|
|
Lontov - Kultúrne dedičstvo
Pamiatky
Kostol rímskokatolícky barokový z 1. polovice 18. storočia.
Kaštieľ klasicistický z roku 1786.
Kaštieľ neskoroklasicistický z polovice 19. storočia.
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť
Podklady od obce uvádzajú:
Pamiatky obce
Na cintorínskom kopci vypínajúcom sa nad obcou stojí
rímskokatolícky kostolík sv.Anny. Bol postavený
začiatkom 18. stor. v barokovom slohu a vysvätený r. 1742. Kostol mal
kedysi aj drevenú vežu, ale táto časom zanikla.


Drevená kazateľnica je baroková a pochádza z 2. polovice
18. stor. Z toho istého obdobia pochádza aj svätenička z
červeného mramoru. Hlavný oltár pochádza z 19. stor.,
na začiatku 20. stor. ho rodina Jekelfalussyovcov obnovila.


Pri kostole dnes stojí tesaná drevená zvonica so
šindľovou strechou z r. 1752. Barokový zvon odliali v Ostrihome.


Zaujímavý je aj cintorín okolo kostola, kde miestni obyvatelia
už pochovávajú temer tristo rokov. V tomto cintoríne sa
nachádzajú hrobky rodín Jekelfalussyovcov a Podhorszkovcov.
Pochovaný je tu aj bývalý minister vnútra Pavol Rajner,
minister domobrany Ľudovít Jekelfalussy, štatistik Jozef Jekelfalussy.


Pamätník obetiam I. svetovej vojny
Pamätník obetiam I. svetovej vojny bol zhotovený v rokoch 1928-1929
v Leviciach v dielni kamenára Lőwingera. Základy a obrubu urobil
miestny kamenár Gejza Molnár. Železný plot je prácou
kováča Szarku z Kubáňova.

Pamätník obetiam II. svetovej vojny
V rámci dňa obce v roku 1996 bol zasvätený pomník
padlých v druhej svetovej vojne. Jeho tvorcom je akademický architekt Milan
Jesenský z Martina. Na pomníku sú vyznačené
mená 43 obyvateľov dediny padlých počas vojny.

Osobnosti obce
Beöthyová, Lídia (1903-1951)
Narodila sa 3. januára 1903 v Budapešti (Maďarsko). Jej otec,
László Beöthy, bol riaditeľom vtedajšieho
Kráľovského divadla. Po maturite dlhšiu dobu pracovala v Lige
pre uchranu detí. V 30-tych rokoch bola režisérkou a
hlásateľkou Budapeštianskeho rozhlasu pod menom
"Beöthy Baba". V roku 1935 ju angažovalo divadlo
Vígszínház. Medzi 1936 a 37 účinkovala v Umeleckom
divadle. V roku 1939 ju naprijala ako dramaturgičku jedna americká
filmová spoločnosť.
Od roku 1945 opäť pracovala v rozhlase. Je známa aj ako
prekladateľka a dramaturgička. Určitú dobu bol v jej
vlastníctve kaštieľ Szentiványiovcov v Lontove a často sa
tu zdržiavala. Občania Lontova ju poznajú pod menom "Böjti
Baba". Zomrela v Budapešti (Maďarsko) v roku 1951.
Jej filmy:
· Budai cukrászda (1935)
· Az Aranyember (1936)
· Évforduló (1936)
· A kölcsönkért kastély (1937)
Boronkay, Ľudovít (1810-1863)
Narodil sa 21. apríla 1810 v obci Trávnica (okres Nové
Zámky). Po skorej smrti matky vychovávala ho jeho stará mama v
obci Horné Terany (okres Krupina). Na strednú školu chodil do Banskej
Štiavnice a do Levíc. Potom študoval právo. V roku 1835 sa stal
stoličným sudcom okresu Banská Štiavnica.
Zúčastnil sa v činnosti Hontianskeho Kasina, a potom sa stal
druhým hlavným notárom Župy. Bol liberálnym
politikom, členom hontianskej opozičnej strany. V roku 1848 bol
vládnym komisárom Kossutha, a zapájal sa do zásobovania
armády potravou. Po revolúcii ho chytili a dlhšiu dobu bol
väznený. V roku 1861 ho zvolili za poslanca národnej rady.
Určitý čas býval v Lontove. Zomrel 20. novembra 1863 v obci
Tésa (Maďarsko).
Fejérváry, Mikuláš (1811-1895)
Mikuláš Románfalvi Fejérváry sa narodil 27.
mája 1811. Jeho matka pri pôrode zomrela. Vychovávala ho matka
grófa Lászlóa Telekiho, Johanna. V roku 1829, keď jeho otec
zomrel, dostal sa na panstvo Dvornikovichovcov v Lontove.
Bol významnou osobnosťou Hontianskej župy v reformovom
období. Už ako mládenec bol jednám z vodcov opozície.
Bol iniciátorom vzniku kasína v Šahách,
zriaďovateľom hontianskeho hospodárskeho spolku a tiež
založil Hontianske historické a ľudovýchovné
spoločenstvo. Zbieral zuby mamutov, v Lontove nájdené predmety z
doby kamennej, ktoré potom daroval Maďarskému
národnému múzeu. V roku 1834 našiel
v Bavorskej kráľovskej knižnici v Mníchove vzácny kus
maďarského písomníctva: Mníchovský alebo
Jasovský kódex. Je to kópia Husitskej biblie z roku 1410.
Kódex obsahuje štyri evanjeliá Nového zákona. Na
jeho začiatku sa nachádza prvý maďarský
kalendár s maďarskými názvami sviatkov a
svätých. V roku 1843 ho zvolil snem za hontianskeho delegáta. V roku
1851 opustil Maďarsko. V Bruseli sa oboznámil s barónom
Miklósom Jósikom. Potom sa usídlil v USA, kde aj zomrel (v
Davenporte) 19. septembra 1895.
Hirschberg, František (1905–1967)

