Keď je kultúra až na poslednom mieste

Slovensko, 22. 1. 2009 (Verejná správa 2/2009)

Spisovateľ a esejista Ján TUŽINSKÝ sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Po absolvovaní študijného odboru teória kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran, od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania Slovenského rozhlasu. Vo februári 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov, v roku 1994 za poslanca Národnej rady SR. V rokoch 1994 – l997 vykonával funkciu riaditeľa Slovenského rozhlasu. Od roku 1999 je opäť predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Nasledujúci rozhovor sme pripravili v spolupráci s redakciou Literárny (dvoj)týždenník, ktorý ho v širšom znení uverejnil v čísle 41 – 42/2008.

Začnime aktuálnym problémom – myslíte si, že je zároveň aj akútnym? Mám na mysli slovensko-maďarské vzťahy. V súčasnom zmätku, plnom ekonomických neistôt, sa pre mnohých asi stali záchytným bodom. Dá sa hovoriť o nejakých konkrétnych riešeniach? A aby sme neradili druhej strane, hovorme skôr o krokoch, riešeniach našich.

Básnik povedal: //Zmráka sa, stmieva sa. //Nad horou havrany veslujú spešne//. Ale, kto sú havrany? Tí, čo utekajú od problémov, alebo tí, čo do problémov utekajú? Náš konkrétny historický čas je hysterický. My, ľudia strednej Európy sme - okrem celkom mladých - nedokončené knihy prinajmenej dvoch, ale v podstate troch spoločenských formácií a ideológií. Je to naša skúsenostná prednosť, ale aj záťaž. Prednosť, ktorá nás zráža predbežne na kolená a záťaž preto, lebo si nevieme zatiaľ poradiť s touto prednosťou.

Naše ťažkosti nie sú z iného sveta, nie sú ani mimo Európy. To ona, vtedy ešte načisto imperialistická, vlastniaca kolónie, upísala nás, Maďarov, Poliakov, Rumunov, NDR, Bulharov, jednoducho satelity ZSSR, do sféry vplyvu, ktorý nezodpovedal takzvaným „hodnotám“ Západu. Táto vierolomnosť má dlhodobé dôsledky. Na bývalom Západe sa prejavuje stratou pamäti, na bývalom Východe jej obnovou. Ani s jedným, ani s druhým princípom historickej pamäti nemožno žiť. Možno iba existovať. A to doslova v intenciách sártrovského existencializmu. Viete, to bola aj jediná „cesta“ pre Západ a Východ v šesťdesiatych rokoch posledného storočia Európy. Všetko ostatné je veľmi impregnované a umelé.

Ani Maďari, ani Slováci nie sú, chvalabohu, pupkom sveta! Môžu sa však stať jeho rozbuškou. Ani Maďari, ani Slováci nespôsobili svetu to, čo dnes nazývame hospodárskou krízou. Ale aj Maďari aj Slováci na ňu určite doplatia! Spojené štáty si vždy takúto krízu riešili na úkor Európy. A v prvých dvoch vojnách svetového rozmeru im tieto rozmary zabezpečovala Socialistická internacionála. Ani sa mi nežiada povedať, kto ju reprezentoval. Poviem len toľko, že komunistická strana, ani jej štruktúry to neboli.

Celý problém teda nespočíva ani v nás, ani v Maďaroch, ale skôr v tom, že bývalý Západ sa bohorovne pustil do riešenia problémov, ktoré v minulosti spôsobil, ale nemal a nemá na ich riešenie dostatok intelektuálnych síl, lebo ani nevie, ani nechce vedieť, čo spôsobil! Na tejto falošnej karte sa nesú všetky slovensko-maďarské diskrepancie, ktoré sa ani náhodou nezhodujú s pomerne dobrým spolunažívaním Maďarov a Slovákov na zmiešaných územiach i mimo nich.

Ten kto pozná vaše eseje, vychutnáva si ich prenikavý pohľad do slovenskej spoločnosti, jej odkrývanie v hĺbke a v čase. Hierarchiu hodnôt ostro vymedzujete, čitateľ sa v kontakte s vami stretáva so spisovateľom-intelektuálom. Aj medzi spisovateľmi toto spojenie nie je časté. To si v konzumnom správaní sa tohto sveta mnohí cenia. Ale po tomto konštatovaní musí nasledovať aj skepsa. Často počúvame, že toto úsilie v súčasnosti je márne, že spoločenské vedomie dnešných Slovákov je vo všeobecnosti na nízkej úrovni, niekto to nazýva ľahostajnosťou, nevnímavosťou, iný aj tvrdšie. Ako by ste to pomenovali vy?

