Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Komárno, Levice, Nitra, Nové Zámky, Šaľa, Topoľčany, Zlaté Moravce
Bátovce

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

Prírodné podmienky

História obce

Kultúrne dedičstvo

Kalendárne zvyky

Register zmlúv a faktúr

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Bátovce - Kalendárne zvyky


ZIMNÉ OBDOBIE

Zimné obdobie, tak ako všade na dedine, je obdobím oddychu od prác na poli a v záhrade. Ale aj toto obdobie má svoje čaro. Muži chodili do hory pripravovať drevo na kúrenie a opravovali si svoje pracovné náradie, aby bolo pripravené, keď ho bude treba vziať na jar do ruky. Ženám zas pripadalo popárať perie, priasť konope a utkať plátno.

Páranie peria

Páranie periaGazdiná, ktorá mala menej peria, si ho popárala sama. Mala na to čas počas celej zimy. Tam, kde bolo peria viac, volali sa páračky. Gazdiná si ich chodila pozývať sama. Páralo sa večer, keď už bol dobytok nakŕmený. Pri páraní sa všeličo pospomínalo aj poklebetilo. Počas párania sa nemohlo nič jesť, aby sa do peria nedostala nijaká omrvinka, lebo by perie mohlo zmoľavieť. Po skončení, asi okolo desiatej hodiny večer, domáca páračky pohostila koláčmi – materákmi, a tiež čajom, kávou alebo vareným vínom. Čím viac bolo páračiek, tým skôr sa perie popáralo a išlo sa pomôcť párať ďalšej gazdinej. Kde sa na páračky zišlo viac dievčeniec, tam nechýbali ani chlapci, ktorí veľakrát gazdovi narobili zle alebo mu odniesli nejaký pracovný nástroj alebo ho z padláša, keď vchádzal do vnútra, obliali vodou. Neraz gazdinej pri šantení i rozfúkali perie alebo hodili vrabca do peria.

 

Pradenie

Spriadanie konopí bolo úlohou zväčša dospievajúcich dievčat. Kde takéto dievča nemali, priadla gazdiná sama. Obyčajne sa však viac priadok zišlo v jednom dome, kde im pradenie išlo veselšie. Niekde to spojili s kultúrou, požičiavali si knihy z obecnej knižnice, z ktorých jeden z mužov čítal. Pri pradení, ako i pri páraní sa pospomínali všetky novinky, ktoré sa v dedine udiali, kto s kým chodí, kde bude svadba a podobne.

Veselšie boli priadky dievčat. V dedine u niektorej starej ženy alebo starších manželov si objednali izbu. Obyčajne to boli menej majetní ľudia, u ktorých sa schádzali každý večer. Dievčence, ktoré nepriadli, vyšívali do výbavy uteráky alebo biele sukne, ktorých nosili pod vrchnou sukňou aj niekoľko.

Každé dievča donieslo so sebou polienko dreva a takto domácim ušetrili kurivo. Keď sa spolu dohodli, išli drevo ukradnúť tam, kde mali mládenca. Na priadkach, samozrejme nechýbali ani mládenci so svojimi fígľami. Keďže bolo zimné obdobie a skoro v každom dome bola zabíjačka, priadocká mládež sa vybrala do domu, kde mali práve zabíjačku a po jej skončení sedeli s domácimi pri večeri. Volali to, že idú s páni.

Chlapci a dievčatá sa poobliekali ako cigáni, tvár si zamaskovali a šli požiadať o príspevok zo zabíjačky a peniaze. Predstavovali muža, ženu a dieťa. Museli mať však aj Pas – ceduľku s údajom odkiaľ pochádzajú, lebo domáci ho od nich pýtali. Po všelijakých huncútstvach im dali vypiť aj zajesť. Do prineseného košíka dostali pečené jaterničky, mäso a klbásu.

Gazda im dal peniaze, ktoré si chlapci odložili a použili ich na zábavu – obyčajne na prenajatie miestnosti, kde sa zábava konala. Mäso a klbásy zjedli spoločne na priadkach a ponúkli aj domácich. Po skončení priadok chlapci odprevadili dievčence domov, každý tú svoju alebo spoločne.

 

Tkanie

Spradená priadza sa cez zimu musela spracovať – utkať na plátno. Netkalo sa každý rok, záviselo to od toho, koľko mala gazdiná nasiatych konopí. Tam, kde mali v dome dievčence, tkalo sa viac a častejšie, pretože im bolo potrebné pripraviť výbavu. Plátno bolo treba natkať i na posteľné plachty, uteráky, spodné košele pre ženy a mužské gate.

Takmer každá väčšia gazdiná mala svoje vlastné krosná. Ak ich nemala, musela si ich požičať. Snovať priadzu na krosná však vedela máloktorá gazdiná. Robilo to v dedine len pár žien. Tie snovali priadzu na tkanie domácich pokrovcov. Vzorky na pokrovce si vymýšľali alebo odpozorovali z utkaných pokrovcov. Doteraz žije ešte jedna takáto žena.

 

Advent a Vianoce

Adventné obdobie je obdobím prípravy na Vianoce. V tomto čase sa nekonali žiadne zábavy. Obdobie adventu bolo spojené s rozličnými zvykmi a poverami.

Na priadkach zase dievčence liali olovo. Nad ohňom v lyžici zohriali olovo a vyliali ho do studenej vody. Podľa tvaru, aký sa vo vode vytvoril zisťovali, akého remesla bude ich nastávajúci. Iný spôsob veštby termínu vydaja bolo prehadzovanie topánky cez hlavu smerom ku dverám. Ak sa topánka obrátila špičkou ku dverám, mala sa dievčina do roka vydať. Ak dopadla ku dverám podpätkom, s vydajom musela ešte počkať.

Inokedy varili perky, do ktorých vložili papieriky s menami chlapcov. Budúcim ženíchom sa mal stať ten, koho meno bolo napísané na papieriku v perke, ktorá vyšla na povrch prvá. Pri ďalšom spôsobe veštby si napísali na papieriky mená chlapcov, poskladali ich a dali večer pod vankúš. Ráno si dievčina vytiahla papierik s menom budúceho manžela.

Na Mikuláša si museli deti vyčistiť topánky a položiť do okna. Do rána im Mikuláš priniesol darčeky, obyčajne jablká, sušené ovocie, niekedy aj nejaký ten cukrík alebo medovník. Dospelí sa občas poobliekali za Mikuláša, čerta a anjela a chodili po domoch kde mali deti, pričom im rodičia vopred pripravili darčeky. Deti sa museli najskôr pomodliť. Potom sa ich Mikuláš spytoval, či poslúchali rodičov a starých rodičov. Rodičia sa zase požalovali na deti ak ich v niečom neposlúchali. Následne rozdal Mikuláš anjel darčeky a čert neposlušné deti vyšibal prútom. Oblečenie Mikuláša pozostávalo z dlhého kabáta, vysokej čapice a mikulášskej palice. Čert bol oblečený do obráteného kožucha, na hlave mal obrátenú kožušinovú čiapku, vzadu dlhý chvost a v ruke zvonec a palicu. Anjel mal na hlave zlatú korunu, papierové krídla a v ruke košík s darčekmi.

V súčasnosti na obchôdzky s Mikulášom chodia evanjelickí cirkevníci. Darčeky nosia rodičia na faru alebo počkajú s nimi pred dverami svojich domov. Kostolník zapriahne koňa do ozdobeného voza a Mikuláš, anjel a čert idú po dedine zvoniac zvoncom rozdávať darčeky. Obecný úrad pripravuje mikulášske posedenie v Dome kultúry.

Formičky na vyrezávanie oblátokNa Luciu 13. decembra sa chodilo s Luciou. Mládenci alebo mladí muži chodili po domoch, so sebou niesli kameň okruhliak alebo podkovu. Po príchode do domu hodili kameň, alebo podkovu na zem a povedali veršík.

Pred Vianocami sa piekli na fare oplátky. Z nich sa podľa formičiek vyrezali okrúhle kolieska, ktoré farár podával v kostole pri Večeri Pánovej. Formičky na vyrezávanie sú dnes uložené v pamätnej izbe na starej evanjelickej fare.

Pečenie oblátokNa fare boli tri kusy želiez na pečenie oplátok. Tie sa požičiavali cirkevníkom po dedine, aby si i oni doma nad otvoreným ohňom mohli napiecť oplátky či rúrky. I jedno železo na pečenie oplátok sa nachádza v pamätnej izbe na starej evanjelickej fare.

Na Štedrý deň bol veľký pôst. Varila sa iba kaša alebo mliečna mrvenica – nastrúhaná cestovina zavarená do mlieka. Večer sa išlo do kostola. Štedrovečerné služby Božie boli od nepamäti obohatené vystúpením školských detí s vianočným programom, ktoré boli odmenené darčekmi.

Vyzdobenie kostola mala na starosti mládež. V kostole bol jeden stromček s obyčajnými sviečkami ozdobený papierovými reťazami, anjelskými vlasmi a salónkami, ktoré si mládež kúpila a po Vianociach rozdelila.

Po príchode z kostola pred dverami zaspievali jeden verš pesničky Narodil sa Kristus Pán alebo Čas radosti veselosti. Niektorí cirkevníci a to je zaužívané u evanjelikov dodnes idú po službách Božích zaspievať vianočné pesničky na faru s prianím radostných sviatkov farárskej rodine. Za prianie ich farárska rodina počastovala.

Na prvý a druhý vianočný sviatok sa ráno každý člen evanjelickej rodiny musel pomodliť z Tranoscia. Pokiaľ sa nepomodlil, nedostal raňajky.

Katolícky cirkevníci mali na Štedrý deň polnočnú omšu. Tak ako niektorí katolíci, hlavne mládež, chodila na služby Božie i do evanjelického kostola, evanjelici zasa chodili do katolíckeho kostola na polnočnú omšu.

