Lontov - História

Obec Lontov bola osídlená v neolite. Archeologicky je doložené sídlisko volútovej kultúry, eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou sídlisko maďarovskej kultúry zo staršej doby bronzovej, žiarové pohrebisko severopanónskej kultúry, sídlisko halštatské a laténske.

Obec je písomne doložená od roku 1236 ako Lumptov, neskôr Lomptou (1276), Lonthow alia Lonthov (1365), Lomtho (1404), Lontho (1786), Lontov (1920), maďarský názov je Lontó.
Obec patrila komesovi Kazimírovi a rodu Hunt-Poznanovcov, od roku 1399 patrila kaplnke v Ostrihome, v 15. storočí patrila hradu Levice, od 18. storočia Majthényiovcom a iným. V roku 1715 mala 15 domácností, v roku 1828 mala 95 domov a 572 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom. Po roku 1918 pracovali obyvatelia ako poľnohospodárski robotníci na miestnom veľkostatku a majeroch. V roku 1926 štrajkovali za zvýšenie miezd. Obec bola v rokoch 1938 – 1944 pripojená k Maďarsku.

Hostec – obec sa spomína iba v roku 1240.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť

Podklady od obce uvádzajú:

Stručná história obce

Lontov sa v listinách po prvýkrát spomína v r. 1236. Jeho meno vtedy znelo Lumptov, vo vete, ktorej časť znie takto: „ ... viam que ducit ad Lumptov". V listine sa okrem toho dozvedáme, že „Z rodu Hunt-Poznanovcov, ktorého prvým zná­mym členom bol Pongrác, ktorého syn Kazimír r. 1236 vrátil domóšskému dekanovi zem zvanú Čepel, ktorá ležala medzi Lontovom-Kubáňovom-Téšou".
V listine z r. 1276 sa už obec spomína pod menom Lompou. Listina je vlastne nariadenie kráľa Ladislava IV., v ktorom oznamuje, že synom komesa Kazimíra Petrovi a Pongrácovi vrátil lontovský majetok. V roku 1364 meno obce sa už píše ako Lonthou. V jednej listine z r. 1473 sa spomína majetok Possessio Lonto, ktorý Peter Čech z Levíc, sedmohradský vojvoda získal nájmom od kráľa Žigmunda.
V období pred moháčskou bitkou tu boli zemepánmi rodiny Kissallóiovcov, Széchényiovcov, Čechovovcov z Levíc, Ujlakiovcov a Országhovcov.
Jozef Blaškovič vo svojej knihe spomína daňový súpis Novozámockého ejáletu, z ktorého sa dozvedáme, že Lontov patril do Hontského náhijebu (okresu) a ročne platil 8500 akčí daní. Bolo tu 42 osôb platiacich osobnú daň a 20 domácností. Osobnú daň platili iba dospelé osoby, z jednej domácnosti Turci vymohli 50 akčí daní. Obyvateľstvo Lontova okrem toho odvádzalo desiatok zo pšenice - 3600 akčí zo 180 kíl, dvojnásobný desiatok za zmesi obilia, dane za včelie úle, šošovicu a hrach, desiatok aj za mušt a rybárčenie, dane za drevo, uhlie, desiatok za ľan a konope, dane za mlyn, desiatok za záhradu a ovocie.
Podľa Palugyayho (1855) chotár obce mal rozlohu 3412 jutár, z toho bolo 1501 jutár ornej pôdy, 1463 jutár lesov, 291 jutár lúk, 286 jutár viníc a 95 jutár pasienkov.
V obci bolo v tom čase 12 panských domov, 7 domov s pozemkami a 27 želiarskych domov so záhradkami. Bol tu aj byt učiteľa. Z 624 obyvateľov bolo 579 Maďarov a 2 Slováci. Z nich bolo 520 katolíkov, 29 evanjelikov, 36 kalvínov a 39 židov.
V r. 1721 sa v Lontove konalo stoličné valné zhromaždenie.
Po II. svetovej vojne panskú pôdu asi 1717 ha veľkostatkov prevzali štátne majetky. V r. 1956 bola vyvlastnená pôda súkrom­ne hospodáriacich roľníkov a tak vzniklo JRD s rozlohou 460 ha pôdy.

