Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Cieľom je demokratická samospráva

Slovensko, 26. 5. 2010 (Verejná správa 7/2010)



V záujme ďalšej demokratizácie správy miest a obcí, ich harmonického rozvoja, spokojnosti zainteresovaných strán a efektívneho využitia verejných zdrojov treba siahať nielen po decentralizačných, ale aj konsolidačných opatreniach. PhDr. Daniel Klimovský, PhD. predstavuje vo svojom príspevku vybrané konsolidačné reformy v európskych krajinách.


Lokálnu sídelnú štruktúru, sieť sídel na lokálnej úrovni, nemožno automaticky spájať so sieťou obcí. Obce sú totiž jednotky disponujúce orgánmi s vlastnými i prenesenými kompetenciami. Napríklad viac než štyri a pol tisíc estónskych sídelných jednotiek je dnes zaradených do 227 obcí. V Lotyšsku sa nachádza dokonca takmer 74 000 sídelných jednotiek (až 99,8 percent z nich má menej než tisíc obyvateľov), ktoré sú zaradené do 118 obcí.


Podobný stav možno nájsť aj inde. Napríklad v Poľsku bolo takmer 43 000 sídelných jednotiek (skoro 93 percent z nich malo menej než tisíc obyvateľov) a tieto sú zaradené do 2478 obcí. Podobne v Bulharsku je 238 miest, približne 4400 vidieckych sídel a asi 560 sídel menšieho významu zaradených do 264 obcí.


Násilná socialistická centralizácia


Krajiny niekdajšieho socialistického bloku majú bohaté skúsenosti s integráciou, čiže konsolidáciou siete obcí, ale nanútenou zhora. V mnohom čerpala zo sovietskych praktík a jej primárnym cieľom nebola ekonomická efektívnosť obcí pri poskytovaní služieb, ale skôr centralizácia politickej moci. Ako názorný príklad môže poslúžiť Bulharsko, Litva a Česko.


V roku 1949 bola v Bulharsku vykonaná územnosprávna reforma, ktorá zriadila štrnásť krajov, V krajine v tom čase evidovali tejto 2178 obcí. Ďalšia reforma prebehla o desať rokov neskôr. Počet obcí bol zredukovaný o viac než 55 percent - na 972. V roku 1977 sa uskutočnil takzvaný plán sídelného systému, ktorý znížil celkový počet obcí na 291 a obce nadobudli charakter sietí viacerých sídel. Tento systém pretrval až do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.


Keď sa pozrieme do Litvy, uvidíme, že 3032 obcí bolo na základe rozhodnutia Prezídia Najvyššieho sovietu Litovskej sovietskej socialistickej republike v roku 1950 integrovaných do 2774 obcí. Centralizácia však týmto nebola ukončená a čoskoro došlo k ďalšej redukcii, ktorej výsledkom bolo 423 obcí. Tento počet obcí pretrval v Litve až do konca osemdesiatych rokov minulého storočia, keď došlo k miernej dezintegrácii.


Aj české podmienky ponúkajú skvelý príklad týchto integračných procesov. Pri pohľade na počet obcí v dlhodobom časovom horizonte môžeme vidieť, že kým v roku 1930 sa na českom území nachádzalo 11 768 obcí, do roku 1950 sa ich počet znížil o takmer 240, do roku 1970 o skoro 4000 a do zmeny režimu o ďalších takmer 3400 obcí. V roku 1989 sa tak na českom území nachádzalo iba 4120 obcí, čo v porovnaní s rokom 1930 predstavoval pokles o 65 percent.