Členovia evanjelického spevokolu – spolu so skupinou niekoľkých cirkevníkov chodili na Štedrý večer o polnoci spievať na kostolnú vežu. Ich spev sa rozliehal po celom okolí.

Vianočný stôlŠtedrovečerná večera sa podávala po príchode z kostola. Domáci gazda sa najskôr pomodlil, potom sa začalo večerať bravčové mäso, dobrá domáca klobása a sušené hríby. Samozrejme nesmeli chýbať makové opekance poliate zriedeným medom a makom. Opekance si gazdiná napiekla sama. Keď piekla chlieb, z toho istého cesta ušúľala aj dlhý šúľok, nožom narezala veľkosť opekanca a po upečení polámala. Na večeru bývalo i pečené bravčové mäso. Príprava rýb je novším zvykom a v minulosti sa nekonala.Vianočná scénka cirkevnej školy

Na stole boli pripravené oplátky s medom a rozličné ovocie. Po večeri sa rozlúpol orech. Ak bol zdravý, znamenalo to, že dotyčný bude celý rok zdravý. Ak nie, mal do roka zomrieť. Orechy však boli spravidla všetky zdravé. V niektorých rodinách gazda pred večerou obtočil stôl reťazou. Robilo sa to, aby bola rodina súdržná. Po večeri sa pozbierali zvyšky jedla zo stola a odniesli sa dobytku v maštali.

Vianočné stromčeky kedysi neboli také štedré ako dnes. Miesto salóniek bol do papierikov zabalený kockový cukor alebo karamel, prípadne si salónky gazdiná varila doma sama. Namiesto kolekcií boli na stromčeku zavesené jabĺčka a orechy položené do ozdobne nastrihaných košíkov. Sviečky boli obyčajné a reťaze boli urobené z farebných papierikov.

Novoročné sviatky sa svätili obdobne ako vianočné. Na Nový rok ráno neboli ani v jednom dome radi, keď k nim prišla prvá žena, pretože by vraj priniesla do domu nešťastie. Niektorí členovia rodiny išli na Silvestra na zábavu. Tí, čo zostali doma, sa obyčajne zúčastnili hostiny spolu s inými rodinami. Každá rodina priniesla jedlo a niečo na pitie. Pripravovalo sa varené víno alebo šódo – do vareného vína zašľahané vajce.

V zime i v lete chodil v noci nočný strážnik odtrúbiť, alebo píšťalou odpískať celú hodinu spievajúc: odbila desiata hodina, chváľ každý duch Hospodina. Iným významom nočného trúbenia bolo oznamovanie požiaru, ak vypukol.

Zábavy

Počas zimných mesiacov bol čas i na zábavy. Svoju zábavu mali mládenci a dievčatá, teda mládež; fajermani a remeselníci, ktorých bolo viac. V Bátovciach bolo zastúpené hádam každé remeslo. Rozliční remeselníci sa spájali a usporadúvali spoločné zábavy. O tanečnú sálu núdza nebola. Tancovalo sa u Cibuľku v krčme, ale i na Kúrii v krčme. Stalo sa však aj to, že si miestnosť zaplatila nejaká skupina a chceli ju mať aj obchodníci. Tí, aby sa im vypomstili, posypali celú tanečnú miestnosť štipľavou paprikou. Samozrejme, že sa pri tom tancovať nedalo, to by bolo kýchania! Čo teda usporiadateľom zostávalo, než celú miestnosť riadne vyzametať a umyť.

Najviac zábav bolo na fašiangy a keďže v tanečnej sále voľakedy neboli dlážky, len hlinená, nahladko vymazaná podlaha, dievčence si ani nestačili prať zaprášené biele sukne, ktoré nosili pod vrchnou sukňou. Keď prišli zo zábavy, zaprali aspoň spodok sukne a dali k peci sušiť, aby stačila vyschnúť do ďalšej zábavy. Najveselšia zábava bola na posledný fašiang, keď sa pochovávala basa. Usporadúvala ju vždy mládež. Do debne vložili jedného z mládencov a v sprievode, spievajúc žartovné pohrebné pesničky, išli do Dolnej brány, zastaviac sa pri Trojici až po cintorín, kde sprievod ukončili a išli sa do rána zabávať. Posledným fašiangom a pochovávaním basy bol zábavám koniec. Na fašiangy chodili spravidla cigáni s ražňom. Domáci im nastokli na palicu slaninu, niekde im dali i peniaze. Po fašiangoch nastala pôstna doba, začínajúca sa popolcovou stredou.

Medzi zimné zábavy patrilo aj sánkovanie. Mládenec, ktorého otec mal kone, ich zapriahol do veľkých saní, ktoré boli opatrené bočnicami. Do saní si posadala mládež a išlo sa sánkovať po ceste okolo dediny.

 

JARNÉ OBDOBIE

Jar bola obdobím, keď sa gazda pripravoval na jarné práce a gazdiná na jarné upratovanie. To obyčajne zahŕňalo mazanie izieb a miestností, v ktorých sa bývalo a celú zimu i kúrilo, teda sa i nadymilo. Gazdiná si túto činnosť robila sama haseným vápnom. Vápno chodili predávať na jar na vozoch vápenníci z neďalekého Skýcova, kde ho i pálili. Najprv gazdiná umyla drevenú povalu a potom celú chyžu obielila štetkou osadenou na dlhej palici. Dokiaľ jej chyža schla, pripravila si blato na mazanie podlahy. O pomiešané s plevami a konským trusom vymiesila nohami. Potom vybielila chyžu po druhý raz a ručne vymazala podlahu blatom. Pri tejto príležitosti vymieňala i slamu do postelí do matracov – strožliakov. Tieto práce sa obyčajne robili pred Veľkou nocou, kým nebolo na poli veľa práce.

Každý týždeň v sobotu si gazda pozametal dvor a gazdiná priestranstvo pred domom. Keď v rodine dorástli deti, robili túto prácu oni, chlapci zametali dvor a dievčence pred domom. Námestie v obci zametal každý týždeň obecný sluha.

Na jar sa začalo aj s pasením dobytka. Prvý raz sa dobytok vyháňal na Ďura. Pásli sa kravy, kozy, svine i husi. Každý pastier mal svoj rajón, kde pásol zverený dobytok. Husi sa pásli pod Kemencom pri cigánskej osade, kde bol pre ne aj potrebný potok.

ZváradloPásli ich obyčajne cigáni, takže boli vlastne doma. Tento priestor je teraz zatopený priehradou. Poplatok za pasenie dostávali pastieri podľa dohody, ako sa s gazdom zjednali. Na Veľkú noc a Vianoce chodili pastieri aj vinšovať, za čo dostali koláče a víno. Na veľkú noc spolu s vinšom roznášali brezovce. Gazdiné nimi obháňali husi, alebo neposlušné deti.

Na jar, kým ešte nebola v poli robota, gazdiná zvárala prádlo. Do otvoru zváradla dala kus handry, po ktorej voda stekala do podloženej nádoby. Vo veľkom kotle sa hriala lúhová voda. Vo vode bolo nastrúhané doma varené mydlo. Do zváradla sa naukladalo špinavé prádlo, medzi ktoré sa dalo vrecko s dreveným popolom. Prádlo sa zalievalo horúcou vodou. Voda, ktorá zo zváradla vytekala, sa dala znovu zohriať do kotla. Zváranie trvalo skoro celý deň. Potom sa prádlo vybralo a v potoku vypláchalo. Špinavé prádlo sa zbieralo celý rok, preto musela mať gazdiná toľko prádla, aby jej stačilo na výmenu.

Prádlo sa pralo na potoku v tečúcej vode, kde sa prepláchalo a položilo na stolec. Piestom sa naň nahadzovala voda a búchaním piestom z neho voda odtekala. Vypláchané prádlo sa sušilo na plote.

Mangľovanie bielizne prebiehalo takto. Poskladaná plachta, alebo iný kus prádla sa natočil na váľok a ten pritlačiac piestom, sa niekoľkokrát po stole pogúľal. Takto vymangľované prádlo sa odložilo do kasne.

 

Jarné zvyky

Na jar chodili katolícky cirkevníci posviacať žitá, ktoré už boli vzídené asi na 20 cm. V sprievode kňaza, spievajúc nábožné piesne, išli na pole, kde bolo žito zasiate. V máji chodili na procesie na Staré Hory, do Banskej Štiavnice alebo Mariatálu. Išli pešo spievajúc mariánske piesne. Na Božie telo robili búdičky, asi štyri v každej ulici, jednu na každú svetovú stranu, aby požehnanie išlo do celého sveta. K búdičkám chodili v sprievod a deti po ceste rozsýpali kvety.

Na Ďura mládenci niektorým gazdom odniesli voz alebo iný pracovný nástroj a zložili ho niekde na streche. Gazda si ho potom musel nejako dať dolu. Ak mala žena naprané a vonku vyvesenú bielizeň, vzali jej nejaký kus, najskôr košeľu, ktorú potom zavesili niekde na námestí. Tá si ju tam potom našla, ak išla náhodou do mesta alebo ak to bolo v nedeľu, keď išla do kostola. Na Ďura chodili mládenci v chotári čistiť studničky. Cez leto pri práci na poli bola pitná voda vzácna a preto studničky museli byť čisté. Takýchto studničiek bolo v chotári niekoľko. Mládenci potom chodili po dedine vyberať či už peniaze alebo vajcia, slaninu, víno. Vajíčka popredali a robili zábavu alebo im z týchto produktov dievky napražili praženicu a spoločne to na zábave zjedli.

V máji chodili chlapci dievčatám stavať máje. Každý mládenec tej svojej. Pomohli si jeden druhému, takže chodili v skupinkách. Máje boli z mladej brezy ovešané papierovými stužkami.

