|
|
Lontov - História
Obec Lontov bola osídlená v neolite. Archeologicky je doložené sídlisko volútovej kultúry,
eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou sídlisko maďarovskej kultúry zo staršej doby
bronzovej, žiarové pohrebisko severopanónskej kultúry, sídlisko halštatské a laténske.
Obec je písomne doložená od roku 1236 ako Lumptov, neskôr Lomptou (1276), Lonthow
alia Lonthov (1365), Lomtho (1404), Lontho (1786), Lontov (1920), maďarský názov je Lontó.
Obec patrila komesovi Kazimírovi a rodu Hunt-Poznanovcov, od roku 1399 patrila kaplnke v
Ostrihome, v 15. storočí patrila hradu Levice, od 18. storočia Majthényiovcom a iným. V roku
1715 mala 15 domácností, v roku 1828 mala 95 domov a 572 obyvateľov. Obyvatelia sa
zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom. Po roku 1918 pracovali
obyvatelia ako poľnohospodárski robotníci na miestnom veľkostatku a majeroch. V roku 1926
štrajkovali za zvýšenie miezd. Obec bola v rokoch 1938 – 1944 pripojená k Maďarsku.
Hostec – obec sa spomína iba v roku 1240.
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť
Podklady od obce uvádzajú:
Stručná história obce
Lontov sa v listinách po prvýkrát spomína v r. 1236. Jeho
meno vtedy znelo Lumptov, vo vete, ktorej časť znie takto: „ ... viam
que ducit ad Lumptov". V listine sa okrem toho dozvedáme, že „Z
rodu Hunt-Poznanovcov, ktorého prvým známym členom
bol Pongrác, ktorého syn Kazimír r. 1236 vrátil
domóšskému dekanovi zem zvanú Čepel, ktorá
ležala medzi Lontovom-Kubáňovom-Téšou".
V listine z r. 1276 sa už obec spomína pod menom Lompou. Listina je vlastne
nariadenie kráľa Ladislava IV., v ktorom oznamuje, že synom komesa
Kazimíra Petrovi a Pongrácovi vrátil lontovský majetok. V roku
1364 meno obce sa už píše ako Lonthou. V jednej listine z r. 1473 sa
spomína majetok Possessio Lonto, ktorý Peter Čech z Levíc,
sedmohradský vojvoda získal nájmom od kráľa
Žigmunda.
V období pred moháčskou bitkou tu boli zemepánmi rodiny
Kissallóiovcov, Széchényiovcov, Čechovovcov z Levíc,
Ujlakiovcov a Országhovcov.
Jozef Blaškovič vo svojej knihe spomína daňový
súpis Novozámockého ejáletu, z ktorého sa
dozvedáme, že Lontov patril do Hontského náhijebu (okresu) a
ročne platil 8500 akčí daní. Bolo tu 42 osôb platiacich
osobnú daň a 20 domácností. Osobnú daň platili
iba dospelé osoby, z jednej domácnosti Turci vymohli 50 akčí
daní. Obyvateľstvo Lontova okrem toho odvádzalo desiatok zo
pšenice - 3600 akčí zo 180 kíl, dvojnásobný
desiatok za zmesi obilia, dane za včelie úle, šošovicu a hrach,
desiatok aj za mušt a rybárčenie, dane za drevo, uhlie, desiatok za
ľan a konope, dane za mlyn, desiatok za záhradu a ovocie.
Podľa Palugyayho (1855) chotár obce mal rozlohu 3412 jutár, z toho
bolo 1501 jutár ornej pôdy, 1463 jutár lesov, 291 jutár
lúk, 286 jutár viníc a 95 jutár pasienkov.
V obci bolo v tom čase 12 panských domov, 7 domov s pozemkami a 27
želiarskych domov so záhradkami. Bol tu aj byt učiteľa. Z 624
obyvateľov bolo 579 Maďarov a 2 Slováci. Z nich bolo 520
katolíkov, 29 evanjelikov, 36 kalvínov a 39 židov.
V r. 1721 sa v Lontove konalo stoličné valné zhromaždenie.
