Sila pod Hindukúšom úspech neslávi

Slovensko, 18. 8. 2009 (Verejná správa 17/2009)

Čo ako sa nový americký prezident zastrájal nakloniť v Afganistane misky váh na stranu svojich vojsk, ani jeho stratégia neslávi úspech. Nič zásadné sa pod Hindukúšom nedeje napriek faktu, že šéf Bieleho domu prevelil do tejto krajiny vyše dvadsaťtisíc vojakov z Iraku a do konca roka má iba počet amerických vojakov dosiahnuť takmer sedemdesiat tisíc. Americké propagandistické vyhlásenia, že terajšia ofenzíva proti hnutiu Taliban – špeciálne v provincii Helmand – bašte Talibanu, prináša úspechy, treba brať s rezervou. Veď za úspech sa už považuje napríklad fakt, že v krátkom čase do konca júla dokázali spojené americko-anglické jednotky pozabíjať ďalších okolo päťsto rebelov. Aspoň tak to zrátal tamojší americký operačný veliteľ generál Tim Radford.

Zakrývané zúfalstvo amerického velenia do určitej miery poodhalil britský minister zahraničia David Miliband, keď priamo v bruselskej centrále Severoatlantickej aliancie vyhlásil, že „samotné použitie vojenskej sily negarantuje víťazstvo nad Talibanom“. Angličania nie sú prví, čo prichádzajú na to, že v krajine pod vysokými horami nerozhodujú zbrane, ale treba tu hľadať partnerov na rokovanie. Spomínaný názor len kopíruje podobné slová samotného Baracka Obamu. Nikto z amerických, ale aj britských stratégov však nevie určiť, koho majú invázne jednotky považovať v hnutí Taliban za možného politického spojenca. Afganský prezident Hamid Karzaj síce medzitým stihol nadviazať spojenie s niekoľkými menej radikálnymi zoskupeniami Talibov, lenže ani on nevie, či práve tieto skupiny budú napokon ochotné skutočne vstúpiť do politického dialógu. A najmä či budú mať dosť autority, aby presvedčili militatné krídlo postupne zložiť zbrane a kooperovať na deľbe politickej a výkonnej moci v krajine. Akémukoľvek efektívnemu dohovoru medzi Karzajovou vládou a politickou opozíciou, najmä s Talibanom, bráni totiž prítomnosť cudzích okupačných vojsk na území krajiny – teda samotná vojna, ktorú tu vedú Spojené štáty americké. Pritom Barack Obama si najmä z vnútropolitických dôvodov nemôže dovoliť, aby vojnu jednostranne ukončil.

Útok na Afganistan odštartoval pred ôsmimi rokmi jeho predchodca George Bush. V tom čase mal na zásah logický dôvod. Vtedajšie vládne hnutie Taliban, ktoré kontrolovalo celú krajinu, umožnilo zriadiť na území Afganistanu výcvikové strediská pre militantov Al-Kajdy na čele s Usámom Bin Ládinom. Keďže americkí analytici vyhodnotili teroristický útok na New York a Washington ako akciu militantov práve z okruhu Bin Ládina, prezident George Bush sa rozhodol vojensky odstaviť Taliban od moci. To isté hnutie však Američania predtým podporovali v boji proti Sovietom, ktorí v Afganistane tiež presadzovali svoj politicky vplyv a neskôr vojensky intervenovali. Usáma Bin Ládin bol dokonca agentom americkej spravodajskej služby CIA a Washington ho na útoky proti Sovietom vycvičil spolu s jeho prívržencami v pakistanských výcvikových táboroch v Pešaváre. Keď sa Taliban s americkou pomocou dostal k moci a Usáma Bin Ládin mohol nerušene organizovať svoje úderné skupiny priamo na území Afganistanu, stali sa po ústupe sovietskych vojsk novým cieľom pre týchto ortodoxných islamistov Američania. Rozhodla o tom skutočnosť, že saudský kráľovský režim v tom čase umožnil Američanom zriadiť na svojom území vojenské základne. Tým podľa Usámu Bin Ládina a jeho prívržencov nevercovia pošpinili najsposvätnejšiu pôdu islamu. Na území Saudskej Arábie totiž ležia dve najznámejšie islamské strediská – Mekka a Medina. V tom treba hľadať motív na teroristický útok proti dvojici mrakodrapov World Trade Center v New Yorku a na budovu Pentagonu vo Washingtone.

Barack Obama ešte v predvolebnej kampani hovoril o veľkej chybe Georga Busha, že sa podujal zaútočiť na Irak. Podľa neho tým odčerpal potrebné vojenské zdroje na mohutný zásah proti Talibanu v Afganistane a na rýchle stabilizovanie politických pomerov v tejto krajine. Z Bushovej chyby sa Spojené štáty americké doteraz nedokázali spamätať. Prenesením vojenského tlaku na Afganistan sa usilujú Bushov strategický omyl napraviť. Keďže sa však o ich víťazstve ani po ôsmich ťažkých vojnových rokoch nedá hovoriť a ani najnovšie výrazné zvýšenie početných stavov Američanov k tomuto cieľu nepribližuje, hľadajú nové riešenia. Jedným z nich má byť podanie si ruky na rokovanie s umiernenými skupinami hnutia Taliban. Samotný afgánsky prezident Hamid Karzaj je prívržencom takejto cesty a myslí si, že nová taktika mu pomôže v septembrových prezidentských voľbách, aby zotrval v kresle ďalších päť rokov.

Nikto však pozitívnu zmenu situácie v krajine zaručiť nemôže. A už vôbec to nepôjde vysielaním nových a nových intervenčných vojenských jednotiek do krajiny, ktorá krváca od roku 1979. Vtedy do Kábulu vtrhli vojaci Sovietskeho zväzu s plánom zmeniť islamskú krajinu na socialistický štát. Lenže tak, ako sa v dávnejšej minulosti nepodarilo Britom premeniť Afganistan na svoj obraz, nevyšiel tento zámer ani Moskve. A z krajiny pod vysokými horami Hindukúšu nevyjdú ako vojenský víťaz ani Spojené štáty americké.

Späť