Etnografia

Štefan Szabó, nar. v r 1921, hovorí o dedine takto: „Obec Lontov sa skladá hlavne z panstiev. Je tu temer takých 11 panstiev, ktoré zamestnávajú čeľadníkov. Najväčšie bolo Beöthyho panstvo, ktoré v dvadsiatych rokoch vlastnil majiteľ Nágel a Wertheimer. V ich vlastníctve bolo viac ako tisíc jutár zeme a zamestnávali 40 rodín čeľadníkov. Na jeho majetku na Vlčom vršku bývalo osem takýchto rodín, všetci bývali v osobitnej izbe, kuchyňa však bola spoločná".
Čeľadník okrem domčeka ešte dostal dva áre zeleninovej záhrady, 900 siah kukuričného poľa a každý štvrťrok dostal 150 československých korún. Chovali aj ošípané, zajace a kačice. Zmluva s čeľadníkmi sa uzatvárala na Všechsvätých.
Žilo tu mnoho želiarov, čo dokazuje aj dnešný výzor obce: dodnes vidieť malé pozemky s dvoj priestorovými domami. Želiari mali fliačik pôdy a aj malú vinicu . Nádenníčili, v lete boli najímaní na žatevné práce. Žencov prijímali v období Fašiangov a v prítomnosti gazdu uzatvárali zmluvy na niektorom panstve. Pod jedného gazdu žatvy patrilo približne dvadsať párov žencov. V prvých desaťročiach minulého storočia pracovali za desiatok, teda pár žencov dostal každý desiaty cent obilia. V zmluve bolo stanovené, že poživeň dostávali na tri týždne, pre každý pár 3 kg slaniny, 2 kg masti, 6 kg mäsa, 25 kg múky, cukor a mak. Keď sa žatva predĺžila a trvala viac ako tri týždne, ženci dostali tieto potraviny znova. Na začiatku žatvy ruku „veľaváženého" pána obviazali kyticou kvetov a pán im za to zaplatil oldomášom. Po skončení žatvy ženci išli za zemepánom s ozdobným žatevným vencom, aby ich pohostil.
Obec mala len jedného pastiera ošípaných a ten za svoje služby dostával obilie, na Vianoce a veľkonočné sviatky obuv alebo koláče a víno. V obci stavalo obydlie pastiera sviň so zeleninovou záhradkou. Hlásnik bol určený z radov želiarov a od desiatej hodiny večer do druhej hodiny ráno si plnil službu.
Zo starých ľudových zvykov sa v obci pamätajú na pastiersky sviatok mládok, na preskakovanie svätojánskych ohňov a na vynášanie Morény. Na Kvetnú nedeľu svätené bahniatka dávali pod odkvap, proti víchrici na dvore kládli krížom „pekársku lopatu a kutáč". Verilo sa, že pred víchricou je účinné zvonenie. Účinný bol hlavne zvonček, ktorý podľa tradície našli kedysi zachytený na rohu pasúceho sa býka.
Zvykom bol tu aj kar, na ktorom podávali baraní perkelt a makové koláče. Jedno miesto pri stole nechávali prázdne pre zosnulého.
V obci sa zvláštny kroj nerozšíril. V dvadsiatych-tridsiatych rokoch minulého storočia mladé ženy nosili hodvábne sukne so zásterou a blúzkou, na hlave mali upevnený čepiec. Ale keď sa im narodilo prvé dieťa, čepiec sňali a odložili.
Zo starých chotárnych názvov sú známe Lázak, Litas, Farkas-Hegy, Hársas, Vadalmás, Dutkás a Csárád.
V okolí obce bola bývalá dedina Kesztóc alebo Kestuz. V r. 1240 sa spomína v listinách.

Zdroj: Podklady od obce