Dezintegrácia po roku 1989


Nútená integrácia obcí po druhej svetovej vojne si v krajinách strednej a východnej Európy zvyčajne nedokázala získať obľubu u miestneho obyvateľstva. To sa prejavovalo v rôznych podobách nesúhlasu, problémov, rozporov a konfliktov. Naplno to prepuklo po zmene politického režimu, keď viaceré krajin zažili doslova dezintegračný boom. Napríklad súčasných 3175 maďarských obcí predstavuje dvojnásobok počtu obcí, ktorý bol pred zmenou režimu. Živelné odčleňovanie, prípadne rozdeľovanie obcí sa opieralo o želanie obyvateľov osamostatňujúcich sa jednotiek slobodne si spravovať vlastné záležitosti. Iba výnimočne sa opieralo o nejakú ekonomickú analýzu, ktorá by nestranne a vecne posúdila schopnosť „odštiepencov“ poskytovať svojim obyvateľom potrebný objem služieb v rámci existujúcich ekonomických a legislatívnych možností.


Ak tieto procesy zasadíme do európskeho rámca, potom môžeme skonštatovať, že zatiaľ čo v strednej a východnej Európe dochádzalo na lokálnej úrovni k rozsiahlej dezintegrácii, západoeurópske krajiny už za sebou mali integračné (konsolidačné) reformy, prípadne sa na takéto reformy pripravovali. Na charakterizovanie dezintegračných procesov môžeme použiť príklady Slovinska a Českej republiky.


Slovinská dezintegračná vlna neprebehla jednorazovo, ale v niekoľkých fázach. Z pôvodných 62 obcí sa v roku 1994 vytvorilo 147, v roku 1998 sa ich počet zvýšil na 192 a v roku 2002 sa odčlenila ešte jedna obec. V rokoch 2003 až 2009 sa dezintegrácia nezastavila a v súčasnosti je v Slovinsku 210 obcí.


Českú republiku zasiahla jedna z najvýraznejších dezintegračných vĺn. Kým v roku 1989 existovalo na jej území iba približne 4100 obcí, za dvanásť rokov sa tento počet zvýšil o viac než 50 percent. V súčasnosti je v krajine 6248 obcí.


Z tohto trendu vybočujú tie krajiny, v ktorých po zmene režimu nedošlo k dezintegračným procesom na lokálnej úrovni. Tal to bolo napríklad v Bulharsku. V roku 1995 bulharský parlament schválil dôležitý zákon o miestnej samospráve a miestnej správe. Tým bola reformovaná subnárodná administratívno-politická štruktúra. Boli reorganizované regióny a obce. Sofia ako hlavné mesto odvtedy pozostáva z mestských obvodov a zároveň disponuje postavením obce i regiónu. Počet obcí ako administratívno-politických jednotiek disponujúcich vlastnými orgánmi bol určený na 262 (v súčasnosti je ich o dve viac), čím sa vlastne iba skopírovalo ich vymedzenie spred roku 1989.


Západoeurópska konsolidačná tradícia


Pri pohľade na vývoj za posledných šesťdesiat rokov možno vidieť, že v západoeurópskom priestore prevažujú krajiny, u ktorých sa vo vzťahu k lokálnej sídelnej štruktúre presadzujú rozdielne integračné a konsolidačné tendencie. Väčšinou pritom ide o dlhodobý trend pozostávajúci z niekoľkých, relatívne ľahko odlíšiteľných etáp (napríklad v Dánsku), alebo o dlhotrvajúci kontinuálny proces bez jasného ukončenia (napríklad v Holandsku). Na ilustráciu konsolidačných reforiem v západoeurópskych krajinách sme vybrali príklady z Dánska, Grécka, Holandska, Islandu, Nemecka a Švédska.


