Hronec - História

Obec sa spomína od roku 1357. Patrila Ľupčianskemu panstvu. Názov obce sa postupne menil z Hronecz (1357), Horonecz (1390), Plantatio Pauli (1405), Kysgaran (1424), Ranitz (1547), Rohnitz (1802) až na dnešný názov Hronec. Založil ju kráľovský hájnik Pavol, ktorý tu dostal dedičné richtárstvo. Po roku 1527 sa ťažila železná ruda a vznikali hámre. Banská komora prevzala v roku 1580 súkromné pece a hámre. V roku 1602 aj bane. Už v roku 1604 sa pre mediarsky podnik v Banskej Bystrici prednostne ťažilo drevo a výrobu železa obmedzili. Železiarstvo ožilo v 2. polovici 17. storočia a najmä po roku 1740, keď postavili novú pec s týždennou kapacitou 90 viedenských centov surového železa; pracovala do roku 1808. Skutočným centrom železiarskeho priemyslu sa stal až koncom 18. storočia. V roku 1795 tu postavili vysokú pec podľa návrhu prof. Heringa, v roku 1804 druhú, ktorá vyprodukovala 220 – 440 viedenských centov. Vznikol Hrončiansky železiarsky komplex, ku ktorému patrili vysoké pece v Pohronskej Polhore, Tisovci, Ľubietovej a Ponickej Hute, celý rad hámrov v Hronci, Osrblí, Piesku, Chvatimechu, Vajskovej, Jarabej, Lopeji, Jasení, Moštenici, Bystrej, Kostiviarskej a Sv. Jakube, neskôr valcovne v Podbrezovej, Piesku a Osrblí. Rýchlo sa rozvinulo i zlievárenstvo. V rokoch 1813 – 1815 vyrobili v Hronci prvé dva liate mosty v Uhorsku (postavené cez Malý a Čierny Hron). V roku 1814 vybudovali prvú valcovňu, v roku 1829 dokončili prestavbu hámrov. J. Schwarzkönig tu v roku 1804 vynašiel tzv. hrončiansku metódu skujňovania železa. Odtiaľto sa rozšírila do celého Uhorska a bola jedným z prvých postupov pri skujňovaní surového železa v Uhorsku, ktorý našiel miesto i v svetových dejinách technológie železiarskej výroby. Hrončianska zlieváreň bola najväčšia v Uhorsku. Hronec súperil o odbytištia v Uhorsku a Rakúsku najmä s coburgovskými železiarňami na Horehroní. Obec mala v roku 1828 154 domov a 1193 obyvateľov. Po hospodárskej kríze v 60. rokoch 19. storočia závod upadal. V roku 1883 zlikvidovali v Hronci vysoké pece, v prevádzke zostala len zlieváreň. V roku 1919 podnik odkúpil štát, v rokoch 1922- 1923 ho zmodernizoval. Počas SNP bola v Hronci vojenská nemocnica. V roku 1946 závod zrekonštruovali, v roku 1951 bola zlieváreň pridružená ako závod k Strojárňam Piesok.

