Majú dnes novinári vôbec na výber?

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

V minulom čísle sme písali o podiele rôznych združení a nadácií, ktoré pod zásterkou nezávislosti a slobody výrazne prispievajú k manipulácii s verejnou mienkou. Ovplyvňujú ju v duchu svojich ideologických cieľov a platforiem i prostredníctvom účelovo realizovaných prieskumov, ankiet a publicistických prác. Dnes pokračujeme v charakteristike takýchto združení, ale aj časťou III. kapitoly, ktorá má v knihe názov Televízia je ako gilotína...

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika dosiahol v roku 2006 spolu 68 citácií. Jeho prezident Peter Zajac bol najusilovnejší – citovali ho 21-krát, roku 2007 26-krát.

Mimovládky Health Policy Institute, Euractiv.sk a Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť mali roku 2006 dovedna 123 citácií. Roku 2007 sa to pohybovalo na podobnej úrovni.

Ak sa zahráme na matematikov, zistíme, že všetky tieto organizácie (vrátane tých, ktoré boli uvádzané v texte uverejnenom v minulom čísle – pozn. redakcie) v roku 2006 zaznamenali 1 297 citácií vo významných médiách. Pritom zástupcovia Slovenskej akadémie vied boli citovaní iba 204-krát – a to menovite Pavel Karasz 97-krát, Zuzana Kusá 69-krát, Viliam Páleník 28-krát a Peter Stanek 10-krát. Za rok 2007 celkové údaje nie sú, vieme však, že Zuzana Kusá mala 36 citácií, Juraj Marušiak 22. Pracovníkov univerzít citovali médiá 102-krát. Pri tomto porovnaní sa ukazuje, že mimovládky stále hrajú veľmi silnú presilovku.

A všetci kŕmia svojimi názormi nádejných začínajúcich žurnalistov a politológov. Nepovedia im však, že po voľbách roku 1998 sa rýchlo a účelovo menili zákony, pre žurnalistov sa vytvárali „koncentráky“, v štátnych organizáciách a inštitúciách nezostal kameň na kameni. Treba tiež otvorene skonštatovať, že potom na celých osem rokov ovládli Slovenskú televíziu ľudia z tretieho sektora: spoza obrazovky to bol najprv generálny riaditeľ Materák, potom Rybníček, ďalej predseda Rady STV Miroslav Kollár, na obrazovke to zase boli Bútorovci, Mesežnikov, Samson, Šebej, Gál a napokon tvorcovia programov Hríb, Korda, Žitný, Kyška, Žitňanský atď.

Z večera do rána sa úplne zmenilo zloženie Rady STV a Rady SRo. Z televízie prepustili viac ako tisíc pracovníkov, uskutočnili sa ekvilibristické personálne rošády, ekonomické „parády“ v Rybníčkovom televíznom „rybníčku“.

Poúčajú nás naozaj tí praví!

Mimovládkari úplne ovládli STV a divákom podsúvali svoje veľké pravdy. Vari najvýstižnejšie to v tom čase charakterizoval kardinál Ján Chryzostom Korec: „Dnes nás chcú poučovať o živote ľudia, ktorí sa vynorili, ani nevieme odkiaľ a ako. O niektorých to aj vieme. Zapĺňajú stránky novín a televíznych programov sedem dní do týždňa, poúčajú nás, akoby sme boli analfabeti, a hovoria nám, čo je demokracia, čo je sloboda, čo je tolerancia.“

Jedným z významných nástrojov manipulácie s novinármi sú partnerské dohody, ktoré podpísali podaktoré organizácie tzv. tretieho sektora s najvplyvnejšími médiami na Slovensku. Napríklad mediálnymi partnermi Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika boli a zrejme aj sú časopisy Trend, .týždeň, magazín Pravé spektrum, Prvá spravodajská internetová televízia, Domino fórum atď.

Zarážajúce však bolo, ako som už spomínal, že verejnoprávna Slovenská televízia bola v Rybníčkových časoch oficiálnym mediálnym partnerom ultrapravicového týždenníka .týždeň. Preto si položme otázku: akým právom STV, financovaná z peňazí daňových poplatníkov, otvorene podporovala a uprednostňovala jednu politickú líniu – líniu, ktorú presadzovali a presadzujú spomenuté mimovládky?

