Slovenský Jánošík vo fraku elegána

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 11/2009)

Bol to muž impozantného zjavu a oceľového hlasu. Okrem toho, že sa stal hrdinom desiatok operiet a opier na slovenských, českých i zahraničných javiskách, bol aj priekopníkom, osnovateľom a podnecovateľom nášho koncertného a hudobne-dramatického umenia. Bol hercom, spevákom, libretistom, prekladateľom, publicistom, dramaturgom a pedagógom – a to v čase, keď sa kládli základy nášho národného operného umenia.

Štefan Hoza sa narodil v roku 1906 v Smižanoch. V Spišskej Novej Vsi študoval na učiteľskom ústave, ktorý mal vynikajúcich pedagógov. Popri dôraze na zvládnutie všetkých predmetov, zvlášť sa tu dbalo na úroveň vyučovania slovenskej literatúry. Hoza však študoval aj latinčinu, absolvoval z nej diferenciálne skúšky a istý čas strávil v malom seminári spišského biskupstva v Levoči. Maturoval na vtedy špičkovom Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. Prvým jeho učiteľským pôsobiskom bol Cífer v Trnavskom okrese. Čoskoro sa stal členom legendárneho Speváckeho zboru slovenských učiteľov, čo potom výrazne ovplyvnilo jeho ďalší život a umeleckú kariéru. V speváckom zbore spieval sóla. Pri vystúpeniach pútal pozornosť sýtym hlasom a pôsobivým prejavom. Zaiste aj to ho priviedlo k rozhodnutiu prihlásiť sa do Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave, kde sa stal žiakom vynikajúceho pedagóga, operného a koncertného sólistu Jozefa Egema, ktorý vychoval prvú generáciu slovenských operných spevákov. Po absolvovaní akadémie v roku 1932 operný spev študoval aj v Miláne u J. Piccoliho a vo Viedni u W. Steinbrückovej. V tom čase prežil nielen svoj javiskový krst na scéne Slovenského národného divadla, ale bol aj pravidelným hosťom Modernej operety v Prahe.

Z operety do operety

V rokoch prvej Československej republiky mala opereta v repertoári Slovenského národného divadla významné zastúpenie. Bol to žáner, ktorý vychádzal v ústrety prevládajúcemu diváckemu záujmu. Aj Štefan Hoza bol v prvej etape svojej speváckej kariéry predstaviteľom hlavných postáv najmä v operetách a stal sa miláčikom publika, ktoré na ne chodilo. Brilantne stvárňoval najmä milovníkov v tituloch, akými boli Cárovič, Paganini, Poľská krv, Giuditta, Cigánsky barón, Zem úsmevov... Ohlas na jeho vystúpenia prenikol aj do Prahy, kde vtedy divadelný podnikateľ Antonín Drašar viedol Moderní operetu. On ho pozval hosťovať do Lehárovej operety Zem úsmevov. Po vystúpeniach v Prahe v rokoch 1933 – 1934 a veľkom úspechu u pražského publika, ktoré si získal svojim herectvom, zjavom i speváckym prejavom, stal sa doslova hviezdou.

 Prahe boli v tom čase veľkými operetnými hviezdami Juhoslovan Dano Živojnovič či Slovák František Krištof Veselý. Obaja však spievali české piesne s prízvukom – Živojnovič so srbským a Veselý s maďarským. Hozu jazyk nezradil. Jednoducho nemal nijaký cudzí prízvuk. Aj keď češtinu ovládal dokonale, na české javisko priniesol to, čo nikto pred ním – slovenčinu. V operete Zem úsmevov si sám preložil ústrednú áriu Ja svoje srdce dám... a spieval ju po slovensky. Pražské dámy šaleli. Očaril ich pravý slovenský Jánošík – ibaže vo fraku a s nonšalantnou eleganciou. A tak okrem módnych šlágrov – dnešným slovníkom by sme povedali hitov – ako boli Dita, Nepovedz dievčatko nikomu a iné, konečne znela z českého rádia i z javiska slovenčina a navyše slovenčina nedeformovaná, čistá, ľubozvučná.

V slovenskom národnom divadle do roku 1945 vystúpil ako predstaviteľ hlavných úloh v tridsiatich ôsmich operetách – a to všetko popri účinkovaní v operách. Je to neskutočné číslo, najmä keď ho vnímame na pozadí veľkej reprízovosti operiet v tých rokoch. Opereta v jeho divadelnej kariére zohrala významnú, aj keď nie prvoradú úlohu. Hľadal ňou kľúč k srdciam divákov a dbal vždy na to, aby ich nepodcenil. Ani v tomto „ľahkom“ žánri nezaprel svoju letoru vzdelaného, kultivovaného a poctivého divadelníka.

