Po stopách osobností

Slovensko, 18. 8. 2009 (Verejná správa 17/2009)

Naposledy sme sa zastavili pri dome na západnej strane Washingtonovho námestia, ktorý v nás vyvolal spomienky na výnimočnú dvojicu manželov Franklina a Eleonore Rooseveltových. Na severnej strane námestia, ktorého podoba zostala zachovaná tak, ako ju zachytil v rovnomennom románe Henry James, nás čaká tiež mnoho miest, na ktorých sa hodno pristaviť.

Ústi sem Piata avenue, presnejšie povedané, tu jej deliaca čiara zo severu na juh Manhattanu končí. Zastavila sa pred bránami námestia, ktoré je srdcom Greenwich Village a v nejednom ohľade centrom intelektuálneho života mesta dodnes. To, že široká avenue námestie nepreťala, je zásluha hnutia občanov. I tu sa prejavila sila verejnej mienky, ktorá zachránila nejednu pamätihodnosť pred nenásytnosťou developerov všade na svete valcujúcich kultúrne dejiny – ak im to miestna správa dovolí. V tomto prípade Newyorčania včas zastavili snahu viesť cez námestie a park štvorprúdovú cestu, ktorá by na prach rozmetala jeho históriu. Obyvatelia realizáciu tohto hlúpeho nápadu nielenže prekazili, ale navyše si vymohli, aby sa z námestia vylúčila i dovtedajšia mestská doprava. Kto tieto miesta navštívi čo len raz, uvedomí si, že budúce generácie svojim predkom za tento čin nikdy nebudú môcť byť dosť vďačné. Okrem iného priamo oproti Piatej avenue od roku 1890 stojí Víťazný oblúk – podobný tým v Ríme alebo v Paríži – ktorý Američania postavili na počesť stého výročia od zvolenia svojho prvého prezidenta.

Viac ako polovicu severnej časti námestia lemuje nízka, radová zástavba štvorpodlažných domov z červených tehál. Z ich priečelia vynikajú na bielo natrené vchody napodobujúce antickú architektúru. Sú zväčša obývané členmi profesorského zboru a zamestnancami Newyorskej univerzity, v zadných traktoch budov sídlia i niektoré jej inštitúcie. Keď sa dáte peši od námestia nahor, po Piatej avenue, medzi mnohoposchodovými domami s prepychovými bytmi a drahým nájomným môžete takisto naraziť na historické stavby – gotický Kostol Nanebovstúpenia na rohu Desiatej ulice a hneď v susedstve novogotický Prvý presbytoriánsky kostol. V prvom z kostolov sa v roku 1844 v tichosti zosobášil vdovec John Taylor, 10. prezident Spojených štátov, so svojou druhou manželkou – Júliou Gardinerovou. Bola od neho mladšia o tridsať rokov a mali spolu sedem detí.

Salón Mabel Dodgeovej

Vráťme sa však do literárnych dejín týchto miest. V prvých desaťročiach minulého storočia vo svojom dome na Piatej avenue bohatá dáma s radikálnymi názormi Mabel Dodgeová usporadúvala večierky, na ktorých nemohol chýbať nikto z literárne, umelecky a verejne činných osobností jej doby. O anarchizme, odcudzení a osamelosti, feminizme, voľnej láske, oslobodení ľudí od vykorisťovania a o iných problémoch nielen americkej spoločnosti na týchto večierkoch diskutovali trebárs Emma Goldmanová, neskorší nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Thomas S. Eliot, či autor najznámejšej knihy o ruskej revolúcii John Reed, ktorého osobne niekoľkokrát v Kremli prijal na rozhovor Lenin. John spolu s Mabel navštívil Paríž, stal sa jej milencom a v roku 1916 jej ponúkol manželstvo. Hoci počas života až do smrti v roku 1962 mala Mabel niekoľko manželov, jeho odmietla. Dala prednosť pohodlnejšiemu životu medzi úspešnými ľuďmi, zatiaľ čo Reed kráčal tŕnistejšou cestou. Svoju knihu – Desať dní, ktoré otriasli svetom – už nepísal v spoločnej domácnosti s Mabel, ale v dome neďaleko od jej salónu.

