Keď osemstoročný jubilant mladne

Slovensko, 15. 6. 2009 (Verejná správa 12/2009)

Máloktorý starosta úraduje za ovorenými dverami. Viničniansky áno. Rovno z chodby vojdete do miestnosti, ktorá je pracovňou a zasadačkou zároveň. Nijaké zavreté, vytapetované dvere, nijaký ostražitý sekretariát. Štefan Lenghart starostuje už štvrté volebné obdobie a čuduje sa: „Nerozumiem, prečo niekde menia starostov a primátorov každé štyri roky s tým, že chcú zmenu. Ale akú zmenu urobí za tie štyri roky? Navyše pol roka sa zoznamuje s celou agendou a pol roka sa pripravuje na ďalšie voľby. Za tri roky nezrealizuje nijaký vážnejší dlhodobý projekt. Veď ja som od roku 1991 až doteraz krok za krokom plnil to, čo som na začiatku sľúbil a ešte stále konca nevidím. Ale pred komunálnymi voľbami sa vždy nájdu kritici, ktorí mne i poslancom vyčítajú, že sme to, či ono ešte stále neurobili alebo nedokončili.“

Samospráva vo Viničnom bude môcť o rok bez obáv skladať účty. Obec začala s budovaním čističky odpadových vôd a kanalizácie v roku 1991. V roku 2000 spustila čističku do prevádzky a kanalizačnú sieť dokončila v minulom roku. Veľké a dôležité dielo stálo päťdesiatsedem miliónov korún, z toho obec vynaložila dvadsaťpäť.

V rokoch 2006 až 2008 sa podarilo úspešne „zhmotniť“ príspevky z eurofondov. Rekonštrukcia miestnych pozemných komunikácií aj s osadením lavičiek, plagátovacích valcov a smetných košov stála takmer pätnásť miliónov korún. Obec pokročila vo výstavbe rekreačno-oddychového areálu. Tento krok vyšiel na viac ako osem miliónov korún. Spoločenský dom predstavuje asi najúspešnejšie dielo samosprávy. Je to spojenie kultúrnej, osvetovej, športovej ustanovizne s kvalitným vybavením a vzorne upraveným okolím, ktoré vyšlo takmer na šesťdesiatdva miliónov korún. Stavebné práce na prístupových cestách a chodníkoch k nemu, verejné osvetlenie, uloženie elektrického vedenia do zeme – to stálo ďalších viac ako jedenásť miliónov korún.

Trendom je rozvoj

Minuloročné oslavy osemstoročnice Viničného, čiže prvej písomnej zmienky o obci, sa niesli v znamení omladzovania, rozvojového trendu. Ľahko to možno vyčítať aj z územného plánu upraveného pred dvoma rokmi. Sú na ňom napríklad zakreslené parcely pod stodvadsať budúcich rodinných domov a štyri bytovky. To by mohlo doviesť obec k méte dvetisíc obyvateľov.

Viničné sa rozhodlo využiť priaznivú polohu medzi Malými Karpatami a Podunajskom, presnejšie na ceste a budúcej cyklotrase medzi Pezinkom a Sencom. Necelých sedemnásť kilometrov od Bratislavy, na dohodenie kameňom od autostrády - to láka ľudí z hlavného mesta, ale i z východného Slovenska, ba dokonca rumunských Slovákov. Tí predstavujú zvláštnu kapitolu nielen v histórii obce, ale i v starostovej rodine.

„Moji svokrovci sa sem prisťahovali ešte v čase osídľovania slovenského juhu po druhej svetovej vojne,“ rozpráva Štefan Lenghart. „Nová vlna došla, len čo sme vstúpili do Európskej únie. Prišli sem na návštevu rodiny a známi z Rumunska. Niektorí si tu našli svoje lásky a rozhodli sa tu usadiť. Máme tu vlastne novú generáciu Slovákov z Nadlaku aj z podhorských osád na severe Rumunska. Príznačná je pre nich čestnosť, skromnosť a pracovitosť. Nie sú ešte postihnutí tou našou náročnosťou, pohodlím, chytračením, aroganciou a veľkopanskými maniermi.“

