Je slang burina, ktorú treba vykynožiť?

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 10/2009)

Slang a slangové vyjadrovanie je tradične tým povestným horúcim zemiakom, ktorý si pohadzujú z ruky do ruky nielen bežní používatelia jazyka, ale aj jazykovedci. Pri jeho hodnotení sa dones stretávajú pólovo odlišné názory. Zdá sa však, že tých, čo slang zatracujú, je podstatne viac medzi bežnými nositeľmi jazyka ako medzi jazykovedcami, ktorí citlivo posudzujú každý odklon od spisovnej normy. Preto vyzývajú jazykovedcov, aby boli pri hodnotení slangu prísnejší a náročnejší, aby nehodnotili benevolentne to – citujem z listu jedného z našich čitateľov – „čo materinský jazyk skôr mrzačí, ako rozvíja“.

Možno bude vhodné – a nielen na útechu – pripomenúť, že podobná situácia je aj v Čechách. Už pred polstoročím na vedeckej konferencii v Smoleniciach vynikajúci český jazykovedec F. Daneš konštatoval, že v Čechách sa tiež ozývajú „hlasy, které žehrají na to, že se užívá ve velké míře slangu“. Na tejto konferencii sa totiž analyzovala umelecká próza aj z toho hľadiska, či a ako v nej autori funkčne využívajú slang. Pri všeobecnom pohľade naň bude vhodné pripomenúť aj ďalšiu Danešovu myšlienku, že totiž „problematika slangu je složitejší, než by se dala vyřešit prostým ano – ne“. Preto bude užitočné pozrieť sa na argumenty za a proti slangu a na vhodnosť – nevhodnosť jeho využívania v konkrétnej jazykovej praxi.

Pri hodnotení slangu nemožno viesť presnú a prísnu hranicu medzi áno – nie, vhodné – nevhodné. S tým práve súvisí možnosť pozerať sa na jeho funkčné možnosti jednak s pochopením a zároveň s odsudkom. Najmä ak ho hodnotíme na pozadí spisovného jazyka, môže sa pociťovať ako jazyková atrapa, ktorá v texte na seba upozorňuje, „trčí“ z neho ako niečo výrazovo neprirodzené, a teda neprijateľné. Slangové prostriedky totiž charakterizuje výrazná expresívnosť až siláckosť výrazu. Pre slangové vyjadrovanie je príznačná snaha byť za každú cenu originálnym, hovoriacemu často ani tak nejde o vysielaný obsah, jazykom chce upriamiť pozornosť aj na seba. Možno tu hovoriť o snahe hovoriaceho byť exkluzívnym aj v jazyku a vyniknúť jazykovým prejavom. Problém, ktorý znepokojuje odporcov slangu, súvisí aj s tým, že tvorba slangových výrazov a ich používanie v jazykovej praxi je aj sociologickým a psychologickým problémom. Práve v súvislosti s tým možno povedať, že slang nie je len súbor výrazových prostriedkov, ale aj spôsob myslenia. Zrejme preto aj niektorí jazykovedci upozorňovali na nebezpečenstvo slangovej komunikácie. Napríklad na spomínanej vedeckej konferencii v Smoleniciach jazykovedec G. Horák vyslovil obavy, že slang „môže narobiť v jazykovom povedomí mládeže škody“. Podľa spisovateľky M. Jančovej je v slangu „aj kus neúcty k jazyku“. Na inej konferencii, ktorá sa venovala jazyku a štýlu literatúry pre deti a mládež, vyslovil jazykovedec J. Jacko protirečivý názor, že Hrdinský zápisník K. Jarunkovej je z umeleckého hľadiska kvalitná próza, ale z hľadiska jazykovej výchovy je jej hodnota diskutabilná.

Problémy s hodnotením slangu vznikajú preto, že dospelí vidia iba ostré hranice medzi ním, spisovným jazykom a excelentným spisovným vyjadrovaním. Mládež, mladí používatelia jazyka vidia tento vzťah v opačnom garde. Cez slang vyjadrujú aj svoj postoj k sebe, k svojmu okoliu, k základným hodnotám, ktoré v tomto vývinovom období vyznávajú. Iste, takto vyjadrujú aj svoj postoj k názorom a stanoviskám, ktoré sú takpovediac sväté pre staršiu generáciu. To je to tradičné napätie otcovia a deti, ktoré vždy bolo a vždy bude, a preto treba s ním žiť. Mládež, mladá generácia vyjadruje svoj postoj a názor a svoju hierarchiu hodnôt nielen obliekaním, účesom, celkovým správaním, ale aj jazykom, jazykovým vyjadrovaním. Pravdaže, nás „dospelákov“ to môže znepokojovať, no občas by nezaškodilo aj z našej strany viac tolerancie. Každá mladá generácia síce nadväzuje na slang svojich generačných predchodcov, no zároveň si vytvára aj svoje slangové výrazivo. Dôležité a závažné je však to, že si slang vytvára a uprednostňuje ho vo svojom vyjadrovaní preto, aby sa ho neskôr vzdala. Aj preto neraz dochádza k nádhernému paradoxu, že „zarytý“ používateľ slangu sa neskôr ako dospelý stáva prísnym, až kategorickým kritikom slangového vyjadrovania.

Čitateľ, ktorého som citoval vyššie, mi vo svojom liste vyčíta, že sa v súvislosti so slangom v generačných sporoch staviam „na stranu synov“. Robím to zámerne. Som totiž presvedčený – vyjadril som to aj v závere predchádzajúceho odseku – že na slang sa treba pozerať ako na reálny jazykový fakt. Slang existoval, existuje a bude existovať, kým bude medzi sebou komunikovať mladá generácia, ktorá si aj prostredníctvom jazyka rieši svoje osobné i všeobecné problémy. Preto sa pri jeho hodnotení treba vzdať citového hodnotiaceho stanoviska. Súhlasím s Václavom Ertlom, českým jazykovedcom, ktorý si ctil spisovný jazyk, vedecky ho skúmal, no napriek tomu dokázal povedať, že deti a mládež „budú hovoriť slangom a nespisovne, pokiaľ sa nebudú rodiť aspoň štyridsaťroční“. Poučná je aj myšlienka básnika W. Witmana: „Jazyk nie je odťažitá konštrukcia učencov... Vzniká z práce, potrieb, radosti, lások a záľub mnohých ľudských pokolení.“

Aj preto som presvedčený, že ani k hodnoteniu slangu nemožno pristupovať mentorsky ako k burine, ktorú treba vykynožiť.

Ján FINDRA

Späť