Nájdete ho tak, že sa vydáte Desiatou ulicou smerom na západ – ku Šiestej avenue. Len čo ju prekročíte, aj tu natrafíte na viacero pozoruhodných objektov. Napríklad na budovu bývalého súdu, v roku 1885 zaradenú medzi päť najkrajších budov celej Ameriky. Možno vás už ani neprekvapí, keď sa dozviete, že ju svojho času chceli kvôli novším stavbám zbúrať. Aj v tomto prípade úsilie niekoľkých kultúrnych ľudí, ku ktorým sa pridali ďalší občania, zvíťazilo nad novodobým barbarstvom. Budova Jefferson Market Courthouse respektíve Librery stojí dodnes, ale slúži verejnosti ako knižnica. Zmena účelu budovy je celkom vhodná, ak uvážime, že v jej blízkosti sú radové nízke domčeky, vytvárajúce malý dvor Patching Place. Práve tie boli Reedovým domovom v čase písania knihy. Vyše štyri desaťročia trávila tam zvyšok svojho života v ústraní i spisovateľka a dramatička Djuna Barnesová, v mladosti tiež holdujúca pôvabom Paríža. V domčekoch svojho času bývali aj na inom mieste spomínaní dramatik O´Neil a autor románu Americká tragédia T. Dreisler. Z tunajších obyvateľov, ktorí ešte donedávna žili, spomeňme aspoň Marlona Brandona – ikonu amerického filmu.

Hotel Chelsea

Slávni umelci a spisovatelia, ako vidieť, vyhľadávali na bývanie v rôznych dobách rovnaké miesta. Či boli pre nich také inšpirujúce svojím charakterom a či teda išlo o akési génius loci, alebo proste vyhľadávali iba spoločnosť rovnako povahovo založených, tvorivých ľudí, to by bola tiež vhodná téma na zamyslenie. Nevdojak sa nám ponúka pri návšteve ďalšieho takéhoto miesta vo štvrti Chelsea ležiacej severne od štvrte, v ktorej sme sa pohybovali doteraz. Tam dokonca žili známe osobnosti v jednej a tej istej budove.

Hotel Chelsea, o ktorom teraz bude reč, je priamo v strede štvrte, v blízkosti križovatky Siedmej avenue a 23. ulice. Postavili ho v roku 1882 ako družstevný dom s luxusnými nájomnými bytmi. Novinkou bola nielen ich viacpodlažnosť, ale mali i zvukotesné steny. Tie aj bolo treba. Po rekonštrukcii v roku 1905 sa hotel totiž stal po celé storočie akýmsi Olympom pre všetkých newyorských bohémov a bohov literatúry, dramatického i hudobného umenia. Svoj domov tu mali Mark Twein i Tennessee Williams, nejeden známy herec a herečka. Jack Kerouac počas tunajšieho pobytu jedným dychom a na jednej rolke papiera dlhej takmer štyridsať metrov načrtol svoj román Na ceste, Arthur C. Clarke medzi stenami tunajšej izby zasa napísal Vesmírnu Odysseu. V hoteli sa zdržovali Andy Warhol, pieseň o ňom zložil Bob Dylan i Joni Mitchellová, čo zasa inšpirovalo mladých manželov Billa a Hillary Clintonových, aby svoju dcéru pokrstili na Chelsea. A tak ďalej. Zoznam známych mien a osobností spojených s touto budovou by bol prakticky nekonečný.

Je tak trochu záhadou, prečo pri vchode do hotela sú umiestnené pamätné dosky iba s menami niekoľkých. Konkrétne s menom svetoznámeho autora divadelných hier Arthura Millera, o veľkom americkom spisovateľovi Thomasovi Wolfeovi, ktorý zomrel vo veku tridsaťosem rokov tabuľka hlása, že tu prežil posledné roky života, a o romantickom básnikovi Dylanovi Thomasovi, ktorý mal život dlhší iba o rok sa píše, že odtiaľto „vyplával ku smrti“. Stalo sa tak v roku 1953 naozaj doslova, pretože skonal po mnohých vlnách pitia alkoholu. Ako už asi tušíte, tohto Walesana v Amerike okrem jeho poézie nemenej preslávil búrlivý spôsob života na očiach verejnosti.

So svojou výraznou tehlovou farbou a novogotickou architektúrou, siedmymi poschodiami a ďalšími tromi-štyrmi podkrovnými podlažiami sa hotel spomedzi okolitých budov rozhodne vymyká i vzhľadom, nie iba pozoruhodnou históriou. Pravdaže – tak ako kedysi – veľká časť hosťov v ňom býva nastálo.

