Detva - Kultúrne dedičstvo

Pamiatky

Kostol rímskokatolícky klasicistický z rokov 1804-1805, postavený na mieste renesančnom z rokov 1662-1664, upravený v roku 1823; väčšina zariadenia je z polovice 19. storočia, obraz Cyrila a Metoda od J. B. Klemensa
Kríže drevené detvianske polychrómované vyrezávané nachádzajúce sa pri kostole a na cintoríne
Pamätník padlých v SNP (J. Hučko) z roku 1953
Kompozícia z krájanej keramiky v interiéri pôrodnice od P. Bleya z roku 1959
Intarzia v budove Podpolianskych strojární od R. Krivoša z roku 1961

Významné osobnosti

Pôsobisko:
Karol A. Medvecký (1875-1937) – historik, publicista a etnograf
Andrej Truchlý-Sytniansky (1841-1916) – literárny kritik, pôsobil tu v rokoch 1876-1878

Tradície

Jadro lazového mestečka s potočnou radovou zástavbou. Z prelomu 19.-20. storočia pochádzajú kamenné domy so sedlovou slamenou a šindľovou strechou, dvory s viacerými rodinami sú uzavreté bránami a bráničkami zdobenými rytým a polychrómovaným dekorom. Na lazoch stoja ešte zrubové domy, dvory obostavené do uhla alebo U, aby chránili usadlosti pred vetrom. Na lúkach sú jednopriestorové senníky s vysunutými strechami. Zameranie na chov dobytka a oviec určovalo zloženie stravy a odievania (vlna a koža na výrobu súkna a kožuchov). Ešte v 1. polovici 20. storočia vyšívali a tkali na zárobok, modrotlačiarska dielňa slúžila pre potreby ľudového odevu širšieho okolia. Variant stredoslovenského typu ľudového odevu, zvaný detviansky, sa vzťahuje v širšom zmysle na územne veľkú oblasť, zhruba vymedzenú na západe obcou Železná Breznica na severe Podkonice a Hriadeľ, na juhu Nedelište, na juhozápade Pliešovce. Najvýraznejším pôvodným variantom je samotný detviansky, podľa ktorého dostal tento typ odevu svoje pomenovanie. Delí sa na tri podvarianty (Detva, Zvolenská Slatina, Očová s okolitými obcami), ktoré sa odlišovali najmä výzdobou (ornamentikou, umiestnením a farebnosťou výšivky), úpravou hlavy vydatých žien a niektorými menšími detailmi v mužskom odeve. Základné časti v zložení a charaktere sú totožné.

Mužský odev : Pre oblasť detvianskeho kroja je typická krátka mužská košeľa so širokými rukávmi osobitného strihu, siahajúca iba do polovice hrude, na miestach spojovacích švíkov vyzdobená paličkovými čipkami. Plátené široké gate si najdlhšie zachovali charakter vrchného oblečenia. Novšia plátená zástera bola biela alebo čierna a vyšívaná. Na zimu sa nosili biele súkenné nohavice s jedným rázporkom bez výzdoby, ešte začiatkom 20. storočia bol bežný užší opasok, ktorý iba čiastočne zakrýval telo medzi nohavicami a krátkou košeľou. Novšie košele boli dlhé. Kožúšok bol hnedý, lemovaný čiernou barančinou, farebnými výšivkami a aplikáciami, starší typ bol krátky, kryl iba košeľu, novší bol dlhý, do pása a biely. Obúvali si krpce, kapce, neskoršie čižmy. Pre celú detviansku oblasť boli v minulosti typickým mužským účesom dlhé vlasy spletené do štyroch vrkočov. Na hlave nosili baranicu, malé klobúčiky s valcovitým nízkym dienkom a rovnou úzkou strieškou, ozdobenou striebornými retiazkami alebo koženým vybíjaným pásom.

Ženský odev: plátený spodník, ku ktorému sa prišíval vrchný diel farebne pretkávaný. Oplecko malo veľmi krátky predný a zadný diel, ktorý spolu s rukávmi boli všité do goliera. Rukávy zdobili prietkou alebo výšivkou po dĺžke i po šírke. Živôtik bol krátky, siahal nad pás, vzadu si uväzovali trojuholníkovú šatku, prekríženú na prsiach. Sukňa bola z bieleho plátna alebo modrotlače a kupovaných látok, zástera vyšívaná. Obúvali sa starodávne krpce, súkenné alebo pletené čierno-biele kapce, čižmy. Dievky sa česali na jeden spustený vrkoč, vydaté ženy nosili vlasy začesané dozadu, rozdelené do dvoch prameňov okrútených okolo kruhovitej drôtenej, plátnom obalenej podložky, na ktorú si kládli bohato vyšívaný čepiec. Na čepiec si uväzovali veľké biele vyšívané štvorcové šatky so strapcami, novšie rozličné kupované.

Výzdoba: Vo výšivke začiatkom 19. storočia to bola technika jednoduchého prelamovania (mriežky) a plochého stehu po niti, z čoho vyplýval aj geometrický abstraktný ornament. Výšivka sa dopĺňala paličkovanou čipkou, všetko v prírodných alebo žltých farebných odtieňoch. Koncom 19. storočia prevládala výšivka krivou ihlou na ráme, čo zmenilo aj ornamentiku – ornament podľa predkreslenia voľne rozložený po ploche. Spolu s touto technikou začína sa dierková výšivka podkladaná trútorom, tylom i nepodkladaná. Najnovší vývin vo výšivke zjednocuje všetky tri podvarianty. Prevládajú naturalistické kvetinové ornamenty predimenzovaných rozmerov, pestrých najmä lomených farieb (ružová, fialová, hnedá ap.). Zaujímavé sú farebné (červeno-čierno-modré) prietky.

Detvianske črpáky sú zdobené archit. bohato členeným uchom. J. Rybár zhotovoval zdobené pastierske píšťaly (dvojky) a fujary. V ľudovej drevorezbe sú charakteristické vyrezávané náhrobné a prícestné kríže zdobené reliéfnym polychrómovaným dekorom (najznámejšími rezbármi boli J. Sekereš, J. Fekiač-Surovec, S. Melich, M. Libiak), ich práce sa zachovali na cintorínoch i v múzeách.

V hudobnom folklóre prevláda pastiersko-zbojnícka pieseň. Z tradičných tancov sú známe: verbuk, káčerový tanec, hajduk, číčence, dovysoka, šatkový tanec, čardáš, medviedka, zajačí tanec. K tradičným folklórnym zoskupeniam patrí veľká sláčiková hudba. Folklórna skupina z Detvy vystupovala už v roku 1895 na Československej národopisnej výstave v Prahe. Od roku 1965 sa tu usporadúvali každoročné regionálne Podpolianske folklórne slávnosti. Od roku 1970 tu pôsobilo hudobné folklórne kvarteto Ďatelinka, od roku 1972 folklórny súbor Detva.

Zdroj: Vlastivedný slovník obci na Slovensku, 1. časť