Na Jána sa pálievali ohne. Chlapci a dievčatá sa volávali spevom. Idúc po dedine spievali ľudové piesne. Pálenie sa vždy robilo tam, kde boli zasiate ďateliny. Ak mal niektorý gazda v petrenci neodvezenú ďatelinu, mohol počítať s tým, že bude mať o jeden petrenec menej. Mládež mu ho odniesla na cestu, podpálila a cez oheň preskakovala. Stalo sa i to, že niekomu do ohňa spadla papuča, ktoré sa nosili ako letná obuv. Ten potom išiel domov naboso. Keď ďatelina dohorela, mládež sa pobrala so spevom domov.

 

Čo sa sialo a aké náradie sa používalo

Pri prácach na poli potreboval gazda rozličné náradie: pluhy, brány, kosy, kosáky, motyky, drevené hrable, oselník, oslu, klepáč, babku a iné. Kravy sa priahali do jarma a kone do chomútov.

Z obilia sa pestovalo žito na múku na chleba a koláče. Otruby, odpad pri mletí múky sa skrmovali. Jačmeň, ovos, kukurica a čalamáda slúžili ako krmivo pre statok. Rovnako sa hospodárske zvieratá kŕmili i ďatelinou, bolhojom, lucernou a vikou.

Zo strukovín sa pestovali rôzne druhy fazule, bôb, šošovica, hrach a cícer. Do maku dávali strašiakov ovešaných rozličnými plechovicami na odstrašenie vtáčeniec, ktoré makovicu odspodu načali a mak sa vysýpal. Ďalej pestovali cibuľu, mrkvu, petržlen, uhorky, konope na výrobu domáceho plátna, kapustu a kel.

Siať sa začalo spravidla na Gregora okolo 12. marca. Traduje sa takáto pranostika: Na Gregora kerý – kerý na Jozefa každý krivý.To znamenalo, že na Jozefa nebolo gazdu, ktorý by už nesial.

Po zasiatí zrna sa sadili zemiaky a burgondia,. Gazdiná v záhrade zasiala mrkvu, petržlen a iné. Pred žatvou sa kosili sená. Gazda ešte zavčas rána za rosy išiel kosiť. Gazdiná, keď si doma porobila robotu, išla za ním rozhadzovať riadky, aby seno lepšie preschlo. Usušené seno sa skladalo do petrencov a zvážalo na padláš alebo do pajty. Vozilo sa na dlhom voze – rebriňáku, ktorý sa používal i na zvážanie obilia z poľa.

Pri práci alebo pri večerných posedeniach si často spievali piesne.

StudňaK ďalším prácam, ktoré sa robili na jar, patrilo i čistenie studní. Čistili ich po celej dedine, pretože boli vykopané v každej ulici. Po zavedení vodovodu sa studne prestali používať, hoci sa používali už len na polievanie a na napájanie dobytka, keďže voda z nich nebola vhodná na pitie. Studne na uliciach neboli vhodné na používanie v domácnosti, len máloktorá z nich sa dala využiť aj na varenie.

 

Veľká noc

Popolcovou stredou sa začína Veľkonočné obdobie, teda pôst.

Na Veľký piatok, na Pamiatku ukrižovania, sa zvony zaviazali a zvonilo sa až v nedeľu. Keďže katolícky cirkevníci majú Vzkriesenie už v sobotu večer, chodili z kostola od Božieho hrobu v sprievode, spievajúc nábožné piesne k Trojici na námestí. Ľudia, ktorí bývali popri ceste, vtedy zapaľovali sviečky a dávali ich do okien. Hoci tu zhodou okolností bývali väčšinou evanjelici, boli solidárni a dávali do každého okna po dve sviečky. Evanjelickí cirkevníci na základe Biblie, podľa ktorej ženy, ktoré išli ku hrobu až v nedeľu ráno a zistili, že je prázdny, zvonili na veži až v nedeľu ráno o štvrtej hodine. Ľudia vstali, pootvárali okná, navzájom sa pozdravili a popriali si šťastlivé sviatky. Muži už nešli spať, ale šli kŕmiť dobytok, ženy zase chystať raňajky.

V pondelok ráno sa chodilo polievať. Menší chlapci okrem maľovaných vajíčok dostávali aj peniaze a domáci ich pohostili šunkou a zákuskami. Mládenci chodili polievať dievky v skupinách.

 

LETNÉ OBDOBIE

 

Žatva

RoštákyKeď dozrelo obilie, obyčajne na Petra a Pavla začala sa žatva. Na túto prácu sa musel gazda dobre pripraviť. Predovšetkým dobre naostriť kosu, naviazať povriesla, vyčistiť hambár, do ktorého sa sypalo vymlátené zrno. Gazdiná musela vyčistiť holohumnicu, kde sa ukladalo vymlátené obilie, kým sa nevymlátilo. Ten gazda, ktorý mal pajtu či stodolu, obilie ukladal do nej.

Kosa, kosák, oselník, oslička, vidly, hrable a filkašVäčší gazdovia si na žatevné práce volali žencov podľa veľkosti majetku – jeden alebo dva páry. Boli to nemajetní ľudia, väčšinou zo severnejších dedín – z horniakov. Kosiť sa chodilo zavčas rána. Kosci dostali ráno fruštik, so sebou si vzali do roštáka čerstvú vodu alebo si ju neskôr nabrali v niektorej studničke. Obed im priniesla gazdiná na pole. Polievku v obedári, druhé jedlo na miske v chrbtovom koši. Domáci obrus sa prestrel na zem a jedlo sa z jednej misky. Na olovrant zvyčajne priniesla kyslé mlieko. Večeralo sa po práci doma.

Mlátenie obilia - mašinuvanieKeď bolo zrno pokosené a zvezené do stohov, začalo sa mlátiť – mašinuvať. Mláťačiek bolo v dedine viac. Držali ich obyčajne dedinskí kováči a vykurovali sa väčšinou drevom. Stávalo sa i to, že iskra z komína podpálila obilie a to zhorelo. Preto musel byť v každom dome pripravený sud s vodou a ohrablo.

Kým boli v dedine slamené strechy, bola táto opatrnosť na mieste. Po žatve, keď bolo už zrno v komore a v hambároch gazda si oddýchol a začal sa pripravovať na oberačku, podmietky a siatie ozimín. Začiatkom septembra sa varili slivkové lekváre.

 

JESENNÉ OBDOBIE

 

Jesenné zvyky

Po oberačkách a zbere úrody bola ako prvá slávnosť Pamiatka posvätenia chrámu, čiže hostina.

Evanjelickí veriaci majú túto slávnosť v tretiu októbrovú nedeľu. Katolícki veriaci na Martina. Na hostinu sa gazda i gazdiná museli pripraviť. Gazda dal do poriadku dvor a gazdiná obyčajne pred hostinou mazala chyžu i kuchyňu. Túto prácu robila dvakrát do roka – pred Veľkou nocou a pred hostinou. K hostine gazdiná kŕmila husi, keďže sa očakávalo viac hostí. Celá dedina vtedy voňala husacinou. Do hostiny, ako sa tomu hovorilo, chodila návšteva z iných obcí, dobrí priatelia, vydaté dcéry, poženení synovia, krstní rodičia detí, ak boli z inej obce.

Najskôr išli všetci spoločne do kostola a po službách Božích sa stretli pri spoločnom obede, ku ktorému sa podávala polievka z husacích drobkov alebo hovädzia polievka. Ďalšie jedlo bola ludaš kaša – udusená ryža s uvarenými drobkami. Drobky po uvarení sa ešte podusili na cibuľke a zmiešali s ryžou. K tomu sa jedávala upečená husacia pečienka. Ak bola polievka hovädzia, tak sa podávalo varené hovädzie mäso s chrenom ochuteným smotanou. Ďalším jedlom bola husacina s dusenou kapustou. Knedľa sa nepodávala ako dnes, namiesto nej jedli chlieb alebo zemiaky.

Jedlo zapíjali domácim vínom, čo už bolo starosťou domáceho pána, aby narobil dobrého vína a nielen akýsi čenger.

Zákusky sa kedysi nevypekali. Piekla sa kysnutá bábovka plnená kakaom a hrozienkami a jedla sa na raňajky ku káve. Koláče piekli kysnuté makové, orechové a tvarohové. Gazdiné naťahali štrúdle – makovú, orechovú, tvarohovú a jablkovú. Zákusky, ak vôbec boli, tak to boli iba lekvárom zlepované kolieska, alebo salajkovô cukrovô. Pri obede sa sedelo až do večera, keď bolo treba nakŕmiť dobytok.

Na tieto hostiny obyčajne chodili aj kolotoče – ringišpíre, pre radosť deťom a mládeži. Mládenci obyčajne vystreľovali na strelnici svojim vyvoleným rozličné veci. Samozrejmosťou hostiny bola vždy zábava.

 

Spracovanie konopí

Trlica a česákKaždá gazdiná, ktorá mala čo i len kúsok poľa, siala aj konope, aby mohla natkať domáce (zrebné) plátno. Keď konope približne v auguste dozreli, gazdiná vytrhala najprv tie, ktoré nemali semeno. Konope, ktoré semená mali, sa vytrhávali až potom, keď semená dozreli. Vytrhané konope naviazala do viazaníc a dala ich močiť do stojatej vody do bariny či do potoka do zátoky. O bariny v Bátovciach nebola núdza. Jedna veľká barina bola v Prandovskej ulici na mieste, kde je dnes park. Ďalej za ňou boli ďalšie dve. Veľká barina slúžila v zime na korčuľovanie. Druhá, menšia barina bola pri ceste do Pečeníc oproti JRD (PD – poľnohospodárskemu družstvu). Tretia, ktorá vyschla prvá, bola na námestí pred obchodom s potravinami. Konope močili asi 14 dní , potom ich vybrali a dali sušiť. Neuviazaná časť konopí sa roztiahla a uviazanou časťou navrch sa opreli o plot, aby na ne svietilo slnko. Po vysušení sa vytrepali na trlici. Drevnatá časť – pazderie sa polámalo a zostalo iba vlákno. Vytrepané vlákno sa ešte na česáku vyčesalo a pripravilo sa na pradenie. Hrubšie vlákno, ktoré zostalo po vyčesaní, sa volalo klke a používalo sa na rôzne tesnenia. Vyčesané vlákno sa uviazalo na praslicu a priadlo sa vretenom alebo na kolovrátku. Trlica bola z dreva – medzi dvoma latkami sa pohyboval piest, ktorý stláčal vysušené konope medzi ne, tým sa drevnatá časť polámala. Pazderie, ktoré ešte v konopách zostalo sa vyčesalo na česáku. Vyčesaná priadza sa potom spriadala na niť.

