jeho zrod sa postaral kráľ Dávid, ktorý zjednotil izraelské kmene a Jeruzalem vyhlásil za ich centrum. Bolo to tisíc rokov pred Kristom. Dávidov syn Šalamún urobil z mesta obchodnú križovatku a dodal mu lesk postavením Chrámu izraelskému jedinému bohovi. Na ochranu Jeruzalema, ale i miest Hatzora, Megidda a Gezera, dal vybudovať vysoké hradby. Po Šalamúnovej smrti sa krajina rozdelila na dve kráľovstvá – na Izrael s centrom v Samarii a na Judeu s hlavným mestom Jeruzalemom. Rozdelenú krajinu si čoskoro podrobili agresívni susedia – izraelské kráľovstvo pripadlo v roku 722 pred naším letopočtom Asýrčanom a Judea o necelé poldruha storočie neskoršie Babylončanom. Židovský národ dostal novú šancu na sebarealizáciu až po dobytí Babylonu Peržanmi, k čomu došlo bezmála po ďalšom polstoročí.

Židia sa vtedy vracali z otroctva a začali obnovovať život na predošlom území. V Jeruzaleme nielenže obnovili, ale i rozšírili a zmodernizovali Šalamúnov chrám. Bola to na tie časy najimpozantnejšia stavba. Kontrolu nad územím si však udržiavali Peržania a Heléni. Až po povstaní Makabov v roku 166 pred Kristom si židovské kmene spravovali svoj život sami. Ale iba osemdesiat rokov, lebo rozpínavosť Rímskeho impéria pohltila aj tieto kraje. Nasledujúcu kapitolu života Jeruzalema a okolia poznajú všetci kresťania. Je spojená s narodením, životom, ukrižovaním a vzkriesením Ježiša Krista. Jeho duchovné dedičstvo poznačilo život celého kresťanského sveta.

Roky po Kristovi

Židia sa nevedeli zmieriť s okupáciou svojej krajiny a permanentnú nespokojnosť vyjadrovali revoltami. Jednu z nich kruto potlačili vojaci rímskeho cisára Tita a najvyšším trestom za vzbury bolo zničenie druhého Šalamúnovho chrámu v roku 70 už nášho letopočtu. Z mohutnej stavby zostala ako pamiatka iba jeho západná stena, ktorú svet v súčasnosti pozná ako Múr nárekov. Ešte aj po dvetisícpäťsto rokoch vidno, aký obrovský objekt podopierala. Poslednou vzburou proti Rimanom bolo povstanie tisíc Židov v horskej pevnosti Masada. Povstalci ho ukončili masovou samovraždou, len aby nepadli do rúk nenávideným votrelcom. V izraelskej histórii ich čin symbolizuje boj židovského národa za slobodu vo vlastnej krajine.

Trvalo ešte takmer dve tisícročia, kým slobodu naozaj dosiahli. Po Rimanoch prišli Byzantínci (313 – 636), po nich Arabi (636 – 1091), Seljuksovia (1091 - 1099), krížiaci (1099 - 1291), Mamluksovia (1291 – 1516), Turci (1517 – 1917) a Angličania (1918 – 1948). Napriek tomuto zložitému civilizačnému vývoju židovský národ prežil. Podarilo sa mu to najmä preto, že sa vekmi usiloval o integráciu všetkých osobitostí svojich kmeňov v oblasti ducha, vzdelávania, kultúry i práva. Židovské právo zachytilo všetky aspekty náboženského, obchodného i súkromného života v Mišne (2. storočie) a v Talmude (3.-5. storočie). Tieto pravidlá sa potom len výnimočne prispôsobovali novým podmienkam. Podnes sú však tmelom života Židov a patria k hlavným odlišovacím znakom od iných náboženstiev a civilizačných prúdov. Pomohli im nachádzať svoju podstatu, plynulo odovzdávať duchovné dedičstvo z generácie na generáciu, posilňovať vieru, vytrvalo bojovať za vlastné práva a tým prežiť.

Úsilie o vlastnú identitu a krajinu nadobudlo nové rozmery koncom 19. storočia. Istým medzníkom bol známy proces proti kapitánovi francúzskej armády Alfrédovi Dreyfusovi v januári 1895 v Paríži kvôli údajnej špionáži pre Nemecko. Hoci prokurátorovi aj sudcom chýbali akékoľvek dôkazy, Dreyfus sa nevyhol odsúdeniu. Na procese bol aj viedenský novinár Theodor Herzl. Ten v svojom komentári vystihol podstatu rozsudku nasledovne:

„V tomto prípade nešlo o vinu alebo nevinu. Tu bolo rozhodujúce, že obvinený bol Žid, a to bola jeho hlavná vina.“

