Zlaté zrnká histórie a súčasnosti

Slovensko, 29. 4. 2008 (Verejná správa 9/2008)

Keď plemenný býk napadol a zabil ošetrovateľa, písali o tom všetky slovenské noviny. Keď pri zemných prácach na čističku v Žemberovciach odkryli v tom istom čase sídlisko z mladšej doby kamennej a archeológovia tu našli päťtisíc rokov starého býka – kultovú keramickú sošku, jednu z najcennejších na Slovensku - viac o tomto pravekom poklade napísali azda len domáce obecné noviny Žemberovské echo. Slovenská tlač má už dávno iné priority.

Archeológov akoby dnes nemal nikto rád. Developeri, investori a stavebníci ich berú ako nutné zlo. Keď na bratislavských Zlatých pieskoch začali stavať najväčší a vraj i najmodernejší hypermarket Soravia Palace – do stvárnenia ktorého celkom nenáležito zakomponovali aj niektoré antické architektonické prvky – spod radlíc buldozérov sa z hrúd zeminy vykotúľali zuhoľnatené zrnká obilia staré vyše dvetisíc rokov. Tí, čo mali v rukách stavebné plány a na stole neústupčivý harmonogram postupu prác, nevideli v nich zlaté zrnká dejín, ktoré môžeme priložiť k rovnako starému bochníku chleba, objavenému na Devíne, ale len nepríjemný zádrh, čo na pár týždňov nežiaduco preruší pekelné tempo honby za ziskom. Pritom oveľa väčší spoločenský zisk im ležal pri nohách v deviatich keltských chyžkách, kde popri iných dobových atribútoch našli železné a bronzové predmety, spony a strieborné náušnice ešte z čias antiky a starého Ríma! Objavené oppidum archeológovia preskúmali v letku – akoby budovatelia svetlých dneškov nad nimi plieskali bičom – aby bol kolorit neovazalskej doby dokonalý.

„Pod intenzívnym tlakom rýchlo postupujúcej výstavby“ (to je doslovný citát agentúrnej správy) museli pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre a Zemplínskeho múzea v Michalovciach vykonávať prieskum slovanského sídliska, ktoré objavili pri zemných prácach pre parkovisko obchodného domu Tesco v Michalovciach. Fotografie zo záchranných archeologických prác vtedy v lete uverejnili viaceré noviny, v žiadnych sa však nepozastavili nad tým, čo všetko tento „intenzívny tlak“ naveky vekov pochoval v zemi. Nijaký investigatívec nepoložil otázku, dokedy budú vedci ustupovať kramárom?

Devínske hradné bralo na sútoku Dunaja a Moravy neopúšťajú archeológovia polstoročie a keltské sídlisko na Havránku nad Liptovskom Marou skúma popredný archeológ Karol Pieta, nositeľ Zlatej medaily SAV za rok 2007 a tohtoročného ocenenia Krištáľové krídlo za prínos v oblasti vedy, už tridsať rokov. A keby sme neboli barbari, mali by sme sa veru čím pýšiť aj na iných miestach a lokalitách. Veď máme Atény nad Torysou, ale aj slovenskú Tróju v Nižnej Myšli... Akosi nám to nemyslí a z bohatstva histórie do pokladu slovenskej identity a národnej hrdosti vkladáme iba paberky. Iné národy majú k svojim k dejinám oveľa úctivejší vzťah. Hádam si myslíme, že tisícky turistov prichádzajú do Atén kvôli obchodným domom?

Tajomstvo potoka Sikenica

Keď sme s bývalým žemberovským starostom inžinierom Jánom Kvankom, ktorý v obecných funkciách pôsobil od roku 1984 až do volieb v roku 2006, hovorili o vzácnom náleze neolitického sídliska a sošky býka, úprimne priznal, že sa zákonnej povinnosti urobiť na mieste budúcej výstavby prieskumné sondy trochu obávali. V žemberovskom chotári totiž nie sú archeológovia biele vrany. Už v roku 1956 našli na tunajšom Hradisku množstvo všelijakých keramických črepov a ak by znovu na čosi naďabili, museli by v samospráve dvojročný rozvrh na výstavbu čističky odpadových vôd korigovať.

V blízkosti dediny prechádza aj záhadný spečený val, na ktorého pôvod a poslanie je mnoho teórií. Hovoria mu slovenský Čínsky múr a je vytvorený z prepálenej zeminy. Bádal tu akademik Bohuslav Chropovský aj Titus Kolník v lokalite Čriepeš. Desaťročia ho skúmajú odborníci, historici, laici aj ufológovia, ktorí v ňom možno vidia pristávacie plochy lietajúcich tanierov – ako poniektorí fantasti pod hradom Branč. Ale vráťme sa k potoku Sikenica...

Keď tu báger vyhĺbil prvú ryhu, nič sa nenašlo. Ján Kvanka si aj spokojne vydýchol. V druhej však mladý archeológ Mário Bielich z nitrianskeho archeologického ústavu objavil keramické úlomky. Tretia sonda znamenala, že inžinier Kvanka musel prepracovávať nielen stavebný plán, ale aj obecné dejiny.

