Zabudnutý raj otvára brány dokorán

Slovensko, 27. 10. 2008 (Verejná správa 22/2008)

Mikuláš Juščík je starostom päť rokov. Do richtárskej funkcie v Habure nastúpil ešte ako poslanec slovenského parlamentu. Hovorí, že zdedil obec na vymretie. A naozaj, Haburčanov viac umiera, ako sa ich rodí. Kedysi mala obec tisíc sedemsto obyvateľov, teraz ani nie päťsto. Vyše šesťdesiat domov je celkom prázdnych. Ich obyvatelia sa pominuli, rozšírili rady tých, ktorým onedlho na Dušičky prídu deti zo sveta aspoň zapáliť sviečku. Z cerkvi sv. Michala Archanjela bude pohrebne znieť „Hospodi pomolimsja, hospodi pomiluj...“

Rovnaký obrad, tá istá staroslovienska liturgia, ako v časoch, keď tu stával drevený kostolík pomenovaný po svätom Mikulášovi. Dnes je v Jiráskových sadoch na sútoku Labe a Orlice v Hradci Králové. V roku 1759 ho Haburčania, keď dostavali murovaný chrám, predali do neďalekej Malej Poľany. Fabrikant a starosta východočeskej metropoly Josef Pilňáček ho v roku 1935 kúpil za dvanásťtisíc korún, aby ho premenil na originálny pamätník bojovníkom v prvej svetovej vojne. Mnohí zahynuli práve v kraji, kde ho vykresali šikovní rusínski tesári. Tí ho v Hradci Královom aj zložili a pravoslávny pop Milan Jareš v ňom dodnes slúži omše. Českí legionári majú živý pamätník.

V haburskom katastri sú tri cintoríny z vojny, ktorú na Balkáne koncom júna 1914 podpálil devätnásťročný Gavrilo Princip. Na sarajevskej prístavnej promenáde browningom prederavil a zakrvavil bledomodrý vojenský kabátec následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda, ktorý sa tadiaľ viezol s manželkou Žofiou v otvorenom aute. Grófku zastrelil ako prvú. Kabátec i auto stále opatrujú vo viedenskom Arzenáli ako relikviu. Aj Haburčania by mali čo opatrovať, ale nemajú vojenské múzeum. Prederavených a zakrvavených uniforiem z prvej i druhej vojny by doň navozili po pôjd.

Dejiny, ktoré nikto nespísal

Keď cár Mikuláš II. poslal generála Brusilova do ofenzívy cez Karpaty, dostali sa kozáci cez uličský Nastas dolinou Cirochy až do Humenného. Od Brekova ich však hnali Rakúšania laboreckou dolinou späť. Na kóte Kamjana sa išlo na bodáky. Chlap proti chlapovi. Padali jedni i druhí ako keby trávu kosil. Už niet tých, čo pamätajú na ryk, s ktorým sa vrhali na seba s cieľom zabiť a prežiť. Strašne veľa ich ten nočný boj neprežilo. Potom sa front dlho nehýbal. Až do zimy, kedy sa Alexej Brusilov cez Čertižnianske sedlo znova vrátil. A za nim pribúdali do chotára pod Beskydom kríže. Niet už Petra Skreptáča, účastníka čertižniansko-haburskej vzbury z pätnásteho marca roku 1935, ktorý o tom, ako sa tunajší chudobní roľníci postavili proti žandárskym bodákom, rozprával takmer do svojich sto štyroch rokov. Niet nikoho, kto by povedal, ako koncom novembra v štyridsiatom štvrtom zahynul pod Haburou náčelník štábu partizánskej brigády Čapajev Ľudovít Kukorelli. So spolubojovníkmi sa prebíjal k Vedeninovým červenoarmejcom, ktorí oslobodili prvú obec na našom území Kalinov. Medzi ľuďmi sa doteraz povráva, že mal dieru po guľke na zátylku. Asi sú na to dôvody, prečo sa z jeho lebky stalo štátne tajomstvo. Starosta Juščík chce v Habure postaviť drevený chrám – vernú repliku niekdajšej dvakrát predanej cerkvi sv. Mikuláša. Tiež má na to svoje dôvody. A nerobí z nich nijaké tajomstvo.

