Bratislava - hlavné mesto Slovenskej republiky - Príroda

Mesto leží v nadmorskej výške 164 m v strede mesta a v chotári 130—514 m n. m.

Miestne časti: 169 m n. m. Devín. 250 m n. m. Dúbravka, 145 m n. m. Karlova Ves, 231 m n. m. Lamač, 143 m n. m. Petržalka, 130 m n. m. Prievoz, 174 m n. m. Rača, 131 m n. m. Vajnory. Bratislava leží na styku Podunajskej nížiny, Malých Karpát a Záhorskej nížiny na 48º l0' s. z. š. a l7º l0' v. z. d.

Podunajská nížina siaha do chotára Bratislavy svojou najzápadnejšou časťou. Tvoria ju vodorovne uložené a vrásnením neporušené mladotreťohorné vápnité íly a piesky, spočívajúce na poklesnutom kryštalickom jadre. Prikrývajú ich náplavy Dunaja, ktorý po vyústení z Devínskej brány časť plaveného materiálu ukladá a vytvára mohutný náplavový kužeľ. Táto činnosť, ako aj spôsob zakĺbovania rieky s prítokmi úzko súvisí s klimatickými zmenami počas štvrtohôr.

Chladnejšiemu obdobiu počas zaľadnenia odpovedá ukladanie hrubších uloženín, vytváranie širokých dien dolín, zanesených štrkmi, pieskami a hlinami. V teplejšom medziľadovom období rieka ukladala jemnozrnnejšie uloženiny, pričom rieky prehlbovali doliny a vytvárali tak riečne terasy; tzv. bratislavská terasa tvorí sídelný základ mesta. Siaha od východného úpätia hradného vrchu severovýchodným smerom pozdĺž malých Karpát až k CHZJD (Chemické závody Juraja Dimitrova). Na západnej strane ju ohraničujú Malé Karpaty, na južnej sa približuje k rieke, kde oproti nej vybieha petržalská terasa. Východnú hranicu tvorí nepatrne znížená aluviálna niva Dunaja. Okraj terasy nie je výrazný - zhruba ho sleduje Vajnorská cesta. Terasa je z kremenných štrkov spojených imelom - kysličníkom železa sfarbeným na červeno. Má dva stupne, z ktorých vyšší je 20 m nad riekou - jeho zvyšok je na okolí Suchého Mýta, a druhý stupeň 5-8 m nad riekou. Dobre viditeľný svah terasy je medzi Októbrovým námestím a námestím SNP. Terasu využíva výpadová cesta i železnica.

Záhorská nížina je najvýchodnejšou časťou Viedenskej panvy.

Zasahuje do chotára mesta plytkou zníženinou medzi Dúbravkou a Lamačom - tvoria ju mladotreťohorné uloženiny. V najjužnejšej časti ju s Podunajskou nížinou spája prelomová Devínska brána, ktorou tečie Dunaj - jeho štvrtohorné terasy sú až 100 m nad terajšou hladinou. Severná Lamačská brána je priekopovou prepadlinou, ohraničenou pomerne príkrymi zlomovými svahmi - na dne má zvyšky treťohorných a štvrtohorných náplav malokarpatských potokov. Medzi obidvoma bránami vystupuje devínsko-bratislavská kryha, rozdelená priečnymi zlomami na viac častí, na ktorej sú stopy modelačnej činnosti a zvyšky terás. Rozsiahle plošiny v jej strede sú zvyškami plochého treťohorného povrchu Malých Karpát, ktorých hlavný masív je severne od Lamačskej brány. Tvoria ho dva široké chrbty oddelené tokom Vydrice - jej dolina je v pramennej oblasti plochá, na západnom okraji mesta pri Železnej studienke je už hlboko vrezaná. Západný chrbát je na rozdiel od východného, ktorý sa končí nad mestom, plochý a široký.

