Naša hmotná pamäť nesmie pokuľhávať

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

Po absolvovaní štúdia etnografie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského odišiel PhDr. Peter MARÁKY (...) v roku 1975 pracovať do vznikajúceho Kysuckého múzea v Čadci. Pri rozbehu a formovaní tejto inštitúcie strávil vyše desať rokov, ktoré významne predznačili jeho ďalší odborný rast i manažérske pôsobenie. Na prelome miléniových rokov viedol sekciu kultúrneho dedičstva na ministerstve kultúry. Dvakrát vstúpil do tej istej rieky – ako riaditeľ Slovenského národného múzea – v rokoch 1995 a 2002.

Ako sa rodený Bratislavčan, ktorý vyrastal v rušnej atmosfére hlavného mesta a jeho podhradia, adaptoval na podmienky života na Kysuciach?

Prišli sme vtedy do múzea viacerí čerství absolventi etnografie a histórie. Nastúpili lesný inžinier aj antropológ, umelecká historička aj akademický sochár, ale tiež inžinierka ekonómie. Neboli však špecialisti na výtvarno-priestorové riešenie alebo aranžovanie výstav, odborníci na redigovanie merkantilných publikácií či odborných zborníkov, tým menej na prácu s verejnosťou alebo na organizovanie umeleckých produkcií. Všetci sme robili doslova všetko. Cez deň sme skúmali a nakupovali zbierky v teréne a spracovávali ich evidenčne, ošetrovali i konzervovali – pri čom sa mi neraz zišlo i moje stredoškolské chemické vzdelanie. Večer sme písali scenáre, popisy a komentáre k výstavám, ale aj články do okresnej tlače alebo relácie do regionálneho rozhlasového vysielania. Budovali sme nielen múzeum, ale tiež jeho imidž, zabezpečovali sme si sami reklamu a osobne sa starali o popularizáciu.

Publikačná práca a prednášková činnosť nám doplňovali veľmi, veľmi skromný zdroj príjmov. Robili sme doslova na dve zmeny. Ale čo sme sa naučili, nám už nikto nezoberie. Skoro všetci moji vtedajší kolegovia získali také skúsenosti, že sa s nimi v neskoršej praxi uplatnili aj ako vedúci pracovníci – v dnešnej terminológii – manažéri.

Profesii múzejníka zostávate – až na krátke pôsobenie vo funkcii sekčného šéfa na ministerstve – verný pomaly štvrťstoročie. Môžete preto celkom zasvätene povedať, či nad našimi múzeami svitá, zmráka sa, alebo v nich pretrváva hlboká noc.

Z pohľadu tridsaťpäťročnej praxe v rezorte kultúry sa akiste môže štvorročné úradovanie zdať epizodické. Ja ho dnes – s odstupom času – takým nevidím. Keď som v roku 2002 na ministerstve končil, zdal sa mi tam strávený čas jedného volebného obdobia priam premárnený. Dnes ale viem, že práve vtedy sa na Slovensku dokázateľne položili základy systematickej legislatívy pre celú oblasť kultúrneho dedičstva. Deklarácia Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva, pamiatkový a knižničný zákon a mnohé ďalšie normy a predpisy vytvorili nevyhnutný právny rámec, na ktorý postupne nadviazali strategické materiály na vládnej úrovni. Dnes tvoria chrbtovú kosť štátnej kultúrnej politiky.

V múzejníctve, ktorého predmetom je najmä ochrana hnuteľnej časti kultúrneho dedičstva, možno už dve desaťročia charakterizovať situáciu ako stabilizovaný stav. V medicíne to znamená nejednoznačne hodnotenie – ani kladné ani negatívne. Je otázne, či pre konzervatívnu disciplínu, akou múzejníctvo tradične bolo – a v podstate stále je – nie je napokon takáto situácia aj prirodzená.

Aj keď je vaša otázka jednoduchá, neprikláňam sa k jednoznačnej odpovedi. V niečom sa stav zmenil na lepší. Sú však aj oblasti, kde sme zaostali. Povedal by som, že situácia je primeraná postaveniu kultúry v slovenskej spoločnosti a úrovni historického vedomia Slovákov.

O Slovenskom národnom múzeu hovoríte ako o hmotnej pamäti Slovenska. Je naozaj tou reprezentačnou inštitúciou, akou by malo byť? Čo mu dáva túto výlučnosť?