Dánsko sa v zásade uvádza ako učebnicový príklad krajiny, ktorá úspešne implementovala územnú konsolidačnú reformu. Aktuálny stav bol ale dosiahnutý tromi amalgamizačnými reformami. Prvá z nich, naštartovaná v roku 1958, prebiehala na báze dobrovoľnosti. Jej výsledkom bolo zníženie počtu obcí v priebehu šesťdesiatych rokov minulého storočia z 1386 na 1098. Druhá amalgamizačná vlna prebehla v rámci komunálnej reformy, ktorá bola uvedená do života v roku 1970 a fakticky pozostávala zo štyroch rozsiahlych častí. Ich výsledkom bola redukcia počtu obcí na 277 a zároveň transfer veľkého objemu kompetencií na lokálnu úroveň, čo znamenalo, že obce získali veľkú mieru autonómie. Toto zníženie počtu obcí však nebolo konečné. Reforma bola zavŕšená až v roku 2006 a počet obcí v Dánsku sa vtedy ustálil na 270. Ani táto reforma však nepriniesla dlhodobo požadované výsledky a už v priebehu deväťdesiatych rokov minulého storočia sa objavila rozsiahla kritika existujúceho stavu. V roku 2002 sa preto začalo uvažovať o ďalšej reforme. V jej rámci bolo využitých hneď niekoľko nástrojov - formuláciu zákonných kritérií zlučovania, organizáciu miestnych referend, poskytnutie časového priestoru pre vyjednávanie obcí o vzájomnom zlučovaní a tak ďalej. Jej výsledkom bola redukcia celkového počtu dánskych obcí na 98. Tento vývoj by sa dal zhrnúť konštatovaním, že kým začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia približne 80 percent všetkých dánskych obcí patrilo do kategórie obcí s populačnou veľkosťou nedosahujúcou hranicu tritisíc obyvateľov, v súčasnosti do tejto kategórie patrí iba jediná obec.


Grécka teritoriálna konsolidačná reforma bola súčasťou rozsiahlej kompetenčnej decentralizačnej reformy nesúcej označenie Plán Ioannisa Capodistriasa. Návrhy reformných zákonov boli pripravené na prelome rokov 1996 a 1997 a vláda ich schválila koncom februára 1997. Potom nasledovala verejná diskusia trvajúca sedem mesiacov a následne boli tieto návrhy prijaté aj na parlamentnej pôde. Okrem veľkého presunu kompetencií na lokálnu úroveň obsahovala táto reforma aj spomínaný integračný balík. Jeho implementáciou sa znížil počet obcí z pôvodných 5775 na súčasných 1034 obcí. Reformou nedotknutých zostalo iba 133 obcí. Takúto konsolidáciu možno označiť za výraznú, pretože zredukovala celkový počet gréckych obcí o 82 percent.


Holandsko patrí z hľadiska konsolidačnej metódy medzi veľmi zaujímavé krajiny. Konsolidačná reforma tu totiž prebieha kontinuálne a zatiaľ čo v roku 1950 sa na holandskom území nachádzalo 1014 obcí, v roku 1960 to bolo 993 obcí, v roku 2003 496, v roku 2008 443 a v roku 2009 ešte o dve obce menej. V posledných rokoch sú takmer vždy zlučované obce, ktorých populácia nedosahuje hranicu dvadsaťtisíc obyvateľov. Pre lepšiu predstavivosť je dobré uviesť, že kým v roku 1960 podiel takýchto obcí na celkovom počte holandských obcí bol približne deväťdesiatpercentný, o dvadsať rokov neskôr dosahoval tento podiel osemdesiatpercentnú hranicu, v roku 2000 tento podiel nedosahoval už ani 60 percent a v súčasnosti iba o niečo prekračuje hranicu 40 percent.


Podobným prípadom je aj Island. V tejto ostrovnej krajine bol v roku 1950 počet obcí 229, do roku 1996 klesol na 170, o ďalšie štyri roky už fungovalo iba 124 obcí a dnes je na Islande iba 105 obcí.


Vývoj v Nemecku


Nemecko patrí medzi krajiny, kde prebehli viaceré konsolidačné reformy. Tieto však prebehli na úrovni spolkových krajín a tak nemôže prekvapiť skutočnosť, že kým pre severonemecké krajiny (napríklad Severné Porýnie – Vestfálsko) je typická výrazne konsolidovaná obecná štruktúra, juhonemecké krajiny (teda Bádensko-Würtembersko a Bavorsko) disponujú oveľa fragmentovanejšími obecnými štruktúrami. Pokiaľ ide o postup spolkových krajín na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky, tam vidíme výrazné rozdiely. Na jednej strane sú krajiny, ktoré pristúpili k výraznej konsolidačnej reforme (Brandenbursko a Sasko). Na druhej strane sú také, ktoré konsolidovali vlastnú sieť obcí iba čiastočne, napríklad v Durínsku a Sasku – Anhaltsku sa integračnými procesmi znížil počet obcí o necelých 20 percent.