 

Oberačky, oberanie hrozna

Úlohou gazdinej bolo ešte pred oberačkami vykopať krumple. Keďže sa táto práca robila ručne a robili ju ženy, gazdiná si kopáčky zaobstarala sama. Platilo sa im peniazmi, zrnom, prípadne zemiakmi. Túto prácu robili zväčša nemajetné ženy.

Čistenie sudov pred oberačkouNa oberačke hroznaOdnášanie hrozna

Pred samotnou oberačkou si gazda musel dobre vyumývať a vysíriť sudy. Samotná oberačka trvala jeden, maximálne dva dni. Na oberačky si chodili jedni druhým pomáhať. Ženy obyčajne hrozno oberali a muži ho v putniach na chrbte nosili do chyžky, kde sa mlelo a prešovalo alebo ho vysýpali do pripraveného voza a odviezli do ľochu na ďalšie spracovanie.

Na oberačku sa oberači zišli u gazdu na fruštik a potom sa spoločne išlo na vinicu oberať. Jedlo k obedu bolo obyčajne bez polievky. Kde však mali viacej viníc a viac oberačov, tam sa spravidla varil baraní guláš. Gazdiná zvyčajne upiekla hus a napiekla koláče. Gazda vopred urobil burčiak.

LochLochLoch
Loch

Lúštenie kukurice

Kukuričné klasy sa na poli vylámali a naložili do voza opatreného celtovou poumou – veľkou plachtou, aby sa po ceste netratili. Doma sa vysypali pod šopu alebo do letnej kuchyne, ktoré nechýbali ani v jednom gazdovskom dome.

Pri lúštení kukurice si chodili ľudia navzájom pomáhať. Večer, keď sa zotmelo a dobytok bol opatrený, ženy kukuricu čistili – lúštili, nechávajúc na šúľku dve – tri najsilnejšie šúpolia. Muži ju potom viazali do vencov, ktoré dávali sušiť zavesené na hrubšie brvná nad podstenu.

Pri tejto práci, ak bolo chladnejšie počasie, sa podával čaj alebo varené víno. Lúštilo sa asi do desiatej hodiny večer. Potom gazdiná ponúkla varenú kukuricu na šúľkoch alebo uvarenú olúpanú kukuricu posypanú makom. Niekedy napiekla i koláče. Tam, kde bolo pri lúštení kukurice viac dievčat, nechýbali ani chlapci. Stávalo sa, že gazdinej uvarenú kukuricu pojedli, ak sa k nej dostali a gazdiná musela zháňať niečo iné, čo by pracovníkom ponúkla. Pri lúštení, obdobne ako pri všetkých spoločných prácach, bývalo veselo. Všeličo sa pospomínalo a pritom sa aj spievalo.

 

Varenie lekváru

Slivky sa obyčajne obíjali dlhým dreveným papekom.

Najviac sa pestovali Bystrické a Durandzie, keďže sa nedali odkôstkovať, varili sa celé a po rozpustení sa pretreli cez sito. Bystrické sa na koryte umyli a deň pred varením vykôstkovali. Varili sa v kotli najprv v menšom množstve a postupne sa pridávali až kým nebol kotol plný. Niekto varil lekvár v noci, lebo pri kotle bolo cez deň teplo. Keď sa slivky rozpustili, na vrchu sa vytvorila pena – cibara. Bola to hustejšia sladká pena. Obľubovali ju najmä deti, ktoré ju jedli s chlebom. Bolo to však aj dobré preháňadlo. Slivkový lekvár sa varil po celý deň. Keď už bol tmavý a hustý, nalieval sa do hlineného hrnca alebo do drevenej debničky vystlanej mastným papierom.

 

RODINNÉ ZVYKY

 

Svadba

Samotnej svadbe predchádzali konačke – pytačky. Tie sa robili tri týždne pred samotnou svadbou, lebo ohlášky bývali trikrát za sebou každú nedeľu. Hovorilo sa im, že ich zhodili z kancľa.

Samotná svadba, ktorá trvala aj viac dní, konala sa vždy v utorok alebo vo štvrtok, aby svadobníci prišli nasledujúcu nedeľu do kostola triezvi. Konačke bývali v nedeľu po službách Božích. Niektoré sa podobali na menšiu svadbu. V období troch týždňov od konačiek po svadbu chodili družičky nevesty robiť ratolesť. Bol to stromček vysoký asi jeden alebo poldruha metra z rozmarínu alebo krušpánu. V každom dome, kde mali dcéru, si tento stromček dopestovali doma. Ružičky sa robili z tenkého farebného papiera v priemere asi 3 cm. Viacero koliesok z papiera naukladali na seba a po okraji nastrihali a rozstrapatili, prepichli tenkým drôtikom, dlhým asi 10 cm, na jednom konci urobili malú slzičku z vosku, aby sa papieriky nezošmykli, druhý koniec zahli, aby papieriky držali spolu. Týmto drôtikom ružičky pripevňovali na rozmarín. Na vrch rozmarínu boli pripevnené dva konáriky letných fialiek z papiera. Z väčšieho husacieho vajca sa urobila holubica. Vajce sa oblepilo vatou a z chleba sa urobil zobáčik, chvost a krídla z papiera. Túto ratolesť doniesli novomanželom o polnoci, keď išli nevestu začepčiť. Holubica a fialky zostávali mladomanželom, ale ratolesť – tá sa za vrchstola celá nedostala ako ju niesli. Každý svadobčan si z nej chcel odtrhnúť a nastala taká veľká rivalita, že sa i taniere pobili.

Keď nastal čas pečenia koláčov a zákuskov, všetci , čo boli na svadbu pozvaní, nosili do svadobného domu rozličné potraviny, ako cukor, vajcia, múku, maslo, hrozienka, čokoládu, sliepky a iné.

Dva týždne pred svadbou chodili zváči volať na svadbu. Boli to družbovia, ktorí dostali menoslov pozývaných. Zváč mal palicu ozdobenú bielou mašľou, takúto mašľu mal aj na klope a na klobúku. Každej družici pridelili družbu. Tí sa potom celú svadbu spolu bavili, veľakrát sa z nich stali i manželia.

V deň svadby sa svadobníci schádzali u nevesty a mladoženícha, kde dostali občerstvenie a zákusky.

Mladoženích si zaobstaral hudbu, obyčajne cigánsku, s ktorou šiel celý svadobný sprievod po nevestu.

Do domu nevesty ich najskôr nepustili, iba po určitých jednáčkách sa brána otvorila a svadobníci vošli dnu. Starejší, obyčajne krstný otec mladoženícha, vypýtal nevestu od rodičov. Vypytovanie nevesty na sobáš pozostávalo z biblických výpovedi. Nevestu však nepriviedli hneď. Najprv ženíchovi priviedli dve nepravé nevesty a až potom prišla tá pravá, ktorá mu po družbovi poslala pierko a bielu vreckovku, ktorú sama vyšívala. Šatka symbolizovala utieranie potu po tvrdej práci a namáhaní. Biela farba vreckovky je symbolom čistoty vyvolenej družky. Zelená farba pierka znamená lásku, nádej a vieru. Pri donesení ratolesti a holubice sa pripomína biblický Noe, keď vypustil z korábu holubicu na znak, že vody upadli a pripomína neveste, že bola zatvorená a už je voľná. Zároveň želá manželom, aby aj ich manželstvo prekvitalo ako zelená ratolesť.

Po vypýtaní nevesty sa odoberie celý svadobný sprievod do kostola. Nevestu a ženícha neviedli rodičia, ale nevestu prvý družba a ženícha prvá družica. Svadobčania si nabrali do vreckoviek zákusky a muži do fľaštičiek pálenku a pokiaľ prišli do kostola, ponúkali svojich známych. Teraz je zaužívané poveriť osoby, ktoré pred kostolom ponúkajú zákusky a pálenku. Za minulého režimu, keď bol platný civilný sobáš, muselo sa ísť najprv na obecný úrad a až potom do kostola. Farár nesmel zosobášiť bez potvrdenia z obecného úradu.

Po zosobášení išli všetci svadobčania do tanečnej miestnosti, obyčajne do krčmy, ktoré boli v Bátovciach tri a tuná tancovali, až kým sa nepodávala večera. Okolo siedmej sa vrátili na večeru do domu nevesty alebo zaťa, podľa toho ako sa dohodli.

Večera sa začínala modlitbou a príhovorom staršieho z knihy Tobiášovej, kde mladý Tobiáš išiel do mesta Rages, aby si odtiaľ priviedol nevestu a otec dievčaťa urobil veľkú večeru. Potom nasledovala modlitba.

Pri podávaní večere družbovia, ktorí nosili na stôl, odriekali rôzne žartovné veršíky na každé donesené jedlo. Pri večeri býval vždy aj farár a vyberalo sa na cirkev a kuchárku.

Po večeri sa išlo zase tancovať. Nad ránom sa podávala dobrá kapustová polievka, ktorá dobre padla najmä tým, ktorí to s pitím trochu prehnali.

Keďže sa svadby robievali doma a bývali dosť veľké, domáci nemali dosť riadu, preto poverili jednu ženu – kuchynskú, ktorá mala na starosti zapožičanie tanierov, pohárov, a príborov v iných domácnostiach. Po svadbe bolo jej povinnosťou ich vrátiť. Počas večere pomáhala v kuchyni umývať riady.

Po polnoci nevestu začepčili do forgova. Ten nosila mladá žena do kostola a na rôzne slávnostné príležitosti.

Po svadbe nosila mladá žena do rodín, ktoré boli na svadbe, pošádes. Bola to obyčajne bábovka z kysnutého cesta alebo kysnuté koláče – orechovník, makovník a iné.

 

Priebeh konačiek – zásnub

Vypýtanie dievčaťa pre mládenca od rodičov robil starejší mladého zaťa, obyčajne krstný otec.

Vypýtanie pozostávalo predovšetkým z biblických výrokov z prvej knihy Mojžišovej. Potom sa starejší pýtal jednotlivo mládenca i dievčaťa, či dobrovoľne si chcú jeden druhého vziať. Vyzval ich aby si na znak súhlasu podali ruky. Starejší ešte povedal reč z knihy Tobiášovej a nasledovala modlitba pred večerou.

V rôznych častiach svadby používali rôzne veršíky:

- v dome mladého zaťa,

- vypytovanie mladého zaťa (robí ho starejší alebo otec mladého zaťa),

- keď sa príde do domu nevesty,

- poďakovanie za pustenie do domu,

- v dome mladej nevesty,

- dovedenie nepravej nevesty,

- pri donesení pierka pre mladého zaťa,

- dovedenie pravej nevesty a vinš pri dovedení nevesty,

- privítanie nevesty mladým zaťom,

- odpýtanie nevesty starejším,

- želanie už mladomanželom,

- vinš pred dverami, keď sa príde od sobáša,

- modlitba ako na konačkách pred jedlom,

- vinš s vínom, polievkou,

- verš pri donesení polievky,

- pri donesení mäsa na smotane,

- pri donesení slepačieho mäsa,

- pri donesení ratolesti o polnoci.

 

Krštenie

Keďže v jednom dome bývali aj tri generácie, starí rodičia, rodičia a deti, nechodilo sa rodiť do nemocnice a to aj z finančných dôvodov. Deti sa teda rodili doma. Bátovce mali vždy svoju babicu alebo ženu, ktorá túto činnosť vedela vykonávať. Keď nastal čas pôrodu, táto žena prišla a priviedla dieťa na svet. Mladí manželia mali už predtým vyhliadnutých kmotrovcov. Boli to spravidla mladí manželia. Ak sa vhodný manželský pár nenašiel, iba slobodný chlapec alebo dievča, vykonal túto činnosť otec alebo matka chlapca či dievčaťa. Tá potom, keď sa vydala alebo oženil, stal sa krstným otcom alebo krstnou mamou ich nastávajúci. Pozvanie za kmotrovcov sa nesmelo odmietnuť.

Krstiny sa konali hneď o týždeň po pôrode. Ak bolo dieťa slabé, keď sa zdalo, že nedožije, pokrstiť ho mohla hneď aj babica. Mladá mamička nesmela ísť von až dovtedy, dokiaľ nešla na vádzku. Vádzka je uvedenie šestonedielky do kostola pánom farárom po dobe 6 týždňov. Z toho je výraz šestonedieľka, šestinedieľka - šesť nedelí po pôrode. Krštenie bolo takmer ako taká malá svadba.

Pri krste sa krstní rodičia zaviazali, že budú pomáhať rodičom dieťa viesť k viere v Boha a k slušnému životu. Mnohokrát sa stalo, že ak náhodou rodičia zomreli, boli krstní rodičia deťom tútori. To znamená, že im spravovali aj majetok až dovtedy, kým nedospeli a neboli svojprávni.

Krstní rodičia alebo tí, čo sa zúčastnili krštenia, prinášali deťom do vankúša, to znamená, že im s vinšovaním všetkého dobrého strčili do zavinovačky nejaké peniaze.

Rodičom priniesli koláče a zákusky. Doniesli to v kerbeli, v ozdobnom košíku alebo v koši na traky. Koláče boli prikryté vyšívaným uterákom, ktorý sa používal len pri príležitosti krštenia alebo svadby. Niektoré gazdiné na tento uterák vyšili slová prijmite vďačne.

 

Pohreb

Pohreb, tak ako krštenie, sa konal doma. Starých ľudí deti doopatrovali doma. Keď už nevládali robiť, aspoň merkovali deti. Vnúčence mali starých rodičov radi, či už preto, že im rozprávali rôzne príhody zo svojich mladých čias alebo preto, že mnohokrát vzali na seba detské prehrešky a tie takto obišli bez rodičovskej bitky.

Keď sa starý človek chystal na smrť a vedel, že prišla hodina jeho odchodu, dal si zavolať farára, aby sa vyspovedal. Po smrti nebohého vystreli do prednej chyži – izby medzi dve okná. Medzi oknami bolo zavesené veľké zrkadlo. To sa zakrylo čiernou látkou a okná sa otvorili. Nebožtíkovi do truhly obliekli spravidla čierne šaty a obuv. Taktiež mu dali jeho Tranoscius alebo spevník, u katolíkov pátričky.

Samotný pohreb bol o tri dni. Počas týchto troch dní sa u evanjelikov chodilo do domu spievať, u katolíkov modliť. Spievať chodila blízka rodina i susedia. Spievali z funebrála alebo z Tranoscia piesne o posledných veciach alebo večerné.

Kde boli krížne manželstvá, tam sa aj spievalo aj modlilo. Medzi spevom a modlením sa spomínalo na nebohého a domáci ponúkali občerstvenie.

Náhrobný kameňNáhrobný kameň

Samotný pohreb býval vo dvore alebo pred domom. Odnesenie sa na cintorín si pozostalí zabezpečovali sami. Obyčajne to robil niekto z rodiny alebo známi. Keď zomrel niekto mladý a slobodný, túto službu urobili mládenci a dievčatá. Mládež mala cez čierne oblečenie preloženú bielu širokú stužku obyčajne z bieleho krepového papiera cez ľavé plece pod pazuchou až po pás, kde bola uviazaná na mašľu.

Chlapci niesli truhlu a dievčatá išli vedľa nich. Prvý v sprievode išiel chlapec – mendík, ktorý niesol kríž ozdobený čiernou stužkou, za ním farár s kantorom, potom truhla, za truhlou rodina a ostatní prítomní. Po ceste sa spievali piesne z funebrála, ktoré začínal kantor. Počas toho sa ozýval hlahol zvonov. Pri hrobe sa tiež spievalo a po prežehnaní mŕtveho tela nad hrobom každý hodil do hrobu na truhlu hrudku zeme a za hlaholu zvonov truhlu zasypali.

Pri prvom zvonení na pohreb sa dávali takzvané púsy, čo znamená, že zvonár prerušil zvonenie dvakrát alebo trikrát, podľa toho sa vedelo, či zomrela žena (2x) a či muž (3x).

Mladší chlapci sedávali taktiež na chóre, avšak bližšie k organu. Mladší muži sedávali na druhom chóre. Dievky sedávali na druhom chóre. Dievky sedávali v prvých laviciach pred kazateľnicou a mladé dievčence pod mládeneckým chórom. Mladé ženy za dievkami. Staršie ženy z druhej strany kostola. Presbyteri na ľavej strane v prvých laviciach. Farárska rodina však sedávala v celkom prvej lavici. Starší muži pod druhým chórom. Chrám býval skoro vždy plný aj napriek tomu, že je pomerne veľký. Keď sa spieval ostatný verš poslednej pesničky, začali z chrámu vychádzať najprv dievky – vždy po dve a dve. Na Tranosciu mali položenú vreckovku a na nej cez leto šľochajder (kytičku voňavých kvetov), aby cez kázeň nezaspali. Za dievkami vychádzali menšie dievčence, potom mladší chlapci a po nich mládenci. Nakoniec ostatní ľudia.

 

ĽUDOVÝ ODEV

Sviatočné oblečenie mužov pozostávalo z košele, prusleku - vesty, kabáta – saka a nohavíc – bríč (rajtek). Na nohách mali muži obuté čižmy až po kolená. Košele bývali najprv z plátna utkaného doma, neskôr boli kupované. Pruslek bol z vlnenej látky, tak ako sako a nohavice. Na hlave sa nosil klobúk. Letné oblečenie sa podobalo zimnému, len pracovné letné oblečenie pozostávalo z doma utkanej košele a dlhých gatí, na nohách mali obuté našuchovacie papuče.

Ženské oblečenie sa skladalo z blúzky, zvanej šlifer, spodnej a vrchnej sukne. Pod blúzkou bol pruslek, ktorý nahrádzal podprsenku. Obopínal pevne celý driek až do pása. Toto oblečenie bolo pracovné. Na nohách sa nosili papuče našuchovačky. Bola to kožená obuv asi s dvojcentimetrovým podpätkom. Túto obuv ako aj iné obutie, čižmy či šnurovacie topánky vyrábali domáci obuvníci, ktorých bolo v Bátovciach niekoľko.

Sviatočné oblečenie dievčaťa pozostávalo z oplecka, vrchnej sukne a zástere – fertušky. Pod vrchnou sukňou nosili aj dve alebo tri biele sukne na spodku ručne vyšívané dierkovou výšivkou. Oplecko pozostávalo zo živôtika z rovnakého materiálu ako sukňa, krátke rukávy z bieleho šifonu boli do živôtika všité a naspodku stiahnuté šnúrkou do volánika, ktorý sa končil našitou jemnou čipkou. Do výstrihu okolo krku bola asi na 5 cm našitá čipka stiahnutá tiež tenkou viazačkou. Sukňa a živôtik oplecka boli z vlneného materiálu alebo zamatu rôznych farieb, spravidla tmavých. Živôtik sa zapínal husto našitými gombičkami až do pása a tesne priliehal k telu. V páse tvoril šeslík asi 6 cm široký, presahujúci na sukňu. Dĺžka sukní bola skoro po členky, neskôr sa skracovala, avšak nebola kratšia ako do polovice lýtok.