Keď v miléniovom roku dostávali Žemberovčania nové insígnie, obecný erb, pečať a vlajku, vtedajší richtár v pamätnici obce napísal: „Človek prešiel po dnešok dlhou cestou vývoja. Zápasil s prírodou o prežitie a nie vždy vychádzal z tohto zápasu ako víťaz. Túžba po živote mu bola počas tých dlhých období hybnou silou. Na tejto ceste zanechával míľniky, zaznačujúc nimi existenciu svojho bytia na Zemi. Diela rúk a umu slúžia nám a pevne verím, že budú slúžiť aj generáciám, čo prídu po nás. História našich predkov je bohatou studnicou, do ktorej hodno načrieť...“

Nuž, načrime. Potok Sikenica a povedľa neho večitý sarkofág z brehov, nivných svahov a polí. V jednotlivých vrstvách ako na listoch historickej kroniky zápisy o civilizačných brázdach: dvanáste – ôsme – štvrté storočie. A v tej najspodnejšej vrstve – dejinný skok päťtisíc rokov pred náš letopočet. Praveké chalupy, stopy po ich kolových základoch, hlinené jamy na vymazanie výpletu stien, nádoby na obilie, žarnov, kamenná sekera, kosti hospodárskych zvierat, pazúrik z Krakova, obelix z východného Slovenska a ďalšie predmety a nástroje. Zrejme sa tu neusadili len lovci a prví roľníci, ale boli tu aj obchodníci. Križovatka ciest. Krížovka pre archeológov. A ako tajnička – úžasná keramická soška – býk. Kultové zviera a symbol. U Babylončanov, Asýrčanov, Peržanov, Egypťanov. Dakedy aj Zlaté teľa. Ale najmä istota našich predkov na prežitie v ťažkých časoch.

V poliach erbov

Žemberovská čistička odpadových vôd je už v prevádzke. Slúži svojmu účelu. Od posledného veľkého archeologického objavu malej sošky býka pri jej výstavbe pretieklo potokom Sikenica už dosť vody. Dažďovej i vyčistenej. Na richtárskej stoličke v obci vymenila inžiniera Jána Kvanku po posledných voľbách inžinierka Jana Staňová. Má po svojom predchodcovi na čom budovať a jej vlastná ambicióznosť a dynamičnosť určite prinesú spoluobčanom nemálo osohu a ďalších prospešných skutkov, ktoré by nemali zostať len na stránkach Žemberovského echa.

Slovenskí novinári však stále píšu o babylónskych vežiakoch, na stavbách ktorých sa robotníkom pletú jazyky, o euroveách a river parkoch, o veľkých stavbách a veľkých zvieratách. A ich chlebodarcovia urputne – aj za cenu medzinárodnej blamáže pri prijímaní tlačového zákona v parlamente – bojujú za to, aby ďalej mohli písať v tomto duchu a zapĺňať čoraz drahšie obrazovky a stránky novín historkami o celebritách. Z histórie ich tak nanajvýš zaujíma ako akýsi Lendvai vyhodil Havelku a slovenské organizácie v pilišskej obci Mlynky zo Slovenského domu. Nikto sa však nespýta, kedy prišli títo Slováci do Maďarska a aký je ich historický i právny nárok na pamiatky ich predkov. A už vôbec nijaký súčasný investigatívec nepátra po tom, koľko najcennejších slovenských artefaktov je v maďarských múzeách a prečo? Ale vráťme sa k Sikenickému potoku... Vlastne, na stránky slovenských Ľudových novín v Maďarsku, kde píšu o inej pilišskej obci. Lebo na Dolnej zemi nie sú iba Mlynky.

„Dvadsiaty deviaty júl sa určite zapíše do histórie obce Santov veľkými písmenami“, hlása titulok otváracieho článku týchto novín. V tento deň podpísali Santovčania dohodu o družobnej spolupráci s obcou Žemberovce .

„Na návrh nášho aktívneho občana Ladislava Malého sme sa vybrali po stopách zemianskej rodiny Barossovcov, kedysi zemepánov územia, na ktorom sa nachádza naša dedina. Takto sme sa dostali do Žemberoviec, kde tamojšia starostka s nadšením prijala našu iniciatívu,“ objasňoval pohnútky santovský richtár Mikuláš Kollár na slávnostnom zasadnutí zastupiteľských zborov dvoch obcí.

„Aj my sme už dávnejšie uvažovali o nadviazaní partnerských vzťahov s prihraničnou obcou v Maďarsku“, pridávala zo zámerov žemberovskej samosprávy starostka Jana Staňová. „Bola by som nesmierne rada, keby sme nadviazali na všetko dobré, čo naše krajiny spája. Keby sme ďalej uvážlivo rozvíjali všetko to, čo upevňuje stabilitu v stredoeurópskom priestore. Potrebujeme kultúru a duchovný život, ktoré nás budú napĺňať a usmerňovať. Kultúra je nám nielen oporou a posilou pri zachovávaní našej identity, ale aj hrádzou proti devastujúcim, nekultúrnym prúdom zvonku. Som presvedčená, že podpísaním partnerskej zmluvy vytvoríme dostatočný priestor na vzájomné spoznávanie sa a užšiu spoluprácu.“

K tomu niet čo dodať. Vari len to, že v tých slovách vidím zlaté zrnká súčasnosti – dobrú úrodu pre budúcnosť.

Emil SEMANCO

Späť