A keďže koncom roka 2006 sa vo všetkých médiách diskutovalo o politických čistkách v STV, s veľkým huriavkom sa pranierovala každá zmena či výmena, nedá mi nespomenúť do očí bijúce prepletence z nedávnych čias: Rade STV neprekážalo, čo sa dialo vnútri verejnoprávnej televízie. Bárs by aj prekážalo, keď jej predsedom bol Miroslav Kollár, analytik a neskôr riaditeľ Inštitútu pre verejné otázky. V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že člen Správnej rady IVO Eduard Žitňanský sa stal šéfredaktorom spravodajstva STV, ten istý Žitňanský, ktorého manželka bola štátnou tajomníčkou na Ministerstve spravodlivosti za KDH a ktorého nevesta bola členkou Rady pre vysielanie a retransmisiu dozerajúcej aj na vyváženosť spravodajstva STV.

Do arzenálu prostriedkov manipulácie s novinármi nesporne patria aj novinárske súťaže. Za osobitnú zmienku stoja tie, ktoré vypisuje Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation (Sörös). Koncom apríla 2008 vyhodnotili už jej štvrtý ročník. Popredné ocenenia v nej majú zväčša vyárendované redaktori a spolupracovníci časopisu .týždeň a ďalší žurnalisti s podobnou politickou orientáciou.

Pozrime sa na túto súťaž z iného uhla. V jej štatúte sa okrem iného hovorí: „Poslaním novinárskej súťaže je verejne vyzdvihnúť hodnotnú novinársku prácu, ktorá má dôležitý význam pre fungovanie a rozvoj demokratickej spoločnosti. Jej cieľom je podporiť a oceniť novinárov za jedinečné práce, ktoré vynikajúcim spôsobom zachytávajú problematiku dnešnej spoločnosti, a tým prispievajú k jej skvalitneniu...“

Je to síce pekné klišé, ale opak je pravda. Cieľom súťaže je posunúť do popredia články, rozhlasové a televízne relácie, ktoré sa nesú v duchu ideí mimovládok utvorených a dotovaných západným, najmä americkým kapitálom.

Prirodzene, jestvujú aj iné novinárske súťaže. Slovenský syndikát novinárov ich vyhlasuje od nepamäti a rovnako aj Literárny fond. O ne však nie je až taký záujem, lebo sú menej dotované ako tá, ktorej organizátorom je Nadácia otvorenej spoločnosti.

Hry mimovládok sú vskutku panským huncútstvom vťahujúcim žurnalistov do svojich osídiel. Tieto inštitúcie rozdelili svojím spôsobom našu spoločnosť na dve časti. Jedna časť breše, šteká, spoločensky boduje prostredníctvom spomínaných nadácií a združení, druhá časť je akosi ticho – vlastne je to celkom prirodzené, nemá za ňu kto štekať, brechať, spoločensky bodovať.

Musí presviedčať iba svojou prácou!

Žiaľ, to v dnešných časoch nestačí. V záujme určitej rovnováhy je nevyhnutné vytvoriť nadácie a združenia, ktoré by naozaj pomáhali, ktoré by presviedčali, že len práca všetkých a pre všetkých prinesie spoločnosti prospech a úžitok. Mali by vzniknúť mimovládky, ktoré nebudú proti vládam iba brojiť, ale predovšetkým konštruktívne kritizovať a pri dobrých veciach ochotne podajú pomocnú ruku.

Potom budú mať aj žurnalisti na výber a nebude ich to ťahať iba do jedného košiara.

Mediálne kotrmelce

Tentoraz na tému rozličných analýz, správ a prehľadov o slobode tlače, ktoré vypracúvajú tzv. nezávislé mediálne organizácie a inštitúcie v rámci Európy i celého sveta.

Nielenže sú tieto materiály často tendenčné a zaujaté, ale ich závery a súdy umožňujú domácim tlačovým médiám vyššie formy manipulácie. Možno to ilustrovať napríklad na štúdii o slobode tlače v dvadsiatich európskych krajinách pod názvom Zbohom sloboda?. Vydala ju v novembri 2007 (vo februári 2008 ďalej doplnila) Asociácia európskych žurnalistov (AEJ), editorom bol William Horsley.

Ako sa táto správa zrodila?

AEJ má vo väčšine európskych krajín svojich spolupracovníkov, ktorí ju pravidelne informujú o stave slobody tlače v príslušných štátoch. Na tom by nebolo nič zlé, keby...!