Reakciou na silnejúce protižidovské tendencie nielen v západnej, ale hlavne vo východnej Európe, bol vznik sionistického hnutia. Jeho prívrženci sa bránili útlaku, prenasledovaniu a presviedčali ostatných súkmeňovcov o nutnosti nasledovať svojich predkov do zasľúbenej krajiny Sion. Domovské krajiny totiž odmietali ich integráciu a zväčša ich nechávali žiť v povestných getách. Práve publicista Theodor Herzl zvolal v roku 1897 do švajčiarskeho Bazileja prvý sionistický kongres. Jeho výsledkom bolo založenie formálneho politického hnutia, ktoré hlásalo návrat Židov do Izraela a obnovu ich tradícií v zemi svojich predkov. Na výzvu zareagovali tisícky vyznavačov židovského náboženstva. Najviac z Ruska. V roku 1880 žilo na západ od rieky Jordán do 600 000 obyvateľov, z nich necelých päť percent Židov. Po protižidovských pogromoch v Rusku počet presídlencov dosiahol 25 000 a do 1. svetovej vojny ďalších 40 000. Otomanská ríša im v príchode nebránila, ale čakal ich ťažký osud – usádzať sa na okrajoch púšte, obrábať spustnutú zem, zakladať remeslá a nové obydlia. V Jeruzaleme a širokom okolí nanovo ožila hebrejčina, vznikli židovské organizácie, obchody, firmy, školy.

Utrpením ku slobode

To bola predpríprava na samostatný život, ktorý prišiel po rozpade Osmanskej ríše a po prvej svetovej vojne. Angličania šikovnou diplomaciou zjednotili arabské kmene na boj proti Turkom a tie ich po dlhých stáročiach vytlačili zo svojho územia. Ale sľubovaného arabského kráľovstva v Palestíne sa nedočkali. Mandát nad územím Palestíny dostala Veľká Británia, ktorá v roku 1922 dala štvrtinu zeme na západ od rieky Jordán Židom. Toto územie dovtedy formálne patrilo arabskému emirátu Transjordan. Preto najmä od tohto rozhodnutia sa rozhorela proti židovským osadníkom nenávisť arabských kmeňov. Aj dovtedy síce dochádzalo k pnutiam, rozporom aj k vraždám, ale mali skôr individuálny či lokálny charakter. Od roku 1922 sa už len stupňovali.

Angličania sa usilovali zabrániť otvorenému konfliktu obmedzovaním počtu židovských imigrantov. V praxi sa to ale neosvedčilo. Navyše Židia na extrémizmus odpovedali rovnakou kartou: založili si vojenské jednotky. Tie ich nielen chránili, ale často útočili proti protivníkovi – nielen proti arabskému, ale aj proti anglickým správcom.

Zaujímavý obraz ponúka aj zloženie obyvateľstva v Palestíne po prvej svetovej vojne. Podľa britských záznamov v roku 1922 žilo v tomto priestore 750 000 ľudí, z nich 11 percent židovského pôvodu. V nasledujúcich pätnástich rokoch sa sem prisťahovalo tristo tisíc ľudí, z nich drvivá väčšina Židov.

Citlivosť židovskej otázky sa obnažila pred svetovou diplomaciou v predvečer najväčšieho svetového konfliktu. Hitlerove zákony urobili zo Židov menejcennú rasu, odsúdenú na zánik. A keďže v Nemecku a v Rakúsku žili milióny ľudí židovského pôvodu, usilovali sa zachrániť. Medzi nimi boli stovky spisovateľov, hercov, vedcov, profesorov, ktorých poznal celý svet. Emigrácia do okolitých krajín po vzniku vojnového požiaru iba oddialila blížiacu sa tragédiu. Situácia sa vplyvným mocnostiam vymkla z rúk. Napriek doslova núdzovému stavu ani Spojené štáty americké, ani neutrálne štáty židovským utečencom nielenže nedávali víza v potrebnom rozsahu, ale nedovolili im ani pobyt v zasľúbenej zemi.

To všetko sa nakoniec podpísalo pod tragický holokaust. Takmer šesť miliónov Židov, z nich jeden a pol milióna detí, zahynulo v koncentračných táboroch. Tí, čo prežili, stratili akékoľvek ilúzie. Odrazu sa pojem domov stal pre nich relatívny, stratili rodinné, sociálne, spoločenské, obchodné väzby. Aj náboženské, keďže väčšina synagóg bola zruinovaných a rabíni zahynuli v plynových peciach.

Zdecimované židovské organizácie po vojne dostali novú energiu. Presviedčali tých, čo prežili, aby si založili nový domov v krajine svojich predkov. A darilo sa im. Napriek limitom a zákazom mierili na lodiach do arabských prístavov Blízkeho východu desaťtisíce Židov. Keď im anglické úrady zakázali vstup, stovky z nich vyskakovali z lodí a v blízkosti Sionu či Judey často našli smrť. Paradoxom doby bolo, že ostatných odvážali do internačných táborov na Cyprus, kde sa v jednom období tiesnilo takmer stotisíc ľudí – ani nie rok po apokalypse v koncentračných táboroch...

