Označovali ho za apoštola slovanstva

Slovensko, 20. 4. 2009 (Verejná správa 8/2009)

Kultúrna verejnosť na Slovensku si vlani pripomínala 215. výročie narodenia jedného z najväčších slovenských spisovateľov, básnikov, ideológa slovenského národného obrodenia, mysliteľa, evanjelického kňaza Jána Kollára. Už jeho súčasníci ho označovali za apoštola slovanstva. Pamätná je jeho poetická výzva „Slávme slávne slávu Slávov slávnych“, ktorá sa stala ťažiskom jeho básnického programu i životným krédom. Dnes dominuje na internetových stránkach jeho rodnej obce Mošovce, kde prišiel na svet 29. júla 1793 v remeselnícko-roľníckej rodine.

Vtedy prosperujúce mestečko bolo remeselníckym centrom Turca. Pôsobilo tu nie menej ako pätnásť cechov. Chýrni boli najmä čižmári a kožušníci. Zrejme na takúto budúcnosť chcel pripraviť svojho syna aj miestny zámožnejší roľník a kožušník Matej Kollár – človek sčítaný, príležitostný rečník, ktorý sa postupne stal aj mošovským richtárom i notárom. Bol však aj sebecký, hnevlivý a panovačný. Nerád videl malého Jana úplne pohrúženého do čítania, akoby sa mu do litier zlial celý svet. Keď ako sedemročný začal chodiť do miestnej ľudovej školy, učitelia Hrúz, Šulek a Burian prebudili u neho lásku ku knihám a vedomostiam. Otec chlapcovi vo vzdelávaní bránil. Chcel, aby mu viac pomáhal, veď na robotu doma i na révayovskom panstve musel najať osobitného sluhu. Keď sa ako pätnásťročný vrátil z nižšej latinskej školy v Kremnici, dostali sa do ostrého rozporu, čo viedlo až k odchodu z rodičovského domu – chlapec sa rozhodol, že si zadováži prostriedky na štúdium a bude sa prebíjať životom sám. Azda touto neblahou rannou skúsenosťou je inšpirovaný jeho výrok: „Len vzdelávanie robí človeka skutočným človekom.“

Učiteľské a iné vzory

Po skončení kremnického gymnázia sa uchýlil k bratrancovi, ktorý bol učiteľom v Slovenskom Pravne a pomáhal mu pri vyučovaní. Vypomáhal aj svojmu bývalému učiteľovi Adamovi Burianovi v Mošovciach, ktorý mu potom umožnil pokračovať v štúdiu na Evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici. Tu mu počas nasledujúcich dvoch rokov duchovné obzory rozšíril najmä profesor P. Magda. Stal sa preň vzorom: „Nevzdelával len pamäť, ale i rozum, úsudok, cit, srdce a dbal aj na rozvoj telesnej výchovy.“ Mladý Kollár u neho oceňoval i dodržiavanie školského poriadku a rovnaký prístup k žiakom bohatým i chudobným.

K tým druhým patril aj on. Na štúdium si zarábal súkromným vyučovaním i hodinami kreslenia, ktoré bolo jeho záľubou. Najväčšmi však podliehal antickej literatúre: „Na slovenčinu som málokedy pamätal, taký som bol opojený a oduševnený vyšším antickým duchom klasikov. Na prechádzky, pri hrách, vždy som nosil vo vreckách nejakého klasika... Táto vášeň bola taká prudká, že som ešte aj v chráme za spevu a kázne čítal nejakého klasika, skrytého opatrne do klobúka. Krásy, city, radosti, ktoré som vtedy po prvý raz pocítil pri čítaní najmä Horáca, Virgília, Cicerona, Quintiliána, nemožno opísať.“

V jeseni 1812 prichádza začínajúci básnik na Evanjelické lýceum do Bratislavy. Vrcholí Napoleonovo ťaženie do Ruska. Horí Moskva a úžas nad statočnosťou jej obrancov opíše neskôr v oslavnej básni Vlastenec. Spod pera mu vychádzajú obdivné verše na Slovanstvo.

Sám trie biedu a nepáči sa mu ani spôsob vyučovania na lýceu. Často kritizuje najmä memorovanie učebnej látky a veľký odstup učiteľa od žiaka. Na ten nebol predtým zvyknutý. Pre nedostatok peňazí vyučuje deti v zámožných rodinách. Polepší si, až keď sa stane učiteľom a správcom sirotinca.

Objekt je zanedbaný a rovnako i chovanci. Spávajú, bývajú, stravujú sa v jednej izbe. Nový správca hneď získa ešte jednu miestnosť, nariadi čistotu v posteliach, hygienu pred spánkom i po ňom. A zavádza nové vyučovacie predmety – hudobnú i estetickú výchovu, spev, tanec, kreslenie.

„Tu som sa dostal do svojho živlu, tu som sa oboznámil s pedagogickými dielami, tu som poznal výchovné ústavy,“ píše v memoároch. Svoje skúsenosti, názory a metódy, ktoré v mnohom korešpondovali s dielom J. A. Komenského, zhrnul v neskorších učebniciach Abecedár (1823), Čítanka (1825), Šlabikář (1826), a v reformnom spise Myšlienky a plán časuprimeranej reorganizácie škôl a celkovej národnej výchovy v Rakúskej monarchii, najmä na Slovensku.