Keď Viničné istý čas demograficky prešľapovalo na mieste, boli i takí, čo pochybovali o potrebe zachovať materskú a základnú školu. Samospráva považovala túto myšlienku za scestnú. Rozvoj obce bude predsa sprevádzať prírastok mladých rodín s deťmi. Bolo by nemysliteľné, aby rodičia sami cestovali za prácou a ešte by museli rozvážať svoje ratolesti po susedných dedinách, alebo až do Pezinka, Senca alebo Bratislavy. Samospráva na čele so starostom má veľkú zásluhu na uchovaní a zveľadení oboch školských zariadení. Viničňania možno ani nevedia, aký to bol zápas.

„Základná škola bola postavená za socializmu, keď nikoho netrápilo vlastníctvo stavebných pozemkov,“ povzdychol si starosta. „Krídlo, v ktorom je väčšina učební a zborovňa, sa nachádza na obecnom pozemku. Časť budovy s kuchyňou, jedálňou a klubovými miestnosťami sa ocitla po reštitúciách na cirkevnom pozemku. Materská škola celá leží na cirkevnom pozemku. Na základnej škole bolo treba rýchlo vymeniť okná, opraviť strechu, dať do poriadku hygienické zariadenia. Každý rok kompletne zrenovujeme jednu triedu. Teraz musíme riešiť časť objektu ležiaceho na cirkevnom pozemku. To znamená znovu rokovať s miestnym rímskokatolíckym farským úradom.“

Štefan Lenghart si spomenul na krížovú cestu, ktorú absolvoval pri riešení budúcnosti materskej školy. Bývalý farár, ani jeho nadriadení neprejavili veľa pochopenia pre jeho starosti. Za zastavaný pozemok žiadali lukratívny stavebný pozemok. Ponúknutú poľnohospodársku pôdu ako náhradu odmietli. S novým farárom sa starosta dohodol aspoň na dvadsaťpäťročnom prenájme. Cesta k obnove materskej škole bola tŕnistá, ale výsledok je skvelý. Viničnianske detičky dostali práve v týchto dňoch zariadenie, ktoré im môžu široko – ďaleko závidieť. Majú k dispozícii šesť vkusne a účelne vybavených veľkých miestností – tri spálne, tri herne. K tomu sociálne zariadenia, jedáleň, kuchyňu. A na hranie pekný dvor.

Perspektívou je agroturistika

Cyklotrasu zo Senca do Pezinka, ktorá povedie okrajom Viničného, sme nespomenuli náhodou. Starosta predpokladá, že už v blízkej budúcnosti by si cykloturisti mohli v obci urobiť pravidelné zastávky. Lákadlom by mala byť miestna gastronómia, ale i stále rastúci rekreačno-oddychový areál. Kým sa zrodil smelý agroturistický plán, bolo treba dôkladne oprášiť tradície obce.

„Ľudia chovali dobytok, prasatá a husi, no a dorábali víno,“ s nostalgiou spomína starosta. „Je mi ľúto za malebnými pásikmi polí, sadov a vinohradov, ale zrejme čas žičil veľkovýrobe. Som rád, že sa vinohrady napriek kríze v poľnohospodárstve zachovali. Asi tri štvrtiny obhospodaruje družstvo, štvrtinu si rozobrali pôvodní vlastníci. Siedmi vinári si založili Spolok priateľov dobrého vína a majú ho naozaj dobré.“

K rizlingu alebo veltlínu sa patrí dobre si zajesť. Kedysi sa každá rodina chválila vlastnou bravčovinou, husacinou, kuracinou, domácimi múčnymi jedlami a koláčmi. Na husacine postavil svoje gastronomické renomé sused a rival zároveň - Slovenský Grob. V tomto Viničné predbehol, hoci kedysi stáli na rovnakej štartovacej čiare.

