Výber výrazu a syntaktická synonymia

Slovensko, 14. 7. 2008 (Verejná správa 14/2008)

Ako je známe, v slovnej zásobe existuje viac ako dvestotisíc slov. Preto je lexikálna synonymia aj najbohatšie členená a funkčne najdiferencovanejšia. Na základe významových vzťahov sa slová zoskupujú do mnohých synonymických radov, ktoré sú spravidla viacčlenné. Okolo nocionálneho a bezpríznakového slova sa zoraďujú štylisticky zafarbené slová s pozitívnym i negatívnym expresívnym príznakom, napríkla: papať, papkať, papinkať – jesť – žrať, nadžgávať sa, napchávať sa. Autor jazykového prejavu si potom môže vyberať z viacerých významovo príbuzných a funkčne odlišných slov funkčne najprimeranejší výraz. Takto buduje jednak významový pôdorys svojho prejavu a jednak ho štýlovo a žánrovo špecifikuje.

Popri lexikálnej synonymii je funkčne dôležitá aj syntaktická synonymia. Dokonca z hľadiska výstavby jazykového prejavu je vlastne najdôležitejšia, lebo sa podieľa na jeho kompozičnom stvárňovaní, na členení a odstupňúvaní jeho obsahovo-tematických zložiek a prvkov. Napriek obmedzenejšiemu počtu synonymických radov poskytuje aj najväčšie výberové možnosti. Podstata syntaktickej synonymie spočíva v tom, že tá istá alebo príbuzná obsahovo-tematická čiastka jazykového prejavu sa uloží v rámci aspoň dvoch viet. Obsah viet zostáva v podstate zachovaný, prípadne sa čiastočne obmieňa, no mení sa jeho formálne vyjadrenie. Mohli sme to pozorovať na príkladoch v článku Myšlienkový obsah a stavba vety (Verejná správa č. 11/2008), kde sme ukázali, že rovnaký myšlienkový obsah sa dá vyjadriť v rámci ôsmych viet, ktoré sa líšili hlavne svojou slohovou hodnotou.

Jednoduchým dokladom o existencii syntaktickej synonymie sú prípady typu otec a syn – otec so synom; dom môjho otca – môjho otca dom – môjho otcov dom. Rozdiel medzi týmito konštrukciami nemá dosah na slohovú hodnotu textu. A jednako je istý významový rozdiel medzi synonymnými vetami Domov sa vrátil otec a syn. – Domov sa vrátil otec so synom.

V umeleckých textoch, v rečníctve, ale v niektorých publicistických žánroch – vo fejtóne, črte, besednici a prípadne aj v komentári – sa v tzv. priraďovacom sklade využíva spojkové i bezspojkové pripájanie rovnakých vetných členov. Bežná, bezpríznaková je konštrukcia, keď sa spojkou pripája posledný člen viacnásobného vetného člena: Plnovýznamové slovné druhy sú podstatné mená, prídavné mená, číslovky, zámená, príslovky a slovesá. Štylistiky príznaková je veta, v ktorej sa každý člen pripája spravidla zlučovacou spojkou. Kontext, v ktorom sa nachádza, esteticky odtieňuje, prípadne, napríklad v rečníckom prejave, môže ho aj patetizovať: Počul si kroky ľudí, ktorí páliac a klčujúc lesy zakladali Slivnicu, a Uhlisko a Blatnicu a Ochuchlov a Zelenú Misu. Bezspojkové pripájanie vetných členov vyjadrenie dynamizuje, zrýchľuje jeho tempo: Bola už neskorá jeseň, bielená zaránky slabými mrazíkmi. Lesné plody ako jahody, čučoriedky, brusnice, maliny už dávno dozreli, prezreli, opadali na zem, zhnili.

V syntaxy existujú vedľa seba spravidla dva varianty synonymického radu. Sú však aj prípady, keď príbuzný myšlienkový obsah môžeme vyjadriť v rámci viacerých viet, napríklad: Mal všetko, ale nebol šťastný. – Mal všetko, a nebol šťastný. – Mal všetko a nebol šťastný. – Hoci mal všetko, nebol šťastný.

Z hľadiska výberu syntaktickej konštrukcie je významný synonymický vzťah medzi bezpríznakovou a expresívnou vetou: Sused je výborný chlap. – Sused, to je výborný chlap. Medzi expresívne syntaktické konštrukcie patrí apoziopéza, prerývaná výpoveď, elipsa, vytýčený vetný člen, pripojený vetný člen a parentéza (vsuvka). Sú to typické prostriedky nepripravených ústnych jazykových prejavov. Postupne však prenikajú aj do písaných textov. V umeleckej próze sa využívajú na charakteristiku postáv, v reči rozprávača sú nositeľmi lyrického zamerania textu. Preto ich radi využívali autori lyrizovanej prózy (Ľ. Ondrejov, D. Chrobák, F. Švantner a iní.). Postupne sa však dostávajú aj do vecnej literatúry. Bežne ich vo svojich esejach využíval A. Matuška, napríklad (vytýčený vetný člen): Vyjednávačky a poklonkovania, hrozby a prosby slovenské v časoch memorandových i matičných – to sú v pomere k prepaseným revolučným možnostiam a ich plameňu skutočne už len uhlíky v popole.

Vďačným výrazovým prostriedkom je expresívna syntaktická konštrukcia namiesto bezpríznakovej vety aj v publicistike. Všimnime si, ako funkčne využil autor vo svojej črte elipsu. Elipsa je založená na vynechaní vetného člena, ktorý si možno doplniť z kontextu. Príklad: Prednedávnom sa v redakcii zastavil osemdesiatročný dôchodca, vlastne len tak, na kus reči. Bezpríznaková konštrukcia je takáto: Prednedávnom sa v redakcii zastavil osemdesiatročný dôchodca, KTORÝ vlastne PRIŠIEL len tak, PRIŠIEL / ZASTAVIL SA na kus reči. Rozdiel medzi obidvoma vetami je evidentný. Prvá, eliptická veta ozvláštňuje text, vnáša doň jemné estetické odtienenie.

Ako vidieť, v čase tvorby jazykového prejavu by mal autor venovať osobitnú pozornosť nielen výberu slov, ale aj výberu vety a jej stavbe. Aj v tomto prípade je síce slobodný, no musí zohľadňovať tlak všetkých faktorov komunikačnej situácie, ak chce jedinečne vyjadriť svoj komunikačný zámer tak, aby pritom rešpektoval jazykové, štýlové a komunikačné normy a aby sa prezentoval svojím individuálnym štýlom.

Ján FINDRA

Späť