Vavrínový veniec uvijete i z cibule

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

„Madunice je obec od jedného konca do druhého asi osemsto krokov dlhá, na rovine postavená, pozostávajúca z dvoch radov domov. Uprostred obce niže kostola je veľká stojaca voda, ale počas rozvodnenia Váhu preteká. Kostol je uprostred obce vedľa krajinskej hradskej, čelom oproti jednému a svätyňou oproti druhému radu domov obrátený, vzdialený od fary asi na dvadsať krokov. Domy sú postavené tak, že farár môže za štvrť hodiny pešky od jedného konca k druhému dôjsť. Celú obec kolo-dokola obísť môže za trištvrte hodiny. Počet obyvateľov je 790 duší.“ Takto popísal Madunice kanonický vizitátor v roku 1788. To ešte stál starý kostol. Povodne ho poničili natoľko, že sa Maduničania podujali na stavbu nového a v roku 1806 ho aj dostavali. Najvyhľadávanejším miestom v kostole je bočný oltár s vyobrazením sv. Cyrila a Metoda. Vyhotovili ho zo starého duba z Mlíčskeho hája, pod ktorým Ján Hollý písal svoje historické eposy a básne.

Na slávu Veľkej Moravy

Ján Hollý prežil v Maduniciach tridsať najplodnejších rokov. Veľký požiar v roku 1843 sa mu stal osudným – nadobro mu zlomil zdravie a čo je najhoršie, vzal mu zrak. Smutnú a strastiplnú starobu zavŕšil u priateľa Martina Lackoviča na Dobrej Vode. Tam bol aj účastníkom pamätného stretnutia Štúra, Hurbana a Hodžu, keď sa kládli základy uzákonenia spisovnej slovenčiny. Bol a zostal najprednejšou a najuctievanejšou historickou osobnosťou Maduníc. V parčíku pred kostolom stojí jeho socha v nadživotnej veľkosti, ktorú z pieskovca vytesal akademický sochár Ján Vosmík. Na malom námestíčku, ktoré vzniklo medzi kostolom, kultúrnym domom a obecným úradom si túto jar Slovensko slávnostne pripomenulo 160. výročie úmrtia Jána Hollého.

Jedna izba zo starej fary je dnes múzeom. V sprievode starostky Mgr. Aleny Jelušovej sme sa mohli zoznámiť nielen s osudom básnika, ale aj s osudom pamätnej izby. „Kedysi na podnet farára Bubniča, veľmi snaživého osvetára, ktorý inicioval aj výrobu a inštalovanie sochy Ján Hollého pred kostolom, bola zriadená izba, ktorá mala dokumentovať život básnika, ale aj dedinské prostredie, v ktorom pôsobil,“ začína starostka od Adama. „Zozbieral od Maduničanov staršie kroje, rôznu ozdobnú i úžitkovú keramiku, pracovné nástroje, kuchynské vybavenie, kusy nábytku a vytvoril klasickú tradičnú ľudovú izbu. Keď sme si v roku 1985 veľmi okázalo pripomínali dvojsté výročie narodenia Hollého - vtedy ho UNESCO zaznamenalo do svojho výročného kalendára osobností svetového významu - krajský národný výbor objednal u Matice slovenskej reinštaláciu, čiže prebudovanie celej expozície. „Inštalatéri“ zobrali všetky exponáty, ktoré sa priamo netýkali Hollého a nikto dodnes nevie, kde sa niektoré nachádzajú. Už ako starostka som po nich pátrala, ale našla som len torzá. Jeden nádherný madunický kroj som objavila v pivničnom depozitáre Balneologického múzea v Piešťanoch, v truhlici, ešte aj s tými špendlíkmi, ktorými bol upevnený vo vitrínach. Tie špendlíky samozrejme zhrdzaveli a kroj nenávratne poškodili. Občania, čo ten exponát v dobrej viere venovali, to veľmi ťažko prežívali.“