Narodil sa 19. decembra 1905 vo Vyškovciach nad Ipľom.
Pochádza zo židovskej rodiny. Jeho otec bol Gejza Hirschberg
nájomca zeme, matka Ida Marksteinová. V roku 1923 maturoval v Bratislave,
potom pokračoval v štúdiu v Brne. Skončil
v roku 1927, prácu dostal v hospodárstve cukrovaru v Pohronskom Ruskove.
V roku 1937 sa dostal do Lontova, kde
spoločne s bratom Ladislavom prenajímali statok Jekelfalussyovcov od
pána Vidličku. Do roku 1942 riadil hospodárstvo,
kedy ho povolali na pracovnú službu. Pred koncom druhej svetovej vojny ho
odviezli do táboru smrti v Matthausene.
V roku 1945 sa vrátil do Lontova potom do Šiah, kde hľadal hrob svojej
matky. Tu sa dozvedelo smrť svojho otca, svojej
sestry Alžbety a bratranca, ktorí zomreli v Osvienčime. Plynule hovoril
po maďarsky, slovensky, nemecky ale aj po
rómsky sa dorozumel. Po vojne chceli začať v Lontove s bratom
nový život. Avšak kvôli zhoršujúcej sa politickej
situácii
sa presťahovali do Budapešti a svoje zručnosti využíval v
mäsopriemysle. Pracoval v Mäsokombináte v Kapošváre
(Maďarsko) a v Budapešti. Potom až do smrti pracoval v
spoločnosti Terimplex ako riaditeľ exportu hovädzieho dobytka,
koní a ošípaných. V roku 1952 zmenil svoje meno so
súhlasom ministra vnútra na František Szlovák. V decembri
1952
si vzal za ženu učiteľku Evu Klein. Žil 62 rokov. Zomrel v
Budapešti 4. decembra 1967. Je pochovaný na Centrálnom
židovskom cintoríne v Budapešti.
Jekelfalussy, Jozef (1849-1901)
Narodil sa 9. októbra 1849 v Rimavskej Sobote. Jeho otec bol advokátom,
statkár v Jaklovci (okres Gelnica)
a v Jesenskom (okres Rimavská Sobota). Z Jesenského sa rodina
presťahovala do Levoče. Študoval v Levoči (nemecké
gymnázium), Prešove, Trnave (arcibiskupské hlavné
gymnázium - tu maturoval). Medzi 1869-73 študoval právo a
štatistiku v Budapešti. V roku 1869 začal pracovať na
štatistickom oddelení Ministerstva pôdohospodárstva, priemyslu
a obchodu a dokončil kurz štatistiky. Od roku 1871 bol praktikantom
Štátneho štatistického úradu, od roku 1888 bol jeho
podriaditeľom. V roku 1874 získal doktoranský a
právnický diplom. V roku 1876 sa zúčastnil
budapeštianskeho medzinárodného štatistického
kongresu ako pomocný koncipista.
V roku 1878 ho mobilizovali kvôli bosnianskej vojny.
Keď sa vrátil, vzal si za ženu Alžbetu Podhorszkú,
dcéru Juraja Podhorszkyho, podžupana Hontianskej župy. V roku 1881
bol tajomn&kom ministra. Jeho prvú štúdiu vydal v roku 1882
časopis Budapesti Szemle.
V roku 1883 dostal za svoju prácu akademickú odmenu. Od 14. júla
1892 bol ministerským radcom
a riaditeľom Štátneho štatistického úradu.
Zreformoval a stabilizoval pozíciu maďarskej štatistiky. V roku 1888 sa
stal korešpondentom Maďarskej akadémie Vied a od roku 1892 jej
riadnym členom. V roku 1898 postavil budovu Štatistického
úradu zo štátneho rozpočtu. Medzi 1889-1895 bol redaktorom
novín Kézgazdasági Szemle. Zomrel 12. februára 1901
v Budapešti. Je pochovaný v Lontove v rodinnom hrobe. Jeho
články vyšli v časopisoch Nemzetgazdasági Szemle,
