Škraboška satiry na utrápenej tvári

Slovensko, 4. 10. 2007 (Verejná správa 20/2007)

S menom Jána Chalupku spájame najmä satirickú divadelnú hru Kocúrkovo, ktorá stále strhuje živosťou a komickosťou vykreslenia malomestských typov. Bol však aj autorom historických románov, výborným kazateľom i pedagógom. Jeho kázne v Brezne, kde pôsobil od roku 1824 ako evanjelický farár, uchvátili mnohých poslucháčov. Študenti kežmarského lýcea zase oceňovali jeho učiteľské vlohy, ľudský prístup a pútavý spôsob výkladu.

Rodiskom Jána Chalupku bola Horná Mičiná – neveľká, rázovitá obec blízko Banskej Bystrice, kde prišiel na svet 28. októbra 1791. Povolanie otca – tiež evanjelického farára, ale aj náboženského spisovateľa a učiteľa Adama Chalupku a osvietená spoločnosť, ktorá sa u nich doma stretávala, určite ovplyvnili smerovanie mladého Jána. V domácom prostredí získal základy vzdelania. Do školy chodieval v Slovenskej Ľupči a v Brezne. Ďalšie znalosti mu dali učitelia na gymnáziu v Ožďanoch a v Levoči, neskôr na lýceu v Prešove a v Blatnom Potoku (Sárospataku). Na ďalšie vzdelanie si potom privyrábal ako domáci učiteľ v bohatých rodinách v Radvani a Viedni. V teologických, filozofických i filologických štúdiách pokračoval v rokoch 1816 – 1817 na univerzite v Jene. Po návrate z Nemecka učil na gymnáziu v Ožďanoch, kde sám predtým študoval. Šesť rokov bol profesorom na evanjelickom lýceu v Kežmarku, kde sa stal učiteľom aj vlastného – o vyše dvadsať rokov mladšieho brata Samuela – neskôr známeho štúrovského básnika.

Z katedry na faru

Kežmarskí študenti radi chodili na prednášky rétoriky a poetiky k profesorovi Chalupkovi. Ten však po racionálnom uvážení uprednostnil vidinu lepšieho života. V roku 1824 ako tridsať tri ročný prijal ponuku na miesto evanjelického farára a administrátora banskej superintendencie v Brezne. Možno jeho rozhodovanie urýchlila aj nešťastná láska. Spomienky na Babettu Wielandovú, bohatú kežmarskú grófku, si zobral zo Spiša so sebou na Horehronie. Predpokladal, že dcére bohatých spišských nemeckých statkárov, do ktorej sa v pôsobisku pod Vysokými Tatrami zaľúbil, nedovolí rodina vydať sa za nemajetného muža a odísť do slovenského prostredia. Svojej lásky sa vzdal bez boja, ani sa nepokúsil získať si náklonnosť rodičov. Darmo Babetta vyčkávala a dúfala. Neoblomnosť rodičov nezmenila ani predčasná smrť jej sestry, ktorá sa nešťastne vydala za majetného, no bezohľadného muža. Ján s Babettou si vymenili niekoľko listov, v ktorých prejavili vzájomnú náklonnosť, ale Chalupkove odpovede, po veľmi rýchlom zadaptovaní sa v novom pôsobisku, boli čoraz strohejšie.

„Možno sme si o sebe namýšľali viac, ako bolo treba, videli sme sa obaja ideálnejšie. Život je však iný... Vyčítam si iba to, že som Ti pravdu nedokázal napísať skôr. Držal som Ťa v nádeji a možno seba tiež. Odpusť mi to, ak môžeš. Želám Ti, aby si našla svoje šťastie.“ Takto píše Babette v liste v júli 1827 a zároveň oznamuje aj dátum svojej ženby – ešte ten istý mesiac. Náhodné stretnutie niekde pri Rožňave bolo posledným tajným stisnutím rúk.

Rozchod bol trpkejší pre nešťastnú Babettu. Ján Chalupka sa onedlho naozaj oženil. Vzal si Ludoviku Lovichovu, dcéru banskobystrického biskupa Adama Lovicha. Dvadsaťdvaročnej neveste a tridsaťšesťročnému ženíchovi zvonili breznianske zvony na šťastný spoločný život.

Po roku manželstva sa breznianska fara skutočne tešila na radostnú udalosť. Narodil sa Adam Chalupka. Prvorodený syn Jána a Ludoviky dostal meno po starom otcovi z matkinej i otcovej strany. Čoskoro pribudla aj dcéra Ema. Radosť v rodine sa ešte rozrástla. Netrvala však dlho. Adamko žil iba tri a pol roka. Narodenie dcéry Ludoviky v roku 1836 už nezmylo smútok z tvárí manželov Chalupkovcov.

Od vesolosti k smútkom

Z Emy Chalupkovej vyrástla krásna a obdivovaná slečna, o ktorú sa pytači predbiehali. Vydala sa za dobre hospodáriaceho statkára Jána Čipkaya. Ani Ján Chalupka nestrádal, domáca sýpka a stodola sa pravidelne napĺňali. Rodina žila v pohode a dostatku. Kto mohol tušiť, že sa blížia čierne dni.