Kľúče k prežitiu

Do dvoch pavilónov haburskej školy chodilo kedysi vyše päťsto detí. V ich laviciach sa učili prvé písmená šiesti univerzitní profesori a dvadsiati traja docenti. Ktosi porátal, že vysokoškolsky vzdelaných Haburčanov je v súčasnosti okolo dvestotridsať. Dnes tu zvoní školský zvonec pre tridsaťdva žiakov. A to sem stále dochádzajú aj školáci zo susednej obce Čertižné. Školský zvonec ako umieračik.

Preto bola v kancelárii starostu pri návratoch do vzdialenejšej i bližšej minulosti tak trochu pohrebná nálada, aj keď málokedy možno o škole a vzdelaní počuť také pekné slová, aké zazneli práve tu. A to sa pri hľadaní perspektív pre tento zabudnutý kraj Mikuláš Juščík ešte len chystal otvoriť trudnomyseľnú kapitolu tunajšej nezamestnanosti.

Dva kľúče k prežitiu – zachovanie školy a vytvorenie pracovných príležitosti – aby o Laborecku prestalo platiť „a čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo“.

„Jeden školský pavilón sme adaptovali na turistickú ubytovňu. Ten druhý, ak ho chceme udržať – či je v škole tridsať alebo tristo detí – po pol storočí si tiež žiada svoje. Keby sme ju tak mohli naplniť detskou vravou“, povzdychol si, ako keď niekoho čosi veľmi trápi. „Tam, kde majú v dedine školu, ešte je akási perspektíva, spoločenský život. Učitelia sú ako jeho majáky. Najmä oni na vidieku držia kultúru, dúchajú do jej hasnúcich pahrieb. V materskej škôlke je dvadsaťštyri detí, takže nám začína svitať na lepšie časy. Ak by sa v našich ľuďoch našlo viac lokálpatriotizmu – najmä v tých mladých, čo vozia deti do školy v Medzilaborciach – bolo by to ešte trochu lepšie. V roku 2009 by malo do prvého ročníka nastúpiť osem detí. To už je pokrok. Lebo boli aj také roky, že sme nemali ani jedného, alebo iba jedného prváčika. Keď to bude takto pokračovať, to už je perspektíva nielen pre školu, ale aj pre obec. Nebudem predstierať, veď každá koruna z dotácií na žiaka je dobrá“, uzatváral starosta gazdovské počtovanie a pokračoval: „Nastupoval som do funkcie s predsavzatím pozdvihnúť v obci kvalitu života. Najprv sme sa sústredili na sociálne odkázaných ľudí, ktorí sa bez pomoci iných nezaobídu. Začali sme pre vyše sedemdesiatročných a imobilných občanov variť a rozvážať obedy. Už šesť rokov takto zabezpečujeme stravovanie za prijateľnú cenu. V súčasnosti pripravujeme tridsať obedov. Piatimi korunami na každé jedlo prispieva obec, piatimi poľnohospodárske družstvo, piatimi urbariát a tridsať korún dáva stravník. Ľudia to prijali veľmi kladne.“

Pravdaže, nezostali pri tom. Rozmýšľali, čo a ako ďalej. V obci s vysokým vekovým priemerom sa stávalo, že o mŕtveho sa nemal kto postarať, nezostali po ňom pozostalí. A tak nebožtík ležal v truhle vo vestibule obecného úradu.