Budapesti Szemle a Közgazdasági Szemle.
Bol členom Medzinárodnej štatistickej inštitúcie a
viacerých maďarských a zahraničných
spoločností. Zmodernizoval metodiku sčítania ľudu a
zbierania miestnych názvov, založil inštitúciu vládneho
hlásenia, vytvoril poľnohospodársku štatistiku, zorganizoval
prvé celoštátne sčítanie Rómov a zaoberal sa s
dôležitosťou a úlohou trestnej štatistiky.
Diela:
· Magyarország műveltségi állapotai
(1882)
· Népünk hivatása és
foglalkozása az 1880-ban végrehajtott számlálás
szerint (1882)
· A Szent István korona országainak
népessége (1882)
· A községek háztartása és
pótadójuk 1881-ben (1883)
· A községi pénzügy főbb
eredményei hazánkban (1883)
· Hazánk bűnügyi statisztikája, 1873-80 (1883)
· Tanulmányok népünk életviszonyairól
(1884)
· A nemzetiség (1884)
· Magyarország népességének
megoszlása (1884)
· Magyarország népességi statisztikája (1884)
· Magyarország háziipara az 1884. év elején
(1885)
· Magyarország malomipara 1885. év elején (1885)
· Magyarország iparstatisztikája 1885-ben (1886)
· Fogházaink állapota (1887)
· A fonó- és szövőipar szerepe
áruforgalmunkban és teendőink (1889)
· Adatok a fonó- és szövőipar
állása és forgalmáról (1889)
· Néhány szó jövő
népszámlálásunkról (1890)
· A kereskedelemügyi miniszternek 1889. évi
működéséről a törvényhozás
elé terjesztett jelentése (1890)
· A vasutak szerepe állami háztartásunkban (1891)
· Statisztika és logika (1891)
· A magyar korona országainak
helységnévtára (1892)
· Keleti Károly emlékezete (1892)
· Emlékbeszéd Keleti Károly fölött
(1893)
· Az államtudományok oktatása és
állami életünk igényei (1894)
· Az új agrár statisztika (1894)
· Értelmiségünk és a magyarság (1894)
· Az ezredéves magyar állam és népe (1896)
Jekelfalussy, Ľudovít (1848-1911)
Narodil sa 1. októbra 1848 v obci Sačurov (okres Vranov nad Topľou) v
Zemplínskej Župe. Jeho starý otec, Jozef
Jekelfalussy, cisársky a kráľovský komorník, prispel
20000 forintmi k založeniu Akademii Ludovika a daroval 10000
forintov pre Národné múzeum a Národné divadlo. 16.
septembra 1869 ho zaradili do prešovského domobraneckého
práporu č.37. 24. októbra 1869 ho vymenovali za
poručíka. Medzi 1876-78 študoval na vojenskej škole. Medzi
1879-80
pôsobil ako učiteľ na Akademii Ludovika, neskôr sa dostal na
oddelenie Ministerstva národnej obrany. V roku 1890 ho
vymenovali za plukovníka, 16. októbra 1892 za veliteľa
szatmárskeho domobraneckého pešieho pluhu č. 12. Vtedy ho
odmenili Železnou korunou. V roku 1896 sa stal generálmajorom, po troch
rokoch ho vymenovali za veliteľa
székesfehérvárskeho domobraneckého okresu č. 5. V
roku 1901 ho vyznamenal Jozef František. V roku 1905 bol
vymenovaný za cisárskeho a kráľovského
podmaršala. Bol členom Ústavnej strany. V roku 1906 bol poslancom za
Zvolenský kraj. Medzi 1906-10 bol ministrom národnej obrany vo Wekerlovom
kabinete. Zomrel v roku 1911. Mal
kaštieľ v Lontove, je pochovaný na tamojšom cintoríne
v rodinnej hrobke.
Kaas, barón Ivor (1842-1910)