Pre štát spravuje najrozsiahlejšiu, ale aj najznakovejšiu zbierku trojrozmerných slovacík, teda dokumentov o Slovensku a Slovákoch a množstvo ďalších dokumentov slovenskej proveniencie. V našich fondoch je prevažná časť všeobecne známych predmetov z učebníc slovenskej vlastivedy a dejín. Spolu so Slovenskou národnou knižnicou, Slovenským národným archívom a Slovenskou národnou galériou, ku ktorých založeniu múzeum svojho času prispelo delimitáciou časti svojich zbierok, tvoria naše fondy rozhodujúcu časť nášho hnuteľného dedičstva. Jeho reprezentatívnosť však treba ešte umocniť aj dôstojnou „schránkou“ – kvalitnými tezauračnými (depozitáre, laboratóriá, servery) a prezentačnými priestormi na zodpovedajúcej úrovni. Na Slovensku bolo naposledy postavené národné múzeum v roku 1934 v Martine. Po tri štvrte storočí je už načase o výstavbe nového Národného múzea nielen uvažovať. Naša hmotná pamäť nesmie pokuľhávať.

K čomu by vám pomohol čarovný prútik?

Ak by som mal vo výbave zručností aj schopnosť čarovať, počastoval by som vrchnosť čarovným prútikom tak, aby nezabúdala, že štátnosť bez obsahu, ktorým je i národná kultúra, je vlastne nefunkčná. A tiež, aby chápali, že uchovanie kultúry niečo stojí. Zabezpečenie prostriedkov na uchovanie našej kultúry, teda i národnej identity, je základným zmyslom štátu. Ak takúto úlohu štát neplní, alebo neplní dôsledne, potom jeho politické elity zlyhávajú. Naplnením idey nezávislosti, národnej a štátnej emancipácie, určite nie sú plné žalúdky a garáže. Stačí si prezrieť budapeštiansky Parlament, ostrihomskú baziliku, krakovský Wawel alebo Pražský hrad – a porovnať – trebárs s areálom Trnavskej univerzity, stavom budov v Banskej Štiavnici alebo na bratislavskej Konventnej ulici. A vôbec najtragickejšie by bolo, ak by tomuto prirovnaniu nebolo rozumieť...

Od apríla 2008 je pre obnovu uzavretý jeden z vašich ťažiskových objektov – Bratislavský hrad. Rekonštrukciu si určite zaslúžil. Nezdá sa vám však jeho terajšia obnova za nie najlepšie naplánovanú?

Lepšie neskôr ako nikdy. Veľmi si vážim, že súčasná vládna garnitúra a vedenie parlamentu našli odvahu a pochopili význam Bratislavského hradu pre štátnu a národnú reprezentáciu. Revitalizácia hradného paláca ako miesta pre reprezentáciu národnej kultúry sa poňala koncepčne. Slovenské národné múzeum dostane po obnove k dispozícii pre prezentačné účely nielen doterajšie, ale aj novoupravené historické priestory o rozlohe niekoľko tisíc metrov štvorcových – s klimatizáciou a špičkovou výstavníckou technikou, bezpečnostnými zariadeniami a úplným komfortom pre návštevníkov.

Spravujete ďalších vyše šesťdesiat muzeálnych expozícií. Ako vnímate ich sieť vy a ako na ne hľadia zahraniční návštevníci?

Na to, aby sieť stálych expozícií plnila požadované ciele, je potrebné jej zásadné prebudovanie. To ale predpokladá nielen stabilizovaný, ale aj zlepšený stav múzejníctva. A predovšetkým dostatočné finančné zdroje. Takmer všade musíme expozície prebudovať nielen po obsahovej, ale aj technickej stránke. Nevyhnutnosťou je napríklad zavedenie zvukových sprievodcov umožňujúcich nielen kvalitný, ale aj slobodný výber odborných informácií dopĺňajúci vizuálne informácie. Skvalitniť musíme aj mikroklímu priestorov, čo je základný predpoklad efektívnosti reštaurátorských a preparátorských prác na zbierkových predmetoch. Do praxe potrebujeme zaviesť najnovšiu projekčnú a svetelnú techniku.

Expozície sú v hradoch, v historických budovách, v ťažko prístupných objektoch pre telesne postihnutých. Len máloktoré boli pôvodne zamýšľané či projektované na muzeálne využitie. Do múzeí chodia starší ľudia. Mladí majú iné lákadlá. Čo robíte v tomto smere?