Keby sa spolupracovníci opierali o seriózne mediálne analýzy, rozbory a výskumy. Žiaľ, v prevažnej miere to tak nie je. Autori podsúvajú do sveta vlastné názory, osobné postoje, politické stanoviská. Správy sa zhrnú dohromady (každá krajina osobitne), napíše sa k tomu úvod (v tomto prípade W. Horsley, predseda sekcie AEJ pre Veľkú Britániu), v ktorom zostavovateľ „vypichne“, podľa príslušných spravodajcov, tie „najvypuklejšie“ prípady.

„Analýza“ je zaraz na svete! Všeobecný recept aj pre iné analytické mediálne organizácie.

Prichodí mi to tak akoby AEJ pripravovala pre domáce tlačové médiá materiál vhodný na ďalšiu manipuláciu s čitateľmi. Jeho obsah, plný poloprávd a niekedy vari aj lží, k tomu doslova nabáda. Žurnalisti majú „na výber“ pestrú paletu nepodložených tvrdení.

Uvediem príklad: SME na svojej internetovej stránke uverejnilo správu tlačovej agentúry SITA (6. marca 2008) pod titulkom Európske krajiny majú problém so slobodou médií, kde sa okrem iného hovorí: „Vlády naprieč Európou vykazujú značný trend používania metód, vrátane silného úradného tlaku a prísnejšej kontroly prístupu novinárov k informáciám s cieľom zabrániť kritike zo stranymédií,“ tvrdí William Horsley (AEJ), autor správy Dovidenia slobode médií? „ Nátlak na novinárov nie je len problémom mladých demokracií. Na Slovensku je spor medzi vládou a médiami zjavný. V januári sa proti návrhu slovenského tlačového zákona vyjadrila dokonca aj OBSE. Po upozornení tlak vlády voči médiám neustal.“

Pozrime sa na nepresnosti v tejto krátkej pasáži. Po prvé, autorom správy nie je William Horsley, on je len autorom úvodu, z ktorého je citovaná iba prvá veta. Ostatné si už doplnili v agentúre. Čitateľ to však bude nepochybne chápať ako citáciu.

Ak už citovali z úvodu, mohli spomenúť aj toto: „... dokonca aj Nemecko, Holandsko a Írsko patria medzi krajiny, kde sa vážne ohrozujú princípy slobody médií v podobe pokusov trestať novinárov aj väzením... z Českej republiky máme pesimistickú správu od jedného žurnalistického seniora, ktorý tvrdí, že českí novinári sú takí prispôsobiví, že politici už nemusia na nich ani vyvíjať nátlak... v Maďarsku obžalovali dve médiá z prezradenia štátneho tajomstva...“

Autorom kapitoly Slovensko je Peter Kerlik, niekdajší generálny riaditeľ sekcie medzinárodnej spolupráce MK SR, dnes náhradník predstavenstva Slovenského syndikátu novinárov, toho syndikátu, ktorého názory na návrh tlačového zákona sa menia podľa tlaku a smeru vetra – najprv bol dobrý, len aby ho poslanci v parlamente nezmenili k horšiemu, neskôr bol zase zlý a poslanci by ho mali zmeniť; v tomto duchu, popri vlastných subjektívnych názoroch, poslal pán Kerlik správu Asociácii európskych žurnalistov.

Uvediem z nej len zopár citátov: „Slovenským médiám sa zakazuje, aby plnili svoju hlavnú úlohu – kritizovať činy a rozhodnutia vlády. Premiér Robert Fico vo svojom vyhlásení jasne povedal, že za hlavnú úlohu médií považuje byť slušný k vláde a pozitívne hodnotiť jej aktivity, bez akejkoľvek kritiky.“

Takéto slová som z úst Roberta Fica nikdy nepočul a ani som ich nikde nečítal. Bolo by zaujímavé vedieť, z akého prameňa autor čerpal.

Ďalší citát: „Slovensko je jedinou postkomunistickou krajinou, v ktorej platí starý tlačový zákon z roku 1966 s jedinou zmenou uskutočnenou roku 1990, ktorou sa odstránila pasáž o vedúcej úlohe komunistickej strany v spoločnosti.“

Peter Kerlik píše o veciach, ktoré nepozná alebo ich nechce poznať. Je všeobecne známe, že tlačový zákon bol viackrát novelizovaný už od roku 1989.