Zrod štátu

Keďže napätie sa čoraz častejšie riešilo streľbou a obetí pribúdalo, Angličanov nevynímajúc, Veľká Británia predložila Organizácii spojených národov návrh na rozdelenie územia Palestíny medzi dva štáty – arabský a židovský. Organizácia tento návrh 29. novembra 1947 odsúhlasila.

Zatiaľ čo Židia návrh uvítali, Arabi ho striktne odmietli.

Za takýchto okolností vznikol 14. mája 1948 Izraelský štát.

Jeho zakladatelia a prví občania si nestihli ani uvedomiť význam tohto rozhodnutia, keď v nasledujúci deň armády piatich arabských krajín – Egypta, Jordánska, Sýrie, Libanonu a Iraku, obmedzene aj Saudskej Arábie a Jemenu – na formujúci sa štát zaútočili. Ten by bez pomoci zo zahraničia dlho neodolal. Chýbali mu armádne štruktúry, zbrane, peniaze. Potreboval čas a pomoc. Pomohli židovské organizácie a obchod so zbraňami. Tvrdé boje trvali vyše roka. Až v júli 1949 nastalo prímerie, potvrdené separátnou dohodou medzi bojujúcimi stranami. Výsledkom bolo rešpektovanie hraníc nového štátneho útvaru, rozšírených o dobyté územie. Lenže Izrael sa musel zmieriť s prítomnosťou jordánskych arabských légií v starom jeruzalemskom meste, a zhltnúť horkú pilulku v podobe zákazu prístupu k posvätnej Chrámovej hore.

Prímerie bolo relatívne, platilo iba na papieri. Arabi sa svojho nároku na územie Palestíny nechceli vzdať, preto robili všetko, aby Izraelčanom sťažili život. Bojkotovali ich diplomaticky, hospodársky, blokovali prístavy a letiská. Drobné konflikty z času na čas prerástli do vojnových. Najväčšie boli v rokoch 1956, 1967, 1973, 1982 a 2007. Izrael z nich vyšiel vždy ako víťaz a dal to najavo – židovské osady sa stále posúvali za dohodnuté hranice. Dlhoročné úsilie o zjednotenie Jeruzalema ako hlavného centra posvätili oficiálne orgány Izraela po víťaznej „šesťdňovej vojne“ v roku 1967. Organizácia spojených národov však toto rozhodnutie neakceptovala a aj preto sú veľvyslanectvá jednotlivých krajín v Tel Avive.

Jeruzalem napriek obrovskej bezpečnostnej neistote je príkladom pokojného spolunažívania rôznych náboženstiev aj národov. Historická deľba na židovskú, moslimskú, kresťanskú a arménsku štvrť s osobitným statusom Chrámovej hory umožňuje každej komunite rešpektovať jej osobitosti. A navyše ťažiť z rozvíjajúceho sa turizmu. Cestovné kancelárie na všetkých kontinentoch propagujú ako jednu z vychytených destinácií práve Jeruzalem. V marci bol dejiskom najväčšieho svetového stretnutia primátorov a starostov. Na konferencii Sister´s towns and municipality ich bolo vyše päťsto a spolu s poslancami parlamentov a samosprávy presne 886 zo 46 krajín. Bola to jedna z akcií, ktoré majú pritiahnuť pozornosť sveta k tohoročnému jubileu Izraelského štátu.

Štyri dni sme mali možnosť pozorovať život v Jeruzaleme, Tel Avive a pri Mŕtvom mori zblízka aj my. Nevideli sme žiadny konflikt. Našťastie. Keďže pri všetkých najdôležitejších objektoch sme videli vojakov a vojačky so samopalmi, kládli sme si otázku, či to nie je zásluha bezpečnostných opatrení. A či spolužitie vyznávačov rôznych náboženstiev sa viaže na prikázania, ktoré zakazujú zabíjanie. Ako však potom vysvetliť čin arabského atentátnika, ktorý týždeň pred naším príchodom do Jeruzalema zastrelil v miestnej náboženskej škole Ješiva osem študentov?

„Žijeme tu pod hrozbou denných atentátov“, zdôveril sa minister vnútra Meir Sheerit nášmu ministrovi výstavby a regionálneho rozvoja Marianovi Januškovi. „Ale usilujeme sa žiť plnohodnotne s presvedčením, že v Izraeli sa raz budú bezpečne pohybovať všetci ľudia, čo tu žijú.“

V súčasnosti má krajina má vyše sedem miliónov obyvateľov. Len za posledných dvadsať rokov sa sem z rozpadnutého Sovietskeho zväzu prisťahovalo vyše poldruha milióna ľudí. Štát prisťahovalcom vychádza v ústrety rôznymi sociálnymi a vzdelanostnými programami, aby im uľahčil aklimatizáciu a zapojil ich do aktívneho života.

„Židovský národ prežil tisícročia a iste prežije aj ďalšie desaťročia svojho vlastného štátu“, poznamenal žilinský rodák Arnie Klein, ktorý sa sem prisťahoval po zrode Izraelského štátu. A odvtedy po dnešok uplynulo práve šesťdesiat rokov.

Michal KRIŠKO

Späť