Pamätná izba Jána Hollého zaiste nie je pýchou slovenskej muzeálnej akvizície, hoci bola zriadená v modernom štýle. Napríklad exponáty boli zastrčené vo vysokých sklenených valcoch. Nedostali sa k nim ani zvedaví návštevníci, ale ani upratovačka, aby ich aspoň občas oprášila. Dominantou je kovová konštrukcia symbolizujúca košatý mlíčsky dub, ale tá je príliš masívna na statiku starej farskej izby. Celá budova je dopraskaná a starostka chodí od úradu k úradu, aby sa múzeum reinštalovalo a zbavilo obecný úrad ako prevádzkovateľa na desať – pätnásť rokov starostí. S cirkevnými predstaviteľmi sa dohodla, že dostane ešte jednu izbu, ktorá bude svojím vybavením pripomínať niekdajší život, prácu a kultúru Maduničanov.

Veľkým prívržencom živej muzeálne práce bol bývalý riaditeľ základnej školy, ktorý zhromaždil veľké množstvo zaujímavých informácií a historiek zo života a tvorby Jána Hollého a vedel ich veľmi zrozumiteľne a príťažlivo vyrozprávať aj malým deťom. Jeho nástupca, tiež slovenčinár, dobrovoľne sprevádza každú skupinu, ktorá pamätnú izbu navštívi. Pri vstupe je štítok s jeho telefónnym číslom a hocikto hocikedy ho môže zavolať. Obec totiž nemá na to, aby mala trvalo otvorenú expozíciu a plateného sprievodcu.

Cibuľová a rybárska tradícia

Ak Ján Hollý predstavuje tradíciu s historickou patinou, tak Madunické cibuľové slávnosti sú veľmi mladou tradíciou. Bol to jeden z mnohých originálnych nápadov, ktorými bývalá skúsená osvetárka Alena Jelušová neraz počastovala a prekvapila svojich občanov. Zrodil sa v polovici deväťdesiatych rokov na jednom z pravidelných stretnutí primátorov a starostov zo Združenia miest a obcí regiónu jadrových elektrární Jaslovské Bohunice. „Závideli mi Hollého,“ spomína starostka so smiechom, „vraj urobím každý rok literárnu súťaž, položím veniec, farár odslúži slávnostnú omšu a mám tradíciu. Ale čo vymyslieť teraz, v tejto dobe, niečo nové, atraktívne, čo by ľudí nadchlo, potešilo alebo zabavilo? Vtedy si naši madunickí družstevníci pripomínali dvadsaťpäť rokov pestovania cibule. Začal s tým jeden tunajší Bulhar, vyznal sa v tom a strhol ostatných svojím príkladom. Rokmi vyšľachtenou cibuľou sme teraz známi v širokom okolí. Ani dovoz lacnej cudzej cibule našu domácu produkciu nezničil. Tak som vymyslela cibuľové slávnosti, zábavný víkend uprostred leta, vlastne akési cibuľové dožinky. Majú svoje logo i maskota – Cibuľového Jožka.V tomto roku už usporadúvame štrnásty ročník. Partnerom zo združenia som takto dokázala, že tradíciu netreba zakladať len na dávnej minulosti a slávnych osobnostiach.“

Madunická starostka sa pričinila aj o ďalšiu, ešte mladšiu tradíciu, ktorá prerazila do Európy i do sveta. Tá sa pre zmenu spája s Váhom, presnejšie s odpadovým kanálom pod hydrocentrálou. Svojou šírkou osemdesiat metrov a hĺbkou takmer tri metre, konfiguráciou brehov a dna, terasami na brehu plne vyhovuje predpisom Medzinárodnej konfederácie športového rybolovu. Plávajú v ňom ryby typické pre kaprové vody – najviac pleskáče, mreny, jalce, ale chytí sa i kapor, šťuka, zubáč a sumec. Jeho breh je vlastne prehľadný triapolkilometrový pás bez akýchkoľvek prekážok s rovnocennými pozíciami pre všetkých súťažiacich rybárov. Pre rekreačných rybárov je to náročné lovisko, ale v okolí sú aj iné revíry, predovšetkým pôvodné koryto Váhu a štrkoviská, ktoré tu zostali ako pamiatka na výstavbu atómových elektrární a autostrády. Madunických rybárov po rôznych posunoch a presunoch prichýlila veľmi agilná miestna organizácia v Hlohovci. Na jej čele je už roky podnikavý Dr. Anton Mutkovič, ktorý medzi prvými prišiel s myšlienkou zorganizovať na Madunickom kanáli aj významnejšiu súťaž než je domáca rybárska liga. Spoľahlivého spojenca získal v Alene Jelušovej a, samozrejme, vo vedení Slovenského rybárskeho zväzu. A tak sa v roku 2003 na kanáli zišli „plaváčkári“ zo štyridsiatich troch krajín na svetovom šampionáte.

