Mefisto i Faust slovenského divadla

Slovensko, 4. 5. 2009 (Verejná správa 9/2009)

Poslednou, priam symbolickou divadelnou postavou tohto veľkého zjavu slovenského herectva, bol Sir v Harwoodovej hre Garderobier. Bola to zároveň rozlúčka Ctibora Filčíka s divadlom, lebo rok po premiére 21. novembra 1986 nečakane zomrel. V inscenácii sugestívne a presvedčivo stvárnil divadelného principála. Starnúci herec tuší, že sa blíži jeho koniec a rekapituluje svoj život. Z tejto postavy sme cítili všetky chute a vône, ktoré do seba zo života i z umenia nasal. Bolo to akési záverečné sprítomnenie dramatických postáv a osudov, ktorým vyše štyri desaťročia vdychoval vnútorný život. Bola to aj úvaha nad biedou i slávou hereckého stavu, ale aj drobnokresba duševného stavu umelca, ktorý cíti, že síl ubúda a možno si na tvár nanáša divadelné šminky naposledy. V postave Sira priniesol na javisko hlboko osobný stav depresie zo seba i zo sveta, sprevádzaný zážitkami a útržkami prežitých situácií a udalostí.

Osobitým prejavom, noblesou i trochu démonickým zjavom bol Filčík výrazným hereckým typom. Od roku 1944 vytvoril v divadle, ale aj v rozhlase, vo filme a neskôr v televízii desiatky ostro črtaných postáv, z ktorých si mnohé aj po rokoch radi pripomíname. Boli to originálne, autentické a nekonvenčné štúdie osôb širokého žánrového rozpätia, ktoré sa vyznačovali prvkami paradoxu, kontrastu, náhlych zvratov či prudkých vzplanutí. Hoci boli medzi nimi aj komediálne figúry, predsa len v prevažnej väčšine hral postavy z toho temnejšieho a vnútorne rozporuplného registra charakterov.

Presvedčivé typológie

Z desiatok rolí spomeňme aspoň niektoré. Ešte v päťdesiatych rokoch na Novej scéne to bol Bobčinskij v Gogoľovom Revízorovi a Don Juan na javisku toho istého divadla, kde v roku 1964 hosťoval v inscenácii hry Maxa Frischa Don Juan alebo Láska ku geometrii v réžii Magdy Husákovej-Lokvencovej. V Slovenskom národnom divadle patrili k jeho nezabudnuteľným postavám Ujo Váňa v rovnomennej Čechovovej hre, Franz von Moor v Schillerových Zbojníkoch, Lopuškin v Stodolovom Čaji u pána senátora, Ford vo Veselých paniach z Windsoru – tie sálali humorom, slovnými hračkami a bujarou veselosťou. V ostrom kontraste k tomu bola jeho postava Goetza v Sartrovej filozofickej hre Diabol a Pán Boh. V Schillerovom Donovi Carlosovi hral Filipa II. a v hre Paula Valéryho Môj Faust hlavnú úlohu Fausta. Postavu Mefistotelesa – ktorú sme zvýraznili v názve tejto črty – vytvoril ešte na samom začiatku svojej hereckej dráhy, v inscenovaných úryvkoch z Goetheho Fausta v Slovenskom komornom divadle v Martine. Z jeho filmových postáv treba vyzdvihnúť kapitána Deutscha v Bielikovom filme Štyridsaťštyri, Slaneca v Kapitánovi Dabačovi, Majstra Pavla vo filme Skrytý prameň, Hrajnohu v Jánošíkovi či Hajtmana v Demokratoch. Z postáv vytvorených v televíznych inscenáciách nemožno obísť Stalina v dokumentárno-hraných rekonštrukciách Postupimskej konferencie, Teheránskej konferencie a Jaltskej konferencie. Rovnako výrazný bol jeho výkon v Kováčikovej Krčme pod zeleným stromom. Presvedčivú postavu Porotcu spodobnil v inscenácii Dvanásť nahnevaných mužov. Bol Hemingwayom v Hochhuthovej hre Smrť lovca či Molièrom v rovnomennej televíznej inscenácii hry Michaila Bulgakova. Dlhý by bol púhy súpis jeho postáv vytvorených v rozhlasových hrách. Z rozhlasu si pamätáme jeho hlas najmä v rozprávkach pre deti – napríklad ako nezabudnuteľného Osmijanka.

