Lontov - Kultúrne dedičstvo

Pamiatky

Kostol rímskokatolícky barokový z 1. polovice 18. storočia.
Kaštieľ klasicistický z roku 1786.
Kaštieľ neskoroklasicistický z polovice 19. storočia.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť

Podklady od obce uvádzajú:

Pamiatky obce

Na cintorínskom kopci vypínajúcom sa nad obcou stojí rímskokatolícky kostolík sv.Anny. Bol postavený začiatkom 18. stor. v barokovom slohu a vysvätený r. 1742. Kostol mal kedysi aj drevenú vežu, ale táto časom zanikla.

Drevená kazateľnica je baroková a pochádza z 2. polovice 18. stor. Z toho istého obdobia pochádza aj svätenička z červeného mramoru. Hlavný oltár pochádza z 19. stor., na začiatku 20. stor. ho rodina Jekelfalussyovcov obnovila.

Pri kostole dnes stojí tesaná drevená zvonica so šindľovou strechou z r. 1752. Barokový zvon odliali v Ostrihome.

Zaujímavý je aj cintorín okolo kostola, kde miestni obyvatelia už pochovávajú temer tristo rokov. V tomto cintoríne sa nachádzajú hrobky rodín Jekelfalussyovcov a Podhorszkovcov. Pochovaný je tu aj bývalý minister vnútra Pavol Rajner, minister domobrany Ľudovít Jekelfalussy, štatistik Jozef Jekelfalussy.

Pamätník obetiam I. svetovej vojny
Pamätník obetiam I. svetovej vojny bol zhotovený v rokoch 1928-1929 v Leviciach v dielni kamenára Lőwingera. Základy a obrubu urobil miestny kamenár Gejza Molnár. Železný plot je prácou kováča Szarku z Kubáňova.

Pamätník obetiam II. svetovej vojny
V rámci dňa obce v roku 1996 bol zasvätený pomník padlých v druhej svetovej vojne. Jeho tvorcom je akademický architekt Milan Jesenský z Martina. Na pomníku sú vyznačené mená 43 obyvateľov dediny padlých počas vojny.

Osobnosti obce

Beöthyová, Lídia (1903-1951)

Narodila sa 3. januára 1903 v Budapešti (Maďarsko). Jej otec, László Beöthy, bol riaditeľom vtedajšieho Kráľovského divadla. Po maturite dlhšiu dobu pracovala v Lige pre uchranu detí. V 30-tych rokoch bola režisérkou a hlásateľkou Budapeštianskeho rozhlasu pod menom "Beöthy Baba". V roku 1935 ju angažovalo divadlo Vígszínház. Medzi 1936 a 37 účinkovala v Umeleckom divadle. V roku 1939 ju naprijala ako dramaturgičku jedna americká filmová spoločnosť.
Od roku 1945 opäť pracovala v rozhlase. Je známa aj ako prekladateľka a dramaturgička. Určitú dobu bol v jej vlastníctve kaštieľ Szentiványiovcov v Lontove a často sa tu zdržiavala. Občania Lontova ju poznajú pod menom "Böjti Baba". Zomrela v Budapešti (Maďarsko) v roku 1951.

Jej filmy:
·  Budai cukrászda (1935)
·   Az Aranyember (1936)
·   Évforduló (1936)
·  A kölcsönkért kastély (1937)

Boronkay, Ľudovít (1810-1863)

Narodil sa 21. apríla 1810 v obci Trávnica (okres Nové Zámky). Po skorej smrti matky vychovávala ho jeho stará mama v obci Horné Terany (okres Krupina). Na strednú školu chodil do Banskej Štiavnice a do Levíc. Potom študoval právo. V roku 1835 sa stal stoličným sudcom okresu Banská Štiavnica. Zúčastnil sa v činnosti Hontianskeho Kasina, a potom sa stal druhým hlavným notárom Župy. Bol liberálnym politikom, členom hontianskej opozičnej strany. V roku 1848 bol vládnym komisárom Kossutha, a zapájal sa do zásobovania armády potravou. Po revolúcii ho chytili a dlhšiu dobu bol väznený. V roku 1861 ho zvolili za poslanca národnej rady. Určitý čas býval v Lontove. Zomrel 20. novembra 1863 v obci Tésa (Maďarsko).