Nemám nijaké oprávnenie pomenovať nič z toho, čo ste spomenuli. Vyjadrovanie sa k problémom je tiež do istej miery slabosť.

Už som to povedal tisíckrát a s odpustením, musím to zopakovať: národ náš je opustený. Preto sa chytá holých ritiek celebritiek! Ak sa niekomu nevidí náležité, čo som pomenoval celkom expresívne, nech mi vysvetlí, ako sa môžu celé rodiny zadlžovať len zo správ zaslaných SMS u mobilného operátora počas vysielania už celkom nerozlíšiteľných reality schau. Slepá ruka trhu. Tá, čo ukazuje, že fajčenie bude pomaly trestné, ale drogy, tvrdé drogy, prostitúcia, môžu byť normálnou súčasťou nášho každodenného života.

Faktom je, že myslenie je v súčasnosti nemysliteľné. Je to nezmyselnejší produkt ako za socializmu, lebo vtedy si tento luxus doprial aj minister kultúry. Dnes si to ani neviem predstaviť.

Západ začína čítať Marxa, pochopil, že je v kríze, nie Marx, ale Západ... My sme tiež v kríze, ale nepochopili sme, že nie sme v kríze kvôli Marxovi, ktorého sme čítali, a nepochopili. Ale kvôli tomu, že sme sa nepochopili, keď sme mali... Máme viac skúseností ako Západ, dokonca aj skúseností so Západom, ale všetky naše skúsenosti sú nám nanič, chceme byť féroví. Ale férovosť je hlúposť. V západnej kultúre je rozhodujúca sila. Nie hlas proroka volajúceho na púšti. Pravda v prázdnom priestore je iba abstrakciou. Múdry nie je ten, kto má pravdu, ale ten, kto má veľa peňazí! To je axióma kapitalizmu. A všetky formy demokracie, až po tú najzvrátenejšiu, sú prípustné.

Viete, mám stále také podozrenie, že ľudstvo je v dôsledku narastajúcich vedomostí čoraz hlúpejšie. Už La Rosche Foucolt napísal, že “Najväčším nebezpečenstvom modernej doby je učený hlupák!” V postmodernej dobe, v čase globalizácie, táto sentencia nadobúda priam tragické rozmery. My sme hlupákov priamo vygenerovali a poverili koncentrovanou právomocou. Liberálni ekonómovia obsadili na poste Nobelových cien najvrchnejšie a takmer najstabilnejšie priečky rebríčka prestíže, aby nás všetkých uvrhli do chudoby. Nositelia Nobelovej ceny mieru sa regrutujú v poslednej dobe z najväčších rozvracačov stabilizovaných režimov a dostávajú cenu často len preto, aby nespôsobili ešte väčšie katastrofy. Alfréd Nobel sa iste v hrobe obracia.

Kto teda vôbec potrebuje myslenie? Nevyzerá to dobre. Ale azda myslenie ešte stále potrebuje práve myslenie. Bez ohľadu na svetovú, domácu a inú (pa)politiku, ktorá je pre súčasný svet príznačná. Aj preto sa v nej na rozdiel od minulých dôb nerodia štátnici. Preto budeme na nich nadávať, ale nikoho z nich si nebudeme naozaj pamätať. Sú to epizodické postavičky, ale pre naše individuálne životy budú mať trvalé následky! Možno aj z pohľadu dejín.

Zaistete to nie je iba otázka génov. Nielen povaha, vzdelanie, najsúkromnejšie okolie človeka, ale predovšetkým asi podmienky spoločnosti, doba vplýva na rozmer myslenia. A čo naša politika, teda čo politika na Slovensku poskytuje spoločenskému vedomiu? Ako ho formuje, reguluje? Ako vnímate v tomto smere trebárs prácu ministerstva, ktoré má v názve slovo kultúra?