Veľká časť našich expozícií má už bezbariérový prístup. Ďalšie sa vybudujú v závislosti od finančných možností. Riešenie však vidím vo všeobecnej legislatíve pre túto oblasť, ktorá by zaviazala zriaďovateľov múzeí k povinnosti sprístupňovať iba bezbariérové objekty. Naše štatistiky nepotvrdzujú vašu domnienku, že by mladí preferovali iné zariadenia viac ako múzeá. Počas Nocí múzeí a galérií, ktoré boli v rokoch 2008 a 2009 najmasovejšími podujatiami slovenských múzeí, stretávali sme tam najmä mladých ľudí. Aj pre túto skupinu návštevníkov je však debarierizácia veľmi dôležitá, pretože mladí majú vo všeobecnosti vysoké nároky na užívateľský komfort. Je to pravdepodobne ich dobrou informovanosťou o servise poskytovanom návštevníkom v zahraničných kultúrnych inštitúciách.

Čo patrilo k najväčším magnetom a expozičným hitom v minulých rokoch?

Z domácich výstav celkom určite Mamuty na Slovensku a historické výstavy Ako sme žili?, Slovensko v 20. storočí, Poklady mincí na Slovensku, veľký vlastivedno-etnografický projekt Slovensko a jeho kultúra – jednota z rozmanitosti, veľká národná geologická výstava k Roku Zeme – Planéta, na ktorej žijeme. Z dovezených najmä talianska Codex Atlanticus Leonarda da Vinciho, španielska Cesty do Compostely (o sv. Jakubovi st.), z Českej republiky výstavy Indonézia, Atentát na Heydricha, z koprodukčných naposledy výstava Šangri-la o Himalájach a tamojších kultúrach. Z vyvezených do zahraničia boli najúspešnejšie výstavy Svetom, moje, svetom o slovenských drotároch a Desatoro o fujare, ale aj v niekoľkých jazykových mutáciách sprístupnené výstavy Slovensko v 16. – 19. storočí a Magická osmička v slovenských dejinách.

V interview pre exkluzívny pánsky magazín ste pred časom vyhlásili, že „múzeum nie je zaprášená nuda“. Čo to teda je?

Moderné múzeum je najmä rozsiahly systém vedomostí, opierajúci sa a vychádzajúci z informačnej kapacity, ale aj výpovednej schopnosti hmotných, prevažne hnuteľných dokumentov. Múzeum je vecnou pamäťou – mesta, regiónu, krajiny, národa – podľa jeho špecializácie. Základom sú hmotné doklady, ale skutočným obsahom sú vedomosti získané ich odborným spracovaním a výskumom. Súčasťou je uchovanie hmotnej podstaty artefaktov a naturfaktov, teda aj ich konzervovanie, preparovanie, reštaurovanie, v súčasnosti aj ich digitalizácia ako základný predpoklad ďalšej odbornej práce a manipulácie. Najaktuálnejšia je v súčasnosti funkčná kooperácia muzeológov s informatikmi.

Čo by ste povedali tým, čo celkom nahlas volajú: Zavrite múzea, sprístupnite exponáty na internete!

Ide pochopiteľne o nezmyselnú požiadavku, veď špecifikom múzeí je práve uchovanie originálov. Ich sprístupňovanie je však možné iba výberovo. Za predpokladu zdigitalizovania všetkých zbierok, je možné i potrebné uvažovať aj o ich sprístupnení prostredníctvom internetu. Predmety budú takto vo svojej virtuálnej forme všeobecne dostupné pre bádanie a základnú informovanosť najširšej verejnosti, ale poslanie múzeí sa tým nezmení, starostlivosť o originály zostane prioritou.

Má múzeum v 21. storočí svoje opodstatnenie? Aké by malo byť, aby takéto požiadavky nezaznievali?

Predovšetkým interaktívne, slobodné pri výbere informácií, priateľské, vkusné, nenásilne poučné, zábavné i rekreatívne. To všetko predpokladá perfektnú koncepčnú prípravu a odbornú premyslenosť, znalosť sociálnej psychológie cieľových skupín návštevníkov, ale aj špičkovú a exaktne domyslenú a realizovanú technickú výbavu expozícií, projekčných miestností, študovní, herní, laboratórií či dielní a ďalších priestorov pre verejnosť.

Čo je najzávažnejším problémom súčasného slovenského múzejníctva?

Extenzívnosť. Prevažná časť prostriedkov kryje režijné náklady na prevádzku budov a stálych expozícií či výstavných siení. Len malú časť rozpočtov potom vyčleňujú na starostlivosť o zbierky. Nedostatočné sú najmä prostriedky na reštaurovanie a preparovanie zbierok. Múzeá, zriadené spravidla ako príspevkové organizácie, musia významnú časť svojich nákladov hradiť z vlastných výnosov, to znamená že svoju činnosť musia organizovať s vedomím potreby pravidelných príjmov. To ich nepriamo núti na tento účel vyčleňovať veľkú časť kapacít.