Fejérváry, Mikuláš (1811-1895)
Mikuláš Románfalvi Fejérváry sa narodil 27. mája 1811. Jeho matka pri pôrode zomrela. Vychovávala ho matka grófa Lászlóa Telekiho, Johanna. V roku 1829, keď jeho otec zomrel, dostal sa na panstvo Dvornikovichovcov v Lontove.
Bol významnou osobnosťou Hontianskej župy v reformovom období. Už ako mládenec bol jednám z vodcov opozície.
Bol iniciátorom vzniku kasína v Šahách, zriaďovateľom hontianskeho hospodárskeho spolku a tiež založil Hontianske historické a ľudovýchovné spoločenstvo. Zbieral zuby mamutov, v Lontove nájdené predmety z doby kamennej, ktoré potom daroval Maďarskému národnému múzeu. V roku 1834 našiel
v Bavorskej kráľovskej knižnici v Mníchove vzácny kus maďarského písomníctva: Mníchovský alebo Jasovský kódex. Je to kópia Husitskej biblie z roku 1410. Kódex obsahuje štyri evanjeliá Nového zákona. Na jeho začiatku sa nachádza prvý maďarský kalendár s maďarskými názvami sviatkov a svätých. V roku 1843 ho zvolil snem za hontianskeho delegáta. V roku 1851 opustil Maďarsko. V Bruseli sa oboznámil s barónom Miklósom Jósikom. Potom sa usídlil v USA, kde aj zomrel (v Davenporte) 19. septembra 1895.

Hirschberg, František (1905–1967)

Narodil sa 19. decembra 1905 vo Vyškovciach nad Ipľom. Pochádza zo židovskej rodiny. Jeho otec bol Gejza Hirschberg nájomca zeme, matka Ida Marksteinová. V roku 1923 maturoval v Bratislave, potom pokračoval v štúdiu v Brne. Skončil v roku 1927, prácu dostal v hospodárstve cukrovaru v Pohronskom Ruskove. V roku 1937 sa dostal do Lontova, kde spoločne s bratom Ladislavom prenajímali statok Jekelfalussyovcov od pána Vidličku. Do roku 1942 riadil hospodárstvo, kedy ho povolali na pracovnú službu. Pred koncom druhej svetovej vojny ho odviezli do táboru smrti v Matthausene.
V roku 1945 sa vrátil do Lontova potom do Šiah, kde hľadal hrob svojej matky. Tu sa dozvedelo smrť svojho otca, svojej sestry Alžbety a bratranca, ktorí zomreli v Osvienčime. Plynule hovoril po maďarsky, slovensky, nemecky ale aj po rómsky sa dorozumel. Po vojne chceli začať v Lontove s bratom nový život. Avšak kvôli zhoršujúcej sa politickej situácii sa presťahovali do Budapešti a svoje zručnosti využíval v mäsopriemysle. Pracoval v Mäsokombináte v Kapošváre (Maďarsko) a v Budapešti. Potom až do smrti pracoval v spoločnosti Terimplex ako riaditeľ exportu hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. V roku 1952 zmenil svoje meno so súhlasom ministra vnútra na František Szlovák. V decembri 1952 si vzal za ženu učiteľku Evu Klein. Žil 62 rokov. Zomrel v Budapešti 4. decembra 1967. Je pochovaný na Centrálnom židovskom cintoríne v Budapešti.

Jekelfalussy, Jozef (1849-1901)

Narodil sa 9. októbra 1849 v Rimavskej Sobote. Jeho otec bol advokátom, statkár v Jaklovci (okres Gelnica) a v Jesenskom (okres Rimavská Sobota). Z Jesenského sa rodina presťahovala do Levoče. Študoval v Levoči (nemecké gymnázium), Prešove, Trnave (arcibiskupské hlavné gymnázium - tu maturoval). Medzi 1869-73 študoval právo a štatistiku v Budapešti. V roku 1869 začal pracovať na štatistickom oddelení Ministerstva pôdohospodárstva, priemyslu a obchodu a dokončil kurz štatistiky. Od roku 1871 bol praktikantom Štátneho štatistického úradu, od roku 1888 bol jeho podriaditeľom. V roku 1874 získal doktoranský a právnický diplom. V roku 1876 sa zúčastnil budapeštianskeho medzinárodného štatistického kongresu ako pomocný koncipista. V roku 1878 ho mobilizovali kvôli bosnianskej vojny.
Keď sa vrátil, vzal si za ženu Alžbetu Podhorszkú, dcéru Juraja Podhorszkyho, podžupana Hontianskej župy. V roku 1881 bol tajomn&kom ministra. Jeho prvú štúdiu vydal v roku 1882 časopis Budapesti Szemle.
V roku 1883 dostal za svoju prácu akademickú odmenu. Od 14. júla 1892 bol ministerským radcom a riaditeľom Štátneho štatistického úradu.
Zreformoval a stabilizoval pozíciu maďarskej štatistiky. V roku 1888 sa stal korešpondentom Maďarskej akadémie Vied a od roku 1892 jej riadnym členom. V roku 1898 postavil budovu Štatistického úradu zo štátneho rozpočtu. Medzi 1889-1895 bol redaktorom novín Kézgazdasági Szemle. Zomrel 12. februára 1901 v Budapešti. Je pochovaný v Lontove v rodinnom hrobe. Jeho články vyšli v časopisoch Nemzetgazdasági Szemle, Budapesti Szemle a Közgazdasági Szemle.
Bol členom Medzinárodnej štatistickej inštitúcie a viacerých maďarských a zahraničných spoločností. Zmodernizoval metodiku sčítania ľudu a zbierania miestnych názvov, založil inštitúciu vládneho hlásenia, vytvoril poľnohospodársku štatistiku, zorganizoval prvé celoštátne sčítanie Rómov a zaoberal sa s dôležitosťou a úlohou trestnej štatistiky.

Diela:
·   Magyarország műveltségi állapotai (1882)
·   Népünk hivatása és foglalkozása az 1880-ban végrehajtott számlálás szerint (1882)
·  A  Szent István korona országainak népessége (1882)
·  A községek háztartása és pótadójuk 1881-ben (1883)
·  A községi pénzügy főbb eredményei hazánkban (1883)
·  Hazánk bűnügyi statisztikája, 1873-80 (1883)
·  Tanulmányok népünk életviszonyairól (1884)
·  A nemzetiség (1884)
·  Magyarország népességének megoszlása (1884)
·  Magyarország népességi statisztikája (1884)
·  Magyarország háziipara az 1884. év elején (1885)
·  Magyarország malomipara 1885. év elején (1885)
·  Magyarország iparstatisztikája 1885-ben (1886)
·  Fogházaink állapota (1887)
·  A fonó- és szövőipar szerepe áruforgalmunkban és teendőink (1889)
·  Adatok a fonó- és szövőipar állása és forgalmáról (1889)
·  Néhány szó jövő népszámlálásunkról (1890)
·  A kereskedelemügyi miniszternek 1889. évi működéséről a törvényhozás elé terjesztett jelentése (1890)
·  A vasutak szerepe állami háztartásunkban (1891)
·  Statisztika és logika (1891)
·  A magyar korona országainak helységnévtára (1892)
·  Keleti Károly emlékezete (1892)
·   Emlékbeszéd Keleti Károly fölött (1893)
·   Az államtudományok oktatása és állami életünk igényei (1894)
·   Az új agrár statisztika (1894)
·  Értelmiségünk és a magyarság (1894)
·  Az ezredéves magyar állam és népe (1896)

Jekelfalussy, Ľudovít (1848-1911)
Narodil sa 1. októbra 1848 v obci Sačurov (okres Vranov nad Topľou) v Zemplínskej Župe. Jeho starý otec, Jozef Jekelfalussy, cisársky a kráľovský komorník, prispel 20000 forintmi k založeniu Akademii Ludovika a daroval 10000 forintov pre Národné múzeum a Národné divadlo. 16. septembra 1869 ho zaradili do prešovského domobraneckého práporu č.37. 24. októbra 1869 ho vymenovali za poručíka. Medzi 1876-78 študoval na vojenskej škole. Medzi 1879-80 pôsobil ako učiteľ na Akademii Ludovika, neskôr sa dostal na oddelenie Ministerstva národnej obrany. V roku 1890 ho vymenovali za plukovníka, 16. októbra 1892 za veliteľa szatmárskeho domobraneckého pešieho pluhu č. 12. Vtedy ho odmenili Železnou korunou. V roku 1896 sa stal generálmajorom, po troch rokoch ho vymenovali za veliteľa székesfehérvárskeho domobraneckého okresu č. 5. V roku 1901 ho vyznamenal Jozef František. V roku 1905 bol vymenovaný za cisárskeho a kráľovského podmaršala. Bol členom Ústavnej strany. V roku 1906 bol poslancom za Zvolenský kraj. Medzi 1906-10 bol ministrom národnej obrany vo Wekerlovom kabinete. Zomrel v roku 1911. Mal kaštieľ v Lontove, je pochovaný na tamojšom cintoríne v rodinnej hrobke.

Kaas, barón Ivor (1842-1910)

Jeho otec, barón Eduard Kaas bol nadporučíkom jazdeckého pluku Walmoden. Jeho matka, Ida Ivánka bola sestra Žigmunda a Imricha Ivánku. Jeho manželkou bola Helena Lónyay (1848-1934). Jeho synom bol barón Albert Kaas, univerzitný pedagóg. Jeho dcérou bola barónka Klementina Kaas, ktorej manželom bol štátny tajomník Július Ambrózy. Narodil sa 24. januára 1842 v Lontove. Z otcovskej strany pochádza z rodiny dánskeho pôvodu. Rodina sa usadila vo Farmosi (Maďarsko). Do strednej školy chodil do Bratislavy a Szarvasi (Maďarsko). Od roku 1859 študoval právo v Budapešti. 15. marca 1859 ho zadržali počas demonštrácií spolu s niekoľkými mládencami - strávil 7 mesiacov vo väzení v Budíne. Medzi 1863-65 bol zamestnancom jednej banky v Amsterdame. V roku 1866 pracoval v Peštianskom mestskom účtovníctve.
Od decembra 1866 bol spolupracovníkom redakcie časopisu Hont (redaktorom bol Mór Jókai). Od septembra 1867 bol spolupracovníkom časopisu Hazánk (redaktorom bol barón Fridrich Podmanyiczky). Medzi 1868-70 sa zúčastnil na východno ázijskej expedícii. Od roku 1870 bol koncipistom tlačovej kancelárie premiéra. Medzi 1871-75 bol spolupracovníkom časopisu Reform. Od 1875 až do 1895 bol hlavným spolupracovníkom časopisu Pesti Napló. Od roku 1875 bol poslancom národnej rady za volebný obvod Hátszeg.
Od r. 1888 až 1892 zastupoval budapeštiansku mestskú časť š. IV., od r. 1903 Nyitrazsámbokrétsky volebný obvod v parlamente. Od roku 1881 bol hlavným spolupracovníkom časopisu Budapesti hírlap. Od roku 1903 bol spolupracovníkom Ústavy. Jeho články vyšli v maďarských časopisoch Magyar Állam, Tiszántúl, a Pressburger Tagblatt a Magyarország. Od roku 1907 bol členom Petőfiho spoločnosti. V r. 1909 získal cenu Žigmunda Bródyho od Akadémie. Zomrel v Budapešti 29. decembra 1910, kde je aj pochovaný.

Rajner, Pavol (1823-1879)

Narodil sa 28. februára 1823 v Budapešti. Študoval vo Viedni na škole Theresianum. V roku 1844 bol praktikantom dvornej kancelárie, potom sa stal jej čestným koncipistom. V roku 1848 bol koncipistom Ministerstva pôdohospodárstva, priemyslu a obchodu, počas bojov za slobodu bol vojenským pomocníkom Imricha Ivánku a Richarda Guyona. V roku 1861 bol podžupanom Hontianskej župy. Od roku 1865 bol poslancom národnej rady za volebný obvod Šahy. V roku 1867 bol kráľovským komisárom Hevešskej župy. V roku 1868 bol hlavným županom Baršskej župy. Od 21. októbra 1869 do 10. februára 1871 bol ministrom vnútra v Andrássyho kabinete. Kvôli vážnej nervovej chorobe odstúpil z funkcie, ale ako verný člen strany Deáka sa naďalej aktívne zapájal do verejného života. Počas volieb v roku 1872 bol členom výkonnej komisie strany. Po voľbách sa presťahoval do Lontova k jednému príbuznému, kde 9. septembra 1879 spáchal samovraždu. Je pochovaný v Lontove vedľa kostola.