Jeho tenor sa uplatnil v množstve operných rolí. Boli to postavy ako Canio, Cavaradossi, Kalaf, don José, Radames, Othello, Dalibor a mnohé ďalšie. Ako dramaturg dal počas prvej Slovenskej republiky podnet uviesť na repertoár Smetanu, Dvořáka i Janáčka, hoci sa to vrchnosti nepozdávalo. Pozval k nám juhoslovanských i bulharských skladateľov a spevákov. Dobre však vedel, že kým Slovenské národné divadlo nebude hrať slovenské diela, nebude slovenským a národným hudobným divadlom. Bol tu síce výnimočný Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu i Detvan Viliama Figuša Bystrého, ale tieto opery nemali silu prenikavejšie osloviť diváka. Mali sme však dva veľké a aj pre operu perspektívne zjavy. Bol tu Eugen Suchoň a Ján Cikker. Na ich tvorbu sa zameral a stal sa spoluautorom libreta Suchoňovej Krútňavy i Cikkerovho Jura Jánošíka. Jeho libreto bolo kongeniálne s veľkým talentom oboch skladateľov. Dva základné piliere slovenskej národnej opery majú hozovský rukopis. V jednom z nich – v Suchoňovej Krútňave, stvárnil aj postavu Ondreja.

Ako dramaturg opery Slovenského národného divadla sa pričinil o uvedenie operných diel Bartolomeja Urbanca a Ladislava Holoubka. Pozornosť venoval aj koncertnej a symfonickej tvorbe slovenských skladateľov.

Prínosy v opere

Dnes sa spievajú svetové opery aj u nás v origináli, ale až do osemdesiatych rokov minulého storočia sa libretá talianskych, francúzskych a iných opier prekladali a spievali sa po slovensky. Štefan Hoza preložil osemnásť libriet. Medzi prekladateľmi boli aj iní známi spisovatelia, napríklad Ján Poničan, Mária Rázusová-Martáková, Ján Boor a z mladších Peter Petiška, Tomáš Janovic či Ľubomír Feldek. Zo známejších titulov, ktoré Hoza „poslovenčil“, spomeňme Madame Butterfly a Bohému, ale aj viacero libriet českých opier, v ktorých potom pravidelne účinkoval. Spieval napríklad Janíka v Predanej neveste, Princa v Rusalke či Laca v Janáčkovej Jej Pastorkyni. Jeho partnerka a neskôr dramaturgička opery Slovenského národného divadla pani Jela Krčméry-Vrteľová si na ich spoločné účinkovanie v opere Jej pastorkyňa spomína takto: „Stála som vtedy s ním na scéne ako pani richtárka, a tak som mohla zblízka pozorovať jeho precítený výkon, láskavý úsmev i pohľad, ktorým chránil svoju Jenufu. Áno, práve v tejto úlohe som ho mala najradšej. Vyjadrovala niečo z jeho osobnosti.“

Podľa názoru Štefana Hozu, osobnosť koncertného, operného či operetného speváka by sa mala vždy premietnuť aj do interpretácie piesne či javiskovej postavy, lebo to zvyšuje jej vierohodnosť, ale aj autenticitu. V jednom rozhovore to vyjadril takto: „Mali by sme vedieť pri akej príležitosti, prečo a komu spievame.“

Jeho vrcholnými opernými postavami bol Ondrej v Suchoňovej Krútňave (1949), Jánošík v Cikkerovej opere Juro Jánošík (1954) a v poradí posledná operná postava – mladý Svätopluk v Suchoňovej opere Svätopluk (1960). Vytvoril však veľa významných postáv v dielach operných velikánov. Niektoré sme už spomenuli, treba k nim pridať aj Lenského v Eugenovi Oneginovi, Rudolfa v Bohéme, Lžidimitrija v Borisovi Godunovovi či Kozinu v Psohlavcoch.

V role spisovateľa

Do análov slovenskej hudobnej kultúry sa zapísal najmä ako operetný a operný spevák. Treba ho však vnímať aj ako libretistu, prekladateľa operných libriet, dramaturga, pedagóga a operného režiséra. Bol však aj spisovateľom a autorom divadelnohistorických prác. Ako mnohí mimoriadne nadaní ľudia, bol viacdomým umelcom. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch si získal popularitu u mládeže epickými dielami, najmä románom Tatári idú a knižkami pre deti Srdce zlatých hodiniek či Líška Pipuška.

Mal neobyčajný rozprávačský dar a zároveň zmysel pre štúdium a triedenie dejín – opery, spevu a hudby. Vo svojich dvojzväzkových pamätiach Ja svoje srdce dám pútavo a presvedčivo opísal zážitky z mladosti a skúsenosti so svetom hudby a divadla. Napísal tiež Pohľad na dejiny bratislavského a slovenského divadelníctva a knihu Tvorcovia hudby.

Mnohých svojich rovesníkov prevýšil talentom, pracovitosťou, láskou k práci i k svojeti, pod čím rozumieme, že dobre poznal svoje rodisko na Spiši – Smižany, svoju rodnú vlasť, vracal sa k jej histórii, so zanietením ju poznával.

Jeho plodný život sa uzavrel 6. apríla 1982 v Bratislave.

Milan POLÁK

Späť