Po absolvovaní kandidátskej skúšky u superintedanta A. Lovicha v roku 1816 pôsobil ako vychovávateľ v Banskej Bystrici v zámožnej rodine Kolbenhayerovcov. Spoznáva tu významné osobnosti spoločenského života a tie ho odporúčajú na štúdium v Nemecku.

Ideály a polemiky

Na univerzite v Jene sa od roku 1817 pripravuje na povolanie evanjelického kňaza. Popri teológii študuje filozofiu, históriu, estetiku a prírodné vedy. Poldruharočný pobyt mu prenikavo rozšíri vedomostné obzory, stretáva sa s významnými osobnosťami kultúry, okrem iných aj s J. W. Goethem, ktorého viackrát navštívil. Na hrade Wartburg sa zúčastňuje na oslavách pri príležitosti 300. výročia vystúpenia M. Luthera, zažíva atmosféru nemeckého národného hnutia, poznáva jeho ciele. Všíma si i jeho temné stránky – rozpínavosť, nadradenosť či podceňovanie iných etník. Keďže v Nemecku pôsobil na miestach, ktoré kedysi obývali Slovania, neskôr asimilovaní Germánmi, intenzívne si uvedomuje toto nebezpečenstvo.

„Skutočne slobodný je len ten národ, ktorý neutláča iné národy,“ píše. A vzletne dodáva: „...voláš-li Slovan, nechť se ti ozve: Člověk!“

Záujem o slovanskú minulosť, inšpirovaný Herderovou koncepciou dejín, ideály humanity a idea slovanskej vzájomnosti – to boli podnety na jeho básnickú tvorbu. Kollár sa venoval aj kazateľstvu, vydal zbierku kázní, ako aj zbieraniu ľudových piesní, ktoré publikoval v dvojzväzkovej zbierke Národnie spievanky čili Písně světské Slovákův v Uhrách (1834 - 1835), ktorá inšpirovala nastupujúcu generáciu romantikov.

Svoje názory na Slovanstvo teoreticky rozpracoval v diele O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými (1836). Vychádzal z predstavy o jednom slovenskom národe, ktorý hovorí štyrmi hlavnými nárečiami: československým, poľským, ruským a srbochorvátskym. Preto neskôr odmietol Štúrovo uzákonenie spisovnej slovenčiny a vystúpil proti nemu v diele Hlasové o potřebě jednotného spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). V polemických vystúpeniach používal pseudonym Čechobratr Protištúrsky. Keďže do češtiny chcel vnášať niektoré slovenské výrazy, nestretol sa s porozumením ani u Čechov.

Nesmrteľné lásky

V meste Lobeda pri Jene sa zamiloval do dcéry evanjelického pastora Frideriky Wilhelminy Schmidtovej. Táto dievčina pod menom Mína sa stala predobrazom mýtickej bohyne Slávy a inšpiráciou pre jeho najznámejšiu básnickú skladbu Slávy dcéra (1824). Napriek opätovanej láske rodičia nesúhlasili so sobášom, pretože sa obávali odchodu dcéry do Uhorska. Aj keď mohol v Lobede získať miesto pastora, zarmútený a s raneným srdcom odišiel po univerzitných štúdiách v roku 1819 späť na Slovensko. Friderika sa napokon stala jeho manželkou v roku 1835 – po pätnástich rokoch odlúčenia – až po smrti svojich rodičov.

Ján Kollár tridsať rokov pôsobil na evanjelickej fare v Pešti, ktorá slúžila nemeckej i slovenskej menšine. Bol cirkevný dejateľ, nikdy sa však nestal cirkevným hodnostárom. Najprv musel vybojovať zápas o právo na slovenskú bohoslužbu a neskôr i na slovenskú školu. Veľký evanjelický chrám na dnešnom Deákovom námestí, kde bol kazateľom, sa stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Tu konfirmoval aj Sándora Petőfiho či Lajosa Kossutha, vtedy ešte Slovákov.

Jeho osobné priateľské kontakty so Štúrom a jeho druhmi zásadne narušilo zavedenie novej slovenčiny, ktorú ostro odsúdil. Počas revolučných udalostí rokov 1848-1849 a po nich pôsobil v službách cisárskeho dvora vo Viedni ako dôverník vlády pre otázky Slovenska. V tejto pozícii podal návrh na samosprávu Slovenska a na slovenské školy s českým vyučovacím jazykom. V roku 1849 za lojálny postoj získal miesto mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. O rok neskôr sa stal čestným doktorom Filozofickej fakulty Pražskej univerzity.

Zomrel 24. januára 1852 vo svojom viedenskom byte. Na budove viedenskej univerzity má spolu s ďalším tam pôsobiacim profesorom Karolom Kuzmánym pamätnú tabuľu z autorskej dielne akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej, ktorú odhalili v roku 1998. Telesné pozostatky Jána Kollára preniesli v roku 1904 do Prahy na Olšanský cintorín. Slovák rodom, Čech jazykom, Slovan srdcom.

Jeho rodný dom v Mošovciach vyhorel. Zostala z neho len sypáreň, v ktorej zriadili malú pamätnú izbu. Miestna samospráva chce k nej pristavať repliku pôvodného obydlia. Mala by byť hotová v roku 2010, kedy Mošovce oslávia 777. výročie prvej písomnej zmienky.

Emil SEMANCO

Späť