Slobodné dievčence mali vrkoč, ktorý sa na konci uväzoval mašľou. V zime nosili ručníky. Boli vlnené, rôznofarebné so šúľanými strapcami a uväzovali sa pod bradu. Cez tuhšie zimy nosili podobné ručníky, ale väčšie, ktoré sa prehodili cez plecia, vpredu sa prekrížili a uviazali sa vzadu na páse. Tieto ručníky neskôr nahradili Jano kabáty – vlnené trojštvrťové kabáty.

Forgov

Mladé ženy nosili na hlavách čepce – forgovy. Vrkoč nahradil kont – vlasy zapletané do vrkoča sa skrútili do kolieska a uchytili niekoľkými harnódľami. Na kont si položili forgov.

Forgov bol z konštrukcie z tenkého drôtu podľa veľkosti hlavy. Na ňu naskladali látku z hodvábu alebo zo zamatu a podšili ho kanafasom. Vzadu bola mašľa a vpredu kytička z drobných kvietkov. Forgovy vyrábali niektoré ženy na objednávku. Každá žena mala viac forgov, ku každým šatám iný, aby s nimi farebne ladil. Staršie ženy nosili namiesto oplecka vizitku – kabátik s dlhým rukávom z rovnakého materiálu ako sukňa, bez goliera, ktorý sa opäť nahusto zapínal až do pása so šeslíkom na sukňu. Vizitka bola podšitá kanafasom.

K sukniam sa nosili fertušky – šaty, ktoré sa vzadu uväzovali na mašľu. Okolo celej šaty bol asi 6 cm široký volán. Bola o niečo kratšia ako sukňa. Na spodnú časť sukne bola našitá 1 cm široká akoby metlička, aby sa zabránilo odieraniu sukne o topánky.

Na nohách nosili šnurovacie poltopánky alebo celé šnurovacie topánky, v zime čižmy. Pracovnou obuvou v zime boli botoše. Boli po členky kožené a sáry mali zo súkna. V lete nosili muži i ženy papuče – našuchovačky. Obuv si dávali šiť alebo ju kupovali na jarmokoch.

Nevesta mala ušité šaty podľa bežných šiat ale s dlhým rukávom a z materiálov bledšej farby, neboli však biele. Tie sa nosili až neskôr. Pančuchy štrimfle boli biele a topánky čierne. Na hlave mala nevesta závoj šlajer, ktorý bol o niečo kratší ako šaty. Remeselnícke nevesty nosili biele mestské šaty, biele pančuchy a topánky. Aj ich ostatné oblečenie bolo mestské.

Odevy neviest a ženíchov

Sedliacky odev (1920)Remeselnícky odev (1928)

Sedliacky odev (1932)Sedliacky odev (1944)

 

RODINNÝ ŽIVOT

Poslaním rodiny ako celku bolo predovšetkým zabezpečenie potomstva deťmi. Tých sa kedysi rodilo viac – štyri alebo i viac. To preto, aby sa nemuseli deliť majetky. Týmto sa však počet cirkevníkov a obyvateľov obce znižoval.

RodinaRodina

Rodina

V dome bývali rodičia. Keď deti dorástli, povydávali sa a poženili – pribudli nevesty a zaťovia. Každý člen rodiny mal určenú prácu a pomáhať museli aj deti. Takže pokým bola vonku práca, nechodili ani do školy, len cez zimné mesiace.

 

Detské povinnosti a hry

Úlohou detí bolo pasenie husí, chlapci pásavali kravy. Deti museli dbať, aby mali sliepky po celý deň vodu na pitie. Pri týchto prácach si našli čas aj na rôzne hry. Chlapci hrávali guľky a hranice: urobili si čiaru, rozdelili sa na polovicu a každá zo skupín mala na určenom mieste za čiarou položené tri väčšie kamene. Tie sa snažili jeden druhému ukradnúť. Koho prichytili, ten zostal v zajatí a ostatní z jeho skupiny ho museli vyslobodiť. Na jar si chlapci vyrábali z mladej vŕby píšťalky.

Dievčence sa hrávali s handrovými bábikami, ktoré sa robili doma. Vonku sa hrávali na zlatú bránu. Muselo ich byť však viacej a do páru. Pochytali sa za ruky, ktoré zdvihli hore. Takto vytvorili tunel zo spojených rúk, dve dievčence prechádzali popod tento tunel dopredu.

Dievčence, keď pásli husi, plietli si z púpavy venčeky do vlasov alebo robili z bobuliek bodliaka kanapy alebo stoličky a stoly. Občas sa im stalo, že pre hru zabudli na husi. Tie často zašli niektorej gazdinej na ostredok a narobili škodu, keď požrali uhorky, šalát a podobne. Málokedy sa však našiel majiteľ vinných husí. Ak chceli mať deti od husí pokoj, postriasali čo najviac moruší (jahody čo rástli na strome) zo stromu a pustili k nim husi. Tie sa poriadne nažrali, opili sa a pospali. Pokiaľ ich to neprešlo, deti mali pokoj. Keď sa však rozozneli večerné zvony, museli byť aj s husami doma. Spoločne sa deti hrávali naháňačku. Pri vypočítavaní na koho padlo posledné slovo vypadol a kto zostal posledný, ten začal naháňať ostatné deti. Koho prvého chytil ten ho v naháňaní vystriedal.

 

Pečenie chleba

Každá gazdiná si piekla chlieb doma v peci. Pieklo sa naraz aj desať chlebov.

Večer sa zarobil kvások z pripraveného koborca. Bol to kvások odložený z predchádzajúceho pečenia. Nedržala ho však každá gazdiná. Mali ho len v niektorých domoch, kde sa častejšie piekol chlieb. Ostatné gazdiné si ho chodili požičiavať. Keď im nakyslo vlastné cesto, odobrali z neho do hlbokého taniera a vrátili. Pec na pečenie chlebaSvoje cesto dobre vymiesili, niekedy dali do neho aj nastrúhané varené zemiaky, aby zostal chlieb dlhšie mäkký. Po nakysnutí sa vyváľal, dal do slamienok a nechal sa ešte vykysnúť. Kým cesto vykyslo, gazdiná si vykúrila pec zvyčajne dubovým drevom.

Keď drevo vyhorelo, gazdiná ešte žeravé uhlie vyhrabala železným ohrablom tesne ku dverám pece, aby udržalo teplotu počas pečenia chleba. Nakysnutý chlieb dala na dlhú lopatu a posádzala do pece. Z nakysnutého cesta niekedy niečo nechala, na tenko rozvaľkala a urobila podevník. Tento niekedy potrela slivkovým lekvárom a dala tiež upiecť. Upečený podevník sa jedol hneď teplý alebo ak nebol s lekvárom polámal sa, obaril horúcou vodou, polial maslom alebo husacou masťou a posypal tvarohom. Poslúžil ako hlavné jedlo k obedu. Podevníky sa robievali aj z nekysnutého cesta a upiekli sa na platni na sporáku.

Po upečení chleba gazdiná chlieb povyberala a na jeseň do ešte teplej pece dala sušiť nakrájané jablká a hrušky alebo celé slivky.

Upečený chlieb dala do komory na ráč – dve latky spojené vedľa seba a pribité pod padlášom. Chlieb tam vydržal aj dva týždne.

 

Sušenie ovocia

Ovocie sa sušilo v peci po upečení chleba. Sušili sa slivky, hrušky a jablká. Slivky a menšie hrušky sa sušili celé, ostatné ovocie sa muselo krájať. Sušené ovocie mali deti namiesto cukríkov. V zime sa sušené ovocie varilo ako kompót. Tiež sa lúskali v zime sušené tekvicové semiačka. Keď ich nalúskali veľa, dal sa upiecť aj kysnutý koláč. Koláč s pomletými tekvicovými semiačkami chutil ako orechový. Čaje sa varievali len z nazbieraných byliniek, napr. z harmančeka, bazy, lipy, šípok, agátu a iných.

 

BÝVANIE

Gazdovský domRodinné domy sa stavali z nepálenej tehly. Tú si robili doma sami alebo si ju dali robiť miestnym cigáňom. Tí tehly robili blízko svojej osady Lipoviny pod Kemencom. Hlina sa miesila nohami a pridávali sa do nej plevy a konský trus. Dobre vymiesená hlina sa natlačila do formičiek a sušila sa na slnku. Základy domu však boli z kameňa. Neskôr sa domy stavali z kameňa. Vhodný kameň na stavanie sa nachádzal v Brhlovciach. Okná bývali malé, štvortabličkové alebo šesťtabličkové a otvárali sa do vonkajšej strany. Na niektorých domoch mávali aj plechové okenice. Miestnosti pozostávali z pitvora, kde bol otvorený komín na údenie mäsa a pec na pečenie chleba. V tejto miestnosti sa nebývalo. Predná chyža bola sviatočná. V nej držali nepoužívané periny – výbavu nevesty. Boli tam kasne na sviatočné oblečenie, truhly na tkané plátno a odevy a šuplódne na drobnú bielizeň a vrch sa využíval na sklo a porcelán, ktorý sa používal príležitostne. Medzi oknami bolo zavesené veľké zrkadlo, pod ním stôl a stoličky. U väčších gazdov mali medzi oknami kanapu, obyčajne koženú.

Podlahy boli v celom dome hlinené, len neskôr drevené dlážky boli prikryté domácimi pokrovcami. Zadná chyža bola obývacia. Tu sa spávalo, jedávalo a v zime tkalo, páralo perie, priadlo sa a robili sa rozličné domáce práce. Z tejto izby sa chodilo do komory, kde boli uskladnené rôzne potraviny. Len neskoršie sa do komory chodilo z dvora. Za komorou bola maštaľ pre dobytok.