Železiarska osada

Starý železiarsky podnik sa nachádzal v priestoroch terajšieho námestia, okolo neho vznikla osada. Súčasťou historickej huty boli aj sklady uhlia, hotových výrobkov. Vodu na hnacie kolesá privádzal jarok, tečúci dolu Mlynskou ulicou od hate. Ďalší Mašný jarok viedol od hate pod kostolom po pravej strane Hrona až do lisovne.
Najstarší kamerhaus drevený, poschodový s pavlačami stál nad námestím, vedľa zvonice. Starí Hrončania ho poznali pod menom Dančok - fileház. Znakom historického železiarskeho centra sú rozložité poschodové erárne budovy:
- Komorský dom neďaleko kostola pri ceste do cintorína, bol v ňom byt komorského lekára, úradníkov
- Prajský dom, postavený v roku 1740, pri rozvetvení ciest na Chvatimech a do Valaskej, boli v ňom kancelárie správy Hrončianskeho komplexu, byty
-Nový Komordorf na Promenáde, z roku 1858. Po 2. svetovej vojne bol používaný aj na školské účely, t.č. je v ňom domov dôchodcov.
Hrončianske námestie (Pľac) leží na križovatke ciest a ulíc vedúcich z balockej a osrblianskej doliny. Dnešný mestský vzhľad nadobudlo postupne po presune železiarenských výrobní z centra obce koncom 19. storočia, prestavaním nových budov. Jeho súčasťou sú koľajnice a zastávka úzkokoľajnej lesnej železnice na brehu Čierneho Hrona. Dominanta námestia je budova Kresťanského potravného spolku v Hronci (terajšia reštaurácia Vtáčnik). Vo veľkom dome židovského obchodníka Pinkusa Windholza bol pôvodne hostinec, obchod s rozličným tovarom, pekáreň, kolkáreň poschodie plnilo aj úlohu kultúrneho domu. Vo vedľajšej budove bola lekáreň Anjela strážcu s bytom lekárnika. Obecný dom stál na mieste terajšej obchodnej jednotky Jednota. Z námestia viedli kryté schody do vyššie položenej miestnej časti Na bráne. Veľká prízemná budova pôvodne detskej opatrovne (dadov) bola postavená koncom 19. storočia. Námestie uzatvára poschodový dom Perichtovcov na prízemí s pekárňou. Súčasťou terajšieho námestia sú tiež budovy poštového úradu, požiarnej zbrojnice, neďaleko ústí do námestia rázovitá Stredná ulica (Žabiareň) s prízemnými drevenými domčekmi pozdĺž potoka Osrblianka a kryté schody do vyššie položenej miestnej časti Vršok-Vyhnanec.
Neďaleko námestia, v miestnej časti Na bráne, tvoria ucelený komplex budov kostol, fara a škola s bytom učiteľa – v r. 1996-97 prestavaná na Dom smútku. Nad námestím sa týči drevená zvonica so štyrmi zvonmi, v jej spodnej murovanej časti býval kedysi zvonár.
Pôvodné obytné domy hrončianskych železorobotníkov sú drevené i kamenné so sedlovými, pôvodne šindľovými strechami, neskôr krytými väčšinou plechom. Sú trojpriestorové, s vchodom rovno z ulice do priechodnej kuchyne, po stranách dve izby. Pri osadení väčšieho počtu robotníkov v súvislosti s rekonštrukciou výroby a závodov vznikli miestne časti Tirolská ulica a Kolónia.
Pozoruhodné sú v Hronci aj ďalšie domy-
- budova tzv. Mlyna na Mlynskej ulici a budova tzv. Kaštieľa na Bráne,
- veľké továrenské budovy lisovne (preshaus) a susediaci poschodový dom s bytmi a kanceláriami správneho aparátu,
- pôvodné historické továrenské budovy zlievárne - zachovali sa len čiastočne, pohltila ich novšia zástavba výrobných hál terajšieho podniku Zlieváreň Hronec a.s.

Kráľovskí železorobotníci

Obyvatelia Hronca, odjakživa, ako zamestnanci štátu – cisárskej komory, boli osobne slobodný, bez poddanských povinností. V baniach a v železodielňach pracovali za mzdu (lôň), mali svojho komorského lekára. Na komorou pridelenom pozemku si mohli postaviť domy, do osobného i spoločného užívania dostali pôdu. V starších časoch to boli malé klčoviská v panských lesoch na pestovanie zemiakov, ľanu na odev, tie sa časom rozširovali. Mzdu dostávali aj v naturáliách – obilí, dovážalo sa z južnejších krajov (Lučenec) a mlelo v erárnych mlynoch v Hronci a Osrblí. Hrončania užívali pôdu väčšinou ako pasienky a lúky – Na Hájnom grúni, Za stenou, v Doline, Za Rauzov aj inde, pre potrebu rodiny chovali ovce, kozy a kravy.
Priamo v obci, na okolitých strmých svahoch - Na Bašte, Na strmine, Na Prchútke - na každom možnom mieste si budovali a obrábali malé terasovité políčka - ostredky. Na nich pestovali zemiaky, fazuľu, odolnú zeleninu. Kovoroľníctvo - spojenie mzdy s naturálnym hospodárstvom – bolo výhodné najmä pre zamestnávateľa. Komora si pripútala robotníka a pritom sa nemusela starať o jeho ubytovanie a zásobovanie potravinami. Súčasťou naturálií bola možnosť nahotoviť si pre vlastnú potrebu drevo v okolitých komorských lesoch a splaviť si ho do obce za pomoci komorských tajchov. Toto drevo sa muselo pre odlíšenie nahotoviť v kratších – 75 cm kľuchtách.
Železiarska osada, neskôr obec, mala svoju samosprávu. Verejné veci do roku 1849 v Hronci spravovali dvaja cechmajstri - kvôli objektívnosti rozhodovania – starší a mladší, v roku 1850 prvýkrát bol zvolený richtár a šesť prísažných. Úradné spisy vybavoval učiteľ, ktorý bol súčasne aj notárom. Obec zamestnávala pastierov. Zaujímavé je, že v roku 1676, aj neskôr, obec Hronec svoje poplatky valaštianskemu kostolu a mestu Brezno za prenajatie pastvy platia nie peniazmi, ale klincami (500 klincov, 1000 klincov a pod.)

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 1. časť a zaslaný materiál z obce