Rakovszky, Vojtech (1860-1916)

Narodil sa v Bratislave v r. 1860. Stredoškolské a právnické vzdelanie získal v Bratislave, po čom si zvolil prácu v diplomacií. Najskôr pôsobil v Egypte v tamojšej diplomatickej agende Rakúsko-uhorskej monarchie. Neskôr sa zúčastnil na študijnej ceste v Zanzibare. Vtedy na návrh princa Bismarcka ho minister zahraničných vecí Kálnoky zadelil k nemeckému admirálovi Knorrovi, kto urovnal rozpory medzi Nemeckom a zanzibárskym sultánom. Dohodu medzi stranami koncipoval Rakovszky. Potom sa stal charge d´affairs Rakúsko-uhorského veľvyslanectva v Teheráne, na žiadosť ministra zahraničných vecí Kállayho ho zadelili do bosnianskeho oddelenia spoločného ministerstva financií. Z poverenia Kállayho odcestoval do Perzie a Beludžistanu zbierať moslimské umelecké predmety pre múzeum v Sarajeve. Neskôr zase bol vyslaný do Ázie naskúmanie chovu koní na východe. Potom pracoval na veľvyslanectvách v Konstantinopole a Belehrade, neskôr v Káhire a Buenos Aires, po čom sa zúčastnil na ceste okolo sveta.
Zreorganizoval rakúsko-uhorský diplomatický a konzulárny zbor v Strednej a Južnej Amerike. Potom sa dostal na veľvyslanecstvo v Paríži, a tu pracoval ako druhotriedny, neskôr ako prvotriedny radca. Hovoril po maďarsky, nemecky, francúzsky, taliansky, španielsky, anglicky, perzsky, arabsky, turecky. O svojich cestách prednášal v Štátnom Kasíne v r. 1894. Vo voľbách v r. 1906 ho zvolili za poslanca v kraji Žabokreky nad Nitrou (okres Partizánske). V r. 1910 bol zvolený v kraji Keszthely (Maďarsko). Jedným z jeho bydlísk bola aj kúria Rakovszkyovcov v Lontove, ktorá bola známa vďaka svojej knižnici: mala vyše 8000 diel, medzi nimi 49 prvotlačí. Zomrel v septembri v r. 1916.

Rakovszky, Štefan (1832-1891)
Narodil sa 16. júna 1832 v Bratislave. Je synom Štefana Rakovszkyho, kráľovského tabuľového prisediaceho a Seraphiny Gasznerovej. Po štúdiach hospodáril v Lontove. Bol rytierom pápežskej rehole svätého Gregora. Zomrel 28. decembra 1891 v Bratislave.

Jeho články:
·  Hont vármegye régi tisztviselőinek emlékezete (1860, Új Magyar Múzeum)
·  Sághi prépostság emlékezete (1863, Magyar Sion)
·  Pozsony egyházai (1865, Magyar Sion)
·  Drégely vára emlékezete (1862, Magyar Tudományos Értekező)
·  Pozsonyiak két régi egyháza: Szent Lőrinczről nevezett egyház és a Szent Mihályról nevezett egyház (1862, Magyar Tudományos Értekező)
·  Torna várának történeti vázlata (1862, Magyar Tudományos Értekező)
·  Adalékok a magyar ágyúk történetéhez (1875, Századok)
·  Alterthümliche Überliefereungen von Pressburg (Pressburger Zeitung)

Diela:
·  Pozsony sz. k. város rövid története (1865, Bratislava)
·  Das Pressburg Rathhaus und der Stadtrath, dessen Geschichte, Entwickelung und Verhältnisse im Mittelalter. Nach archivalischen Quellen zusammengestellt aus den alterthümlichen Überlieferungen von Pressburg(1872, Bratislava)

