Liptovská Sielnica - História

Na území Liptovskej Mary bol nález bronzov z mladšej doby bronzovej, sídlisko púchovskej kultúry, opevnené sídlisko z mladšej doby rímskej a sídlisko z doby veľkomoravskej. V enkláve chotára Liptovskej Sielnice, oddelenej chotármi Liptovskej Anny a Bukoviny, na Sielnickej hore stál liptovský Starý hrad. vznikol na mieste pravekého hradiska v polovici 13. storočia. Doložený je z roku 1262 už ako vybudovaný. Patril kráľovi, bol sídlom kráľovských úradníkov, zástupcov zvolenského župana pre územie Liptova. Pod ním viedla cesta z Liptovskej kotliny na Oravu a do Poľska. V 15. storočí ho ovládol Jiskrov prívrženec Peter Komorovský, v roku 1474 dobyl Matej Korvín a dal ho zrúcať. Obec jestvovala v 12. storočí. Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Zelniche (1256), Sulnucha (1283), Zelnice (1297), Zelnycza (1323), Zelnichefeu (1391), Zelniche a. n. Benkhaza (1391), Bakonia a. n. Selihche (1392), Sjelnice (1773), Sielnica (1920); maďarsky Sielnic, Szielnica. Dnešný názov obce Liptovská Sielnica je od roku 1946.
Ako vyvinutá sa spomína od roku 1256, keď v jej chotári vznikla obec Kľačany, neskoršie ďalšie susedné obce. Od roku 1462 sa vyvíjala ako zemepanské mestečko s jarmočným právom. Patrila panstvu Likava. V roku 1625 mala 17 sedliackych usadlostí s 50 rodinami, 8 želiarov s domov, 2 želiarov bez domov, 5 ďalších sedliackych usadlostí a 2 želiarske rodiny patrili fare v Liptovskej Mare. V roku 1784 mala 144 domov a 930 obyvateľov, roku 1828 mala 146 domov a 1183 obyvateľov. Podľa urbára boli povinní zostavovať a obsluhovať plte, konať povoznícke práce. Popri poľnohospodárstve sa zaoberali chovom dobytka, remeslami, pestovaním chmeľu, v 18. storočí varili pivo, doložená je tiež pálenica. Pestovali konope, vyrábali plátno a kupčili s ním na jarmokoch. Známa bola aj tunajšia výroba sanitry. Za I. ČSR bola v obci píla, rozvinuté remeslá - garbiarstvo, debnárstvo. Za aktívnu účasť obyvateľov v protifašistickom boji a SNP bola obec vyznamenaná Radom Červenej hviezdy. Obyvatelia po roku 1945 pracovali v poľnohospodárstve, priemyselných závodoch v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku a pri stavbe vodného diela Liptovská Mara.

Liptovská Mara: Obec bola prvým trhovým miestom v Liptove, jestvovala už v 12. storočí, z 13. storočia pochádza kostol s farou a prepoštstvom, ktoré zaniklo v 18. storočí. Listinný doklad je známy až z roku 1314 ako ecclesia b. Virginis, v roku 1332 ako Eccleia b. Virginis de Litouia, v roku 1368 ako Bodogazonfalva, v roku 1466 ako Sancta Virgo, v roku 1469 ako Mathky Bozie, v roku 1625 ako Svata Mara, Boldoghaszony, v roku 1773 ako Swata Maria, v roku 1920 ako Svätá Mara, v roku 1946 ako Liptovská Svätá Mara; od roku 1952 ako Liptovská Mara, maďarsky Szentmária.
Po vzniku šľachtickej stolice sa tu popri Partizánskej Ľupči často konali župné zhromaždenia a do zriadenia trvalého sídla Liptovskej stolice v 17. storočí bol tu stoličný archív. Časť obce patrila panstvu Likava, časť miestnemu prepoštovi, po zániku prepoštstva banskobystrickej kapitule. Likavská časť v roku 1625 mala 4 sedliacke usadlosti s 5 rodinami a 6 želiarskych rodín. V roku 1784 mala obec 32 domov a 251 obyvateľov, v roku 1828 mala 36 domov a 279 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. Obec sa zapojila do SNP.
Vodné dielo je vytvorené 45 m vysokou zemnou priehradou, celkový objem 363 miliónov m 3 vody, ktorou zatopili 5 obcí (Sokolčie, Liptovská Mara, Dechtáre, Parížovce a časť Paludze). Od roku 1968 je pričlenená k obci Liptovská Sielnica.

Parížovce: Osada sa vyvinula okolo zemianského dvora koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia. Obec sa spomína v roku 1341 ako Zabopalfelde, v roku ako 1381 ako Parishaza, v roku 1387 ako Parishaza a. n. Zabopalfelde; maďarsky Párizsháza. Patrila tunajším zemanom Parízovským, od 16. storočia Rakovskovcom, neskôr Dvorníkovichovcom z Liptovskej Teplej. V roku 1874 mala 22 domov a 165 obyvateľov, v roku 1828 mala 19 domov a 171 obyvateľov. V obci bola píla a rybníky. Obyvatelia sa zapojili do partizánskeho hnutia a SNP. V roku 1969 bola obec pričlenená k obci Liptovská Sielnica.

Brnice: Obec sa spomína od roku 1478 ako Bernych, v roku 1516 ako Brnicz, v roku 1773 ako Brnice; maďarsky Bernic. V 16. storočí patrila zemianskym rodinám Kmoškovcov a Omastovcov. V roku 1784 mala 19 domov a 91 obyvateľov, v roku 1828 mala 8 domov a 68 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. V roku 1924 ju pričlenili k obci Liptovská Sielnica.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť