Ľudia si tu žijú skromne, ale družne

Slovensko, 18. 8. 2009 (Verejná správa 17/2009)

Na začiatku dediny cintorín a pamätník, na konci pomník a medzitým – život. Tokajík obkrúžený smrťou žije a čoskoro si pripomenie šesťdesiat päť rokov od najväčšej tragédie obce.

V sychravom novembri roku 1944 sa mal naplniť osud neveľkej a chudobnej rusínskej dedinky, učupenej pod horami Ondavskej vrchoviny. Nemci sa rozhodli pomstiť za pomoc jej obyvateľov partizánom. Tí využili polohu Tokajíka a susedných Piskuroviec na ubytovanie v jednoduchých chyžiach, na prechovávanie ranených, na zásobovanie. Čapajevova brigáda mala v tom priestore niekoľko sto členov, ktorí – povzbudení frontovou ozvenou z neďalekej Dukly – znásobili úsilie prekaziť fašistom prísun posíl, munície i proviantu na hlavné bojisko. Partizáni prepadávali nemecké kolóny, vyhadzovali mosty, narúšali spojenie. Miestne obyvateľstvo ich v tomto podporovalo. Po vyhlásení Slovenského národného povstania už nie jednotlivo, ale masovo. Nemci po prelomení obrany Červenou armádou v Duklianskom priesmyku znervózneli a nariadili evakuáciu celej oblasti. Ľudia z frontového pásma hľadali záchranu práve v podhorských dedinkách. Aj Tokajík – napriek nesmiernej tvŕdzi – prichýlil utekajúcich pred smrťou nevediac, že práve tu si ich nájde.

Stalo sa to v nedeľu 19. novembra. Ráno vpochodovalo do obce vyše dvesto fašistov. Prehľadávali v skupinách chyžu za chyžou, pivnice, stodoly. Povyťahovali z nich všetkých mužov, nedovolili im ani sa poriadne obliecť, nasadili putá a odviedli ku kostolu. Tridsaťštyri nešťastníkov sa ako-tak upokojilo, keď príbuzným dovolili doniesť im teplé oblečenie a stravu na tri dni. Vraj pôjdu kopať zákopy pred blížiacim sa frontom. V čase nedeľných modlitieb im zavelili zoradiť sa do trojstupu a vyraziť smerom na Brusnicu pri Stropkove. Neprešli však ani kilometer, keď ich zastavila nemecká jednotka. Jej veliteľ Kumann prikázal tlmočníkovi prečítať nasledovný text: „Za pomoc a podporu partizánom odsudzujú sa na trest smrti zastrelením. Rozsudok bude vykonaný ihneď.“

Nepomohli protesty evakuantov z Vyšného Orlíka, Tisinca, Čertižného a Stropkova, že oni sú v Tokajíku iba pár dní a majú o tom potvrdenia. Zaznel povel a tridsať štyri ľudí padlo. Nielen tí, čo v nemom úžase zostali stáť, ale aj tí, čo sa rozutekali k potoku Tokajec. Fašisti všetkým, čo javili známky života, dali ranu navyše.

Napriek tomu Michal Medvedz a Andrej Stropkovský prežili. Prvý ležal pod bratom, druhý sa prebral z bezvedomia. Odplazili sa do lesa. Nebyť však potravín, ktoré im zostali po obetiach masakry, sotva by prežili. Presne desať dní po tragédii Tokajík oslobodili vojaci 4. Ukrajinského frontu generála Petrova. Dedina však bola ľudoprázdna, pretože Nemci ešte v tú nedeľu prikázali ženám, deťom a starcom evakuovať a obydlia zapálili.

Nezabúdajú na minulosť

Kto nepozná túto kapitolu povstaleckých dejín a dedín, dozvie sa o nej v Tokajíckom múzeu. Navštívili sme ho krátko pred otvorením novej expozície a sprievodkyňou nám bola Jana Medvecová. Hoci vraví o sebe, že je tu „pristaš“, lebo sa vydala z neďalekej dedinky, ľudia ju majú radi. Už druhé volebné obdobie ako starostka dbá, aby žili pokojne a dôstojne. Hoci, pravda, nie je všemocná. „Rozpočet máme skromný, sotva osemnásť tisíc eur, ani nie pol milióna slovenských korún. Stoosemnásť obyvateľov obce žije skromne po vzore svojich predkov, ale súčasná situácia ich donútila vycestovať za prácou. Najviac ich odišlo do Českej republiky“, vyznala sa nám pani starostka. Roky obnovy vypálenej obce boli pokračovaním krutého osudu. Mužov nebolo, preto navrátivšie sa ženy s deťmi lepili provizórne obydlia z prútia a hliny, v lepšom prípade bývali v pivniciach. Ale pomáhali si, v núdzi sa pod jednou strechou tlačilo aj desať rodín. Keďže nebolo čo jesť, hanba-nehanba chodili po príbuzných v okolí, alebo aj po žobraní. Do Tokajíka prišla síce potravinová pomoc UNRA, ale to bol prídel na pár dní. Až začiatkom päťdesiatych rokov štátna pomoc pomohla postaviť viac ako dve desiatky domov, budovu MNV, JRD, poštu, školu, krčmu. Aj potok Tokajec, ktorý sa pri búrkach menil na živel, bol skrotený reguláciou. Nakoniec bola dedina elektrifikovaná a autobusmi spojená s okolitým svetom. Ľudia sa mohli zamestnať v Stropkove, deti študovať, a chorí navštevovať lekárov.

Život nadobudol nové tempo aj zásluhou pripomínania pamiatky obetí fašistického besnenia. Pri 15. výročí tokajíckej tragédie osadili na mieste masakry pomník a vedľa miestneho cintorína pribudol pamätník zo spišského travertínu. Akademický sochár František Gibala, rodák spod Dukly, si dal záležať na tom, aby vyjadril hĺbku tragédie. Po ďalších desiatich rokoch v budove MNV pribudla pamätná izba, ktorá sa rozrástla na súčasné, pôsobivé múzeum. Nájdete v nej popis celej tragédie, život ľudí v povstaleckom období, dobové fotografie, artefakty. Atmosféru i dojmy umocní osemnásťminútový filmový dokument so svedeckou výpoveďou Michala Medvedza a Andreja Stropkovského, ktorí síce prežili tragédiu, ale už nie sú medzi nami.

Na otázku, ako obec v súčasnosti pestuje odkaz Povstania a obetí, či na ne ľudia nezabúdajú, starostka odpovedá: „To by ste sa čudovali! Veľmi aktívne. Pripomínajú ho viaceré akcie, napríklad pochod Kalinov – Banská Bystrica so zastávkou u nás, beh Stropkovská dvadsiatka zo Stropkova do Tokajíka, rôzne turistické pochody na Duklu spojené s oslobodením. Naši ľudia účastníkov týchto akcií vítajú domácimi koláčikmi, navaria im guláš, pripravia podmienky, aby sa vždy k nám radi vrátili. Nuž a pri oslavách výročí je v dedine ozajstná manifestácia. Pozývam každého 19. novembra, aby sa osobne presvedčil. Verím, že príde vyše päťsto návštevníkov a som presvedčená, že budú medzi nimi aj naši vrcholní predstavitelia, ktorých pozývam.“

Starostka ocenila spoluprácu s Vojenským historickým ústavom v Bratislave i s Prešovským samosprávnym krajom, aj keď ju niekedy stojí viac námahy a peňazí zo skromného rozpočtu za telefónne, aby dosiahla pridelenie čo len malej sumy na údržbu pamätníka. Pochválila vedenie Múzea SNP v Banskej Bystrici, ktoré inštalovalo novú expozíciu. V popise historických exponátov sa však vyskytli gramatické a štylistické chyby, ktoré by do novembra radi odstránili.

„Nebojím sa povedať, že Tokajícke múzeum a pamätné miesta vyzerajú lepšie ako oveľa väčšie Duklianske. Pohlcuje mi to veľa času a námahy, ale mám dobrý pocit zo stretnutí s ľuďmi, ktorí si prichádzajú si pozrieť naše pamätné miesta. A sú nielen zo Slovenska, ale i z Čiech, Ruska, Ukrajiny, Poľska, ba aj z Nemecka. Keď už som pri nich, viete, ako tí sa starajú o hroby a pamätné miesta nemeckých vojakov? Nebolo by našou veľkou hanbou, keby my sme si nevedeli rovnako uctiť svojich, ktorí majú hlavnú zásluhu na mierovom živote povojnových generácií?“ – zdôrazňuje Jana Medvecová. Oceňuje pomoc spoluobčanov pri starostlivosti o pamätné miesta, rovnako chlapcov a dievčat zo svidníckeho Detského domova, ktorí ochotne prídu pomôcť vždy, keď ich zavolá. Tešia ju návštevy mladých z giraltovského Centra voľného času, ktorých priváža plný autobus niekoľkokrát ročne. Ale i priateľov z viacerých pamätných miest na Slovensku i v Čechách. „Máme veľmi družné vzťahy s Ostrým Grúňom, Kľakom, Skýcovom, Lidicami, Ležákmi. Na úrovni starostov sme sa dohodli, že založíme Združenie vojnou postihnutých vypálených obcí, aby sme sa vzájomne inšpirovali, podporovali a tým dôstojne uchovávali pamiatku, na ktorú môžeme byť hrdí. Aby nové generácie nezabúdali na hrdinské obdobia svojich predkov,“ zdôverila sa starostka Tokajíka a s úsmevom dodala: „Tie vzťahy prerástli až do rodinnej podoby. Dúfam, že najbližší mi nebudú mať za zlé jedno zoznámenie. Raz som totiž zobrala brata do Skýcova a tam mu padla do oka ekonómka obecného úradu. Svadba je na spadnutie. Vidíte, aj takú podobu môže mať družba.“

Riešia dnešok a zajtrajšok

A akú podobu má život v Tokajíku? Počet obyvateľov sa za štvrťstoročie stenčil na polovicu. Stárež vymiera, mladí sa sťahujú do miest, práce po zániku družstva je málo, ľudia ju hľadajú inde. „Cesta do obce aj v obci je zachovalá. Potrebujeme zlepšiť propagáciu Tokajíka na hlavných ťahoch aj v propagačných materiáloch. Poštu sme si udržali, lebo ju potrebujú aj okolité obce. Starú školu sme nedávno predali. Po jej rekonštrukcii by nám do obce pribudol penzión. Verím, že to bude užitočný projekt, pretože záujemcov o ubytovanie pribúda. Návštevníkov našej obce v súčasnosti ubytovávajú chalupári z Prešova a Košíc. Našťastie deti majú dobré autobusové spojenie so Stropkovom, kam chodievajú do škôl. Platí to aj o pracujúcich v okolí. Naším najbližším zámerom je zmeniť nevyužité veľké parkovisko pri múzeu na ihrisko s umelou trávou. Vláda podporuje takéto projekty, prečo by mal byť Tokajík bokom? Ak si chceme mladých udržať a vychovať v zdravom duchu, treba im ponúknuť podmienky na sebarealizáciu. V nevyužitých priestoroch obecného úradu chceme zriadiť Izbu smútku, pretože cintorín je oproti a občania sa dožadujú dôstojného pietneho miesta. Ja sa presťahujem na opačný koniec budovy. Vidíte, múzeum, ktoré pôsobí na miestne pomery nadštandardne, je vlastne multifunkčný objekt. Je v ňom obecný úrad, pošta a bude aj Izba smútku. Ľudia si tu žijú skromne, ale družne. Domy sú zachovalé, záhrady i role starostlivo opatrované.“

Jana Medvecová obci, o ktorej sa historické anály zmieňujú od roku 1430 pod rôznymi názvami ako Felsötokay – Vyšný Tokaj, Orosz Tokay – Ruský Tokaj, šéfuje druhé volebné obdobie. Skúsila by aj ďalšie?

„Ak sa nájde vhodný kandidát, rada ho podporím. Ak sa túto podporu rozhodnú ľudia dať mne, pouvažujem. Pri takom malom rozpočte, aký máme, veľké oči mať nemožno. Ale riešiť problémy v prospech občanov treba!“

Michal KRIŠKO

Späť