„Kedysi bolo v každom dvore dvadsať, tridsať husí,“ komentuje gurmánsky zlatý klinec Štefan Lenghart. „Doviezol ich z Myjavy pezinský obchodník Oslej. Doma sa jedli iba drobky, vnútornosti. Pravé husacie lahôdky, čiže mäsko a pečeň, naše babičky a mamičky predávali na okolitých trhoch, najmä v Pezinku a v Bratislave. V Grobe ich celé piekli a predávali rovno zo svojich domácností. To bol rozdiel medzi nami. Ani my nezaprieme husacinu, ale radi by sme k nej pridali bravčové špecialitky podľa starých receptúr. U nás sú z kuchyne známe husté polievky, osúchy, kapustové koláče, ale v prvom rade lokše.“

Divadlo a lukostreľba

Minulý rok obec oslávila i divadelnícku osemdesiatku a lukostreleckú päťdesiatku. Pre viničnianskeho starostu je to príjemná spomienka: „Moja mama má osemdesiatšesť rokov a spomínala, že od štrnástich chodila hrávať divadlo do miestneho ochotníckeho spolku. Divadelníctvu trochu pomohla aj konfesionálna rivalita. Katolíkov je asi sedemdesiat percent, evanjelikov dvadsať a tých ostatných desať. Kedysi tu boli dva spolky – katolícky Orol a evanjelický Sokol - a tie medzi sebou súťažili. Raz jeden nacvičil predstavenie alebo urobil kultúrny program, no druhý nechcel zostať v hanbe, tak tiež vymyslel čosi na pobavenie obce. Z tejto konkurencie vyrástlo životaschopné ochotnícke divadlo, ktoré prežilo obidva spolky. Každá generácia hrala divadlo, i ja som hral v nejakých štyroch kusoch. Obrátilo sa tu viacero režisérov – jedni prišli s klasikou, druhí s modernou. Najviac sa tu darilo Urbánkovým hrám, sám som hral v Škriatkovi.“

Pri zrode tradície lukostreľby stál človek s dramatickým životným osudom. Karola Noskoviča považujú za zakladateľa organizovanej lukostreľby nielen vo Viničnom, ale na Slovensku vôbec. V novembri 1958 oficiálne zaregistroval Viničné ako prvý lukostrelecký oddiel na Slovensku. V obci sa vždy našlo pár organizátorov a talentov, ktorí držali lukostreľbu pri živote. Preto sa vo Viničnom konali pravidelné domáce súťaže aj medzinárodné merania síl na európskej a svetovej úrovni. V rozvojovom programe obce si našla miesto otvorená strelnica aj krytá lukostrelecká hala – obe sú súčasťou rekreačno-oddychového areálu – a hala sa stala univerzálnym spoločenským priestorom Viničného.

Štefan Lenghart síce lukostreľbu z titulu svojho úradu podporuje, ale jeho srdce patrí futbalu. Kolená už nie, lebo v päťdesiatich piatich rokoch sú už poobtĺkané a unavené. Po veľmi kvalitnom viničnianskom trávniku dnes pobehujú mladší. Miestny Slovan hrá vo štvrtej lige, čo je vzhľadom na veľkosť a ekonomickú silu obce slušná reprezentácia. Dres obliekajú len domáci, legionárov – ani len od susedov – tu nemajú. Futbal má ľudí baviť, spájať, nadchýňať a to zmôžu len ľudia, ktorí sa dobre poznajú, v obci žijú a stretajú sa pri rôznych príležitostiach.

Pri pochôdzke Viničným po starostovom boku je čo vidieť i čo počuť, napríklad aj o úskaliach súčasného obecného úradovania: „Náročnosť na obsah a hlavne kvalitu práce samosprávy sa zvýšila. S malým počtom pracovníkov a poddimenzovaným objemom financií zabezpečujeme veľa kompetencií, úloh a činností. Pribudlo zbytočnej roboty v evidenciách, lebo sa neraz vyžadujú a vyhotovujú duplicitné prehľady, dotazníky, stanoviská. To sa nezhoduje s prijatou lisabonskou stratégiou, to nie je efektívne elektronické vládnutie, moderné verejné služby v priamej väzbe na občana, informačná gramotnosť, široká dostupnosť internetu. To všetko treba robiť zmysluplne, aby nešlo len o formálny, zle fungujúci systém a pritom nemalé výdavky štátu a Európskej únie na takzvané dobré zákazky.“

Peter KRÚTKY

Späť