Vo vstupnej hale máte silný dojem, že ste sa vrátili o polstoročie dozadu. Tento dojem by mal vo vás vyvolávať hádam pocit mladosti, ale je to skôr naopak: Človeka prepadne v prvej chvíli pocit staroby a ničotnosti. Možno to tak bolo aj s Dylanom. Akoby vám ktosi našepkával, že všetko, vrátane času, tam vonku beží vpred príliš rýchlo a mnohí sa tomuto cvalu života nedokážu alebo nechcú prispôsobiť, lebo by stratili vlastnú tvár. Nakoniec to, čo bolo pred chvíľou moderné, dnes vyzerá smiešne, staro a zanedbane. Obrazy na stene i figurína dievčatka hojdajúceho sa pod povalou vstupnej haly, aj ošúchané poťahy kedysi luxusných kresiel. Aj recepcia či vrátnica je zastrčená kdesi vzadu, až pod schodišťom. Paradoxne sem, dovnútra haly ešte dnešok nedobehol, zastal na jej prahu. Či je to dobre alebo zle, nech rozsúdi každý sám.

A keď sa v hoteli ubytujete – ceny vysoké nie sú – bude sa vám možno rozsudzovať ľahšie, vniknete do magickosti tejto budovy hlbšie...

Ak by ste sa pustili po 23. ulici smerom na východ, dostali by ste sa do štvrte Gramercy a k budove, ktorá napriek mnohým stavebným skvostom, ktoré sme už mohli uvidieť, opäť na vás hlboko zapôsobí. Je to prvý mrakodrap s oceľovou výstužou, ktorý v meste postavili a s púhymi dvadsiatimi poschodiami do roku 1909 bol najvyššou budovou sveta. Nie však samotná výška, ale jeho vzhľad je to, čo vás prinúti postávať v jeho okolí a pozerať si ho z každej strany. Z čelnej máte na takéto prezeranie si aj dosť miesta. Stojí totiž na dolnej časti Madisonovho námestia, ktoré v tvare X vytvorila Broadway šikmo pretínajúca Piatu avenue. Uprostred je síce neveľký, ale otvorený priestor so stolíkmi, kam bez problémov po celý deň dopadajú lúče slnka, takže máte príležitosť na pekné posedenie. Využívajú ju najmä domáci obyvatelia, podobne ako lavičky v náprotivnom, na manhattanské pomery veľkom parku. Tam si do kiosku chodia cez obednú prestávku nakupovať jedlo, ktoré namieste hneď skonzumujú.

Len čo mrakodrapová budova v roku 1902 vyrástla, v jej blízkosti sa každý deň utvárali hlúčiky mužov. Vtedy ich však neupútavala ani tak jej architektúra, ako skôr úkaz, čo sa im každú chvíľu naskytol. Stavba má trojuholníkový tvar a keďže ju „obtekajú“ dve široké ulice, vzniká tam vzduchový vír. Ten ženám nadvihoval sukne, čo prihliadajúci muži s potešením a hlasito komentovali. Veci zašli tak ďaleko, že mestská správa sem načas postavila policajtov, ktorí hlúčiky pokrikujúcich mužov rozháňali. Ktovie, či práve odtiaľto nepochádza inšpirácia k preslávenej scénke vo filme s Marilyn Monroeovou... Ale aby sme nezabudli na samotný názov budovy. Ľudové pomenovanie Flatiron vychádza z jej podobnosti s nástrojom, ktoré ženy doma často chytajú do ruky. A tým je – Žehlička.

Theodore Roosevelt

Neďaleko odtiaľto, v nenápadnej 20. ulici potom vyhľadajte inú budovu či dom s úzkym priečelím vklinený so svojimi tromi poschodiami medzi susedné budovy, ktoré ho málinko prečnievajú. Tu sa narodil, dospel a oplakal najmilovanejšie bytosti svojho života 26. prezident Spojených štátov amerických. Svojej funkcie sa ujal v roku 1901 štyridsaťdvaročný, najmladší v ich dejinách.