„Nikto z nás nechcel ostať v hanbe,“ spomína starostka na madunickú svetovú rybársku premiéru. „Všetci spolu – Slovenský rybársky zväz, jeho hlohovecká organizácia, náš obecný úrad – sme zháňali sponzorov, dodávateľov, organizačnú a usporiadateľskú službu, upravovali sme tie partie obce, kde sa najviac pohybovali pretekári a návštevníci, pripravovali pre nich stravu a občerstvenie. Veľmi nám záležalo na tom, aby si rybári z toľkých krajín zapamätali nielen vodu, preteky, ale aj obec a jej obyvateľov. Dalo nám to zabrať, veľa sme toho nenaspali, ale chýr o obci sa rozbehol po svete. Aj obec na tom získala, lebo bolo treba upraviť prístupové cesty, obnoviť štadión, na ktorom sa odohráva otvárací i záverečný ceremoniál, pripraviť parkovacie miesta, zabezpečiť občerstvenie.“

V júni tohto roku sa opäť konal na Madunickom kanáli svetový šampionát a väčšina účastníkov už sem prišla ako k starým známym. Niektorí pricestovali aj s rodinami. Predstavitelia Medzinárodnej konfederácie športového rybolovu s uznaním konštatovali nielen dobrú úroveň súťaží a ich organizačné zabezpečenie, ale i príjemné a pohostinné prostredie. Viceprezident Ferenc Szalay, veľký obdivovateľ slovenskej prírody, pochválil rozvoj obce, najmä pekne upravené centrum s novým kultúrnym domom, obecným úradom a penziónom Važinka, a zložil hlbokú poklonu starostke za vykonané dielo.

Splnená predstava

Alena Jelušová nepodľahne len tak ľahko emóciám i chválu prijíma so zdvihnutou hlavou, ale takto vyslovené uznania ju očividne hrialo. Aj si zaspomínala na problémy, činy, udalosti a najmä na ľudí, ktorí naplnili devätnásť rokov jej starostovania. „Dnes sa mi už ani veriť nechce, že som v troch reštitúciách vracala obcou užívaný majetok, že som uložila všetky inžinierske siete a rozvody do zeme, že som majetkovoprávne usporiadala takmer všetky pozemky v katastri obce a tak sme mohli požiadať o príspevky z eurofondov,“ rekapituluje a dodáva: „Len keby si toto všetko občania uvedomili, i sebe vstúpili do svedomia, či vždy všetko urobili tak, ako zákon i dobrý mrav kážu. Bolo by nám treba viac zmyslu a zodpovednosti pre verejné potreby a záujmy, nevidieť iba seba, ale i druhých.“

Na začiatku, keď starostka úradovala v starej ošarpanej budove a sociálnym zariadením bola latrína, v mysli si načrtávala budúce centrum Maduníc. Pekne omietnutý kostol, Hollého pomník v parčíku, nový kultúrny a obecný dom, príjemná reštaurácia a kaviareň, lavičky, okrasné stromy a uprostred toho všetkého fontánku. Fontánka vyjadruje tú dlhú cestu, ktoré Madunice prešli od čias, keď uprostred obce boli bariny, blato a najlepšie sa v nich cítili husi a kačice.

Peter KRÚTKY

Späť