Po II. svetovej vojne panskú pôdu asi 1717 ha veľkostatkov prevzali
štátne majetky. V r. 1956 bola vyvlastnená pôda
súkromne hospodáriacich roľníkov a tak vzniklo JRD s
rozlohou 460 ha pôdy.
Etnografia
Štefan Szabó, nar. v r 1921, hovorí o dedine takto: „Obec
Lontov sa skladá hlavne z panstiev. Je tu temer takých 11 panstiev,
ktoré zamestnávajú čeľadníkov.
Najväčšie bolo Beöthyho panstvo, ktoré v dvadsiatych
rokoch vlastnil majiteľ Nágel a Wertheimer. V ich vlastníctve bolo viac
ako tisíc jutár zeme a zamestnávali 40 rodín
čeľadníkov. Na jeho majetku na Vlčom vršku
bývalo osem takýchto rodín, všetci bývali v osobitnej
izbe, kuchyňa však bola spoločná".
Čeľadník okrem domčeka ešte dostal dva áre
zeleninovej záhrady, 900 siah kukuričného poľa a
každý štvrťrok dostal 150 československých
korún. Chovali aj ošípané, zajace a kačice. Zmluva s
čeľadníkmi sa uzatvárala na Všechsvätých.
Žilo tu mnoho želiarov, čo dokazuje aj dnešný
výzor obce: dodnes vidieť malé pozemky s dvoj priestorovými
domami. Želiari mali fliačik pôdy a aj malú vinicu .
Nádenníčili, v lete boli najímaní na
žatevné práce. Žencov prijímali v období
Fašiangov a v prítomnosti gazdu uzatvárali zmluvy na niektorom
panstve. Pod jedného gazdu žatvy patrilo približne dvadsať
párov žencov. V prvých desaťročiach minulého
storočia pracovali za desiatok, teda pár žencov dostal
každý desiaty cent obilia. V zmluve bolo stanovené, že
poživeň dostávali na tri týždne, pre každý
pár 3 kg slaniny, 2 kg masti, 6 kg mäsa, 25 kg múky, cukor a mak.
Keď sa žatva predĺžila a trvala viac ako tri týždne,
ženci dostali tieto potraviny znova. Na začiatku žatvy ruku
„veľaváženého" pána obviazali kyticou
kvetov a pán im za to zaplatil oldomášom. Po skončení
žatvy ženci išli za zemepánom s ozdobným
žatevným vencom, aby ich pohostil.
Obec mala len jedného pastiera ošípaných a ten za svoje
služby dostával obilie, na Vianoce a veľkonočné sviatky
obuv alebo koláče a víno. V obci stavalo obydlie pastiera sviň so
zeleninovou záhradkou. Hlásnik bol určený z radov
želiarov a od desiatej hodiny večer do druhej hodiny ráno si plnil
službu.
Zo starých ľudových zvykov sa v obci pamätajú na
pastiersky sviatok mládok, na preskakovanie svätojánskych
ohňov a na vynášanie Morény. Na Kvetnú nedeľu
svätené bahniatka dávali pod odkvap, proti víchrici na dvore
kládli krížom „pekársku lopatu a
kutáč". Verilo sa, že pred víchricou je
účinné zvonenie. Účinný bol hlavne
zvonček, ktorý podľa tradície našli kedysi
zachytený na rohu pasúceho sa býka.
Zvykom bol tu aj kar, na ktorom podávali baraní perkelt a makové
koláče. Jedno miesto pri stole nechávali prázdne pre
zosnulého.
V obci sa zvláštny kroj nerozšíril. V dvadsiatych-tridsiatych
rokoch minulého storočia mladé ženy nosili hodvábne
sukne so zásterou a blúzkou, na hlave mali upevnený čepiec.
Ale keď sa im narodilo prvé dieťa, čepiec sňali a
odložili.
Zo starých chotárnych názvov sú známe Lázak,
Litas, Farkas-Hegy, Hársas, Vadalmás, Dutkás a
Csárád.
V okolí obce bola bývalá dedina Kesztóc alebo Kestuz. V r. 1240
sa spomína v listinách.
Zdroj: Podklady od obce

|