Jeho otec, barón Eduard Kaas bol nadporučíkom
jazdeckého pluku Walmoden. Jeho matka, Ida Ivánka bola sestra
Žigmunda a Imricha Ivánku. Jeho manželkou bola Helena Lónyay
(1848-1934). Jeho synom bol barón Albert Kaas, univerzitný pedagóg.
Jeho dcérou bola barónka Klementina Kaas, ktorej manželom bol
štátny tajomník Július Ambrózy. Narodil sa 24.
januára 1842 v Lontove. Z otcovskej strany pochádza z rodiny
dánskeho pôvodu. Rodina sa usadila vo Farmosi (Maďarsko). Do strednej
školy chodil do Bratislavy a Szarvasi (Maďarsko). Od roku 1859
študoval právo v Budapešti. 15. marca 1859 ho zadržali
počas demonštrácií spolu s niekoľkými
mládencami - strávil 7 mesiacov vo väzení v Budíne.
Medzi 1863-65 bol zamestnancom jednej banky v Amsterdame. V roku 1866 pracoval v
Peštianskom mestskom účtovníctve.
Od decembra 1866 bol spolupracovníkom redakcie časopisu Hont (redaktorom
bol Mór Jókai). Od septembra 1867 bol spolupracovníkom
časopisu Hazánk (redaktorom bol barón Fridrich Podmanyiczky). Medzi
1868-70 sa zúčastnil na východno ázijskej expedícii. Od
roku 1870 bol koncipistom tlačovej kancelárie premiéra. Medzi 1871-75
bol spolupracovníkom časopisu Reform. Od 1875 až do 1895 bol
hlavným spolupracovníkom časopisu Pesti Napló. Od roku 1875
bol poslancom národnej rady za volebný obvod Hátszeg.
Od r. 1888 až 1892 zastupoval budapeštiansku mestskú
časť š. IV., od r. 1903 Nyitrazsámbokrétsky
volebný obvod
v parlamente. Od roku 1881 bol hlavným spolupracovníkom časopisu
Budapesti hírlap. Od roku 1903 bol
spolupracovníkom Ústavy. Jeho články vyšli v
maďarských časopisoch Magyar Állam, Tiszántúl, a
Pressburger
Tagblatt a Magyarország. Od roku 1907 bol členom Petőfiho
spoločnosti. V r. 1909 získal cenu Žigmunda
Bródyho od Akadémie. Zomrel v Budapešti 29. decembra 1910, kde je
aj pochovaný.
Rajner, Pavol (1823-1879)

