Náš Leonardo da Vinci bol z Cinobane

Slovensko, 18. 8. 2009 (Verejná správa 17/2009)

Jeho celoživotné, v mnohých smeroch jedinečné dielo, by naplnilo životy niekoľkých desiatok ľudí. Odborníci tvrdia, že keby bol iba zememeračom, bol by určite tým najlepším. Ním navrhnuté a realizované vodohospodárske projekty by stačili na existenciu veľkej projektovej organizácie. Za kartografické práce, opevňovacie plány a stavby hradov a miest by sa nemusel hanbiť nijaký svetový architekt a staviteľ. Výrečným dôkazom je trebárs pevnostný systém Komárna, ktorý spoluvytváral. Ako doteraz najvýznamnejšia zachovaná pevnosť v strednej Európe kandiduje na zápis do kultúrneho dedičstva UNESCO. Rovnaké ocenenie by si vyslúžil aj za plány a stavby ciest a mostov. Výnimočný talent mu dovolil zvládnuť náročné grafické techniky, čo uplatnil pri výzdobe kníh, ale aj pri samostatnej umeleckej tvorbe. Kvalitou rytín sa zaraďuje medzi najzručnejších umelcov tých čias. Nie náhodou bol na príkaz panovníka jedným z hlavných spolupracovníkov ďalšieho nášho polyhistora Mateja Bela pri zhotovení mapových podkladov a ilustrácií k historicko-grafickým poznatkom o vtedajšom Uhorsku, ktoré vyšli v štyroch zväzkoch ako Notitia Hungariae novae historico-geographica. K tomu všetkému treba ešte pridať vynikajúce matematické schopnosti. Samuela Mikovíniho preto s plnou vážnosťou a úctou zvyknú označovať ako slovenského Leonarda da Vinciho.

Paradoxom je, že o narodení a smrti tejto významnej osobnosti nevieme takmer nič. Nepoznáme presné miesto a čas narodenia, ba ani čas úmrtia a miesto, kde je tento učenec svetového mena a významu pochovaný. Veľmi málo je aj jeho zachovaných podobizní. Na jednej od Sebestyéna Zellera je zachytený s mapou Uhorska v ruke a Bratislavským hradom v pozadí. Rytinu doplňuje citát: „O Cara Patria quae me genuisti dulcis Panonia – Ó, moja sladká rodná zem, ktorá ma porodila – Panonia.“

Novohradský génius

Predpokladá sa, že svetlo sveta uzrel v Novohrade – buď v Turíčkach alebo v Ábelovej – niekedy medzi rokmi 1686 až 1700. Pramene za najpravdepodobnejšie miesto narodenia uvádzajú Turíčky, ktoré sú dnes súčasťou Cinobane – mestečka v okrese Poltár. S určitosťou sa vie, že po školských rokoch v Ábelovej a Lučenci odišiel v roku 1719 do Norimbergu, kde sa učil umeniu medirytectva u rytca Puschera. Z tohto obdobia pochádza jeho prvá rytina. Je to vyobrazenie Demänovskej ľadovej jaskyne, ktorú zhotovil podlá Bucholtzovho náčrtu a našla miesto aj vo vlastivede Mateja Bella nazvanej Prodomus. Mikovíni tu má aj ďalšie ilustrácie, medzi inými pohľady na Sklené Teplice a Vyhne. V Norimbergu mu vyšiel aj bohato ilustrovaný sprievodca týmto mestom.

V rokoch 1721 – 1722 študoval „božské vedy matematické“ na univerzite v neďalekom Altsdorfe a štúdiá ukončil v Jene, kde 4. októbra 1723 získal diplom inžiniera – geodeta. Po absolutóriu pracoval ako dvorný kartograf Jenského kniežatstva. Mimoriadnym talentom a schopnosťami zaujal nemeckých učencov. Mikovíniho poctili členstvom v Berlínskej akadémii, čo v tom čase bola mimoriadna výnimka. Vzápätí prichádza dôležité pozvanie z Prešporka. Bratislavská župa mu ponúkla miesto stoličného inžiniera a matematika s poverením uskutočniť rozsiahle melioračné práce v okolí Dunaja, dolného Váhu a Žitného ostrova, na svahoch Malých Karpát, ale aj hydroregulačné práce pri Tate v komárňansko-ostrihomskej župe. Prvý slovenský inžinier bol v tom čase neustále na miestach častých záplav, ktoré spôsobovali nedostatočne pevné a nízke hrádze. Tie napokon boli jeho osudom. K desaťročnému bratislavskému pobytu sa viažu aj jeho prvé kartografické práce. Popri triangulácii pri nich v značnej miere využíval už aj astronomické pozorovania. Väčšinu z nich robil vo svojom astronomickom observatóriu – možno prvom na Slovensku, ktoré si zriadil v zadnej časti domu na terajšej Laurinskej ulici, kde býval.