Pozrime si bližšie saský a brandenburský príklad. Zatiaľ čo v roku 1990 bolo v Sasku 1626 obcí, o desať rokov sa ich celkový počet znížil na 544. Kým pred reformou skoro 60 percent obcí malo menej než tisíc obyvateľov, po nej sa počet takýchto obcí znížil na sedem. Najväčší nárast počtu obcí bol zaznamenaný u obcí, ktorých populačná veľkosť sa pohybovala v rozmedzí 3000 až 9999 obyvateľov. Do tejto kategórie sa pred reformou zaraďovalo približne deväť percent z pôvodného počtu obcí, no po reforme sa tam zaradilo až okolo 45 percent všetkých súčasných obcí.


Svojím rozsahom i obsahom veľmi podobná reforma bola implementovaná v roku 2003 aj v Brandenbursku. Podstata tejto reformy spočívala vo vytvorení takzvaných integrovaných obcí a krajinský parlament ju schválil v roku 2004. A tak 886 obcí bolo zredukovaných na 421. Lenže začiatkom deväťdesiatych rokov bolo v Brandenbursku 1729 obcí. Zároveň došlo k zníženiu spoločných obecných úradov, a to zo 152 na 54.


Po druhej svetovej vojne mali vo Švédsku 2498 obcí, no už po prvej konsolidačnej reforme z roku 1952 sa ich počet znížil na 1037. Tento výsledok však nebol uspokojujúci a v rokoch 1962 až 1974 prebehla druhá konsolidačná vlna. Aj keď spočiatku sa obce zlučovali na princípe dobrovoľnosti, od konca šesťdesiatych rokov sa účasť na tejto reforme stala povinnou. Cieľom zlučovania bolo dosiahnuť stav, pri ktorom ani jedna z obcí nebude mať menej než 8000 obyvateľov a výsledkom nebola iba redukcia na 278 obcí, ale aj zvýšenie ich priemernej populačnej veľkosti na úroveň 29 000 obyvateľov.


Konsolidácia v strednej a východnej Európe


S konsolidačnými, čiže integračnými reformami sa možno v posledných rokoch stretnúť už aj v strednej a východnej Európe.


Jednu z najdrastickejších jednorazových konsolidačných reforiem v celoeurópskom meradle vykonala Litva. Pred rokom 1995 sa na jej území nachádzalo viac než 500 samostatných obcí rôznorodého charakteru. Len čo konsolidačné zákony nadobudli v roku 1995 účinnosť, územie krajiny bolo rozdelené do katastrálnych obvodov 56, neskôr 60 obcí. Dvanásť z nich má mestský charakter a zvyšné obce sú definované ako vidiecke obce, no medzi týmito dvoma skupinami neexistuje kompetenčný rozdiel. Výsledky tejto reformy stavajú Litvu medzi najviac konsolidované európske krajiny, pričom súčasná populačná veľkosť obcí je na úrovni skoro šesťdesiattisíc obyvateľov.


Mimoriadne zaujímavou skúsenosťou sa môže pochváliť Macedónsko. Keď v roku 1995 bola uvedená do života prvá decentralizačná reforma, počet obcí sa zvýšil štvornásobne. Z pôvodných 30 obcí sa na území Macedónska vytvorilo 123 obcí, no ich pozícia v rámci tvorby verejných politík zostala slabá. Už o necelých desať rokov neskôr, v roku 2004, bola implementovaná konsolidačná reforma, ktorej výsledkom bolo zníženie počtu obcí na 84. Jej súčasťou bolo tiež kompetenčné posilnenie obcí a zvýšenie ich autonómie v oblasti príjmovej alokácie.