Alebo: „Postupne sa prehlbuje napätie vyplývajúce z nepriateľského postoja voči všetkým médiám a žurnalistom, osobitne proti žurnalistom denníka SME a Plus jeden deň... vláda a špeciálne predseda vlády by radi získali kontrolu nad médiami. Žurnalisti vidia, že si vláda ako prostriedok na tento cieľ vybrala návrh tlačového zákona.“

Je otázne, či bolo prvé vajce, alebo sliepka, ináč povedané, či si médiá samy nevyrobili nepriateľa z premiéra svojimi urážlivými a nekorektnými článkami. A navyše si P. Kerlik protirečí, keď uvádza, že vláda si ako prostriedok na kontrolu nad médiami vybrala návrh tlačového zákona. V ďalšej časti totiž tvrdí: „Súčasný návrh... obsahuje naše základné požiadavky...“

Autor na záver tvrdí, že súčasná koalícia sa prostredníctvom volieb do Rady STV a Rozhlasovej rady usiluje ovládnuť verejnoprávne médiá. Netvrdím, že to tak do určitej miery nie je. Lenže to platí už od zákonom stanoveného vzniku týchto rád. A najhoršie to bolo roku 1998, keď sa vlády ujal M. Dzurinda, vtedy parlament zrušil príslušné zákony a schválil nové, pričom úplne rozmetal obidve rady a dosadil si tam svojich ľudí.

Televízia je ako gilotína...

Televízia ako jednoliaty fenomén obrazu a zvuku postupne získala dominantné postavenie medzi médiami. Žiaľ, čím viac sa približovala k tejto méte, tým viac sa odchyľovala od pravdy a nastavovala čoraz krivšie zrkadlo.

Áno, televízia sa stala významným mocenským nástrojom, ľuďmi nepredstaviteľne manipuluje (a to všade vo svete), úspešne podúva do plášťa, ktorý má na sebe jej majiteľ. Panuje mienka, že kontrolovať televíziu, znamená mať v rukách všeobecné volebné právo.

Výnimka však potvrdzuje pravidlo. Pri našich parlamentných voľbách v roku 2006 to akosi nevyšlo! Televízny obraz je ako gilotína! Na rozdiel od gilotíny nemá však len jedno ostrie, lež dve, tri či štyri. A to je ozaj nebezpečné!

Televízia sa jednoducho dostala do čela mediálnej hierarchie, vnútila ostatným informačným prostriedkom vlastné úchylky. Ak ich akceptovali aj iné médiá, pre prijímateľa sa stali nevyvrátiteľnou pravdou. Obrazovka má väčšiu silu, pretože emócie, ktoré o človeku šíri, v ľuďoch zanechajú hlbokú stopu. Vedci upozornili na to, že falošnému obrazu môže nakoniec podľahnúť sám dotyčný človek, pravda, pokiaľ nie je dostatočne silný. Uverí totiž, že úloha, ktorú hrá, je skutočná.

Synergický efekt pri formovaní názoru je vskutku neobyčajne účinný!

Názorne to môžeme ilustrovať na televíznom spravodajstve. TV noviny informáciu postupne a pomaly vnorili naspäť do marazmu pátosu. Zákerne vybudovali akúsi novú informačnú rovnicu, ktorá by sa dala formulovať takto – ak je pravdivá emócia, ktorú cítite pri sledovaní televíznych novín, pravdivá je aj informácia.

Tak sa zrodila viera v myšlienku, že informáciu – akúkoľvek informáciu – možno vždy zjednodušiť, pretvoriť na masové predstavenie, rozložiť na určitý počet segmentov – emócií. Výstižne to vyjadruje Ivan Stadtrucker v publikácii Teória masmediálnej (dis)komunikácie. Ako dlhoročný skúsený manažér a pracovník v tejto oblasti odhaľuje takmer všetky spôsoby a metódy vymývania mozgov prostredníctvom obrazovky. Ako uvádza, Goethe kedysi povedal, že v umení nejestvuje pravda, ale iba pravdepodobnosť. Ani v televízii neexistuje pravda, ale iba čosi na pravdu podobné. Niečo, čo vytvára vo vedomí televíznych divákov fatamorgánu.

Fakty, ktoré nie sú faktami

Informácie nazývané fakty sú dnes najúčinnejšou formou ideológie, pokračovaním ideológie inými prostriedkami; sú nepresné, nezaručené, približné a, žiaľ, takto si ich ukladáme do pamäti.