Szeniczey, Ján (1824-?)
Narodil sa 18. februára v obci Drégelypalánk (Maďarsko). Študoval v Leviciach (1938) a v Bratislave (1839-1840). Potom ho vzali medzi ostrihomských seminaristov. Filozofiu študoval v Trnave. Od r. 1845 bol gazdovským praktikantom v meste Keszthely (Maďarsko). Medzi 1846-47 získal v Pešti veterinárske vzdelanie. Od októbra 1847 pôsobil u grófa Mikloša Forgácha ako hospodársky pisár. V r. 1848 vstúpil medzi domobrancov. V r. 1850-51 počas dobytčieho moru pôsobil ako veterinár. Medzi 1852-56 pracoval v Lontove. 1. januára 1857 prevzal od Gabriela Lónyayho hospodárstvo v Nagylónyi (Maďarsko).

Teichmann, Viliam (1898-1967)

Narodil sa 29. októbra 1898 v českom meste Ústi nad Labem. V roku 1920 študoval vo Viedni na Vysokej škole poľnohospodárskej. V roku 1922 kvôli finančným problémom prerušil štúdium a prijal prácu v Tornyospálci (Maďarsko) na Eszényiho farme, kde pestovali zemiaky. V roku 1924 pokračoval vo svojom vysokoškolskom štúdiu, v roku 1926 zčložil štátnice a vrátil sa ako poľnohospodársky inžinier do Tornyospálce. V roku 1927 pracoval v redakcii odborného časopisu Der Pionier. V roku 1928 sa dostal do Lontova na farmu šľachtenia rastlín, kde sa zaoberal so šľachtením zemiaka, raže, pšenice a lucerny. V roku 1929 sa vrátil do Tornyospálce a do roku 1939 bol riaditeľom tunajšieho majetku. V roku 1939 sa dostal na majetok Újberek v Tolnianskej župe. V roku 1943 založil v Kisvárde (Maďarsko) šľachtiteľskú farmu zemiakov, ktorú riadil do roku 1947 a potom až do smrti bol riaditeľom majetku šľachtenia rastlín v Kisvárde. Bol členom výboru šľachtenia rastlín Maďarskej akadémie vied. Zomrel 20. júla 1967 v Debrecíne (Maďarsko).

Diela
·  A burgonyavédelem legfőbb szabályai (1953)
·  Burgonyatermesztés (1954)

Thék, Ondrej (1842-1919)

Narodil sa 1. novembra 1842 v meste Orosháza (Maďarsko). Po základnej škole sa učil stolárstvo. Bol spolu učňom Michala Munkáchyho v dielni Langi v Békéšskej Čabe (Maďarsko). Neskôr šiel najprv do Budapešti, potom okolo 1860 do Paríža, kde sa zaoberal so skúmaním výroby umeleckého nábytku. Keď sa vrátil do Budapešti, otvoril jednu skromnú dielňu. Po niekoľkých rokoch kúpil závod Tauszig v Budapešti, ktorý potom rozšíril na fabriku so stovkami pracovníkmi a využívajúcu parné stroje. Fabrika na rok 1885 sa stala najväčšou a najlepšie zariadenou továrňou v Maďarsku. Svoju činnosť rozšírila o výrobu klavírov a s tým sa stala ich prvým maďarským výrobcom. Oni zhotovovali nábytok Opery, Burzy, paláca Károlyiho a Wenckheima, ďalej jedálny nábytok Paláca Andrássyho v Budíne. V roku 1896 si kúpil majetok v Lontove. Od Majthényiovcov si odkúpil kaštieľ Szentiványiovcov. Od roku 1897 bol podpredsedom Štátneho priemyselného spolku. V Orosháze v roku 1902 založil učňovskú školu a prvé učňovské združenie. Bol predsedom Štátnej aliancie priemyselného zboru a Budapeštianskej obchodnej a priemyselnej komory. Zomrel 8. júna 1919 v Budapešti. Po jeho smrti sa presťahovala fabrika do ulice Tűzoltó a v roku 1938 definitívne zanikla.

Zdroj: Podklady od obce