V zadnej chyži sa v teple liahli husi aj kurence a držali sa tam aj niekoľko dní po vyliahnutí. Niektorí gazdovia mali na dvore letné kuchyne. V lete sa tu varilo a robili sa špinavšie práce, ako sú lúštenie kukurice, zabíjačka, tlačenie kapusty do suda a iné.

Ľudová architektúraĽudová architektúra

Strechy na dome bývali sedlové, pokryté slamou. Slamené strechy však často zhoreli, preto neskôr domy začali pokrývať pálenými škridlami. Vyrábali ich na Pukanských majeroch. Všetky doma sa stavali tak, aby dve strany boli obrátené na juhovýchod, teda na dve slnečné strany. K domu patril dvor a záhrada, len málo domov nemalo pri dome záhradu.

Najstarší dom – kultúrna pamiatka sa nachádza v Žemberovskej ulici s číslom 288. Je to majetok rodiny Majnovej. Zachovalo sa v ňom pôvodné vnútorné vybavenie. Neskôr sa domy začali stavať do ulice s väčšími oknami, okolo ktorých boli ozdobné omietky. Takými sú napr. stará evanjelická fara a bývalý dom rodiny Krupovej v Malej ulici.

 

SPOLOČENSKÝ ŽIVOT

 

Konfesionálne zloženie

V Bátovciach žili obyvatelia troch vierovyznaní, rímskokatolíckeho a židovského. Až do 2. svetovej vojny bolo najviac evanjelikov – až 90 %. Preto sa aj viaceré bátovské zvyky a obyčaje opisujú v biblickej češtine, keďže ich autori čerpali rozličné výroky z Kralickej biblie. Po kolektivizácii v polovici minulého storočia sa mnoho mladých ľudí z Bátoviec odsťahovalo. V súčasnosti prevláda v obci obyvateľstvo rímskokatolíckeho vierovyznania.

Treba však osobitne spomenúť obyvateľov židovského vierovyznania. Hoci bolo v Bátovciach iba sedem židovských rodín, mali tu svoju synagógu i vlastný cintorín.

Synagóga stála v Prandovskej ulici vedľa terajšieho mäsiarstva. Za slovenského štátu bola synagóga zbúraná a na jej mieste bol postavený rodinný dom. Do synagógy sa vchádzalo spod brány, ktorá tam dodnes stojí. Celá budova, kde je mäsiarstvo, bola majetkom rodiny Fogľovej, ktorá mala od synagógy kľúče.

Židovský cintorín bol v Polegrunte (lokalita smerom Pukanec) oplotený kamenným múrom. Zvyšky tohto cintorína ešte stoja. Tento cintorín slúžil aj pre židov z okolitých obcí.

Občania židovského vierovyznania sa museli za Slovenského štátu schovávať, aby ich neodvliekli do koncentračných táborov. A tak sa všetci i zachránili, okrem rodiny Fogľovej, vdovy so štyrmi dospelými deťmi, ako aj vydatej dcéry Malvíny Schlezingerovej s manželom a dvoma malými deťmi – asi päťročným dievčatkom a trojročným chlapčekom.

 

Kultúra a šport

Učiteľ Ján Weis s divadelníkmiO kultúru sa najviac starali školy a fary. Školy boli dve, evanjelická a katolícka. Na katolíckej fare bola obecná knižnica. Knihy požičiaval pán farár Cyril Čvirik. Evanjelická škola mala knižnicu pre svojich žiakov. Evanjelický farár Július Matulčík a učiteľ Eugen Česnak sa veľmi zaslúžili o nacvičovanie divadelných predstavení. Hrávali ich s menšími deťmi v škole, zvyčajne pred Vianocami. Predstavenia nacvičované s mládežou sa hrávali v krčme u Cibuľku. Aj katolícka mládež hrávala divadlo. S mládežou ho nacvičoval pán učiteľ Ján Weis. Keďže katolíckej mládeže bolo pomenej, využili i mládež evanjelickú a židovskú. Po zriadení štátnej meštianskej školy nacvičovali divadelné predstavenia aj učitelia meštianskej školy, najmä Mária Úradníková a iní.

Knihy sa čítali v zime po večeroch, keď sa zišlo viac susedov. Svietilo sa petrolejovými lampami. Keď zaviedli do dediny elektrinu, objavili sa aj prvé rádia.

Muži sa v zime schádzali v krčme pri hre v karty, gulečníka a kolkoch. Kolkáreň bola v Cibuľkovej krčme vo dvore. Zo športov bol najviac rozšírený futbal.

 

Remeslá a cechy

Dobrovoľný hasičský zborSkoro každé remeslo malo v Bátovciach zastúpenie a každé remeslo, ktoré malo viac členov, malo aj svoj cech. Boli tu títo remeselníci: čižmári, krajčíri, kováči, klampiari, sklenári, stolári, garbiari, murári, obchodníci a hasiči. Niektorí remeselníci zvykli nacvičiť aj divadelné predstavenie či usporiadať zábavu. Remeselníci pri svojich posedeniach popíjali vínko z piskáčov.

 

Jarmoky

Jarmoky bývali výkladné a dobytčie. Výkladné bývali na námestí a dobytčie na jarmočnisku za dedinou smerom na Pukanec, kde bola postavená aj mýtnica a váha na váženie dobytka. Výkladné jarmoky bývali dvakrát do roka, na jar a pred Vianocami. Bolo na nich veľa remeselníkov a obchodov. Predávali tu odevy, obuv, hrnce, sklenený tovar, náradie do záhrady ako hrable, vidly, motyky, koše a košíky. Včelári predávali med, gazdiné smotanu. Niektorí výrastkovia sa nalízali medu tak, že jeden druhého postrčili a dotyčný si strčil ruku do medového hrnca až skoro po lakeť. Ruku od medu potom spoločne oblizovali. Podobne to bolo i so smotanou. Najprv strčil prst do hrnca a začal smotanu haniť, že je kyslá, gazdiná sa nahnevala, vzala naberačku a s nadávkou mu smotanou obliala tvár, takže mal čo oblizovať. Medovnikári predávali rozličné medovníky, obchodníci metrový tovar a podobne. Mletá paprika sa predávala vo vreciach, bledšia i tmavšia, štipľavá a sladká a ľudia ju kupovali najmä pred Vianocami na zabíjačky do klobás.

Šiatrov bývalo veľa, a nechýbali ani praženičiarky, ktoré vyprážali chutné jaterničky a mäso, najmä cigánsku pečienku.

 

ĽUDOVÁ TVORBA

VýšivkyV Bátovciach – ako v poľnohospodárskej obci nebola zaznamenaná osobitne charakteristická ľudová tvorba. Azda to bolo spôsobené i tým, že v dávnej minulosti bola obec mestom. Priečelia rodinných domov mali síce murované ozdoby okolo okien a rohov, čo sa na niektorých domoch dodnes zachovalo, nebola to však ornamentika. Ani kroj sa nevyznačoval výšivkami, skôr sa podobal zemianskemu oblečeniu.

Zaužívaná je tu krížiková, dierková a plná výšivka. Krížikovou výšivkou sa vyšívali uteráky a obrusy. Námety boli rôzne: kvety, listy alebo hrozná. Vyšívalo sa vždy jednou farbou: červenou, modrou, ružovou a zelenou. Ozdobné uteráky, ktoré viseli pod zrkadlom, boli okrem výšivky doplnené ozdobným makramé.

Biele sukne, ktoré nosili dievčence a mladé ženy pod vrchnou sukňou, boli na spodku vyšívané dierkovanou výšivkou, ktorá bola ukončená vyšívanými zúbkami. Každá zo sukní bola zdobená inou výšivkou. Na oplecko si dievčence a ženy čipku sami uháčkovali a neskôr používali i čipku kupovanú. Mužské oblečenie bolo bez výšivky.

Kým nebol v dedine vodovod, bola v každej kuchyni lavička s kupami s vodou. Za lavičkou bola na stene zavesená kuchárka. Na kuchárkach boli zadným stehom vyšité rozličné námety s veršíkmi.

Ako podklad na poličkách používali vyšívané štráfy. Boli biele s bielou alebo farebnou výšivkou. Neskôr sa používali v kredencoch. Obrusy z kupovaného plátna boli vyšívané zadným stehom a vzorka bola na nich už natlačená.

Vyšívané uteráky z domáceho plátna sa už vytrácajú, keďže ľan a konope sa už nepestujú. Domácnosť skrášľovali ozdobné maľované taniere. Boli povešané v pitvore alebo poukladané na šuplódňach – skriniach so zásuvkami v prednej izbe. Obyčajne sa ozdobné taniere používali na svadbách, ktoré sa konali vždy doma u nevesty alebo zaťa. Dodnes sa v obci už veľa ozdobných tanierov nezachovalo.

 

Z ĽUDOVEJ SLOVESNOSTI

 

Pranostiky

S prácou na poli a s tým, koľko sa čoho urodí, súviselo i sledovanie počasia. Vznikli tak pranostiky, ale i povery spájajúce sa s množstvom a kvalitou budúcej úrody.

Sledovanie počasia sa spájalo s pozorovaním počasia, s pozorovaním správania sa zvierat, s pozorovaním oblohy a poverčivosťou súvisiacou so snami ľudí.

Sledovanie počasia sa začalo na Luciu. Aké počasie bolo každý deň od Lucie po Vianoce, také počasie malo byť od januára na každý mesiac do konca roka. Martin mal prísť na bielom koni, ak bola Katarína na ľade, Vianoce mali byť na blate a opačne. K ďalším pranostikám patrili:

- na Gregora idú ľady do mora,

- ak Matej ľady nenájde, tak ich narobí,

- vidné Vianoce, tmavé komory – symbolika úrodného roka,

- ak v lete lastovičky lietajú nízko nad zemou, bude pršať,

- na Obrátenie Pavla sa medveď obracia v brlohu na druhú stranu,

- zima je len v polovici za nami.