V tejto súvislosti prezradím čitateľovi jedno z malých špinavých tajomstiev, ktoré žurnalisti obyčajným ľuďom pri obrazovkách nesmú nikdy prezradiť: reportér si zakaždým nájde odborníka, ktorý povie to, čo chce žurnalista počuť – nech je to čokoľvek. Stačí atakovať ľudí tak dlho, kým sa nenájde odborník, ktorý bude hovoriť to, čo sa do reportáže hodí. Keď ho reportér má, všetko ide ako po masle. Takým spôsobom žurnalisti prepašujú do reportáží zaodetých do neutrálneho spravodajstva svoje vlastné názory. A reportér môže vždy povedať: nie, veď ja som netvrdil, že to či ono je hlúposť – povedal to predsa odborník.

Podobným spôsobom možno zneužiť aj ankety. Blesková televízna anketa, trvalá zložka príspevkov vysielaných v rámci televíznych novín, je dobrou ilustráciou neférových metód, s ktorými sa v televíznom spravodajstve bežne pracuje. Pre vysielateľa je výhodná v tom, že prostredníctvom názorov ľudí z ulice môže redaktor prezentovať svoj vlastný názor, pretože má možnosť vybrať si len tie odpovede, ktoré majiteľovi a zrejme aj jemu vyhovujú.

V jednotlivých príspevkoch televíznych novín sa reprodukujú úryvky viet, ktoré už vyslovili štátnici, politici pri inej príležitosti, no na inú tému. Z kontextu povytŕhané tvrdenia sa citujú v nových, pôvodne nejestvujúcich kontextoch, moderátori im oponujú, vyhradzujú si právo posledného slova, a tak vytvárajú vykonštruovaný dialóg.

Hlavou každodennej manipulácie v praxi býva editor televíznych novín. Bez jeho súhlasu sa nesmie v televíznych novinách ozvať nijaké slovo, nesmie sa objaviť nijaký záber. Editor svoju komunikačnú alebo aj diskomunikačnú stratégiu presadzuje svojimi želaniami, preferenciami, očakávaniami, pokynmi alebo i direktívnymi rozhodnutiami. Máloktoré sú verejne známe, väčšina z nich má dôverný, vnútroredakčný charakter, a sú aj také, ktoré pozná iba vybraný jednotlivec.

Bezvýznamné sa stáva dôležitým a naopak

Pozornosť si zaslúži aj dramaturgicko-redakčná manipulácia s príspevkami. Príspevky, tak ako ich autori pripravili, ostávajú nezmenené, mení sa len ich zaradenie. V dôsledku zaradenia sa význam správy zásadne mení. Odsunutím z popredia, z úvodnej časti televíznych novín, sa celospoločensky významná záležitosť stane okrajovou a na druhej strane bezvýznamná okrajová záležitosť lokálneho charakteru vysunutím do popredia sa môže prezentovať ako závažný problém.

Niekedy sa úmyselne deformuje predkamerová realita, a to tak, že ju možno označiť za inscenáciu. Javisko je všetko vôkol nás. V tejto inscenácii nevystupujú herci, ale figuranti v podobe polonahých dám, celebrít a tzv. hviezd. Doktorov vied, profesorov, akademikov medzi nimi nenájdete, tých do televízií nevolajú, lebo by odmietli hrať úlohu figurantov.

Televízie pri manipulovaní veľmi úspešne využívajú tváre. Všetko nasvedčuje tomu, že v modernom svete najlepším nositeľom posolstva (a to akéhokoľvek) je pekná tvár. Jej dominantné postavenie v televíznej komunikácii vyplýva zo spôsobu vnímania, ktorý uplatňujeme v praktickom živote a ktorý kamery opakujú – v medziľudskom styku je tvár cieľová destinácia pozornosti.

Nemalé ataky na myslenie diváka sa dosiahnu aj prostredníctvom strihu. Stačí si spomenúť, ako konštatuje I. Stadtrucker, na priame prenosy z rokovaní v parlamente: politika, ktorý reční za rečníckym pultom, obklopujú kolegovia. Strihač má na výber celý rad figurantov – poslancov, jeden napäto počúva rečníka, druhý číta noviny, tretí podriemkava – a strihač si už vyberie, čo mu „reže“, aby tak či onak ovplyvnil recipienta.

