Starať sa alebo nestarať o občana?

Slovensko, 18. 8. 2009 (Verejná správa 17/2009)

Odpoveď na otázku v titulku by mala byť celkom ľahká a jednoznačná. Napriek tomu starostlivosť štátu o občana je nepochybne aktuálna téma na dlhé obdobie. Ako verejný ochranca práv sa často stretávam s vyjadreniami, dokonca aj politikov, že každý sa musí postarať sám o seba, lebo každý je zodpovedný sám za seba. Je to naozaj tak?

Väčší priestor na definovanie východísk, ktoré je možné nachádzať tak v spoločenskej, morálnej, etickej a estetickej rovine, ako aj v štátno-právnej oblasti, dáva tvrdenie, že každý je zodpovedný sám za seba. Je neodškriepiteľné, že človek nesie zodpovednosť za svoje činy. Meradlom každého konania sú štátno-právne normy, ale aj morálne, etické, spoločenské a ďalšie pravidlá, ktoré sú v štáte vnímané ako samozrejmosť, súčasť jeho existencie a dobrého fungovania. V prípade, že dôjde k naplneniu niektorej zo skutkových podstát trestného činu, prichádza do úvahy aj trestná zodpovednosť a trestné konanie s konečným dôsledkom – výrokom o vine a treste. Nejde mi o detailný rozbor zodpovednosti človeka za svoje konanie. Len som nechcel nechať tému zodpovednosti občana bez povšimnutia najmä preto, že úzko súvisí s odpoveďou na otázku: Naozaj platí, že každý sa musí postarať sám o seba? V spoločnosti na túto vec neexistuje jednotný názor.

Po analýze medzinárodných dokumentov, Ústavy SR i právneho poriadku som dospel k záveru, že ako sa občan nemôže zbaviť zodpovednosti za svoje konanie, tak ani štát a spoločnosť sa nemôžu zbaviť zodpovednosti za občana. Ak štát požaduje od občana určité finančné plnenia vo forme daní, je povinný poskytovať mu za ne pomoc a stabilne určité služby. Za pozornosť stojí ich kvalita, rýchlosť poskytovania a celková úroveň. Na základe svojich skúseností a poznatkov musím konštatovať, že štát v tomto smere zostáva veľkým dlžníkom občanov.

Na druhej strane stretávam sa aj s občanmi, ktorí majú pocit, že štát sa musí o nich postarať za každú cenu, že si môžu dovoliť nič nerobiť pre zmenu svojho postavenia a iba pasívne čakať na pomoc. Nuž, takto to už dnes nikde nefunguje. Cieľom musí byť budovanie rovnocenného partnerského vzťahu medzi štátom a občanom, v ktorom raz jeden dáva a druhý berie, pričom si tieto úlohy permanentne menia miesto. Obsah, kvalitu i prospešnosť tohto vzťahu dokáže pochopiť a využívať iba vzdelaný, aktívny občan, s ktorým štátny aparát nebojuje, ale spolupracuje. Aj preto sa ako verejný ochranca práv zasadzujem o to, aby princíp dobrej správy rozšíril okruh základných práv u nás. Dobrá správa je žiadaná v každej oblasti spoločenského života, osobitne vo verejnej správe.

Starostlivosť štátu o občana nemôže absentovať pri ochrane a uplatňovaní najmä základných práv a slobôd tak, ako sú ustanovené v druhej hlave Ústavy SR. Len ťažko si možno predstaviť, že by štát neparticipoval na zdravotnej starostlivosti o občana, na jeho základnej vzdelanostnej vyspelosti, hmotnom zabezpečení v starobe, pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Úloha štátu je nezastupiteľná v prípadoch, keď sa občan ocitne v hmotnej núdzi, pri ochrane životného prostredia a kultúrneho dedičstva či pri dohľade nad právom na súdnu a inú právnu ochranu. Je úlohou štátu, aby právne vymedzil podmienky svojho fungovania vo všeobecnosti, ale aj v konkrétnych oblastiach života občana. Štát musí zabezpečiť, aby vo výnimočných situáciách nenastal chaos, bezprávie. Súčasne musí garantovať aspoň nevyhnutný rozsah práv a slobôd, ktorý je dnes možné odvodiť zo slovenského právneho poriadku a z medzinárodno-právnych úprav. Je ďalej nemysliteľné, aby štát nerealizoval obranu štátu a jeho občanov v prípade vážnych konfliktov, ktoré smerujú proti bezpečnosti, zvrchovanosti či územnej celistvosti. Štát so svojimi orgánmi nemôže byť pasívny ani v boji proti kriminalite a inej protispoločenskej činnosti.

Na podporu svojich úvah si dovolím spomenúť podnet, v ktorom sa občan domáhal ochrany veľmi významného základného práva – práva voliť. Určite je zlou vizitkou pre orgány štátu (verejnej správy), ak konaním alebo nečinnosťou svojich úradníkov obmedzia, respektíve neumožnia občanovi jeho právo realizovať. Nemožno obísť ani prípady ochrany práv detí. Dá sa vôbec pochybovať o tom, či štát musí chrániť deti, poskytnúť im náležitú starostlivosť zvlášť v prípadoch, keď stroskotáva rodina?

Štát sa nemôže nezmyselne zbavovať starostlivosti o svojich občanov. Dôsledky takého konania by viedli k oslabeniu vzťahu medzi štátom a občanom. Ako verejný ochranca práv varujem pred veľmi ťažko riešiteľnými konfliktami, do ktorých by nekonanie štátu mohlo vyústiť.

Treba mať neustále na pamäti, že výkonná moc vzniká z vôle ľudu a mala by byť vždy rešpektovaná. Je to princíp suverenity ľudu. Štátna moc vznikla s cieľom pomáhať a chrániť občanov. Preto sa jej pozornosť sústreďuje na jednotlivca a zmyslom jej existencie je jeho podpora a ochrana.

Pavel KANDRÁČ

Späť