Narodil sa 28. februára 1823 v Budapešti. Študoval vo Viedni na
škole Theresianum. V roku 1844 bol praktikantom dvornej kancelárie, potom
sa stal jej čestným koncipistom. V roku 1848 bol koncipistom Ministerstva
pôdohospodárstva, priemyslu a obchodu, počas bojov za slobodu bol
vojenským pomocníkom Imricha Ivánku a Richarda Guyona. V roku
1861 bol podžupanom Hontianskej župy. Od roku 1865 bol poslancom
národnej rady za volebný obvod Šahy. V roku 1867 bol
kráľovským komisárom Hevešskej župy. V roku
1868 bol hlavným županom Baršskej župy. Od 21.
októbra 1869 do 10. februára 1871 bol ministrom vnútra v
Andrássyho kabinete. Kvôli vážnej nervovej chorobe
odstúpil z funkcie, ale ako verný člen strany Deáka sa
naďalej aktívne zapájal do verejného života. Počas
volieb v roku 1872 bol členom výkonnej komisie strany. Po
voľbách sa presťahoval do Lontova k jednému
príbuznému, kde 9. septembra 1879
spáchal samovraždu. Je pochovaný v Lontove vedľa kostola.
Rakovszky, Vojtech (1860-1916)

Narodil sa v Bratislave v r. 1860. Stredoškolské a
právnické vzdelanie získal v Bratislave, po čom si zvolil
prácu v diplomacií. Najskôr pôsobil v Egypte v tamojšej
diplomatickej agende Rakúsko-uhorskej monarchie. Neskôr sa
zúčastnil na študijnej ceste v Zanzibare. Vtedy na návrh princa
Bismarcka ho minister zahraničných vecí Kálnoky zadelil k
nemeckému admirálovi Knorrovi, kto urovnal rozpory medzi Nemeckom a
zanzibárskym sultánom. Dohodu medzi stranami koncipoval Rakovszky. Potom
sa stal charge d´affairs Rakúsko-uhorského veľvyslanectva v
Teheráne, na
žiadosť ministra zahraničných vecí Kállayho ho
zadelili do bosnianskeho oddelenia spoločného ministerstva financií. Z
poverenia Kállayho odcestoval do Perzie a Beludžistanu zbierať
moslimské umelecké predmety pre múzeum v Sarajeve. Neskôr
zase bol vyslaný do Ázie naskúmanie chovu koní na
východe. Potom pracoval na veľvyslanectvách v Konstantinopole a
Belehrade, neskôr v Káhire a Buenos Aires, po čom sa
zúčastnil na ceste okolo sveta.
Zreorganizoval rakúsko-uhorský diplomatický a konzulárny
zbor v Strednej a Južnej Amerike. Potom sa dostal na
veľvyslanecstvo v Paríži, a tu pracoval ako druhotriedny, neskôr
ako prvotriedny radca. Hovoril po maďarsky, nemecky,
francúzsky, taliansky, španielsky, anglicky, perzsky, arabsky, turecky. O
svojich cestách prednášal v Štátnom Kasíne
v r. 1894. Vo voľbách v r. 1906 ho zvolili za poslanca v kraji Žabokreky
nad Nitrou (okres Partizánske). V r. 1910 bol
zvolený v kraji Keszthely (Maďarsko). Jedným z jeho bydlísk
bola aj kúria Rakovszkyovcov v Lontove, ktorá bola známa
vďaka svojej knižnici: mala vyše 8000 diel, medzi nimi 49
prvotlačí. Zomrel v septembri v r. 1916.
Rakovszky, Štefan (1832-1891)
Narodil sa 16. júna 1832 v Bratislave. Je synom Štefana Rakovszkyho,
kráľovského tabuľového prisediaceho a Seraphiny
Gasznerovej. Po štúdiach hospodáril v Lontove. Bol rytierom
pápežskej rehole svätého Gregora. Zomrel 28. decembra 1891 v
Bratislave.
Jeho články:
· Hont vármegye régi tisztviselőinek
emlékezete (1860, Új Magyar Múzeum)
· Sághi prépostság emlékezete (1863, Magyar
Sion)
· Pozsony egyházai (1865, Magyar Sion)
· Drégely vára emlékezete (1862, Magyar
Tudományos Értekező)
· Pozsonyiak két régi egyháza: Szent
Lőrinczről nevezett egyház és a Szent Mihályról
nevezett egyház (1862, Magyar
Tudományos Értekező)
· Torna várának történeti vázlata
(1862, Magyar Tudományos Értekező)
· Adalékok a magyar ágyúk
történetéhez (1875, Századok)
· Alterthümliche Überliefereungen von Pressburg (Pressburger
Zeitung)
Diela:
· Pozsony sz. k. város rövid története (1865,
Bratislava)
· Das Pressburg Rathhaus und der Stadtrath, dessen Geschichte,
Entwickelung und Verhältnisse im Mittelalter. Nach
archivalischen Quellen zusammengestellt aus den alterthümlichen
Überlieferungen von Pressburg(1872, Bratislava)
Szeniczey, Ján (1824-?)
Narodil sa 18. februára v obci Drégelypalánk (Maďarsko).
Študoval v Leviciach (1938) a v Bratislave (1839-1840).
Potom ho vzali medzi ostrihomských seminaristov. Filozofiu študoval v
Trnave. Od r. 1845 bol gazdovským praktikantom
v meste Keszthely (Maďarsko). Medzi 1846-47 získal v Pešti
veterinárske vzdelanie. Od októbra 1847 pôsobil u grófa
Mikloša Forgácha ako hospodársky pisár. V r. 1848
vstúpil medzi domobrancov. V r. 1850-51 počas dobytčieho moru
pôsobil ako veterinár. Medzi 1852-56 pracoval v Lontove. 1. januára
1857 prevzal od Gabriela Lónyayho hospodárstvo v Nagylónyi
(Maďarsko).
Teichmann, Viliam (1898-1967)
Narodil sa 29. októbra 1898 v českom meste Ústi nad Labem. V
roku 1920 študoval vo Viedni na Vysokej škole
poľnohospodárskej. V roku 1922 kvôli finančným
problémom prerušil štúdium a prijal prácu
v Tornyospálci (Maďarsko) na Eszényiho farme, kde pestovali zemiaky.
V roku 1924 pokračoval
vo svojom vysokoškolskom štúdiu, v roku 1926 zčložil
štátnice a vrátil sa ako poľnohospodársky inžinier
do Tornyospálce. V roku 1927 pracoval v redakcii odborného
časopisu Der Pionier. V roku 1928 sa dostal do Lontova na farmu
šľachtenia rastlín, kde sa zaoberal so šľachtením
zemiaka, raže, pšenice a lucerny.
V roku 1929 sa vrátil do Tornyospálce a do roku 1939 bol riaditeľom
tunajšieho majetku. V roku 1939 sa dostal na majetok Újberek v Tolnianskej
župe. V roku 1943 založil v Kisvárde (Maďarsko)
šľachtiteľskú farmu zemiakov, ktorú riadil do roku 1947
a potom až do smrti bol riaditeľom majetku šľachtenia
rastlín v Kisvárde. Bol členom výboru šľachtenia
rastlín Maďarskej akadémie vied. Zomrel 20. júla 1967
v Debrecíne (Maďarsko).
Diela
· A burgonyavédelem legfőbb szabályai (1953)
· Burgonyatermesztés (1954)
Thék, Ondrej (1842-1919)

Narodil sa 1. novembra 1842 v meste Orosháza (Maďarsko). Po
základnej škole sa učil stolárstvo. Bol spolu učňom
Michala Munkáchyho v dielni Langi v Békéšskej Čabe
(Maďarsko). Neskôr šiel najprv do Budapešti, potom okolo 1860
do Paríža, kde sa zaoberal so skúmaním výroby
umeleckého nábytku. Keď sa vrátil do Budapešti, otvoril
jednu skromnú dielňu. Po niekoľkých rokoch kúpil
závod Tauszig v Budapešti, ktorý potom rozšíril na
fabriku so stovkami pracovníkmi a využívajúcu parné
stroje. Fabrika na rok 1885 sa stala najväčšou a najlepšie
zariadenou továrňou v Maďarsku. Svoju činnosť
rozšírila o výrobu klavírov a s tým sa stala ich
prvým maďarským výrobcom. Oni zhotovovali nábytok
Opery, Burzy, paláca Károlyiho a Wenckheima, ďalej jedálny
nábytok Paláca Andrássyho v Budíne. V roku 1896 si
kúpil majetok v Lontove. Od Majthényiovcov si odkúpil
kaštieľ Szentiványiovcov. Od roku 1897 bol podpredsedom
Štátneho
priemyselného spolku. V Orosháze v roku 1902 založil
učňovskú školu a prvé učňovské
združenie. Bol predsedom Štátnej aliancie priemyselného zboru
a Budapeštianskej obchodnej a priemyselnej komory. Zomrel 8. júna 1919 v
Budapešti. Po jeho smrti sa presťahovala fabrika do ulice Tűzoltó
a v roku 1938 definitívne zanikla.
Zdroj: Podklady od obce

|