Krásavicu Emu si na jednom bále všimol mladý lekárnik. Nešetril poklonami, čo sa, pochopiteľne, znepáčilo manželovi. Ján Čipkay predčasne opustil bál a vrátil sa domov sám. Hnev bol taký silný, že svoju manželku už do domu nikdy nevpustil. Ema žialila u rodičov. Hrdý manžel neprišiel ani k jej smrteľnej posteli. Keď zomrela, mala iba dvadsaťtri rokov.

Ani druhá Chalupkova dcéra Ludovika nepoznala skutočné rodinné šťastie. Azda, keby sa bola vydala za breznianskeho lekára a spisovateľa Zechentera-Laskomerského... Ale, nestalo sa. Ochorela a čoskoro tiež umrela. Ani ona sa nedožila tridsiatich rokov. Jej manžel sa zo žiaľu upil na smrť. Kopec nešťastia ešte navŕšil narušený vzťah samotného Jána Chalupku s manželkou, ktorá sa z toľkých bolestných rán psychicky zrútila.

Superintendent Chalupka vedel svoju ubolenú tvár dobre maskovať. Písal divadelné hry, ktorými rozosmieval publikum. Je obdivuhodné, že po ťažkých osobných tragédiách bol vôbec schopný ľudí zabávať. Uznanie si zaslúži aj za to, ako hospodáril. Máloktorý z jeho kolegov nahonobil taký majetok ako on. A navyše vytvoril i hodnotné literárne dielo. Dožil sa aj vysokého veku – osemdesiatich rokov. Zomrel 15. júla 1871 v Brezne, kde je pochovaný. Posledné roky života si spríjemňoval spomienkami na Babettu Wielandovú, ktorá zostala verná svojej jedinej láske a nikdy sa nevydala.

Slovanský Voltaire

Inteligencia Jána Chalupku sa prejavila už v mladom veku. Mal nadanie na jazyky, dokonale komunikoval a písal v piatich rečiach. Najčastejšie používal nemčinu a maďarčinu, postupne sa naučil po francúzsky, taliansky a anglicky. Ovládal aj biblickú češtinu.

Johannes, ako ho oslovovali, sa často pohyboval v nemeckej a maďarskej spoločnosti, ale zostal presvedčeným Slovákom. V roku 1842 bol členom delegácie, ktorá vo Viedni odovzdala Prestolný prosbopis. V ňom sa slovenskí národovci postavili proti maďarizácii a žiadali vymenovať slovenského cenzora v Budíne i v Bratislave. Napísal a publikoval niekoľko národne ladených prác. Zastával vysokú cirkevnú funkciu. Bol administrátorom banskej, neskôr preddunajskej superintendecie.

Ján Chalúpka mal cit pre satiru a iróniu, vrodený zmysel pre humor. Bol výborný pozorovateľ. Nemal zábrany verejne poukázať na nedostatky vtedajšej spoločnosti. Neznášal ľudskú hlúposť, nevzdelanosť, neúprimnosť, napodobňovanie cudzích vzorov a stratu národnej hrdosti. Veselohra Kocourkovo, anebo: Jen abychom v hanbě nezůstali vyvolala v čase uvedenia v roku 1830 veľké ohlasy. Slovinský jazykovedec Kopitar jej autora nazval „slovanský Voltair.“ Ozývali sa však aj trafené husi. Mnohí sa v posmechovaných Tesnošilovcoch našli. Ján Chalúpka im odkázal: „Kocúrkovčinu som videl a cítil v mnohých slovenských mestách a dedinách.“

Kocúrkovo je dodnes synonymom malomeštianskej morálky. Dejisko a protagonistov neskôr dramatik presunul aj do ďalších úspešných inscenácií – Všetko naopak, Trasořítka, Trinástá hodina a Starouš plesnivec. V ďalších hrách Dobrovoľníci, Fuk a Huk alebo Prvý apríl, Hrdá pýcha skrotla, Juvelír už chýba jeho charakteristické angažované anekdotizovanie. Jána Chalupku však vnímame ako jedného zo zakladateľov slovenskej divadelnej tradície.

Satira zostala jeho obľúbeným žánrom. Svedčí o tom aj rozsiahle prozaické dielo Bendegúz z roku 1841. Pôvodne vyšlo v nemčine, až neskôr ho uverejnili v úryvkoch v humoristickom časopise Černokňažník a po vyše storočí – v roku 1953 – ho vydali kompletné v slovenčine. Za hru Starouš Plesnivec, ktorú Chalupka napísal v maďarčine, získal cenu Maďarskej akadémie vied. Na sklonku života všetky hry prepísal do spisovnej slovenčiny.

Meno Jána Chalupku rezonuje aj v súčasnosti. Každoročne sa o to postarajú usporiadatelia a účastníci súťaže Chalupkovo Brezno, kde sa v záujmovej umeleckej tvorivosti prezentujú pedagógovia. Plodné pôsobenie Chalupku v Brezne pripomína aj pomník s bustou na námestí, pamätná tabuľa v evanjelickom kostole a hrob s pomníkom na miestnom cintoríne. Fara, kde pôsobil, je rodným domom Karola Kuzmányho a pôsobiskom Martina Rázusa. Zaujímavý osud spisovateľa zaujal aj iných autorov. O jeho smutnom rodinnom živote sa dočítame trebárs v knihe Kto proti osudu od Petra Štrelingera a o nenaplnenej láske grófky Babetty von Wieland napísala knihu Neľutujem, že som milovala Nora Baráthová, spisovateľka z Kežmarku.

Zlata SOLIVAJSOVÁ

Späť