V našom priestore politika vždy obmedzovala myslenie, lebo práve ono jej nebolo vlastné. Ale boli aj vzácne chvíle, keď politika predbiehala myslenie, a bolo to tragické. Azda preto sa politika správa ako mačiatko, ktoré sa popálilo na horúcom mlieku a potom fúka aj do studenej vody. Bojí sa myslenia. Dokonca aj myslenia o politike. Chápem to, ale nechápem, ako sa takto dá robiť politika! A či je to vôbec možné. Ale prax hovorí proti mne, lebo napriek nemysleniu, politika sa uskutočňuje. Celkom prirodzene aj s dôsledkami nemyslenia. Pravdaže iná je otázka či je to naozaj politika, keď sa stretnú dvaja-traja ekonómovia a právnici... Teda či tento spôsob myslenia napĺňa pojem politiky, keď tí prví nevedia a ani nechcú vedieť nič o sociálnej spravodlivosti a tí druhí nič alebo takmer nič o pravde. Aby boli veci jasné, nijako sa tu nepokúšam zhadzovať profesionalitu odborníkov z daných oblastí. Hovorím o povahe a možnostiach ich profesíí. Napokon ani filozofovia, nepriniesli človečenstvu to, čo hľadajú a veda ako celok zlyháva...

Akékoľvek spoločenstvo tvoria jednotlivci. Ľudia. Konkrétne bytosti a o nich, či si to chceme pripustiť, či nie, najviac poznatkov nahromadila literatúra, beletria, ten balast, ktorý sa nám v dobe racionality vidí takmer zbytočný. Moderná medicína vie, že ľudský organizmus k prežitiu potrebuje rovnako látky balastné ako aj tie, ktoré sú k životu nevyhnutné. Moderná alebo postmoderná sociológia to celkom zrejme nevie. Ale čo vie o človeku, keď sa tvári, že o spoločnosti vie dosť, takmer všetko? Ono to môže byť aj tak, že ”to všetko” je skoro nič.

Vami spomínané ministerstvo predstavuje pre vlastnú národnú literatúru otvorený hrob. V jeho náručí zhorí všetko určujúce a základné. My sme totiž mali obrovské šťastie, že sme mali za socializmu takého ministra kultúry akým bol Miroslav Válek. A po ňom sme už mali len ľudí, ktorí sa mali zapodievať kultúrou. V tomto mladom štáte si ešte nijaká vláda neuvedomila, že bytie štátu nie je nijako odvislé od jej existencie, ale priamo od bytia kultúry. A to nie je večný fenomén. Autochtónnosť kultúry je nevyhnutné obnovovať každodenne ako otčenáš. Inak neplatí. V tomto smere by sme sa mali od Maďarov učiť, nie na nich bezducho nadávať.

A pokiaľ by som sa mal vyjadriť k onej vznešenej inštitúcii poviem len toľko: politické strany sa o tento rezort nijako nebijú. Vždy ho niekto dostane ako za trest. A podľa toho aj vyzerá. Čo by nebola nijaká katastrofa. Horšie je, že úradníci úradujú... A toto úradovanie nemusí slovenská kultúra niekedy aj prežiť! Ale však o ňu, popolušku, ide až na poslednom mieste. Veď teraz sme zasa v celosvetovaj kríze a na kultúru budeme mať až vtedy, keď budeme bohatí. Bohatí!!!

Názory dobrých spisovateľov bývajú nadčasové, vytušia veci skryté bežnému vnímaniu, vidia riziká... Ako vidíte vy pozíciu spisovateľa v tomto svete a v našom zvlášť?

Pred niekoľkými rokmi som napísal esej O nepotrebnosti spisovateľa. Dosť obletela priestor Európskej únie i mimo nej. O čo ide?

Tento svet, ktorý aj moja rodná katolícka cirkev tak adoruje, bezprecedentne kráča k nemravnosti, strnulosti a hlúposti doteraz nevídanej. Zlaté teľa a kupci v chráme sú tu symbolom morálky. Flandričky na televíznych ”predvádzačkách” a vedľa mestských výpadoviek sú vzorom, priam etalónom krásy. Televízne správy to, čo v čase temného socializmu horko-ťažko nazbieral lokálkár za sezónu, prinášajú za jeden deň. Vraždy, znásilnenia, lúpežné prepady. Nejakú starenku zabijú prinajmenej raz za týždeň a ešte ju aj znásilnia. No kde sa hrabe taký Dostojevskij so svojim Raskoľnikovom? A ešte v čase, keď sme už skoro takí negramotní ako v USA?

Neznel veru za socializmu hrdo Človek. Ale teraz, v tomto ospanlivo ranom kapitalizme, je priam na zaplakanie. Aký môže mať zmysel literatúra, keď ju už vďaka všetkým tým administratívnym ministrovaniam takmer nikto nečíta. A keď ju ten, kto číta, už možno ani nie je schopný vnímať. Veď stačí na televíznej obrazovke zaregistrovať celebritky... Obraz najvyššieho blaha národa slovenského!

Medzi tvorivými ľuďmi sa často stretávame s názorom, že zo všetkého zostala iba únava, migrácia do seba, že človek, aj keď obklopený príbuznými, či kopou iných ľudí, zostáva v okamihoch akejkoľvek skutočnosti, pravdy, so sebou sám... Je v tom tragika? Alebo sila jednotlivca?

Medzi tragikou a silou je nespočetné množstvo ľudských prepadlín, možno i priepastí. Pokiaľ ide o spisovateľa a vôbec tvorivého človeka v akejkoľvek oblasti umenia, vie, mal by vedieť, že osamelosť je, bude, ale vždy aj bola jeho údeľom. A to práve preto, aby mohol žiť s tými a pre tých, ktorých miluje ako seba samého. Takmer nijaká pravda o človeku nie je povznášajúca. Iba úmysly človeka majú túto ľahkosť bytia.

Ak dovolíte, z tejto ”samoty” odskočím ku skôr vyslovenej otázke o Maďaroch a Slovákoch. Mali by sme sa na hony vyvarovať rozličným ”zmierovačom” a ”rozvracačom”, mali by sme pochopiť, že v našom záujme sú normálne vzťahy, ak sme normálni ľudia. Je priveľa dravcov, ktorí majú krídla anjelov, potom však vystrčia pazúry. Nežijeme v dobrom svete. Nepripravme sa o to ”maličké” veľa, čo môžeme mať celkom prirodzene a bez poníženia vlastnej dôstojnosti. Na národoch bývalej Juhoslávie sme mali možnosť vidieť aká rýchla cesta vedie do záhuby. Viem, že ľudská skúsenosť je neprenosná... Ale kto stojí o opakovanie strát, bolestí a žiaľu. Sú však vždy na dosah!

V nijakej samote nemožno odísť od seba. Teda ani od tých, čo sú našou súčasťou. Nikdy, v skutku nikdy, ani vtedy, keď si to najviac myslíme, nie sme sami natoľko, aby sme boli nevyhnutne osamelí. A to, čo ako osamelosť cítime je v nás, nie v okolí nášho bytia.

Čo považujete za najväčší problém súčasného sveta?

Keby som chcel byť stručný a ironický, povedal by som: súčasný svet! Patrí do sanatória. Nič nie je na svojom mieste. Politici zrazu stránia veciam, ku ktorým by sa ešte v upynulom storočí ani pred svojím najbližším okolím nepriznali...

Svet neznežnel. Naopak! Je krutejší ako kedykoľvek predtým, vyznačuje sa hrubou nekultúrnosťou a plytkosťou.

Európa nedávno sledovala vyjadrenia laureáta Nobelovej ceny za literatúru Francúza Le Clézia, ktorý hľadá liek na ľudské peklo, hľadá seba a svoje miesto vo svete. Kde sa uberá vaše hľadanie?

Nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru sa vždy venuje pozornosť, ale či aj niekto skutočne premýšľa o jeho posolstve tak, aby sme mohli povedať, že je to Európa, o tom mám silné pochybnosti. Na aké posolstvo sme v Európe premenili slová Pinterove alebo veľkých Nemcov Bolla a Grassa? Keď v Čechách vyšiel jeho román Zápis o katastrofe, cestoval som nočným rýchlikom do Brna, aby som bol u známeho kníhkupca hneď ráno, keď otvorí... Kto by to dnes robil?

Jeho román Zlatá Rybka, zatiaľ posledný, ktorý som čítal, je tiež vynikajúci, ale na autorovu tvrdú vzburu z prvých kníh akoby postupne sadali chladnúce vločky popola. Stále je to bojovník s horúcim srdcom, ale vidí sa mi, že už nedýcha do svojej pahreby tak prudko. Skepsa z možností literatúry vo svete, ktorý akoby sa pre ňu vyprázdňoval, zneisťuje. Dnešná literatúra nestráca dych kvôli tomu, že by jej chýbali tvorcovia. Jej ruptúry vznikajú kvôli absencii toho, bez čoho nemôže vonkoncom jestvovať, teda bez čitateľa. Bez kvality, ktorá dáva literatúre dimenziu skutočného bytia kultúrneho zážitku.

Európa v tomto smere stráca potenciu, ktorú má v tvorcoch, akým nepochybne je Jean-Marie G. Le Clézio. Stáva sa z nej starena, na ktorej vďaka nedvižnosti jej ”vodcov” budú aj tie najkrajšie perly v náhrdelníku kultúry pôsobiť ako fialky na hnoji. V prostredí, kde je kultúra vždy až na poslednom mieste, nemôže to byť inak.

Zhovárala sa Iva KERNÁ

Späť