Theodore Roosevelt pochádzal – rovnako ako jeho vzdialený bratranec a neskorší nasledovník v kresle prezidenta Franklin Delano Roosevelt – z rodiny obchodníka a bankára. V životných príbehoch a osudoch bratrancov možno nájsť aj iné spoločné znaky. Ako neskôr Franklin, tak i Teddy musel ťažko zápasiť s telesnými nedostatkami. V detstve bol neduživý, krátkozraký a astmatický. Fyzické handicapy prekonával všestranným a stálym športovaním. Boxovať neprestal ani potom, keď sa ujal najvyššieho úradu. Strávil dlhší čas v Európe, kde sa učil nemecky a francúzsky, študoval na Harvarde. Keďže mal pevnú vôľu a zdravú ctižiadosť, chcel vynikať a nakoniec i vynikol vo všetkom, do čoho sa pustil: v športe, vede, literatúre, politike i na bojovom poli v zápase muža proti mužovi. Vo veku dvadsaťdva rokov sa oženil so šarmantnou rovesníčkou. O štyri roky neskôr ho zasiahli dva kruté údery naraz: nečakane zomiera jeho milovaná ani nie päťdesiatročná matka, a v tom istom dome o niekoľko hodín neskôr mu v náručí zomrie krátko po pôrode i mladá manželka. „Svetlo môjho života zhaslo“, charakterizoval tieto chvíle zápisom do svojho denníka počas nasledujúcej noci. Po dvojitom pohrebe, na ktorom sa neubránil slzám ani kňaz, Teddy predal rodný dom, opustil i rodné mesto a uchýlil sa na ranč. Žil uprostred prírody životom kovboja, chovateľa dobytka i lovca. Po dvoch rokoch sa do New Yorku vrátil, s novou vervou sa zapojil do verejnej činnosti, a jeho hviezda politika začala rýchlo stúpať. Dosiahol na kreslo ministra, ale keď vypukli boje na Kube vzdal sa ho a odišiel do prvej línie frontu. Z dobrovoľníkov zostavil oddiel jazdcov, sám ich viedol do boja a – vrátil sa ako vojnový hrdina.

Do čela štátu nastúpil síce mladý, ale zocelený ranami osudu a s množstvom skúseností nadobudnutých na rôznych postoch, kde sa prejavil ako silná osobnosť a človek pokroku. Skvele vytušil, čo najviac ohrozuje budúcnosť Ameriky a začína na demokraciu a slobodu zhubne pôsobiť už v jeho dobe: svojvôľa bohatých, hromadenie hospodárskej moci, jej prerastanie s politikou. Bol presvedčený, že politici majú slúžiť verejnému blahu a nie záujmom podnikateľských kruhov. Okrem zlepšenia situácie ľudí práce sa od začiatku usiloval zaviesť kontrolu štátu nad veľkými podnikmi a ich združeniami. Nezostalo len pri úsilí. S podporou voličov, ktorí rozhodli o tom, že zotrval v Bielom dome až do roku 1909 a potom odišiel z neho len preto, že dopredu zamietol kandidatúru na ďalšie obdobie, svoje zámery i presadil. Jeho popularita zo dňa na deň rástla a stal sa legendou i preto, že pre ciele prospešné celému národu a krajine vedel získať nielen verejnosť, ale aj jej zástupcov v kongrese a politikov z rôznych táborov. Keď vo veku šesťdesiat rokov zomrel, podľa jeho priania mu vystrojili veľmi jednoduchý pohreb bez hudby. I svojim posledným krokom tak potvrdil poctivosť a morálku, ktorú presadzoval počas života a kvôli čomu patril a patrí medzi miláčikov amerického národa.

Ak sa chcete dotknúť jeho osobnosti prostredníctvom autentických vecí, ktorých sa počas života sám dotýkal a užíval ich, v jeho rodnom dome na Manhattane máte na to jedinečnú príležitosť. Možno vás rovnako poteší ako nás, keď tam stretnete výpravu školákov, pozorne študujúcich dokumenty. Ľudia i štátnici umierajú, ale ich myšlienky a činy slúžiace všetkým spoluobčanom bez rozdielu žijú ďalej, prenášajú sa z generácie na generáciu. V tom a jedine v tom je záruka pokroku a záchrany civilizácie.

