Podstata projektu jednotnej Európy

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 10/2009)

Piate výročie vstupu Slovenska do Európskej únie sa stalo vhodnou príležitosťou na pripomínanie si ďalekosiahlych prínosov tohto kroku. Prevažná väčšina slovenských koaličných aj opozičných politikov pri tomto medzníku vyzdvihovala najmä ekonomický rozmer projektu. Akoby toto bola podstata integrácie európskych štátov do jedného celku. Hodnotiť však princíp Európskej únie iba z tohto hľadiska, vyzdvihovať aj úspešný príbeh Slovenska v novej Európe iba z tohto uhla pohľadu, je po dvadsiatich rokoch od premeny politického systému v Strednej a Východnej Európe nedostačujúce.

Európska únia je v letopisoch starého kontinentu historický politický predel. V nijakom prípade primárne nevznikla ako spolok štátov, ktoré si medzi sebou vymieňajú tovar. Nevznikla pre Schengen, ani pre zavedenie eura, alebo aby umožnila občanom voľný pohyb či migráciu za zamestnaním v zjednotenom spoločenstve. To všetko sú iba dôsledky a prostriedky oveľa významnejšieho dejinného projektu. Európska únia je v prvom rade program udržania mieru a pokojnej koexistencie na tomto kontinente.

Predstava o zjednotenej Európe sa zrodila po druhej svetovej vojne. Vynorila sa v rokoch, keď sa začala ideologicky parcelovať– vo chvíľach, keď ju studená vojna pripravila o spoločnú budúcnosť. Jej politické delenie vyplynulo z najhroznejšej vojny v dejinách ľudstva. A práve v časoch tvrdého ideologického rozporu, zámerne presúvaného do stredu Európy tak z Moskvy, ako aj z Washingtonu a Londýna, sa našlo v Európe – a nie náhodou práve vo Francúzsku – zopár mužov s mimoriadnou politickou intuíciou. Tí videli ďalej, než za vtedy politicky vykolíkovaný horizont a vojensky i hospodársky rozmer kooperácií. Veľmi dobre chápali, že iba ekonomická prosperita nedokáže zabrániť novej tragédii. Maurice Schumann a jemu podobní vizionári predvídali, že Európe pomôže len politické zjednotenie. Naplnenie tejto vízie je však stále v nedohľadne aj pre postoje mnohých takzvaných euroskeptikov, medzi ktorých sa radia i viacerí slovenskí politici. V Bruseli – hlavnom meste Európy – vidia iba armádu byrokratov, čo si dovoľujú diktovať národným vládam členských štátov aj veci na prvý pohľad neprijateľné. Mnohí totiž – a znovu viacerých slovenských činovníkov nevynímajúc – si predstavujú fungovanie európskeho spoločenstva veľmi jednoducho a priamočiaro. Európska únia by mala do členských krajín posielať dostatok prostriedkov z eurofondov – a to je tak asi všetko, o čo by sa mala starať.

Zjednotená Európa je mimoriadny projekt budúcnosti. Mocným svetovým zoskupením bude však až vtedy, keď sa zjednotí politicky, keď dokáže spoločnými postojmi odolávať extrémistom všetkého druhu a v akejkoľvek podobe.

Smerovanie k tomuto cieľu dostalo pred štyrmi rokmi ťažký úder od dvoch zakladajúcich členských krajín únie. Francúzi a Holanďania odmietli v referendách prijatie Európskej ústavy – základného dokumentu – ktorý mal vytvoriť politický, právny a hodnotový rámec spoločnej európskej budúcnosti. Perspektívne by sa jedného dňa mohla pretaviť azda až do vzniku Európskych spojených štátov – veľkého federálneho štátu na spôsob napríklad Spojených štátov amerických.

Ústavu koncipovali najmä skúsení francúzski politici. Vo svojej filozofickej predstave jej dali azda až príliš mýtický výraz. Dokument predstavoval rozsiahly politicko-filozoficko-právny konglomerát, neraz taký zložitý, až sa stal pre bežného občana nezrozumiteľný. Zlý nebol obsah, chybná bola slabá, až takmer nijaká kampaň na podporu ústavy medzi občanmi. Referendum vo Francúzsku a v Holandsku zneužili navyše pravicoví i ľavicoví extrémisti a strašili bežných obyvateľov trebárs aj prílevom miliónov chudákov z východej Európy, ktorí ich oberú o pracovné príležitosti. Keďže Európsku ústavu mali prijať a ratifikovať všetky členské štáty, po holandskom a francúzskom plebiscite sa stala neplatnou. Preto sa jej pôvodný text upravil a dostala nový názov – Lisabonská zmluva. Podstata projektu sa však nijako nezmenila. Má sa stať zásadným dokumentom pre politické zjednotenie Európy.

Keď Lisabonskú zmluvu ratifikujú všetky štáty, bude mať Európske spoločenstvo nielen vlastného prezidenta, nielen plnoprávneho ministra zahraničných vecí, ale najmä by malo mať spoločnú zahraničnú a neskôr aj spoločnú obrannú politiku, vyjadrenú azda aj vo vlastom armádnom zbore, mimo Severoatlantickej aliancie. Európa sa môže stať plnohodnotným politickým celkom iba vtedy, keď jej hlas vo svete bude jednotný, oslobodený napríklad aj od prízvuku, ktorý je príznačný pre jednu zaoceánsku mocnosť.

Politici, ktorí si neželajú naplnenie tohto politického projektu, nie sú len euroskeptikmi. Bránia vybudovaniu Európy na skutočne novom dejinnom základe, aký v tomto priestore od Rímskej ríše nejestvoval. V takej Európe by si Slovensko určite našlo nielen ekonomické, ale aj pevné politické miesto.

Späť