 

Slovník nárečových slov

báči oslovenie staršieho muža

benka – drevená nádoba na mútenie masla

botoše – kožená zimná obuv na spôsob čižmy so súkennými sárami

bôb – fazuľa

briče – pánske nohavice do čižiem na spôsob jazdeckých nohavíc

brotvan – hlinená nádoba s rúčkou na pečenie husí do pecí

buďoge – zimné spodné nohavice po kolená

burgondia – kŕmna repa

cibara – pena vytvorená pri varení slivkového lekváru

cúdiť – čistiť – oddeľovať plevy od zrna jeho presýpaním z jednej nádoby do druhej po vetre

čenger – podradné víno

došikuvať – doniesť, dopraviť

dreškasňa – drevená mláťačka

elevátor – dopravník slamy od vymláteného obilia

fajerman – hasič, požiarnik

fertuška – zástera

filkaš – prútený košík vajcovitého tvaru na nosenie úrody zo záhrady

firštok (tyrštok) – drevená širšia zárubňa

forgov – čepiec, do ktorého zavili nevestu po polnoci

fruštik – raňajky

fusakle – teplé ponožky

futro – podšívka

gang – otvorený priestor popri celom dome s drevenými alebo murovanými stĺpmi

gantnáre – drevené brvná pod sudmi v ľochu

gľajcha – pri stavbe domu prvé ukončenie najvyššieho bodu múru, vtedy budúci majiteľ domu priniesol murárom vypiť

hajcer – kurič pri mláťačke

hajčat – sponka do vlasov

hakličke – väčšie strúhadlo na strúhanie repy pre dobytok

harmanček – kamilky, rumanček pravý

harnódľa – dlhší drôtik zahnutý do U – používal sa do vlasov na upevnenie kontu

hátižák – batoh, plecniak

hekľuvať – háčkovať

hokerlík – stolička bez operadla

holohumnica – vyčistený priestor pod stoh nevymláteného obilia

homôlka – hruda tvarohu

hosuntrógle – traky na nohavice

hurka – jaternica

chomút – priahali sa do neho kone

chyža – izba

chyžka – viničný domček, v ktorom sa vyrábalo víno

jarmo – priahali sa doň kravy alebo voly

jarmočnisko – priestor za dedinou, kde sa konali dobytčie jarmoky

kapar – dvojzub, s ktorým sa zhadzoval z voza na roli hnoj

kasňa – skriňa

kerbeľ – prútený košík, zatvárací alebo bez otvárania

klepáč – kladivo

koborec – kvások namiesto droždia na nakysnutie chleba

konačke – zásnuby

kont – ženský účes

kristindel – vianočný stromček

krosná – tkáčske stavy

krumple – zemiaky

kúdeľa – vyčesané konope alebo ľan pripravený na pradenie

kuchárka – vyšívaná dečka zavesená na stene nad lavičkou s vodou

kuchynská – žena, ktorá na svadbu zabezpečovala riady, taniere, príbory a počas svadby umývala riad

kupa – plechová alebo drevená nádoba na vodu

kutáč – kus železnej tyče, ktorou sa upravoval v šporáku oheň

kúdeľa – vyčesané konope alebo ľan pripravený na pradenie

kyslý bôb – kyslá fazuľová polievka

ľadovňa – vykopaná hlbšia jama vystlaná slamou, ktorú používali mäsiari a krčmári na uskladnenie ľadu, ktorý cez zimu nalámali na potoku

ľadvia – kríže

ľochy – pivnice, v ktorých sa vyrábalo a uskladňovalo víno a zelenina

lojtra – rebrík

lopár – doska na miesenie cesta

mašina – mláťačka, šijací stroj

mašinhauz – garáž pre mláťačku

mašinuvať – mlátiť obilie

materák – pagáč

mažiar – liatinová alebo drevená nádoba na tlčenie maku, cukru, korenia a podobne

mikádo – nakrátko ostrihané vlasy, rozdelené na pútec a zopnuté hajčatom

mliečnik – hlinená vyššia nádoba na mlieko s uškom

obôcka – hrubšie lano, na ktorom sa vodil dobytok

ohrablo – železo v tvare pologule pripevnené na porisko, používalo sa na vyhrabávanie žeravého uhlia z pece pri pečení chleba

oldomáš – pohostenie po ukončení práce

oplecko – vestička k dievčenskému kroju z materiálu ako sukňa s všitými rukávmi

ostredok – menšia časť poľa blízko dediny, kde sa sadila zelenina a konope

padláš – povala

pajta – stodola

palang – oplotenie zo širších dosiek

pankhart – nemanželské dieťa

pantalóny – pánske nohavice k obleku

papuče – kožená obuv bez päty, ktorú nosili muži i ženy v lete

partieka – textilný tovar

pauštík – prevarený bravčový podbradok natretý mletým cesnakom a červenou paprikou

pazderia – drevnatá časť konopí

pekáč – hlinená nádoba na pečenie mäsa

perke – pirohy

petrenec – kopa sena

piest – hrubšia drevená lopatka s rúčkou, ktorou sa na potoku plákalo prádlo

pigľajs – žehlička

piskáč – sklenená alebo hlinená nádoba na tekutiny, ako sú pivo, víno a iné

pitvor – miestnosť s otvoreným komínom a pecou na pečenie chleby, používal sa ako vchod do prednej a zadnej izby

poctena – hlinený alebo betónový chodník popri dome

podevník – upečený kus cesta pri pečení chleba

polkríž – snopy pokoseného obilia uloženého na roli do kríža

pošádes – výslužka zo svadby

pouma – veľká celtová plachta používaná na zvážanie pokoseného obilia z poľa a na zakrytie

praslica – stojan, na ktorý sa priviazala kúdeľa konôp alebo ľanu na pradenie

prednia chyža – izba obrátená oknami do ulice, používala sa len pri slávnostných príležitostiach

prespanka – slobodná matka

Pringiar – časť obce na začiatku Bátoviec smerom na Levice

prundle – nohavice

putňa – drevená nádoba elipsovitého tvaru opatrená trakmi na nosenie hrozna pri oberačke

radostník – koláč, čo dostávajú za donesené potraviny na svadbu

rajčula – výbeh pre ošípané

rajtop – pekáč s rúčkou na pečenie husí v peci

ratolesť – asi 1,5 m stromček z rozmarínu ozdobený papierovými ružičkami, o polnoci ho priniesli novomanželom pred začepčením nevesty

ribajzeľ – malé strúhadlo do kuchyne

ringišpír – kolotoč

rošták – hlinená nádoba na spôsob demižónu s rúčkou, na ktorej bol otvor na pitie, voda sa liala vrchom cez veľký otvor, tento sa uzavrel a pilo sa len malým otvorom na rúčke, používal sa v lete na pole, keďže sa v ňom udržala voda dlho studená

separák – odstredené mlieko

sladký bôb – fazuľová polievka so zeleninou a údeným mäsom

slamienok – okrúhla nádoba upletená z ražnej slamy, do ktorej sa vyváľal chlieb na podkysnutie pred upečením, inokedy sa v ňom držali strukoviny

starejší – starší človek, obyčajne ženatý, krstný otec ženícha, ktorý vypytuje snúbencov od rodičov

statok – dobytok alebo odpoveď na otázku: Skadiaľ si?

stoh – uložené obilie pred vymlátením alebo kopa vymlátenej slamy

stolec – drevená doska opatrená dvoma kratšími nôžkami, používal sa na plákanie prádla na potoku

strožliak – z domáceho plátna ušité vrece na celú posteľ, ktoré sa naplnilo ražnou slamou, neskôr vidličkou rozstrapatené kukuričné šúpolie, slúžilo ako matrac

šamlík – malý stolček pod nohy

šata – zástera

šestonedieľka, šestinedieľka – žena šesť nedelí po pôrode

šiator – prístrešok, pod ktorým predávali tovar na jarmoku

šikuvať – dopravovať, zabezpečovať

šlajer – nevestin závoj

šlifer – ženská letná blúzka s dlhým rukávom

šmikňa – kováčska dielňa

štrajfand – dlhé drevo predeľujúce v maštali dobytok

štráfy – vyšívané 10 až 15 cm pásy používané na poličky alebo do kredenca

štrimfle – pančuchy

štrúdľa – závin

štucle – ochrana zápästia proti zime upletená z vlny

šuplódňa – skriňa so zásuvkami - komoda

švinge – oplotenie z tenších dosiek

tetka – oslovenie ženy

trajfúz – železná trojnožka používaná v trúbe pri pečení

tyrštok (firštok) – drevená širšia zárubňa

untrcík – vesta

vádzka – uvedenie šestonedielky do kostola pánom farárom po dobe 6 týždňov

vahan – drevená nádoba, ktorá sa používala na miesenie cesta na koláče

váľanička – dečka z domáceho plátna, ktorá sa dávala do slamienka, do ktorého sa vyváľa chlieb na nakysnutie pred vsadením do pece

vandeľ – plechová nádoba na umývanie riadu

varštať – pracovný stôl so zverákom

vizitka – kabátik s dlhým rukávom ku kroju z materiálu ako sukňa, ktorý sa zapínal na strieborné gombíky

zadnia chyža – izba s oknami do dvora – najviac používaná

zamerkuvať – zabaviť, postrážiť

zrebnô plátno – doma utkané konopné alebo ľanové plátno

zváči – družbovia pozývajúci na svadbu

zváradlo – veľká okrúhla nádoba na troch nôžkach s otvorom na dne, v ktorej sa zváralo doma tkané plátno (posteľné plachty, košele a iné)

ženci (žnec, žnica) – pracovníci povolaní do žatvy

žinka – povraz

žochtár – plechová nádoba na dojenie mlieka

žriedlo – vchodové schody do ľochu

 

Zdroj: Bátovce vo zvykoch a obyčajoch, Zuzana Ondráčková-Gecovičová, 2006





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.