Pravda je, že tí, ktorých Teddy prinútil k spravodlivejšej deľbe bohatstva a k lepšiemu zaobchádzaniu so zamestnancami ho v láske nemali, ba priali si, aby ho „zožrali levy“, keď ho ani guľka atentátnika neskolila. Pretože v otvorenom politickom zápase s ním boli bez šancí, oplácali mu obvyklými zbraňami: intrigami, ohováraním, nadávkami. Samozrejme, i s pomocou služobníkov od pera. Dodnes mu občas dávajú prívlastok, že bol dobrodruh. Nuž, označovať za dobrodruha prezidenta, ktorý ako prvý Američan dostal v roku 1906 Nobelovu cenu za mier, predpokladá veľkú dávku drzosti a najmä – nenávisti. Priznajme si však, že po príklady znevažovania ľudových hrdinov a legiend národa nemusíme chodiť za oceán. Máme ich práve v tomto období doma nadostač. Znevažovanie historických osobností a legiend, ktoré veky pomáhali národu udržiavať vedomie sociálnej spravodlivosti a dôstojnosti človeka, viedli ku vzdoru proti krivdám páchaným na ľude, má na Slovensku rovnako priehľadnú, ba ešte viditeľnejšiu pohnútku: vyrobiť z dnešných naozajstných zbojníkov a lupičov národného bohatstva „úspešných“ či „slušných“ ľudí a vydávať ich za nasledovaniahodný príklad. Úbohý cieľ, o ktorý sa dá (a vždy dalo) usilovať iba ešte úbohejšími prostriedkami.

Uzavretie kruhu

Theodore Roosevelt prerážal cestu americkému progresivizmu, ktorý prekonal zastaraný názor, že najlepšia vláda je tá, ktorá vládne najmenej. Progresivizmus viedol k posilneniu demokracie napríklad priamymi voľbami i zavedením referenda, k zvyšovaniu výkonnosti štátnych orgánov a ich pôsobnosti v školstve, zdravotníctve, ochrane prírody a v iných oblastiach verejného záujmu, kládol dôraz na štátnu reguláciu veľkých obchodných spoločností a kontrolu Wall Streetu, usiloval o sociálnu spravodlivosť, ktorej nástrojom napríklad bolo i odstupňované zdanenie príjmov. V tomto smere politiky pokračoval ešte dôslednejšie 28. prezident USA Woodrow Wilson. Ten, ktorý bol otcom myšlienky založenia Organizácie spojených národov a s konečnou platnosťou sa vyslovil i za vznik Československa. Vo svojej inauguračnej reči v roku 1913 Wilson okrem iného prehlásil: „Boli sme pyšní na svoje priemyselné úspechy, ale doteraz sme sa nedokázali zastaviť a zamyslieť sa nad ich ľudskými obeťami...Nech nastúpi sila ľudskosti, nie sila strany.“

Nakoniec Teddyho mladším bratrancom Franklinom sa v predvojnovom období uzavrel občas prerušovaný kruh prezidentov dôsledne uvádzajúcich do života idey, z ktorých sa Spojené štáty zrodili. Viacerí povojnoví prezidenti sa od nich začali odkláňať, dopustili vznik a rozhorenie studenej vojny, oslabili riadiace a kontrolné mechanizmy štátu, umožnili ešte väčšiu koncentráciu hospodárskej a finančnej moci v súkromných rukách, čím neuveriteľne narástla priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími. To svet zákonite priviedlo k rozsiahlemu otrasu celého spoločenského systému, ktorý teraz prežívame.

Amerika pod vedením 44. prezidenta Baraku Obamu hľadá východisko zo súčasnej krízy renesanciou demokracie a pôvodných ideí svojho vzniku. V Európe – ako signalizovali voľby do jej parlamentu – narastajú tendencie, ktoré v podobnej krízovej situácii priviedli na scénu fašizmus a vyústili do najväčšej tragédie – do vojny. Či tieto tendencie naozaj prevládnu, uvidíme z toho, aké vlády si zvolí obyvateľstvo jednotlivých európskych štátov vo vlastných parlamentných voľbách.

Sú ešte len pred nami a momentálne sa nachádzame úplne inde – na Manhattane. Takže poďme na miesta, ktoré sme zatiaľ nenavštívili. Naše kroky budú smerovať ďalej na sever – do druhého centra mrakodrapov, ktoré sa nazýva Mittdown.

New York – Bratislava 2009

Milan HOLUB

Späť