Lotyšsko patrí medzi krajiny, kde konsolidačná reforma nebola kvôli politickým turbulenciám implementovaná v plánovanom časovom horizonte. Stalo sa tak napriek tomu, že bol prijatý špeciálny zákon o územnej reforme. Návrh reformy počítal so znížením celkového počtu obcí na 176. Z pôvodných 389 obcí, ktorých populácia dosahovala maximálne dvetisíc obyvateľov, malo v nezmenenom stave ostať iba osem obcí. Obce sa mohli zlučovať na báze dobrovoľnosti. Podľa plánu mal tento proces prebehnúť do roku 2004. Keďže túto možnosť využilo iba 26 obcí, ku konsolidácii vlastne nedošlo. V roku 2005 preto novelizovali zákon o územnej reforme a lehota bola predĺžená do marca 2009. Nakoniec boli lotyšské obce konsolidované k 1. júlu 2009. V súčasnosti je v Lotyšsku deväť republikových miest (Daugavpils, Jēkabpils, Jelgava, Jūrmala, Liepāja, Rēzekne, Riga, Valmiera a Ventspils) a 109 zlúčených obcí. Priemerná populačná veľkosť obcí sa zdvihla zo 4300 na takmer 19 000 obyvateľov.


Slovenské skúsenosti


Slovensko má s integračnými aj dezintegračnými procesmi bohaté skúsenosti. Napríklad v roku 1950 sa na slovenskom území nachádzalo 3344 obcí a za nasledujúcich tridsať rokov, teda počas najdramatickejšej integrácie, ich počet klesol o viac než 18 percent - na 2725. Potom však počet obcí narástol na 2891, čo znamená, že v posledných rokoch sa na Slovensku prejavil dezintegračný trend. Bez ohľadu na to stále platí, že charakterom obecnej štruktúry patrí Slovensko medzi najfragmentovanejšie európske krajiny.


Väčšina krajín, ktoré majú skúsenosť so spomínanou živelnou dezintegráciou, prijala v nedávnom období opatrenia, ktoré majú jej pokračovaniu zabrániť. Jedným z najviac využívaných nástrojov je zakotvenie minimálneho počtu obyvateľov, ktorými musia disponovať všetky nové obce. Na Slovensku bola táto populačná hranica určená na 3000 obyvateľov. Po tomto nástroji však siahli aj krajiny, ktoré dezintegračná vlna nezasiahla. Napríklad v Bulharsku bola uvedená hranica určená na 7000 obyvateľov.


Ďalšími nástrojmi sú rôzne formy medziobecnej spolupráce, zriaďovanie spoločných obecných úradov a podobne. Výsledky, ktoré tieto nástroje prinášajú, však nie sú vždy iba pozitívne a tak zváženie nejakej formy konsolidácie patrí v týchto krajinách k dôležitým, i keď zo stranícko-politického hľadiska neľahkým témam.


Na Slovensku už bol v roku 2004 predstavený komplexný návrh územnej konsolidácie. Tento návrh bol spracovaný do dokumentu, ktorý niesol označenie Komunálna reforma: materiál na verejnú diskusiu. Predstavil ho vtedajší splnomocnenec vlády Viktor Nižňanský. Dokument však nevyvolal rozsiahlu verejnú diskusiu a aj odborníci sa mu venovali skôr okrajovo. Dokonca ani tí, ktorých sa táto problematika bytostne týkala, predovšetkým Združenie miest a obcí Slovenska, nenašli k tomuto dokumentu pozitívny vzťah a apriórne ho odmietli. I preto je otázka formulácie a implementácie akejkoľvek konsolidačnej reformy v našich podmienkach behom na dlhé trate. Ale ani to by nemalo odrádzať zainteresovaných od systematického rozboru tohto problému, pretože konsolidácia sa zdá byť nevyhnutnou.


Daniel KLIMOVSKÝ



Späť


Pridať komentár.

Pridanie komentára
Každý účastník tejto diskusie nesie za svoj publikovaný názor plnú zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pred diskutovaním si prečítajte pravidlá.
Meno:
Predmet:
Komentár:
(Musíte vyplniť všetky polia formulára.)

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.