Štiavnický profesor

V roku 1735 ho cisár Karol VI. vymenoval za cisársko-kráľovského geometra stredoslovenských banských miest – Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Kremnice, Novej Bane, Banskej Belej, Pukanca a Ľubietovej. Súčasne ho poveril založením odbornej banskej školy v Banskej Štiavnici. Samuel Mikovíni bol jej riaditeľom i profesorom. Stál na začiatku zlatého veku banskoštiavnického baníctva. Významne sa zaslúžil o jeho pozdvihnutie a zefektívnenie ťažby striebra. Dodnes je tu vo svojej podstate zachovaný niekdajší banský vodohospodársky systém pozostávajúci z umelých vodných nádrží – tajchov, zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní, ktorých bol hlavným tvorcom. Týmto unikátnym a stále nedoceneným dielom skvelo vyriešil dovtedajšiu energetickú krízu pri dobývaní rúd drahých kovov. Na rozvoj baníctva v banskoštiavnickom revíri tak vznikli optimálne podmienky. Ťažba striebra tu mala do konca 18. storočia také parametre, ako nikde v Európe.

Cesta k tomuto zenitu vôbec nebola ľahká. Najvýznamnejším predchodcom Samuela Mikovíniho bol Matej Kornel Hell – hlavný banský strojmajster. Ten v prvých desaťročiach 18. storočia postavil alebo prebudoval viaceré vodné nádrže a ich energetický potenciál využil pri konštrukcii progresívnych vodočerpacích mechanizmov – stangenkunstov, ktoré vyčerpali zatopené šachty. Zachránil bane pred zánikom. Nie však nadlho. Množstvo vody zachytenej vo vtedajších vodných nádržiach nepostačovalo na stúpajúce potreby banskej a úpravníckej prevádzky. Keď bol suchý rok, nádrže sa rýchlo vyprázdnili. Stupy na úpravu rúd museli stáť a v baniach – z roka na rok hlbších – museli pri čerpaní vody a vertikálnej doprave neefektívne pracovať stovky ľudí a koní. Riešenie čakalo na Samuela Mikovíniho. Úlohy sa ujal s maximálnou zodpovednosťou. Postavil, poopravoval a pozväčšoval hrádze vodných nádrží Rozgrund, Velká Vindšachtská, Veľká a Malá Richňavská, Evička, Bakomi, Veľká a Malá Kolpašská, Horná a Dolná Hodrušská, Krechsengrund, Kornberg, dve Komorovske, Beliansku i dve Michalštôlnianske... Na tie časy vysoko progresívne technické parametre týchto nádrží by si vyžiadali samostatnú kapitolu. Zvláštnu pozornosť i absolutórium si zaslúži Rozgrund, ktorý Mikovíni vyprojektoval a postavil v rokoch 1743 - 1744. Až do vybudovania francúzskej priehrady Meurad v roku 1855 bol výškou vyše tridsať metrov bezkonkurenčne považovaný za najprogresívnejšiu a najodvážnejšie postavenú sypanú vodnú hrádzu na svete.

Svetový progres

V Banskej Štiavnici v tom čase vznikli aj najefektívnejšie banské vodočerpacie mechanizmy na svete. Z nich najmä vodnostĺpcový čerpací stroj sa postupne šíril do iných banských centier v Európe – do Čiech, Nemecka, Francúzska, Nórska, ale aj Anglicka. Technika ťažby rúd, vodočerpacia, úpravnícka i hutnícka technológia tu celé desaťročia boli najvyspelejšie v Európe. Rozhodnutie panovníčky Márie Terézie v roku 1762 o založení prvej baníckej akadémie a súčasne prvej vysokej školy technického charakteru na svete bolo preto jednoznačné. Miestom pôsobenia tejto uznávanej alma mater sa potom na vyše stopäťdesiat rokov stala Banská Štiavnica.

O Mikovínim možno povedať, že nebolo jediného technického problému, do ktorého by vtedy nebol progresívne zasiahol. Kým pred jeho príchodom do Banskej Štiavnice sa v meste a okolí uvažovalo o konci baníctva, stačilo pár rokov a ťažba striebra a zlata sa rozvinula do predtým nevídaných rozmerov. V rokoch 1740 až 1760 tu vyťažili 14 ton zlata a 475 ton striebra. Zásluhou tunajších haviarov sa vtedy na Slovensku vyrobilo asi štyrikrát viac striebra ako v Sasku, šesťkrát viac ako v Sedmohradsku a deväťkrát viac ako ho vyprodukovali v Čechách.

Mikovíniho znalosti a schopnosti boli prínosom pre viaceré vedecké disciplíny i hospodársku prax. Vo svojom diele spojil umelecký talent s osvieteneckým pohľadom na astronómiu, geografiu, kartografiu a hydrológiu. Vyhotovil prvé moderné mapy väčšiny stolíc Uhorska, pričom vychádzal z vlastných meraní a použil vlastnú unikátnu kartografickú metódu. Vypracoval dokonca plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne, na čo aj uskutočnil zemné úpravy hradného vrchu i stavbu vodárne.

Na žiadosť trenčianskeho magistrátu vyslala Uhorská dvorská komora v marci 1750 Samuela Mikovíniho do Trenčianskej župy, aby tu vybudoval protipovodňové hrádze na Váhu. Toto poverenie nesplnil. V sychravom počasí ochorel a cestou domov z Trenčína do Štiavnice chorobe podľahol. Stalo sa tak pravdepodobne 23. marca. Pochovali ho na neznámom mieste.

Pri príležitosti 250. výročia úmrtia tohto výnimočného človeka vydala v roku 2000 Národná banka slovenská päťstokorunovú pamätnú mincu.

Emil SEMANCO

Späť