„To si žiadalo okamžité riešenie“, približoval tragikomiku výstavby domu smútku starosta. „Popri tých, čo sa zaň postavili, boli viacerí, ktorí ho tvrdohlavo odmietali. Dedinský konzervativizmus so vžitými obradmi, s typickými plačkami pri sviečkach v dome zomretého, nebolo ľahké prekonať. Za jedenásť mesiacov sme dom smútku dokončili. Vytvorili sme dielo, ktoré má teraz hodnotu vyše dvoch miliónov korún. Len čo sme ho dali do prevádzky, ľudia veľmi rýchlo zistili, aká je to obrovská výhoda – pre pozostalých i pre nebohých. Najmä chladiace boxy v čase letných horúčav...“

Voda je veľký pán

Haburská samospráva postupuje podľa plánu sociálneho a hospodárskeho rozvoja, ktorý sformovali hneď po zvolení terajšieho starostu. Bolo v ňom viac záležitostí na bezpodmienečné skutky. Jedným z najväčších problémov, ktorý tu pretrvával roky, bolo zabezpečenie pitnej vody.

„Skupinový vodovod postavený začiatkom sedemdesiatych rokov v akcii Z bol ako rešeto. Vek, priesaky i vtedajšia kvalita prác, ho postupne vyraďovali, dve tretiny obce bolo bez vody. Ľudia sa vracali k studniam, ale iné východisko nebolo, aj keď v niektorých bola voda závadná. Preto sme sa rozhodli na okamžitú rekonštrukciu vodovodu. Vo Východoslovenských vodárňach a kanalizáciách našu žiadosť odmietli, že na to nemajú prostriedky a ešte uviedli fúru iných výhovoriek. Zobrali sme si tento balvan na seba. Počas štyroch rokov sme vymenili celé vodovodné potrubie a vodovod sme sprevádzkovali. Navyše sme naň napojili aj susednú obec Borov, ktorej vodu predávame za prijateľnú cenu. S prácami sme na deväťdesiat percent hotoví a doťahujeme, čo kde tešte chýba. Nevyhnutne treba najmä zvýšiť výdatnosť prameňov, ktoré napájajú vodojemy.“ Po vodovode, rozvodoch plynu a ďalších inžinierskych sieťach, prišli na rad opravy rozkopaných ciest, ktorých je štyri a pol kilometra. Z troch štvrtín sú opravené, dostali nové asfaltové koberce. Zvyšných deväťsto metrov chcú dokončiť ešte v tomto roku.

Nemalú pozornosť venovali aj toku Laborca. Po väčšinu roka je to iba potôčik, ktorý má na svojej ceste od prameňa v susednej obci Čertižné za sebou iba pár kilometrov. Lenže po letných búrkach, ktoré sú v tomto kraji mimoriadne divoké, sa z neho stáva nespútaný živel. V päťdesiatych rokoch dve tretiny haburských brehov zregulovali, ale hornú časť obce po prietržiach mračien zatápa veľká voda. Tú sviečky - hromničky nezastavia.

„Voda je veľký pán“, pritakával M. Juščík. „Zmetie všetko, čo sa jej vtedy postaví do cesty. Neľutuje nikoho a nič. V úzkej spolupráci s vodohospodárskym podnikom sa nám podarilo zabezpečiť proti povodniam aj túto časť dediny. Pravda, sem-tam sa ešte dajaká eventualita vynorí, ale už to zďaleka nie je taká hrozba ako predtým.“

Habura dnes láka lyžiarskymi vlekmi. Dve minulé zimy lyžiarom nepriali, preto pripravujú umelé zasnežovanie. Vybudovali nové elektrické vedenie i nový transformátor, čím zabezpečili potrebný príkon. Starosta Juščík už má v hlave stavbu bioelektrárne. Myslia na požičovňu lyží i horských bicyklov. Magnetom je unikátna sedemdesiat hektárová obora s chovom vysokej a diviačej zvere.

Dni obce už majú za sebou šesť ročníkov. A do bodky naplňujú heslo Habura hrá, spieva a športuje. Festival už druhý raz spojili so stretnutím rodákov z celého bývalého Československa i zo zahraničia. Do rodnej obce znova prichádzajú univerzitní profesori, docenti, vysokoškoláci zo sveta – príde každý, komu srdce vraví, že je Haburčan.

Stratený kraj sa azda naozaj zmení na Stratený raj, ako optimisticky nazvali českí filmári dokumentárny film o tejto obci.

Emil SEMANCO

Späť