Nezastupiteľnú úlohu v tomto procese zohráva aj zvuk. Zámerne vybraná zvuková komunikačná stratégia dovoľuje v priamom televíznom prenose podstatne zmeniť a sfalšovať realitu. Napríklad pri demonštráciách a verejných manifestáciách divák vidí mávať a pokrikovať rôzne znepriatelené skupiny fanúšikov či sympatizantov; záleží len na zvukovom majstrovi, ktorej strane „vytiahnutím“ mikrofónu udelí slovo, či vo vysielaní bude počuť – Sláva mu!, alebo Ukrižuj ho!

Rozhovor ako výsluch a spoveď

K silným zbraniam manipulácie patrí agresívna argumentácia pri diskusiách a rozhovoroch. Moderátor svojho hosťa nielen prerušuje, ale využíva široký repertoár vlastných iniciatív (neprimerane reaguje, uvádza hosťa do rozpakov, kladie mu otázky od veci atď.).

Dominantný prízrak takého dialógu spočíva v jeho zníženej kultúrnosti, ktorá často hraničí až s nekultúrnosťou. Prejavuje sa najmä v nedostatočnom, málo ohľaduplnom akceptovaní komunikujúcej osoby. Badateľná je vo vystupovaní osôb, v ich nevyberanom vyjadrovaní a oslovovaní, v ľahkomyseľnom spôsobe argumentácie, v lajdáckej štylizácii replík, v zúženej slovnej zásobe, v presile vulgarizmov a v mnohostrannej citovej, morálnej i odbornej negramotnosti.

Rozhovorové hry rozohrávané v masmédiách vo formáte talk show, no i mimo neho, pretože ich sleduje veľký počet divákov a zúčastňujú sa na nich aj čelní predstavitelia štátu, sú celospoločensky veľmi závažné a mimoriadne nebezpečné. Téma televízneho rozhovoru býva daná vopred – najčastejšie už rámcom a názvom periodického formátu (napríklad Čo týždeň dal ,Sobotňajšie dialógy, Na telo, DeFacto, O päť minút dvanásť), a to buď voľne, alebo viac či menej presne. Nejestvuje však záruka, že sa moderátor bude striktne držať témy, že si ju príležitostne neprispôsobí alebo aj nezmení.

V rečovom prejave moderátor používa slangové výrazy a štylizácie prevzaté z periférie a z internetového četovania. Našepkávajú mu jeho asistenti (mimo záberu kamery, do slúchadiel) i prítomné obecenstvo (potleskom, prejavmi súhlasu či nesúhlasu) v sále či v štúdiu. Ťaháky posielajú jeho rozumdajcovia na laptop.

Z aspektu teórie masmediálnej komunikácie obecenstvo do televízneho štúdia nepatrí, pretože predstavuje diskomunikatívny fenomén bez ohľadu na to, či pochopenie významov – oznamovaných zo scény protagonistami rozhovoru – uľahčuje, sťažuje alebo kazí. Obecenstvo vystupuje ako subjekt, ktorý rozhovor iba „akože“ sleduje. Bolo by však z jeho strany neprirodzené a nespoločenské, keby – keď už raz je v štúdiu – iba meravo sedelo a mlčalo. A preto nečinne nesedí a nemlčí. Kvázidiskusné programy s aktívnym publikom predpokladajú zvýšenú emocionalitu a napätie medzi hosťom a publikom.

Takéto programy bývajú často spojené s hlasovaním. Výpovedná hodnota výsledkov televízneho a každého iného hlasovania je nulová, ak jednotliví občania majú možnosť odovzdať viac než jeden hlas. Napriek tomu mnohorakým spôsobom zmanipulovaný a zmanipulovateľný výsledok sa prezentuje v televízii a neraz i v printových médiách a v rozhlase ako mienka verejnosti.

V súčasnej televíznej praxi sa rozhovor v pravom zmysle praktizuje len zriedkavo. Veľmi často sa totiž už dlho dopredu vie, že jeden z partnerov nebude mať nárok klásť otázky, a teda ani právo poznať partnerove názory na predmet spoločného záujmu. V rámci takého rozhovoru sa dá o partneroch len ťažko hovoriť. Rozhovor, ktorý svojou podstatou mal byť dialógom, sa rúca a zaniká. Mení sa na výsluch alebo na spoveď!

Televízia je naozaj mohutné a mocné médium, z každého si urobí takú postavu, akú potrebuje. Jej mágia je strašnejšia, ako by sme pred niekoľkými rokmi boli čo len tušili.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť