Tvoril zlatú éru slovenského divadla

Slovensko, 15. 6. 2009 (Verejná správa 12/2009)

Plachtince sú troje – Dolné, Stredné, Horné. Ak by sme ich však brali ako jednu dedinu, vyjde nám, že sa tu narodili štyri veľké postavy slovenského herectva – Július Pántik, Ctibor Filčík, Štefan Kvietik a Milan Kňažko. A pritom tu ani nejestvovala nejaká veľká ochotnícka tradícia, veď z ochotníckeho súboru vyšiel len Kvietik. Možno je to nejaký tajomný genius loci, krása okolitej prírody, sprievodný dar viníc, možno to spôsobila vôňa obilia, moruší a gaštanov, čo v širokom okolí vysadili ešte Turci, neviem, ale istotne je to na počudovanie.

Števík, ako mu doma hovorili, je sedliak po predkoch. Matkin otec, starký Matvoš, bol dlhé roky aj richtárom a okrem polí a lúk mal v Háji – ako veľa Plachtinčanov – aj kus vinice a v nej pivničku, v ktorej sa z času na čas schádzala miestna elita. Vtedy starká darmo búchala na pivničné vráta, pantvo sa nedalo vyrušiť, iba ak obecným zriadencom, ktorý doniesol od miestneho mäsiara Nekvasila niečo pod zub.

Otec bol robotný a hrdý gazda s krásnymi rukami a najkrajšími koňmi v dedine, láska k nim prešla aj na syna. Strýkovia boli poľovníci, po nich mu zostala lovecká vášeň, aj keď v posledných rokoch loví skôr kamerou. A z celého súčtu dojmov z detstva sa v Kvietikovi zachoval intímny vzťah k prírode. Bez nej by ani dýchať nevedel...

„Pamätám sa, že som otca raz, už ako študent, poriadne zarmútil. Orali sme pole neďaleko dediny. Ani ten pluh mi nedával do rúk s bohvie akou ochotou, samozrejme, lebo pred pluhom boli jeho milované dereše. Keď kostolný zvon hlásil poludnie, hovorím mu: Oco, choď si domov trochu oddýchnuť, a podvečer príď. Ja pomaly budem orať.

Poslúchol. Od svitania mal toho dosť. Keď sa vzdialil, jeho biele tátoše som prinútil pridať do kroku. Chcel som mu ukázať kus pooraného poľa. Keď sa vrátil, vedel som isto, že som ho nesklamal. Naozaj som sa mal čím popýšiť. Otec však nič. Len mlčky pristúpil k mokrým koňom a svojou štíhlou rukou prešiel jednému po chrbte. Obrátil spotenú dlaň a akoby pre seba ticho povzdychol: Och, chúdence.

Chcel som mu ukázať čerstvý mozoľ, ale zostal som radšej ticho.“

O úžasnej sile vášne

Z knihy spomienok, ktorá onedlho vyjde k hercovým sedemdesiatim piatim narodeninám, je aj táto epizóda.

„Začali sa mi prázdniny. Bol nádherný sobotňajší podvečer. Len nedávno som prišiel domov a rozmýšľam, kam sa vyberiem po zotmení, keď ma otec oslovil: Števík, večer nechoď nikde. Keď padne noc, pôjdeš so mnou. Vyvetráme toho nášho krásavca.

Už ráno som si všimol, že v konici pribudol prekrásny kus zvieraťa. Plnokrvník. Utešený žrebec. Arab. Bol som presvedčený, že otec chce svoju novú pýchu priučiť na priahanie. A tak sme aj so skúsenou kobylkou, ktorá mala krotiť tento mladý živel, vyšli z dvora. Predsa mi len nedalo a opýtal som sa, prečo ideme von tak neskoro. Príčinu mi neprezradil, len ďalej hrdo držal opraty. Keď sme vyšli zo Zrúbaniny na Starý salaš, na oblohe už kraľoval mesiac. V tieni zrúcaniny stál voz. Kobylka v ňom zapriahnutá zavetrila nášho junáka a túžobne zaerdžala. To nemala robiť, lebo náš arab jej okamžite odpovedal tak, že to určite bolo počuť až do Krtíša. Horšie bolo, že od tej chvíle mal otec čo robiť, aby nášho žrebca udržal.

Z tieňa vystúpil majiteľ kobylky. Obaja gazdovia potom pripravili všetko, aby mohlo prísť k počatiu nového potomstva. Vypriahli tie krásne zvieratá a mocne držiac za oprátky ich priblížili k sebe, inak by nám boli odcválali do intímnej samoty. Arab vyskočil... a kobylka neuhla. Stál som tam v nemom úžase nad živočíšnou silou vášne, ktorá je garantom večnosti. A nad čarovnou krásou dvoch Božích stvorení.“

Herec, ktorý mal takúto mladosť, výšku stoosemdesiatpäť centimetrov – na tie časy veľa, lebo mládež nerástla do takých výšav ako dnes – mužný vzhľad a basbarytón, bol predurčený na mužné typy vrchárov i vladárov. Hral ich so šarmom, precítene a bravúrne. Na scéne i pred kamerami.

V trinástej komnate

Na Vysokej škole múzických umení sa zaľúbil do svojej spolužiačky Evičky Juríčkovej – krehkej herečky, potomka starých rodov slovenských vzdelancov a národovcov Vančovcov a Juríčkovcov. Aj tento vzťah najlepšie vykreslia slová hlavného hrdinu.

„V jeden podvečer som odprevádzal moju Evu domov. Chvíľu sme stáli pred ich bránou na Záhradníckej ulici, nie a nie sa rozlúčiť. Tak sme sa rozhodli, že sa ešte trochu prejdeme. Pustili sme sa dolu ulicou a ja som svoju milú, samozrejme, držal okolo pliec. Keď sa k nám približoval starší pár, Evka mi prestrašene vraví: Števo, panebože, to sú naši! Ešte viac som si ju pritúlil k sebe a mlčky sme sa minuli. Vtom prestala klepkať palička pána doktora Juríčka, o to viac klepkalo Evičkino srdiečko, a za chrbtom sme počuli, ako jej otec hovorí: Elenka, veď to bola naša Eva! - Ale netáraj, Janko! - odpovedala Evičkina mama. A znova bolo počuť klepkať paličku.

Eva sa potom bála ísť domov. Neboj sa! Ja idem s tebou..., posmeľoval ju plachtinský hrdina.

Ustráchane zazvonila. Dvere otvoril doktor Juríček so slovami: Mladý muž, my sme bohabojná a slušná slovenská rodina. Ako to myslíte s našou dcérou?

Vážne, pán doktor - odpovedal som sebaisto.“

A že to myslel naozaj tak, toho dôkazom je skutočnosť, že spolu žijú vyše päťdesiat rokov! Majú dve dcéry, úspešné vo svete, vydareného syna a (zatiaľ) dve vnúčatá. Pohoda. Celé desaťročia pokoj a šťastie v rodine. V divadelnom svete nie pričastý jav.

V chráme Tálie

Na absolventské predstavenia divadelnej fakulty chodia šéfovia a režiséri divadiel vyberať typy na doplnenie svojich súborov. V hokejovom svete sa tomu vraví draft. Štefan Kvietik sa dostal do bývalého Armádneho divadla v Martine. Jeho manželku si vybrala bratislavská Nová scéna, ale ona sa rozhodla pre divadlo v Žiline, aby bola bližšie k manželovi. Obom sa darilo, ak mali náhodou obaja naraz dva dni voľna, Evka pricestovala do Štefanovej izbietky, a keď sa na svet hlásilo prvé ich dieťatko, podarilo sa jej dokonca získať angažmán v Martine. Približne vtedy sem prišiel Jozef Budský režírovať Shakespearovho Macbetha. Do hlavnej úlohy obsadil - istotne aj s rizikom, že si pobúri starých martinských hercov – mladučkého Kvietika. Úspech Štefanovi otvoril brány do chrámu Tálie – na scénu Slovenského národného divadla. Nebolo to jednoduché nastúpiť na javisko po boku svojich nedávnych profesorov – Pántika, Zachara, Filčíka, Bagara, Valacha... Zvládol to brilantne. A zvládal to päťdesiat rokov. Do veľkých postáv ho obsadzovali režiséri Budský, Zachar, Haspra, Pietor – vlastne všetci, čo v druhej polovici 20. storočia tvorili zlatý vek slovenského divadla.

Štefan Kvietik nakrútil neuveriteľných päťdesiatri filmov a v každom z nich mal veľkú rolu. Starší si možno najviac pamätajú nezanudnuteľný film Boxer a smrť v réžii Petra Solana. Najviac filmov však vytvoril s Martinom Hollým, ktorému sa stal dvorným hercom, kamarátom i kmotrom. V jednom z tých filmov sa stretli traja najvernejší priatelia z divadla, prírody a poľovačiek. V nezabudnuteľnej Medenke – v Hollého Medenej veži – boli so Štefanom v hlavných úlohách Ivan Rajniak a Ivan Mistrík. Tí, čo na nej pracovali, dodnes sa každý rok stretávajú v Tatrách aj s kamarátmi z Horskej služby. Tí ich trénovali, sprevádzali, a keď bolo treba aj zaskakovali za nich v rizikových situáciách. To azda filmový svet ani nepozná, aby sa tridsaťsedem rokov štáb nejakého filmu stretával na mieste, kde kedysi nakrúcal!

K tomu treba prirátať televízne filmy a seriály – trebárs Sám vojak v poli, kde hral hlavnú úlohu špióna baróna von Goldringa, alebo viacdielne filmy Červené víno, Tisícročná včela....

Dovedna to bolo asi tristo televíznych inscenácií, filmov a prenosov z divadelných predstavení. Je to úctyhodné dielo. Výsledok talentu, pracovitosti a skutkami naplneného kréda, ktoré ho sprevádza celý život: „Herectvo bolo pre mňa od začiatku nielen umením, ale aj krásnym prekliatím.“

Stalo sa, že keď v piatok museli prerušiť rokovanie vysokých štátnych orgánov, predsedajúci schôdze navrhol plénu, aby v schôdzi nepokračovali v pondelok – lebo vtedy je v televízii seriál Sám vojak v poli a mnohí by tým pádom ďalší diel nevideli – ale až v utorok...

Jedného dňa dostal herec aj takýto list:

„Vážený pán Kvietik! Práve sa mi narodil syn. Chcela by som, aby bol taký múdry a odvážny, mocný a nepriestrelný, ako vy v tom filme Sám vojak v poli. Preto sme sa aj s mojím starým rozhodli, že mu dáme meno Goldring Lakatoš...“

Ján ČOMAJ

Späť