Folklór ovplyvnil celú jeho tvorbu

Slovensko, 18. 4. 2008 (Verejná správa 8/2008)

Profesor Pavol Tonkovič – skladateľ, dirigent, pedagóg, rozhlasový pracovník, osvetár, folklorista, etnomuzikológ, zberateľ a upravovateľ ľudovej hudby – sa narodil 13. januára 1907 v Podkoniciach, podhorskej dedine, ktorá sa nachádza ani nie dvadsať kilometrov východne od Banskej Bystrice smerom na Brezno. V rozhlasovom archíve i v pozostalosti, ktorá je súčasťou zbierkového fondu Literárneho a hudobného múzea Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici, by sme našli aj túto jeho spomienka na rodný kraj: „Ja som naozaj šťastný a vďačný osudu, že som sa narodil v Podkoniciach, v krásnej, spevavej dedinke, a v muzikantskej rodine. Mňa uspávali, budili, prekárali i hrešili pesničkami. Ako mládenček, a po otcovi a bratovi muzikant, spoznal som pri prácach na poli, na lúkach, horách, pri pasení oviec, na svadbách a inde nielen celú zásobu piesní našej rodiny, dediny, ale aj celého okolia na strednom Pohroní. No najviac ma vždy uchvacoval spôsob spievania, hrania na ľudových nástrojoch, na píšťalkách, fujarách, gajdách i vo vrchárskej sláčikovej muzike a neskôr aj na harmonike a cimbale. Starobylé nôty piesní, výrazné obsahy piesňových veršov, spevy tiahlych, voľných a proti tomu ostro členených tanečných piesní, cifrovaná hra alebo „skorovravné“ vyprávanie na nástrojoch a neopakovateľné tancovanie pri jednotlivých príležitostiach, ako som ich odmalička s rozochvením vnímal pri vystúpeniach mojich vzácnych predkov, rodákov. Tie ma vždy hlboko vzrušovali.“

V roku 1924 Pavol Tonkovič ukončil štátnu meštiansku školu v neďalekej Slovenskej ¼upči a neskôr pokračoval v štúdiu na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, kde bol jedným z jeho pedagógov aj hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý. V rokoch 1930 –1937 diaľkovo študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, kde získal aprobáciu stredoškolského profesora pre hru na husle, klavír, organ a spev. Začiatkom päťdesiatych rokov na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pod vedením Jozefa Strelca a Václava Talicha si odborné vzdelanie rozšíril aj o dirigovanie.

Od katedry k rozhlasu

Pavol Tonkovič sa spočiatku vďaka svojmu pôvodnému vzdelaniu venoval učiteľskej profesii. Jeho pedagogickými pôsobiskami boli viaceré ľudové a meštianske školy. Vo vojnových rokoch bol profesorom hudby na Učiteľskom ústave v Bratislave. Odtiaľ po oslobodení v roku 1945 prešiel do košickej pobočky Československého rozhlasu, kde pracoval v redakcii ľudovej hudby a zároveň založil a viedol ľudový inštrumentálny súbor Branisko. Koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov začali u nás vznikať prvé profesionálne folklórne telesá. Pavol Tonkovič – ako oduševnený folklorista – pri týchto dôležitých momentoch vývoja slovenskej kultúry nemohol chýbať. V rokoch 1949 – 1950 sa sformoval štátny folklórny Slovenský ľudový umelecký kolektív. Tonkovič bol jeho spoluzakladateľom, spoluorganizátorom i prvým umeleckým vedúcim. Od roku 1951 pôsobil v Československom rozhlase v Bratislave, kde v rokoch 1954 - 1966 nielen budoval, ale aj dirigoval a viedol súbor ¼udovej umeleckej tvorivosti, ktorého členmi boli vtedy i takí významní interpreti ako Janko Blaho alebo Štefan Turňa. Neskôr ho vymenovali za vedúceho redakcie ľudovej hudby.

Rozhlasovej práci venoval veľa rokov aktívneho života a externe s rozhlasom spolupracoval aj po odchode do dôchodku. Aktívnym záujmom o výskum a zachytávanie slovenskej aj cudzokrajnej ľudovej hudby v teréne prispel nielen k zatraktívneniu rozhlasového vysielania, ale aj k budovaniu rozhlasového archívu.

