Breziny - Povesti

O brezinárskej žobráčke, čo vyliečila pána Dobronivského hradu

Pán Dobronivského hradu ochorel a keď mu nič nepomáhalo, spomenul si na žobráčku – zelinárku z Brezín. Poslal po ňu hajdúchov, čo vyľakalo obyvateľov i žobráčku, lebo ich príchod do dediny neznamenal nikdy nič dobré. Bála sa, či ju nebodaj nečaká v hrade väzenie, ale keď prišla do hradu, zaviedli ju k pánovi veľkomožnému, ktorý sa na posteli zvíjal v prudkých bolestiach. Prosil žobráčku, aby mu pomohla, že ju bohato odmení. Žobráčka si pomyslela, že sa asi prejedol, dala nazbierať brezové lístky a púčiky, uvariť odvar a podala ho pánovi. Aj keď to nebolo veľmi chutné, ale pomohlo. Po chvíli začali bolesti ustupovať, až nakoniec prestali úplne. Keď pán žobráčke ponúkol odmenu odmietla s tým, že ju má rozdať chudobe, čo ťažko pracuje na panskom. Po tomto sa vraj pán zmenil na nepoznanie, dal údajne odstrániť z hradu i väzenie a ľudia sa mali lepšie.

Zdroj: BREZINY (populárna práca), P. Kuka – J. Vanga

O zakliatom uhliarovi v kameňolome

Ne mieste miestneho kameňolomu jeden uhliar pálieval uhlie. Vodilo sa mu dobre, lebo uhlie išlo na odbyt. Chodievali poň hutníci z Banskej Štiavnice, Kremnice i Banskej Bystrice. Spočiatku bol uhliar dobrý človek, ale peniaze ho zmenili. Raz prišiel k nemu biedny žobrák a prosil o almužnu. Nedal mu nič, vyhodil ho z domu, udrel ho palicou, ešte mu uštedril kopance so slovami, že sa má nažrať kameňov na ceste. Vtedy žobrák zakričal uhliarovi: ‘Bodaj by si stále hlad cítil!’ Uhliar potom začal cítiť hlad, ale jesť nemohol. Nesmierne trpel a keď raz vošiel do dutiny medzi kameňmi, vchod do dutiny zasypalo kamenie. Nikto ho viac nevidel, ale v letných mesiacoch vraj z kameňolomu počuť jeho plač, vzdychanie a prosenie o pomoc. Nikto ho však neľutuje.

Zdroj: BREZINY (populárna práca), P. Kuka – J. Vanga

Prečo Brezinčanov prezývajú Rakári

Ešte na konci 19. storočia bola v Brezinách svadba, na ktorej sa stala táto udalosť: Ako bolo zvykom, na svadbe sa podávala kapusta, fazuľa, sušené ovocie. Keď sa podávalo aj údené bravčové mäso, pokladalo sa to už za veľmi dobrú svadbu. Nuž a na tejto svadbe našli sa svadobníci – huncúti, ktorí si chceli pochutnať na všetkom mäse. Nachytali raky, ktorých bolo v potoku dosť a v nepozornej chvíli položili raky do mís pod mäso. Nečudo, že hýbajúce sa mäso nikto nejedol, okrem domácich huncútov, ktorí vedeli, o čo ide. Cezpoľní svadobníci odišli zo svadby hladní s dvíhajúcimi žalúdkami a domácim prischla prezývka Rakári.

Zdroj: BREZINY (populárna práca), P. Kuka – J. Vanga

Prečo sa hovorí, keď niekto veľa fajčí, že fajčí ako keď Brezinári horu predali

Brezinčania radi nakupovali a nadobúdali polia, pasienky, lúky i hory. S nehnuteľným majetkom sa však lúčili veľmi neochotne. Ich susedom sa vraj zapáčil kus hory v ich vlastníctve, preto ich začali nahovárať na predaj. Išlo to veľmi ťažko, ale veľa naveľa si majitelia povedali, že ak im dobre zaplatia, horu predajú. Museli o tom hlasovať, lebo nie všetci boli za. Väčšina bola za predaj. Dobronivčania a Podzámčania platili dukátmu. Brezinčania navrhli, že by bolo treba predaj niečím zapiť. Kupci nenamietali. Potom predávajúci podotkli, že aj pofajčiť by sa malo. Prišli na rad cigary a vraj fajčili aj takí, čo v živote nevedeli, čo je fajčenie v domnení, že všetko zaplatia kupci. Po cigarách sa zasa žiadala pálenka a keď prišlo v krčme platiť, kupci povedali, aby zaplatili tí, čo si rozkazovali. Tak pošli peniažky za horu na zaplatenie cigár a pálenky a nebolo ani hory, ani peňazí. Ale vraj nebanovali, ba boli hrdí, že cigary fajčili. A v okolí sa dodnes hovorí, keď niekto veľa fajčí, že fajčí, ako keď Brezinári horu predali.