|
|
Trvalý pobyt podľa zákona a v praxi
Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 22/2009)
Aplikácia zákona o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky prináša viaceré situácie, ktoré sú pre občanov dôvodom na to, aby hľadali pomoc u verejného ochrancu práv. Najčastejšie si sťažujú na postup obce pri prenesenom výkone štátnej správy.
Sloboda pohybu a pobytu je zaručená podľa Ústavy Slovenskej republiky i medzinárodných dokumentov. Pod touto slobodou treba rozumieť oprávnenie občana slobodne si vybrať svoje bydlisko, ktoré má potom právo využívať na trvalý alebo prechodný pobyt. Už z tejto definície, ktorú vo svojom náleze poskytol Ústavný súd Slovenskej republiky, je zrejmé, že to, či sa konkrétna osoba prihlási alebo neprihlási na trvalý pobyt, ešte samo o sebe neznamená výkon slobody pobytu. Neprihlásenie sa na trvalý pobyt totiž neznamená nemožnosť zdržiavať sa na určitom mieste a rovnako prihlásenie na trvalý pobyt nezaručuje nárok na zabezpečenie bývania. Odpoveď na otázku, v čom je teda význam trvalého pobytu, dáva opäť Ústavný súd SR. Vo svojom náleze konštatuje, že „trvalý pobyt možno považovať za štandardnú podmienku na nadobudnutie volebného práva a na jeho výkon, prípadne sú s ním v inej oblasti verejného práva (napríklad daňového) spojené dôležité právne účinky.“
Postup orgánov obce, proti ktorému občania namietali v podnete verejnému ochrancovi práv, im síce nezabránil vo faktickom dosiahnutí trvalého pobytu na mieste, ktoré ohlásili, avšak zabránil im, aby sa zapísaním trvalého pobytu do príslušnej evidencie stal z neho aj ich formálny (de iure) trvalý pobyt, pričom postupom orgánov obce došlo nepriamo k zásahu do slobody pobytu.
Nesprávna aplikácia zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR v znení neskorších predpisov v praxi prináša potom obmedzenia v praktickom živote – pri doručovaní dôležitých rozhodnutí, poštových zásielok prípadne v prístupe k niektorým právam a službám podľa konkrétnych právnych predpisov. Z ekonomického hľadiska nemožno zabúdať napríklad na cestovné výdavky občana vynakladané na cestu do miesta trvalého pobytu.
Z poznatkov verejného ochrancu práv vyplýva, že obce z nesprávneho pochopenia svojho postavenia ako ohlasovne vyvodzujú oprávnenie rozhodovať o udelení trvalého pobytu jednotlivým občanom v obci. Príkladom môže byť prípad občianky, ktorá v podnete verejnému ochrancovi práv napísala, že jej žiadosť o prihlásenie na trvalý pobyt bola prerokovaná na zasadnutí obecného zastupiteľstva a opakovane zamietnutá s odôvodnením, že na trvalý pobyt bude prihlásená až po uplynutí tzv. skúšobnej doby. Obec porušila právo občianky na slobodu pobytu tým, že podmienila jej prihlásenie na trvalý pobyt v obci uplynutím skúšobnej doby, ktorá nemá žiadnu oporu v zákone o hlásení pobytu občanov. Obec v tomto prípade svojvoľne odmietla zaevidovať trvalý pobyt, pričom v zmysle platnej právnej úpravy ohlasovňa je povinná prihlásiť občana na trvalý pobyt, ak splní zákonom stanovené podmienky. Okrem požiadaviek nad rámec zákona o hlásení pobytu občanov je v praxi problematické aj rozhodovanie obecného zastupiteľstva. Týmto svojím konaním si prisvojilo kompetenciu, ktorá mu neprináleží. Ohlasovňou je obec, konkrétne starosta obce ako najvyšší výkonný orgán obce, ktorý vykonáva správu obce a zastupuje obec navonok. Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, pričom zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov demonštratívnym spôsobom uvádza tie veci, ktoré sú vyhradené obecnému zastupiteľstvu. Toto ustanovenie výslovnú zmienku o rozhodovaní obecného zastupiteľstva vo veciach hlásenia pobytu občanov a registri pobytu obyvateľov neobsahuje.
Nielen zákon o hlásení pobytu občanov, ale ani žiadny iný zákon nevyhradil veci týkajúce sa hlásenia pobytu občanov na rozhodovanie obecnému zastupiteľstvu. Naopak, starosta obce má samostatnú zodpovednosť za plnenie povinností ohlasovne pobytu a je ex lege oprávnený pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu.
Na verejného ochrancu práv sa obracajú aj starší občania, ktorým ich plnoleté deti, žijúce s nimi v spoločnej domácnosti, neprejavujú dostatočnú úctu a rešpekt a odmietajú sa podieľať na výdavkoch. Verejný ochranca práv týchto občanov poučuje o možnosti zrušenia trvalého pobytu na návrh vlastníka alebo spoluvlastníkov budovy alebo bytu tomu, kto nemá k budove alebo k bytu žiadne užívacie právo. V povedomí mnohých občanov totiž mylne prevláda názor, že prihlásenie na trvalý pobyt na určitom mieste sa spája s právom užívania bytu alebo inej nehnuteľnosti. Verejný ochranca práv v takýchto prípadoch dáva do pozornosti ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o hlásení pobytu, ktoré explicitne stanovuje, že „prihlásenie občana na trvalý pobyt nezakladá nijaké právo k budove ani k jej vlastníkovi a má evidenčný charakter.“
Živnou pôdou na porušovanie základných práv a slobôd je nízka úroveň právneho vedomia, a to aj zamestnancov orgánov verejnej správy. Dosiahnutie zmeny v tejto oblasti je dlhodobým cieľom verejného ochrancu práv.
Katarína ĎURIŠOVÁ
Späť
Pridať komentár.
|