Vzhľadom na to, že od detstva bol v bezprostrednom styku s folklórom, tento druh hudby i národnej kultúry mu bol veľmi blízky. Takto sa vyznáva: „Doma som sa naučil poznávať, aký hlboký zmysel pripisovali moji krajania svojmu nezastupiteľnému ľudovému hudobnému prejavu – či to pri speve, pri hudbe a či pri tanci. Tu sa začalo utvárať moje vedomie o sile hudobných znakov môjho rodiska, kraja, o druhoch a typoch spevov, hudieb, tancov a ich osobného štýlového prednesu. Toto poznanie ma čoraz viac pútalo odkrývať osobitné prejavy ľudí mojej rodnej zeme. Dosiaľ si jednostaj prehlbujem tento ponor do tejto základnej vrstvy našej národnej hudby a nachádzam v nej udivujúcu silu. Pre tieto priam antropologické, plemenné i etnické osobitosti, aké nikde inde nenájdeme a nemôžeme ich ničím iným nahradiť, orientoval som sa na ľudovú hudbu a na službu môjmu ľudu v jeho rodnom hudobnom jazyku.“

Pavol Tonkovič je autorom mnohých úprav ľudových piesní a tancov, v ktorých sa usiloval dodržať autenticitu toho-ktorého regiónu. Folklórom je ovplyvnená celá jeho tvorba. Veľmi dobre a detailne poznal kultúru slovenských regiónov, ich hudobné zvláštnosti a odlišnosti.

Na cestách za nôtami

Vďaka svojej práci veľa cestoval nielen po Slovensku, ale absolvoval aj študijné pobyty v iných krajinách. A ako odborníka na náš folklór ho, samozrejme, zaujímal aj folklór vo svete a hudobná kultúra iných národov. Zo svojich študijných ciest priniesol množstvo hudobných nahrávok, zápiskov, ale na pamiatku aj viacero exotických a u nás neznámych hudobných nástrojov. Jednotlivé exponáty zo skladateľovej pozostalosti môžu návštevníci vidieť v stálej expozícii s názvom Múzeum – domov múz v banskobystrickej Štátnej vedeckej knižnici, ale aj vo vysunutej expozícii literárneho a hudobného múzea – Pamätnej izbe Pavla Tonkoviča v Podkoniciach, ktorá je zriadená na obecnom úrade. Jej súčasťou sú i reálie, fotografie a texty na paneloch, ktoré prezentujú históriu a národopis jeho rodnej obce.

Pamätnú izbu zariadili autentickým inventárom z majstrovej pracovne. Sú v nej i ľudové hudobné nástroje, ktoré doniesol z ciest po svete, a tiež jeho veľmi obsažná knižnica s kvalitnou slovenskou a českou hudobno-teoretickou literatúrou, cudzojazyčnými hudobnými encyklopédiami a inou odbornou literatúrou. Otvára sa tak možnosť spoznať skladateľa prostredníctvom jeho vlastných kníh, obsah ktorých vo veľkej miere vypovedá o jeho širokých záujmoch a rozhľade. Z bohatého zbierkového fondu zaujme množstvo nahrávok z ciest po svete, jeho denníky alebo notové zápisy.

Hudobné diela Pavla Tonkoviča sú na škodu roztrúsené v archívoch viacerých inštitúcií. Veľmi dobrou pomôckou pri hľadaní konkrétneho hudobného materiálu je personálna bibliografia, ktorú zostavila PhDr. Ľudmila Červená, PhD. Literárne a hudobné múzeum ju vydalo v edícii Naši rodáci v roku 1994. Obsahuje súhrnný a veľmi prehľadný katalóg autorových skladieb. Jednou z najznámejších je inštrumentálna kompozícia pre ľudovú hudbu a cimbal Vrchárska nálada (pôvodne Vrchovský plač) – veľmi obľúbená nielen medzi poslucháčmi, ale aj medzi muzikantmi.

Umelecké dueto

Folklór zaujímal a inšpiroval aj skladateľovu manželku Irenu, rodenú Zehetnerovú. Táto výtvarníčka, umelecká návrhárka krojov a kostýmov a zakladateľka národopisnej scénografie na Slovensku sa tiež venovala terénnemu výskumu a zberateľskej činnosti – ale vo výtvarnej oblasti. Špecializovala sa na ľudový odev. Vytvárala kostýmové návrhy nielen pre rôzne folklórne súbory, ale trebárs i pre kultúrne inštitúcie ako Slovenské národné divadlo a iné profesionálne scény. Jej kroje sa takisto nachádzajú v Národopisnej šatnici Matice slovenskej. Koncom januára tohto roku by sa táto významná osobnosť slovenskej výtvarnej scény bola dožila storočnice.

A keď už spomíname jubileá, kultúrna verejnosť si sto rokov od narodenia Pavla Tonkoviča pripomenula vlani. Tento hudobný skladateľ – srdcom aj dušou veľký folklorista – za svoju prácu získal viacero ocenení. Medzi posledné pocty patrí zápis do Zlatej knihy Slovenského ochranného zväzu autorského v roku 2006 in memoriam. Za prínos v oblasti hudobného folklóru však možno získať aj poctu s jeho menom – Cenu Pavla Tonkoviča, ktorú v roku 1991 založil Slovenský hudobný fond.

Zuzana ČEMANOVÁ

Späť