Životopisné čriepky

Keď sa Filčík stal profesionálnym hercom, nemal predchádzajúce divadelné vzdelanie, iba skúsenosť ochotníckeho herca v bratislavskom Štefánikovom súbore Matice slovenskej. Po učňovských rokoch v jednej fiľakovskej továrni absolvoval v rokoch 1937 – 1939 vojenskú prezenčnú službu, nejaký čas bol nezamestnaný a potom sa stal príslušníkom finančnej stráže, kde pôsobil až do roku 1944. Rok predtým pred Vianocami sa stretol s Andrejom Bagarom, ktorý mu ponúkol, aby sa stal členom pripravovaného profesionálneho divadla v Martine. Mal o ňom referencie, ako o dobrom ochotníckom hercovi. Bola to lákavá šanca, ale aj cesta do neznáma. Ako zamestnanec ministerstva financií vybavil si Filčík polročnú neplatenú dovolenku, lebo v tom čase štátna služba predstavovala istotu – existenčné zabezpečenie. Bagarova ponuka bola síce príťažlivá, ale neistá. Prekvapilo ho i nabažilo, že už zakrátko ho v rozhlase obsadil do čítania pred mikrofónom a začiatkom roka 1944, keď ustanovili v Martine Slovenské komorné divadlo, dostal prvú veľkú hereckú príležitosť v Molièrových Smiešnych preciózkach. Hru režíroval Bagar a on v nej ako dvadsaťštyriročný hral postavu starca Gorgibusa. Potom už účinkoval takmer v každej ďalšej inscenácii. V Martine ho ešte zastihlo obdobie, keď sa nový titul nepripravoval dlhšie ako týždeň, čo bol pomerne veľký nápor na nervy, pamäť, javiskovú orientáciu i súhru súboru. Bola to vynikajúca škola a on ju statočne zvládal. Na toto obdobie si spomínal takto: „Bagar nám nič neuznával, neodpúšťal, hľadel len na výsledok, meral podľa seba, pretože na seba kládol veľa – najviac, videlo sa nám, že až na neunesenie. Andrej Bagar bol chlap, mocná, prirodzená autorita, nik sa mu neopovážil priečiť, skôr ho chcel nasledovať a podobať sa mu.“

Po vypuknutí Slovenského národného povstania divadlo prerušilo činnosť. Filčík odišiel za svojimi druhmi v zbrani do rodného kraja – do Pôtora, Bagar založil a viedol Frontové divadlo. Na povstaleckom území ho mobilizovali a stal sa členom spravodajskej služby, ktorá dodávala partizánom správy o pohybe na maďarskej hranici. Len čo sa po oslobodení Košíc dozvedel, že tamojšie divadlo hľadá hercov, vybral sa tam z Lučenca na bicykli, pretože inej dopravy nebolo. Vo východoslovenskej metropole sa opäť stretol s Bagarom, ale aj s Ivanom Terenom, Petrom Karvašom a inými známymi z Martina, účinkoval v rozhlase a ako tajomník štátneho intendanta sa zúčastňoval na prípravách koncepcie budúcej podoby slovenského divadelníctva. Po Bagarovom poverení sa na krátky čas stal riaditeľom košického divadla. V tejto funkcii ho poverili aj réžiou slávnostnej akadémie pre československú vládu, ktorá po príchode na oslobodené územie mala svoje prvé sídlo v košickom Jakabovom paláci.

Kroky na herecký piedestál

Z Košíc sa vrátil do Martina. Pôsobil tu do konca roku 1948. V inscenáciách režisérov Františka Kudláča, Martina Hollého, Ivana Geguša a iných vytvoril takmer štyri desiatky postáv v hrách slovenských i svetových autorov. Potom sa stal členom Novej scény Národného divadla, kde ho do hlavných úloh často obsadzovali režiséri Drahoš Želenský, Ľubomír Smrčok, František Krištof Veselý a Magda Husáková - Lokvencová, s ktorou sa citovo zblížili. Vzájomný pomer dlho tajili. Spočiatku pre vysoké postavenie jej muža v mocenských štruktúrach štátu a po uväznení Gustáva Husáka mu nechceli komplikovať situáciu. Keď politika prepustili z väzenia, s manželkou sa rozviedol. Jej nový vzťah s Filčíkom však netrval dlho. V roku 1966 náhle zomrela a po jeho boku sa už nikdy neobjavila iná životná partnerka.

Ctibor Filčík sa zaradil do slávnej generácie slovenských hercov, ktorú tvorili Záborský, Huba, Pántik, Valach, Zvarík, Chudík, Kroner, Machata, Bancíková, Gruberová, Kráľovičová... Bol povestný svojou náročnosťou. Vysoké nároky kládol v prvom rade na seba a svoj výkon, pretože to ho potom oprávňovalo byť rovnako nekompromisný aj voči ostatným.

Svoju profesiu charakterizoval takto: „ Herec má mať vypestovanú viacplošnú pozornosť – ovládať text, dodržiavať aranžmán, vnímať partnera i reakcie publika. Áno, byť artistom, ktorý ide po povraze, na rukách krúti kolieska, na nose má paličku a usmieva sa,” hovorieval. Pamätné je aj toto jeho vyznanie: „ Našťastie príde chvíľa, keď ma zastaví neznámy človek, pripomenie mi postavu, ktorú som stvárnil pred desiatimi rokmi a hovorí o dojme, akým naň zapôsobila. Keď si taký zázrak odnesie z divadla za večer len jeden človek – moja práca azda nie je márna.“

Keď hral Goetza v Sartrovej hre Diabol a Pán Boh, vychádzal z repliky: „Sám som rozhodoval o zle a sám som vymýšľal dobro,” ktorej sa pridŕžal aj v osobnom živote.

Bol to noblesný herec s veľkým talentom i srdcom a sugestívnym, nezabudnuteľným výrazom. Keby jeho ústami hovorili postavy v angličtine, rozhodne by patril medzi svetové herecké legendy 20. storočia.

Milan POLÁK

Späť