Myslíte si, že festivaly duchov a strašidiel, valentínske bozkávačky, nočné seansy a „návštevy u grófskych detičiek“, sú tou správnou cestou pre naše múzejníctvo?

Už som spomenul, že organizovanie rôznych sprievodných podujatí vrátane umeleckých produkcií, animačných aktivít aj voľnejších popularizačných akcií je nevyhnutnou súčasťou posilňovania príjmovej zložky múzeí. Takýto prístup nie je optimálny, je však v súčasnosti nevyhnutný.

Nevládne potom medzi našimi múzeami rivalita? Nemali by byť najcennejšie artefakty – ako v Bratislave práve prezentovaný Košický zlatý poklad, či zlaté atribúty z prenosného oltára objavené v Bojnej – sústredené v Národnej pokladnici? Nebolo by prínosné, ak by sa najvzácnejšie a najhodnotnejšie artefakty sústredili v jednej reprezentačnej expozícii?

Prezentácia slovenského kultúrneho dedičstva musí byť adekvátna kultúrnej diverzite – rozmanitosti tohto dedičstva. Na prezentáciu „svojich pokladov“ majú právo nielen metropoly. Centralizácia je tu neopodstatnená. Navyše, už som spomínal, že fondy Slovenského národného múzea sú dostatočne reprezentatívne na priblíženie slovenských špecifík, najvýznamnejších osobností a udalostí našich dejín, a tiež dostatočne atraktívne na to, aby reprezentovali Slovenskú republiku a rozmanitosť jej kultúry. Medzi múzeami je menej rivality ako solidarity. Určite nájdeme cestu k rozumným dohodám.

Ste autorom publikácie Kultúrny život Slovenska 1999 – 2002. Môžete teda o našej kultúre a kultúrnosti povedať znalecké slovo. Nuž, aká je?

Optimálny stav asi dosiahnuť nemožno. V kultúre platí, že dopyt je vždy väčší ako ponúkané prostriedky. Ak by to bolo inak, mali by sme do činenia s nedostatkom invencie. Tá kultúre na Slovensku nechýba. Horšie je to s povedomím elít. Kým nebudú mať záujem vykonávatelia moci – poslanci, starostovia, ministri – dovtedy je úsilie odborníkov márne. Ja osobne pozorujem mierne zlepšovanie, lenže za susedmi a väčšinou krajín Európskej únie stále zaostávame.

Zaregistrovali sme váš názor, že „pozícia kultúry v spoločnosti je katastrofálna“. Odvtedy, čo ste ho vyslovili v debate na jednom internetovom portáli, už pretieklo Dunajom dosť vody. Zmenila sa vaša optika?

Už som v predchádzajúcich vetách naznačil, že som opatrný optimista. A po skúsenostiach v štátnej správe viem, že nestačí len chcieť a vedieť, ale treba aj môcť. A na to treba veľmi široký konsenzus. Ten je, povedané rečou politiky – umením možného. Kultúrni pracovníci sa musia viac angažovať vo verejnom, aj v politickom živote. Úspechy slovenskej kultúry v šesťdesiatych, aj predtým v tridsiatych rokoch minulého storočia súviseli práve s angažovanosťou humanitnej inteligencie vo verejnom dianí. Súčasná generácia v tejto oblasti dosť zlyhala. Je to výzva pre nastupujúce generácie.

Nedávno vás Slovenská akadémia vied poctila medailou Za podporu vedy. O osobných zásluhách sa nehovorí ľahko, ale predsa len povedzte, čo je za týmto vyznamenaním a aké miesto má vo vašom profesijnom i osobnom smerovaní.

Nie je to tajnosť. Skoro vždy, keď je vyznamenaný manažér, je za tým práca kolektívu, ktorý riadi. Tak je to aj v tomto prípade. Ide o ocenenie práce kolektívov a jednotlivcov, ktorí prostredníctvom aktivít múzea úspešne spropagovali okrem iného vedecké výsledky. A ešte celkom úprimne – potešilo ma, že si tieto aktivity nášho múzea všimli múdri ľudia.

Myslíte si, že príde čas, kedy budú aj u nás za skutočné celebrity považovaní ľudia, čo sa zaoberajú vedou, vzdelávaním detí a mládeže, liečením tela i duše, či ochranou kultúrneho dedičstva alebo aj životného prostredia?

Treba preto niečo urobiť. Ostatné výstavy v našom múzeu otvárali napríklad víťazky súťaže Slovenka roku – lekárka a vedecká pracovníčka, a tiež jeden z dvoch slovenských kardinálov...

Zhováral sa Emil SEMANCO

Späť