Geologické zloženie Malých Karpát je dosť pestré, tvoria ho zväčša kryštalické horniny, najmä dvojsľudné granity až granitoid tzv. bratislavského rýpu, z ktorých je väčšia časť pohoria. Ojedinelé vystupujú aj šošovky dioritov, biotitických svorových rul a amfibolitov. Zvyšky hornín druhohorného obalu sa zachovali v oblasti Devína a Devínskej Kobyly. Sú tu vápence, dolomity, úlomkovité vápence a brekcie devínskeho vývinu, vyvrásnené z dna mladotreťohorného mora. V mladších treťohorách vyčnievala Devínska Kobyla ako ostrov z mora na okraji vyvíjajúcej sa Viedenskej parný; z tohto obdobia pochádza pás pobrežných usadenín okolo jej vrcholu, ktoré tvoria vrstvy zlepencov, pieskovcov, pieskov a vápencov s množstvom skamenelín. Usadeniny toho istého veku sú aj na ich východnom okraji, kde sa začala vytvárať zníženina, z ktorej sa vyvinula Komárňanská panna.

Dnešná tvárnosť povrchu chotára je odrazom geologickej stavby a vývoja. Pomerne jednotvárny povrch so zvyškami starších plochých tvarov povrchu podmieňujú malé petrografické rozdiely hornín.

Hodnoty jednotlivých klimatických prvkov sa v Bratislave merajú už vyše sto rokov. Podnebie Bratislavy systematicky sleduje niekoľko meteorologických staníc (Bratislava - Vajnory, Bratislava - Výskumné ústavy poľnohospodárske, Bratislava -Trnavská cesta, Bratislava - Koliba, Bratislava - Ivánka).

Priemerná ročná teplota je 10,1 ºC (Bratislava - Trnavská cesta). Najchladnejší mesiac január má teplotu len málo pod 0 °C. Priemerná teplota v najteplejšom mesiaci júli je nad 20 °C. Z hľadiska biologickej aktivity majú význam teploty nad 10 °C. Ide o tieto hodnoty: Bratislava - Ivánka 181 dní, Bratislava - Koliba 183 dní, Bratislava - Trnavská cesta 192 dní. Pomerne vysoké priemery teplôt najmä v zime vyplývajú z osobitnej polohy Bratislavy v blízkosti Malých Karpát. Pohorie prestúpené bránami (Lamačská, Devínska) je kolmé na prevládajúce západné vetry. Pri prechode studeného vzduchu sa tak uplatňuje dýzový efekt, a tým sa zvyšujú zimné teploty. Na ich zvyšovaní sa dosť výrazne podieľa aj efekt veľkomestskej mikroklímy.

Horská členitosť územia Bratislavy spôsobuje, že zrážky v jednotlivých častiach majú menlivé hodnoty. Stanica Bratislava - Vajnory mala priemerný ročný úhrn zrážok 657 mm, stanica Bratislava - Výskumné ústavy 670 mm. Smerom k pohoriu zrážok pribúda. Rozdiel sa prejavuje najmä v letnom polroku (IV-IX): Vajnory 353 mm, Výskumné ústavy 366 mm. Maximum zrážok pripadá na júl: Vajnory 70 mm, Výskumné ústavy 72 mm, minimum na február: Vajnory 39 mm, Výskumné ústavy 40 mm, čiže odpovedá kontinentálnemu rozdeleniu chodu zrážok. Vplyvom stredomorskej cyklonárnej činnosti, ktorá sa prejavuje pribúdaním zrážok v novembri, vytvára sa jesenné podružné maximum zrážok. V zime je množstvo zrážok podstatne nižšie. Sneží priemerne okolo 30 dní v roku. Snehová pokrývka trvá priemerne 40—50 dní v roku, pričom jej priemerné maximum je okolo 30 cm.

Malé Karpaty sú najvýraznejšou horskou prekážkou pre prúdenie vzduchu. Účinkom tohto pohoria je značný rozdiel v rozložení smerov a rýchlosti vetra. V Podunajskej nížine prevládajú severozápadné, v Záhorskej nížine juhovýchodné vetry. Osobitosť polohy Bratislavy sa prejavuje všeobecným zosilnením vetra, bezprostredným účinkom Malých Karpát a spomínaným - dýzovým efektom. V ročnom chode relatívnej vlhkosti minimum pripadá na mesiace máj—júl, maximum na december. Najväčšia oblačnosť pripadá na zimné mesiace, keď prevláda stagnácia vzduchu a vytvára sa oblačnosť, hmly a oblačnosť z hmly. Bratislava leží na okraji Podunajskej nížiny, ktorá má u nás najviac slnečného svitu. V samotnej Bratislave je okolo 2100 hodín slnečného svitu ročne. Celkove Bratislava leží na rozhraní teplej a miernej klimatickej oblasti. Zaberá mierne suchú podoblasť teplej klimatickej oblasti až mierne vlhkú podoblasť mierne teplej klimatickej oblasti.

Chotárom Bratislavy preteká druhý najväčší veľtok Európy Dunaj. Na územie našej republiky vchádza cez Devínsku bránu, kde má väčší spád, pri výstupe z brány sa zmenšuje, preto ukladá nánosy a rozvetvuje sa. Hneď pod Zimným prístavom sa oddeľuje ľavostranné rameno Malý Dunaj a v Petržalke je celá sieť bočných ramien Dunaja. Dunaj je rieka vysokohorského typu, maximum stavov pripadá na obdobie topenia sa snehu v Alpách (máj-jún). Priemerný prietok Dunaja v Bratislave je 1992 m³/s. Dosiaľ najvyššia nameraná hladina na vodočetnej stanici v Bratislave bola 984 cm (leto 1954), keď bola hladina vyššia ako úroveň aluviálnej nivy. Tento stav zapríčinili zrážky. Nebezpečenstvo vystúpenia hladiny vzniká aj nahromadením ľadových krýh. Dunaj je medzinárodnou lodnou dopravnou cestou.

Z malokarpatských potokov významnejšia je Vydrica, ľavostranný prítok Dunaja. Pramení v severozápadnej časti chotára. Priemerný prietok pri ústí je 0,22 m³/s. Pozdĺž potoka je v okolí Železnej studienky sústava rybníkov. Potoky v račianskych dolinách sú menšie. Režim spodnej vody v alúviu Dunaja ovplyvňujú stavy rieky. Pri vysokých stavoch je 2-l m pod povrchom. Bratislavská terasa a podsvahové sutiny Karpát sú prakticky bez vplyvu Dunaja. Zásobuje ich spodná a povrchová voda z Malých Karpát. V úpätnej tektonickej depresii malokarpatských šúrov, ktorá sa začína pri CHZJD (Chemické závody Juraja Dimitrova) , je spodná voda blízo povrchu, prípadne aj trvale vystupuje na povrch.

Malé Karpaty tvoria ďalšiu samostatnú hydrologickú oblasť. Sieť potokov sleduje pukliny a zlomy kryštalinika. Celá oblasť je vlhšia a bohatšia na zrážky. V miestnej časti Železnej studienky je železitý prameň.

Pôdny kryt chotára Bratislavy je najmä v intraviláne silne pozmenený činnosťou človeka, zástavbou, navážkami, vinicami, záhradami a podobne. Na základe substrátovo-geomorfologicko-hydrologických a bioklimatických pomerov sa javí táto priestorová diferenciácia: v oblasti pohoria prevládajú hnedé lesné pôdy nenasýtené. Karbonátové horniny v oblasti Devína a Devínskej Kobyly ovplyvnili vznik rendzín. Pozdĺž malokarpatských potokov Dunaja a Malého Dunaja sú pásy nivných pôd. V najjuhozápadnejšom kúte málo alebo vôbec nezaplavovanom sú lužné pôdy, ktoré sa šíria aj smerom na Raču a Vajnory. V malej šúrskej časti chotára nachádzame lužné a rašelinové pôdy, na východnej hranici chotára sa začína oblasť najkvalitnejších pôd - černozemí.

Najnižšie polohy - alúvium - zaberajú stupeň lužných lúk a lužných lesov. V podunajských lužných lesoch na obidvoch brehoch Dunaja rastie hlavne topoľ biely a čierny, jelša, vŕba a bylinný podrast. Suchšie miesta majú pestrejšie druhové zloženie s prímesou jaseňa, bresta i duba. Na miestach po odstránených lužných lesoch sa rozkladajú lužné lúky. Celkový ráz a zloženie rastlinných spoločenstiev závisí od hĺbky spodnej vody. V územiach trvale zaliatych vodou sú vodné rastlinné spoločenstvá; tam, kde je spodná voda blízko povrchu, nachádzame ostricové mokré lúky. Predhorie a časť svahov vlastného pohoria zaberajú vinohrady (ľahké pôdy a vhodné klimatické pomery, ktoré sa rozšírili prevažne na ujmu pôvodných dúbrav). Rozšírením vinohradov vznikli nové presvetlené suchšie a teplejšie plochy, na ktorých vnikla z nížiny panónska kvetena.

V chotári prevláda stupeň dúbrav (Quercetum), ktoré zaberajú dosť široký pás. Najlepšie sa im darí na teplejších a suchších južných svahoch. Smerom k pohoriu ubúdajú, obmedzujú sa na najstrmšie svahy. Väčšinou sú výmladkového pôvodu, zmiešané s hrabom obyčajným (Carpinus betulus), javorom horským (Acer pseadoplatanus), lipou malolistou (Tilia cordata), borovicou sosnou (Pinus silvestris). Podrast tvoria facie trávnaté a kvetnaté, mednička jednokvetá (Melica uniflora), lipnica hájna (Poa nemoralis), kostrava žliabkovitá (Festuca sulcata), jastrabník kvetnatý (Hieratium floribundum), hluchavka žltá (Lamium galeobdolon), iskerník mnohokvetý (Ramunculus polyanthemus). Bohatší podrast majú okraje mladých dúbrav, staré sú floristicky chudobnejšie. Nad pásmom dúbrav nastupujú asi vo výške 350-400 m bučiny (Fagetum). Zaberajú skôr severné svahy, hlbokými dolinami vo vnútornej časti pohoria schádzajú hlboko k juhu. V okrajových častiach sa s bukom mieša javor, lipa, jaseň štíhly (Fraxínus excelsior). Podrast sa počas vegetačného obdobia často mení. Z jari prevláda chochlačka dutá (Corydalis cava), snežienka jarná (Galanthus nivalis), neskoršie mliečnik mandľovníkový (Euphorbia amygdaloides), iskerník zlatožltý (Ranunculus auricomus), fialka lesná (Viola silvatica) a iné, v lete jastrabník múrový (Hieratíum murorum), zvonček žihľavolistý (Campanuía trachulium), chrastavec lesný (Knautia silvatica.) atď. Na kvetenu je zvlášť bohatá Devínska Kobyla. Charakteristická je vápnomilnými xerotermofytmi a absenciou dealpínskych prvkov. Teplomilná kvetena je zastúpená cesnakom žltým (Allium flavum), suchokvetom ročným (Xeranthemum annuum), večernicou smutnou (Hesperis tristis). Na vrchole sú veľké porasty ruže bedrovníkolistej (Rosa pimpinellifolia). Piesčité svahy nad Dúbravkou pokrýva klinček seguierov (Dianthus Seguieri), bledavka ovisnutá (Ornithogalum nutans), južný svah charakterizujú skalné stepi. Pozoruhodná je severná hranica výskytu smyrnia prerasteného (Smyrnium perfoliatum). Na jar sa vytvárajú pestré porasty hlaváčika jarného (Adonis vernalis); ponikleca jarného (Pulsatilla vernalis), ponikleca lúčneho (Pulsatilla pratensis) a ďalších význačných druhov rastúcich roztrúsené. Z lesných spoločenstiev prevládajú teplomilné dúbravy a dubovo-hrabové porasty. Aj v dubovom poraste sú niektoré vzácne druhy vstavačovitých rastlín: jazyčník kozlí (Himantoglossum hircinum), trčník čmeľovitý (Ophrys fuciflora) a iné.

Silná aglomerácia obyvateľstva a priemyslu najviac postihla živočíšstvo. Menšiu výnimku tvoria lesné oblasti, Devínska Kobyla a čiastočne aj Dunaj. Zvláštne postavenie má Devínska Kobyla, ktorú začleňujeme do panónskej oblasti. Typickým teplomilným zástupcom je modlivka zelenkastá (Mantis religiosa), zo stavovcov hojný výskyt jašterice zelenej (Lacerta viridis), na suchých, holých stranách, vyskytuje sa tu aj veverica obyčajná Sciurus vulgaris, líška obyčajná (Vulpes vulpes) a iné. V dubovom lesnom stupni stretneme strnádku záhradnú (Emberiza hortulana), výrika obyčajného (Otus scops), vranu obyčajnú (Corvus corore), bažanta obyčajného (Phasianus colchicus), lasicu obyčajnú (Mustala niualis). V bučinnom stupni sú významnejšie: ďateľ bielochrbtý (Dendrocopus leucotus), sojka obyčajná (Garrulus glandarius), kukučka obyčajná (Cuculus canorus).

V Dunaji sa vyskytuje šesť druhov jeseterov, najhojnejšie jeseter malý (Acipenser ruthenus), ryby kaprovité, redšie vzácna plotica lesklá, okúne, ostricha, sumce a menejcenné druhy z rodu hlaváčov.

Pri rieke preletujú bociany, volavky, kormorány.

V záhradách a vinohradoch sa vyskytujú zajace a drobné poľné hlodavce. Od roku 1964 je na ploche 27,97 ha prírodná rezervácia Devínska Kobyla s bohatou teplomilnou panónskou flórou a faunou.

Významné zaniknuté a existujúce parky a záhrady:

Purkircherova lekársko-botanická záhrada bola v 2. polovici 16. storočia zbierkou liečivých, ale aj horských, dovtedy neznámych rastlín. Založil ju bratislavský lekár Juraj Purkircher.
Heindelova lekársko-botanická záhrada založená začiatkom 17. storočia medzi Palisádami a horným koncom Zochovej a Šmeralovej ulice, rozšírená v roku 1650, zanikla krátko po roku 1656.
Raygerova lekársko-botanická záhrada založená v roku 1670, dielo Karola Raygera staršieho a mladšieho, ležala v priestore Mierového námestia a bola atraktívna ešte v časoch M. Bela.
Bratislavská záhrada, vrcholné dielo renesančného sadovníctva na území bývalého Uhorska, priliehala k západnej strane terajšieho námestia K. Gottwalda. Založil ju F. Forgách v rokoch 1614-15 a svojho vrcholu dosiahla za arcibiskupa Juraja Lippayho v rokoch 1642-66. Začiatkom 18. storočia bola zreorganizovaná podľa vzoru lemôtrovských záhrad a začala upadať, čomu nezabránili ani úpravy Karola Ambróziusa v roku 1825 podľa prírodného slohu. Obsahovali dobové atrakcie, ako prvé oranžérium u nás a prvú výsadbu početných okrasných bylín.
Grassalkovichovská záhrada (za Pionierskym palácom) vznikla okolo roku 1760, verejnosti bola sprístupnená v roku 1830. Sú tu svetelné kontrasty a bohatstvo sochárskej výzdoby.
Erdödyovská záhrada (neskoršie Viczayho) vznikla na rozhraní 17.-18. storočia a tiahla sa od Lermontovovej, Kuzmányho a Tolstého ulicami hore do úbočia. Vyznačovala sa orientalizujúcimi prvkami drobnej záhradnej architektúry a už v rokoch 1763-83 americkými exotami. Zanikla pred rokom 1914.
Illésházyovská záhrada, susediaca s Grassalkovichovskou, mala menší sadovnícky význam.
Pálffyovská záhrada vznikla začiatkom 17. storočia ako pokračovanie Hradnej záhrady a siahala od Zámockej ulice cez Nešporovu a Zochovu po Palisády. Skladala sa z amfiteátrovite usporiadaných terás s bosketami a plastikami; zachovala sa baroková brána pri Nešporovom internáte. Bola tu lipa s obvodom 8 m vo výške pŕs, obkolesená 7-poschodovým ozdobným lešením, ktorého posledné zvyšky sa v Slubekovskej záhrade na Palisádach zachovali podnes. Začiatkom 19. storočia bola záhrada sprístupnená verejnosti (v tzv. Pálffyovskej sieni sa usporadúvali zábavy) a pustla.
Tzv. Medická záhrada vznikla okolo roku 1770 na pozemku grófa J. G. Aspremont-Lindena. Tvorili ju štyri časti: intímna, múrikom oddelená partia pri budove dnešného dekanátu Lekárskej fakulty UK, ďalej kvetinová, ktorej dekoratívna časť pri vchode z ulice pripomína pôdorysom anglickú zástavu, vlastné barokové jadro s tromi pagaštanovými alejami (sčasti zachované) a 24 kvetinovými tabuľami, a nakoniec ovocný sad.
Wesselényovská záhrada (v 17. storočí Rollova) ležala medzi dnešnou Dunajskou ulicou a ulicou Československej armády až po námestie SNP. Zanikla v roku 1836.
Esterházyovská záhrada ležala v priestore dnešného Avionu.
Hradná záhrada vznikla v rokoch 1751-65 na príkaz Márie Terézie. Ozdobovala front prízemnej siene hradu (sala terrena) a zostupovala štyrmi stupňovitými terasami, vysadenými komplikovanými kvetinovými ornamentami. Záhradný pavilón mal pozoruhodné nástenné maľby. Pokusy o rekonštrukciu sa skončili neúspešne.
Park Janka Kráľa(Petržalský) je najstarší verejný sad, umiestnený na petržalskej strane Dunaja s rozlohou vyše 20 ha. Pôvodne lužný les upravovali už v rokoch 1773-76, ale sprístupnili ho až v roku 1823 po náhrade tzv. lietajúceho mosta pontónovým. Parkový ráz nadobúda v roku 1832 za mešťanostu A. Namera, za F. F. Romera bol sadovnícky doplnený početnými exotami. V roku 1937 obohatili park rozáriom (dielo dr. R. Limbachera). Veža vo východnej časti parku bola sem premiestnená v roku 1896 z františkánskeho kostola. Okolitá drobná drevinová zeleň pochádza z Arboréta Mlyňany. V centre objektu stojí socha Janka Kráľa a A. Petőffiho. Počet drevinových taxonov je v súčasnosti asi 360.
Horský park založený v roku 1869 za mešťanostu. H. Justiho, je voľný lesopark s prímesou exotov na rozlohe asi 20 ha, má iba menší sadovnícky význam.
Botanická záhrada Bratislavského prírodovedného spolku bola založená v roku 1922 na Peknej ulici (Šínveg). Počet vysadených taxonov dosahoval v čase rozkvetu takmer 1000. Záhrada bola neskoršie preložená na vrch Kamzík a časom zanikla.
Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty UK vznikla v roku 1943 pri vile Lanfranconi v Karlovej Vsi na popud fakulty, menovite univerzitného profesora dr. F. Nábelka, podľa projektu F. Jiráska. Počet taxonov je vyše 2000, záhrada je vybavená veľkým skleníkom; slúži pedagogickým účelom, výskumu a rekreácii verejnosti.
Záhrada okolo pôrodnice, bývalého Kochovho sanatória, na Partizánskej ulici, založeného v rokoch 1932-33 J. Mišákom, má 115 taxonov drevín a reprezentuje Mlyňany v malom.
Maloplošná sadová úprava pred Avionom je aplikáciou listnatých a ihličnatých sempervirentov pre mestské sadovnícke ciele.
PKO – Park kultúry a oddychu bol sadovnícky upravený začiatkom 50. rokov 20. storočia.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť