Mokrá Lúka - Kultúrne dedičstvo

Pamiatky     Tradície     Významné osobnosti

Pamiatky

Kostol evanjelický tolerančný z roku 1785,
Kostol rímskokatolícky z roku 1902, použitie barokového zariadenia a dreveného maľovaného stropu pôvodného kostola z prvej štvrtiny 18. storočia.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť

Tradície

Veľké bohatstvo ľudovej múdrosti sa zachovalo v rozličných formách ľudovej slovesnosti (rozprávky, porekadlá, hádanky, vyčítanky, texty ľudových piesní, ľudových balád v ľudových zvykoch, obyčajoch i pranostikách).

Región Gemera i Muránskej doliny zahŕňa veľké duchovné bohatstvo. Jeho korene siahajú ďaleko do minulosti. Odovzdávali sa z pokolenia na pokolenie. Niekde sa zachovávajú až dodnes alebo ich súčasníkom približujú vo svojich vystúpeniach už iba folklórne súbory. Väčšina ľudovej kultúry, zvykov a obyčajov sa viaže na kresťanské sviatky, prípadne na ďalšie významné udalosti v živote človeka. Veľa zvykov, obyčajov i piesní sa uchovalo aj v súvislosti s cyklom ročných období, aj s postupmi poľnohospodárskych prác. Veľa z týchto ľudových zvyklostí je v rôznych lokalitách Slovenska podobných. Len nárečovým podfarbením sa vzájomne líšia. Tak je tomu aj v mestách a obciach Muránskej doliny.

V minulosti sa v obci Mokrá Lúka udržiavali írečité zvyky. Najdlhšie sa udržali svadobné zvyky, stavanie májov, veľkonočná polievačka a vianočné zvyky.

Svadobné zvyky

Mladí ľudia uzatvárali manželstvá v rôznom veku, ale často pri výbere partnerov rozhodovali rodičia, pričom najväčší význam pripisovali majetku. Mladí ľudia sa najčastejšie zoznamovali na zábavách, na priadkach, pri práci, na spoločných rodinných oslavách (svadba, krstiny, hostiny). Keď dvaja mladí ľudia zistili, že sú si blízki, oznámili to svojim rodičom. Potom rodičia mládenca alebo niekto veľmi blízky z rodiny prišiel do domu dievčaťa na pytačky. Bolo to prvé stretnutie zástupcov obidvoch rodín. Keď bola ''ruka v rukáve'', pristúpilo sa k podrobnostiam (kde sa bude bývať, aké bude veno z jednej a druhej strany). Tu sa dohodlo približne aj o ohláškach, o zásnubách a o termíne svadby.

Zásnuby - prstenkovaška

Mladoženáč, rodičia, starí rodičia, súrodenci, niekedy aj krstní rodičia v dohodnutom termíne navštívili dom budúcej nevesty. Tu ich čakalo podobné rodinné osadenstvo. Táto slávnostná udalosť okrem nasadenia prsteňov a pohostenia bola zaujímavá tým, že rodiny sa vzájomne obdarovali. Ešte pred zavedením používania prsteňov prsteň nahradzoval vyšívaný šurc. Prstene s očkom sa používali od roku 1890. Zlaté snubné prstene prišli do módy až po roku 1918. V čase zásnub prišla pod okná mládež a trepala hlinenými hrncami. V hrncoch bol aj popol a ten narobil v dome veľký neporiadok. Robili sa aj iné nezbedy. Na zásnubách sa dohodol aj možný termín svadby.

Ohlášky

Ohlášky boli zverejnením termínu svadby v miestnom evanjelickom kostole. Konali sa trikrát, zvyčajne po kázni. Uvádzali sa mená snúbencov, termín a miesto svadby. Zároveň sa oznamovali aj milodary, ktorými svadobčania prispeli na cirkev.

Prenášanie perín

Počas týždňa pred svadbou bolo zvykom, že sa prenášali alebo prevážali periny do domu ženícha. Ozdobený voz, kone s mašľami a zvončekmi, na rebriňáku periny a ženy, ktoré spievali príležitostné predsvadobné piesne. Keď nebol voz, periny prenášali ženy na chrbtoch vo veľkých bielych pamukových plachtách. Zvyčajne tento sprievod prešiel celou dedinou. Týmto prenášaním perín oznamovali verejnosti blížiacu sa svadbu.

Pozývanie na svadbu

Pozývanie na svadbu sa konalo týždeň pred svadbou. Družba s družicou chodili po domoch a pozývali príbuzných, susedovcov, kamarátov a kamarátky na svadobnú hostinu. Uchovalo sa slovné znenie pozývania: ''Milí priatelia, ráčte nám odpustiť, že sme do vášho príbytku vstúpili. Neprišli sme z vôle našej, ale z vôle mladej nevesty, ženícha (uviedli mená budúcich mladomanželov), ktorá sa strojí stav dievčenský, mládenecký na stav manželský premeniť, pričom vás prosí, aby ste sa aj vy tohoto významného aktu s celou rodinou zúčastnili.'' Družbovia chodili s družbovskou ozdobenou palicou.

Príprava na svadobnú hostinu

Rodiny z obidvoch strán sa na túto udalosť dlho pripravovali. Zo zachovalých zvykov bolo typické ''robenie gágoríkov'' do kuracej polievky. Gágoríky sa robili z tenko rozvaľkaného vaječného cesta. Cesto bolo rozkrájané na malé štvorčeky, ktoré sa pomocou vretena stáčali na brde do tvaru trubičky. Takto skrútená cestovina mala vrúbkovaný vzhľad a bola v polievke veľmi chutná. Gágoríky robili družice a ženy z príbuzenstva osobitne v dome nevesty a ženícha. Asi týždeň pred svadbou sa už piekli koláče a veľké pletence, a to v peci na chlieb, zákusky, zabila sa ošípaná, niekde teľa. Pripravoval sa aj dom, gruntovalo sa v každej miestnosti. Čistilo sa aj okolie domu. V predvečer svadby doniesli novomanželom svadobný dar, torty, zákusky, koláče.

Večer pred svadbou prebiehala rozlúčka s mladuchou a mladoženáčom. V predvečer svadby zišli sa dievčatá, najmä kamarátky, pod oknami mladuchy. So spevom sa rozlúčili s vydávajúcou sa dievčinou, ich kamarátkou. Po niekoľkých piesňach ich pozvali do domu, kde bolo prichystané pohostenie. Spev pokračoval aj v dome. Po slovách rozlúčky, ktoré zvyčajne povedala najlepšia kamarátka, nastávajúca nevesta každú dievčinu pobozkala a obdarovala ju kúskom koláča s hrozienkami, kúskom makovej alebo orechovej kvaky.

Podobný priebeh mala aj rozlúčka s mladoženáčom. Volalo sa to ''parobskia''. Asi preto, že sa ho zúčastňovali parobce, kamaráti z obce. Títo prišli do domu budúceho ženícha, sadli si za sviatočne prestretý stôl. Na stole bolo viac pálenky a vína ako v dome nevesty. Spev sa ozýval dedinou celý večer.

V súčasnosti tento zvyk prešiel z domácností do miestneho pohostinstva, kde celý cech večera platí mládencom mladoženáč.

Deň svadby

Nadišiel dlho pripravovaný a túžobne očakávaný deň. Svadobný akt v kostole a svadobná hostina mali svojich aktérov. Najdôležitejšiu úlohu spĺňali starejší, prvá družica a prvý družba. Ich úlohou bolo organizovať priebeh svadobného dňa alebo dní. Asi hodinu pred svadobným obradom sa schádzali svadobní hostia. Po privítaní družičky mládencov i mužov ozdobili pierkami. Poskytli im aj malé občerstvenie. V určený čas priešiel svadobný sprievod z domu ženícha do domu nevesty. Starejší od ženícha vtipným príhovorom oznámil cieľ návštevy. Starejší nevesty taktiež vtipne odpovedal: ''Preto, že vás za dobrých ľudí a priateľov uznávame, dvere vám otvárame a srdečne vás v dome nevesty vítame. Vaše prianie si radi vypočujeme.''

Ďalej akt pokračoval vypýtaním nevesty, jej hľadaním medzi preoblečenými mladými dievčatami alebo ženami. Zvyčajne tú svoju vyvolenú našiel ženích až na tretí raz. Nasledovala rozlúčka mladuchy so svojimi rodičmi a najbližšími príbuznými - starejší opäť oslovil všetkých prítomných: ''Prišla tá chvíľa, aby sme v ceste pokračovali a mladých našich na svadobný obrad odprevadili.''

Po východe nevesty z domu začali zvoniť zvony a svadobčania sa zvyčajne v sprievode cigánskej hudby vydali smerom ku kostolu. V prípade, že ženích bol z inej dediny alebo mesta, svadobčania prichádzali na vozoch. Sobáš sa konal vždy v bydlisku nevesty. Sobášny obrad sa riadil svojimi cirkevnými predpismi.

Sprievod svadobčanov sprevádzali obdivovatelia. Poverení svadobčania ponúkali koláčmi a pálenkou.

V prípade, že ženích nebýval v obci, musel pred odchodom z obce pri pretiahnutej reťazi zaplatiť za nevestu výkupné (peniaze i nejakú pálenku).

Svadobná hostina sa začala privítaním mladomanželov na schodoch domu ženícha. Tu mladomanželom podali lyžičku s medom (aby mali život sladký), hádzali pred nich obilie a drobné peniaze (aby boli bohatí), pustili na zem hlinenú nadobu, ktorá sa rozbila (aby črepiny prinášali mladý šťastie). Potom všetci svadobní hostia zasadli za bohato prestretý stôl. Zavrch stola mladomanželia, ich rodičia, starejší. Svadobnú hostinu otvoril starejší. Polievku s gágoríkmi doniesol prvý družba so slovami: ''Tu sa nesie polievočka, kohútik aj sliepočka, dobrý pozor dávajte a do misky a tanierov sa dívajte ... Želám vám všetkým dobrú chuť!''

Svadobná hostina pozostávala z niekoľkých chodov. Potom až do polnoci sa striedavo jedlo a zabávalo. Takýto priebeh mala svadobná hostina aj v dome nevesty.

Zavíješka

Krátko pred polnocou sa svadobčanky od nevesty i od ženícha stretli v osobitnej miestnosti. Tu odstrojili mladuchu zo svadobných šiat. Namiesto čepca sa neveste uviazala šatka. Veniec z hlavy neveste dával dole prvý družba za spevu, smiechotu a vtipov všetkých prítomných žien. Po zavití (preoblečení) prvý družba priviedol nevestu medzi zabávajúcich sa svadobčanov, kde bol vyhlásený tanec ''Šijä mladá''.

Polnočný tanec

Poverený svadobčan vyhlásil po polnoci tanec s mladou. Tento tanec bol vlastne tanec každého účastníka svadby s nevestou. Za tanec, pri zvolaní šijä mladá, sa platí. Svadobčania dali na tanier peniaze a urobili niekoľko tanečných krokov vo svižnom rytme s mladuchou. Potom odchádzali k stolu, kde mali pripravený štamperlík obľúbenej pálenky. Posledným tanečníkom bol mladý ženích. On na tanier zvyčajne dal najviac peňazí a nevestu po krátkom tanci odniesol do inej miestnosti. Tu doniesli aj tanier s peniazmi. Peniaze vyzbierané v tomto tanci patrili mladým. Boli to ich prvé spoločné financie na ďalšie gazdovanie. Keď bola svadba na dvoch miestach, tak sa v tomto tanci zúčastnili aj svadobní hostia z domu nevesty.

Svadobná hostina pokračovala podaním kapustnice a tancom až do rána. Svadobčania často prechádzali z domu ženícha do domu nevesty a opačne. Na svoje si prišli aj tí, čo sa na svadbu pozerali pod oknom. Dostali vypiť, aj koláče. Pri odchode svadobčanov zo svadby, každý dostal zo svadby aj výslužku.

Od 50. rokov sa však už svadby konajú spoločne na jednom spoločnom mieste, v kultúrnom dome, v reštaurácii, v hoteli a podobne. V súčasnosti sa ešte zachovávajú základné svadobné zvyky.

Narodenie dieťaťa - krstiny

Krstiny boli a sú ďalšou významnou udalosťou v rodine. Veď na svet prišiel nový potomok. V obidvoch rodinách mladomanželov zavládla veľká radosť. Pôrod dieťaťa prevádzala doma žena z dediny, ktorú volali baba. Len niekedy volali k pôrodu lekára. Rodiť v nemocnici sa začalo až od 50. rokov 20. storočia. Malé dievča alebo chlapec boli stredobodom pozornosti rodiny a okolia. Každý, kto ho prvýkrát videl, popľul, aby odohnal nešťastie od malého človiečika. Rodičia vybrali pre svoje dieťa krstných rodičov. Zvyčajne jeden krstný bol, resp. je zo strany rodiny matky, druhý zo strany rodiny otca.

Krstná mať v sprievode blízkej rodiny niesla/nesie dieťa do kostola na pokrstenie. V kostole sa prevedie akt krstu, aj vácka. Vácka bol/je rozhovor farára pri krste s matkou dieťaťa. Po krste bývala v dome rodičov hostina. Podávali sa okrem jedla a pálenky aj buchty, ale najmä pankúšky, t. j. veľmi trváce sladké pečivo. Cesto z mnohých vajec sa rozvaľkalo do okrúhla a vyprážalo sa v okrúhlej rajnici v horúcej masti. Vychladnuté pankúšky sa silno pocukrovali práškovým cukrom. Dieťa dostávalo/dostáva aj rôzne darčeky (peniaze, výbavu, oblečenie). V každom dome mali pre dieťa pripravenú aj drevenú kolísku, niekedy tento účel urobila plachta zavesená na hradách v dome.

Pohreb

Keď niekto v rodine zomrel, ihneď zastavili hodiny, aby vraj mŕtveho neprebudili, ale aj preto, že mu už udrela posledná hodina. Zakryli tiež zrkadlo. Zvesť o úmrtí sa verejnosti dávala na vedomie zvonením umieráčika. Zvyčajne zvonili dvakrát - o desiatej a o pätnástej hodine. V túto dobu prichádzali pozrieť a rozlúčiť sa s mŕtvym najbližší. Mŕtvola ležala v najväčšej miestnosti domu v truhle, ktorú nikdy nešli kupovať najbližší príbuzní. Mŕtvemu podviazali bradu, obliekli a uložili jeho obľúbené veci. Večer sa pri ňom konalo tzv. posedenie s nábožným spevom a modlitbami. Pri odchode z posedenia domáci ponúkali štamperlík a zákusky za vyjadrenú sústrasť a účasť na posedení. Dnes sa tieto posedenia robia v dome smútku za účasti farára, kantora alebo len pri smútočnej hudbe. Občania boli/sú pochovávaní na evanjelickom alebo katolíckom cintoríne. V minulosti mala obec hrobára. Neskoršie hroby kopali kamaráti alebo najbližší príbuzní. V súčasnosti sa robia hrobky pred smrťou, aby, keď príde tá smutná chvíľa, príbuzní nemali veľmi veľké starosti. Na pohreboch sa zhromaždila skoro celá dedina, známi, príbuzní z okolia i spolupracovníci. Robili sa cirkevné pohreby najprv na dvore, pozdejšie v kostole a teraz v dome smútku. Farár urobí obrad za sprievodu organu, niekedy v doprovode spevokolu. Farár okrem slova božieho urobí krátku rozlúčku s mŕtvym, ktorý sa prostredníctvom farára rozlúči s najbližšou rodinou. Keď je pohreb občiansky, miesto kňaza vedie pohreb poverený rečník SPOZu. Niekedy sa s mŕtvym rozlúčia aj predstavitelia zamestnávateľa alebo obce, kde krátko zhodnotia život zomrelého, vzdajú mu úctu a zaželajú sladký odpočinok v rodnej zemi. Truhlu nesú najčastejšie kamaráti, susedovci, príbuzní, pri starších ľuďoch už ich deti alebo vnuci. Po pohrebe býva kar. Tu niekto z príbuzných zomrelého poďakuje príbuzným, známym, spolupracovníkom (najmä ľuďom, ktorí prišli z iných obcí), že prišli ich (otca, matku, starú matku, brata, sestru) odprevadiť na poslednej ceste.

Najbližšie rodina nosí za zomretým smútok, čo sa prejavuje nosením čierneho odevu (ženy). V tom dome sa do roka zvyčajne nerobila svadba a najbližší príbuzní sa nezvykli zúčastňovať na podujatiach so spevom a tancom.

Zvyky a obyčaje

Zvyky a obyčaje siahajú ďaleko do histórie. Boli súčasťou života obyvateľov obce. Väčšina zvykov, obyčajov sa viaže na kresťanské sviatky, dôležité udalosti v živote človeka, postupom poľnohospodárskych prác i s cyklom ročných období. Niektoré z n ich sa aj dodnes zachovali v povedomí starších občanov. Mnohé zvyky sa zhodujú so zvykmi z iných lokalít. Zaujímavé boli páračky, priadky, regrútske, vianočné a veľkonočné zvyky.

Priadky

Program dlhých zimných večerov vypĺňali priadky. Do vybraného domu sa poschádzali dievčatá s praslicami. Pri svetle petrolejky súkali z konopnej kúdele niť na vreteno. Aby mali dostatok sliniek, ktoré potrebovali pri pradení, jedávali ščiapanky (sušené pokrájané jabĺčka). Podával sa čaj, sladkosti, buchty a varená kukurica.

Na priadkach bolo okrem práce aj veľa zábavy a smiechu. Spievali sa piesne, rozprávali sa príbehy zo života, aj žarty. Najveselšie bolo však vtedy, keď medzi dievčatá zavítali mládenci. Tí dievčatám nedali pokoj. Často ich vyrušovali v práci. Niekedy, keď nechceli prestať priasť, zapálili im aj kúdel. Chlapci prichádzali k dievčatám, aby sa spolu zabavili, požartovali, zaspievali si, aj zatancovali. Známa bola hra na ''visím'', kde dievčinu, ktorá visela, bola oslobodená bozkom mládenca. Niekedy prišli do domu, kde boli priadky s muzikou (harmonika, husle). Signálom pre rozchod z priadok bolo trúbenie a volanie nočného vartáša ...''Odbila dvanásta hodina'' ...

Priadky sa konali najčastejšie v domoch u Repáka, u Ševcov, v Rúdlové, u Héresa. Dievčatá nosili z domu aj drevo do pece, aby im bolo teplo.

Páračky

Páračky sa konali v domoch, kde rástli dievčatá, ktorým sa pripravovala výbava (duchne - periny). Zvyčajne sa robili v najväčšej miestnosti v dome, v izbe. Husacie a kačacie perie sa oddeľovalo od stoniek. Zo začiatku na páračkách bolo ticho. Dievčatá a mladé ženy čakali na rozprávanie príbehov starších páračiek, ktoré toho veľa prežili. Domáca, kde sa páračky robili, prítomné ženy i dievčatá pohostila. Pozdejšie sa páranie stalo len miestom stretávania rodiny mladých.

Regrútske zvyky

Mládenci, ozdobení pierkami a mašľami, ktorí mali nastúpiť na základnú vojenskú službu, chodievali na odvod. V určený deň prešli v sprievode richtára so spevom celou obcou a potom až do odvodného miesta do Revúcej. Ozdoby a mašle pre regrútov pripravovali dievčatá, tie vyvolené. Za to od regrútov, mládencov dostávali šatky. Najznámejšie regrútske piesne boli: ''Koj mi prišla karta ..., V tom kalinovom lese ..., Na Mokrenskom moste ..., Pošúl som na túrni hodžiny bič ..., Mokrou Lúkou teše voda mútna ...''

Taký istý priebeh mal aj príchod z odvodu. Rozdiel bol však v tom, že mládenci boli už v lepšej nálade, oslavovali tí, ktorých odviedli, aj tí, ktorí na odvode neprešli. Pravidelne každý rok regrúti robili svoje regrútske zábavy.

Veľkonočné zvyky

Veľká noc - sviatok príchodu jari a nového života, je zasvätená vzkrieseniu, zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Symbolom týchto sviatkov sú voda, oheň, zeleň, vajíčka. Voda pre svoju očisťujúcu a ozdravujúcu moc, oheň pre zahnanie zlých síl, zeleň má prinavrátiť životnú silu a vajíčko je symbolom znovuzrodenia.

Sprievodným znakom blížiacich sa veľkonočných sviatkov bolo veľké upratovanie, polievačka, bohato prestretý stôl, veľkonočné vajíčka, koláče. Veľká noc sú pohyblivé sviatky. Pripomíname si ich prvú nedeľu po prvom splne Mesiaca, po dni jarnej rovnodennosti. Podľa lunárneho kalendára pripadajú na dni od 22. marca do 25. apríla.

Kúpačka

Mládenci už od skorého rána prichádzali do domov, kde mali dievčatá. Dievčatá zobrali k studni a polievali studenou vodou vedrami. Polievať mali tvár. Dievčatá sa však mykali a chlapci tiež nevedeli často utrafiť. Tak obyčajne bývali mokrí všetci. Dievčatá sa pred kúpačmi skrývali. Vykúpať dievčatá museli do zvonenia na služby Božie. Dnes sa kúpe už jemnejším spôsobom. Chlapci sú rozdelení na partie podľa veku. Oblievajú vodou, ale menšími nádobami. Všetky ženy v dome. Po vode nasleduje kúpanie voňavkami. Po kúpaní kúpačov všade pohostia. Na stole je tradične šunka, zákusky i pálenka. Malým kúpačom s voňavkami sa dáva výslužka. Zvyčajne sú to ozdobené vajíčka, čokoládové zvieratká aj peniaze. Niekedy bol sviatkom aj veľkonočný utorok. Vtedy polievali dievčatá. Striehli na mládencov a oblievali ich vodou. Dievčatá však už za kúpačku nedostali žiadnu odmenu.

Turice - Rusadlä

V tento deň stavali mládenci máje. Pripravili si ich vopred. Narúbali vybrané stromy v lese a znosili na pleciach alebo na voze. V sobotu neskoro večer, zasadili pred dvere svojej vyvolenej pár smriečkov alebo briez.

Zvyk sa zachováva aj dodnes. Brezové máje sa však opierajú o múr alebo strechu domu. Niekedy miesto májov donesú chlapci pekný kvet. Za máje dostávali chlapci odmenu. Nemať postavené máje znamenalo pre dievča určitú hanbu a nezáujem zo strany chlapcov. Brezovými májami sa v tento sviatok ozdobovali aj priestory pred kostolom i vnútro kostola - znamenalo to príchod rodiaceho sa nového života.

Na Ondreja

Na Ondreja sa lialo olovo a varili sa papierové halušky. Mládež, chlapci aj dievčatá, sa zišli v dome, kde zvyčajne chodili na priadky. Posadali si dookola na lavice a v prostriedku bol stolček. Na tento si zvyčajne sadlo najzvedavejšie dievča. Chlapci hriali olovo na lyžičke. Olovo liali cez kľúč do mištičky s vodou. Liali ho nad hlavou uprostred sediacej dievky, ktorá odriekala slová: ''Ondreju, Ondreju, na teba olovo leju, dajže ti mne dneska znati, koho budem muža mati.'' Olovo vytvorilo na vode určitý tvar a podľa jeho tvaru si dievky veštili budúcnosť. Ak olovo vytvorilo tvar prsteňa, znamenalo to, že sa dievka skoro vydá, ak kolísku, že sa prespí atď.

V tento deň sa varili aj tzv. papierové halušky. Do halušiek z múky vložili papierik s krstným menom mládenca. Halušky vhodili do vody. Keď začali vrieť a halušky vychádzali na povrch, vždy iná dievka vychytila halušku. Rýchlo si z halušky vybrala papierik s menom. Tradovalo sa, že dievča sa vydá za mládenca, ktorého si z halušiek vytiahla.

Na Luciu

Na Luciu sa tradovalo, že pôsobili strigy. Táto vymyslená bytosť mala nadprirodzenú silu (odoberala mlieko kravám, nepohodlných ľudí škrtila). Obranou proti pôsobeniu týchto síl bolo robenie krížov cesnakom na maštaľných dverách. Strúčik cesnaku povinne musel v tento večer zjesť každý a tým bol ochránený od moci stríg.

Štedrý deň - Deň Adama a Evy

Na Štedrý deň - 24. 12. - je v obci doteraz taká obyčaj, že deň Adama a Evy berú ako deň začiatočný a prípravný najslávnejším obyčajom a najväčším poverám celého roku, totiž dňom vianočným. Mladí i starí, ktorým je pôst cirkevne predpísaný i nepredpísaný, pôstia. Najmä devojné (dievky na vydaj) nič nejedia od svetu do mrku, aby dobrého muža dostali. Ostatní len málo nemastných pokrmov požívajú preto, aby v hojnosti a blahu štedrovečerné večere čím najviac užili.

Na Štedrý deň s tmou padajúcou na krajinu ticha aj zhon niekoľkodňových príprav utícha. V duši sa rozhostí pokojné rozjímanie. Zvon na zvonili do mrazivého ticha odbíja presný čas. Zvonček na slávnostne prestretom stole zvoláva rodinu.

Štedrý večer

Skôr ako mrak začal padať na zem, pousilovali sa hospodári hojne nakŕmiť a napojiť svoj statok. Súčasne dievky a gazdiná vymietli chyžu. Niekde pod stôl doniesli seno, slamu i poľnohospodárske náradie. Pri podvečernom zvonení prinášali do domov vodu z potoka. Stôl pokryli najčistejším obrusom. Obrus na stole zostal až do Nového roka. Na stole sa doteraz dáva soľ a chlieb, ba i ostané ''dary Božie'': koláče, opekance s makom, jablká, orechy, med, hriatô, víno, niekedy tiež kúsok z každej domácej nevarenej stravy a úrody.

Za štedrovečerný stôl zasadol najskôr hospodár. Okolo neho celá rodina. Nábožne zaspievajú, pomodlia sa a začnú štedrovečernú večeru.

Začalo sa zdravkaním a častovaním sa nápojom i ujedaním koláčov. Najskôr bolo hriatô. Potom hospodár všetkým dobré zdravie a šťastie vinšoval. Za tým doniesla gazdiná na stôl kyslú juchu (kapustnicu) s klobáskou a sušenými hríbami. Po nej sladké opekance. Potom požívali ostatné jedlá. Na konci večere rozdávala gazdiná čeliadke orechy, jablká a medom natreté oplátky. Dievkam na vydaj potierala medom čelo, aby chlapci za nimi chodili. Hospodár každému z rodiny jablko rozkrojil a podľa jadier zdravie v ďalšom roku predpovedal.

Keď sa išlo spať, hospodár každému na čelo kríž medom či medovou pálenkou urobil, tým im dobrú noc a dobré zdravie zaželal. Z tejto slávnostnej večere svoj údel aj statok mal. Cesnak, jablká ba i koláč, opekance odniesol hospodár do jasiel, či do válova.

Po večeri sa premenili príbytky rodín v chrámy modlitieb a spevov. Zvyšok večera strávili spolu zábavkami a hrami.

S vyjdením prvej hviezdy započali Vianoce aj na uliciach. Pastier radosť a veselosť trúbením a plieskaním bičom pred každým domom oznamoval a spolu so ženou vinšoval: ''Pán Boh daj Vám dobrý večer, dobro sčastia. Na statočku rozmnoženia a na dietkach potešenia, na poli úrod, na dvore príplod, aby ste ešte na mnohé roky mohli všetci spolu pri dobrom zdraví a v hojnom božskom požehnaní tieto slávnosti vydržiavať a užívať.''

Po pastierovi chodí celý rad spevákov a vinšovníkov pod obloky a do pitvorov. Zvyčajne sa spievali, resp. spievajú tieto piesne: Tichá noc, Pásli ovce valasi, Čas radosti, veselosti, Narodil sa Kristus pán, veseľme sa a iné.

Spievali a odriekali sa aj rôzne vinšovačky. Napr.: ''Pán Boh Vám poprej ščaslívia svatky, zdravá, šeščá, hojniho božskiho požehnaná, to Vám vinšujemo od miliho pána Boha''.

Deň Božieho narodenia - Krašún

Na deň Božieho narodenia - na ''Krašúna'' (25. 12.) sa ráno umývala celá rodina v prinesenej vode z potoka. Sotva sa začalo brieždiť, začali chodiť po domoch lazníci (Kde večer nestihli, chodili ráno.) Ale aj rodina k rodine a známym posielala lazníkov (nie z núdze, ale z vďaky). Dievčatá sa lazenia zúčastňovali len zriedka. Vinšovanie bolo doménou sviatočne vyobliekaných chlapcov. Známe vinše:

- ''A ja malý žiačik, spievam ako vtáčik, Pána Krista vítam, koláča si pýtam.''

- ''Tam pri kostole, žiaci spievajú, Pána vítajú. Aj ja ho vítam, peniažtek si pýtam.''

- ''Prišol som Vám pekne zavinšovať, aby sťe ma mohli dašim obdarovač, edným grošom alebo dvoma, koj ich máte doma, koj ich nemáte zbohom ostávajte a na mne se nehnevajte.''

- ''Ja mališkí, neveliškí, pítam si jä do kapsiški, kapsiška mi trší, a pes na mne vrší. Ja mališkí-neveliškí, pítam šija do kapsišky, pítam šija, edon zlatí, šva mi bude na zaplatí, na zaplatí mi dajte, zdraví ostávajte, dobria ráno Vám vinšujem.''

- ''Ja malá pána, vítam Krista pána. Vítam ho ja vítam gu nemu sa pítam, Bašík, tetka kolášik, dajťe mi dajťe a na mne se nehnevajte, zdraví ostávajte.''

Za vinše dostávali deti sladké odmeny, koláče, orechy, jablko aj nejaký ten groš. Rodiny mali radi len mladých lazníkov, domnievajúc sa, že mladí zdravie a život do domov prinášajú. Laziť, vinšovať sa chodilo len do tretieho zvonenia. Potom rodiny odchádzali do kostolov na slávnostné služby božie. Na Vianoce chodili po domoch betlehemci. Na Štedrý večer a na Vianoce platilo, že každý statočný človek doma sedí.

Nový rok

Podobne slávnostný ráz, zvonenie a spievanie na túrni, lazenie a koledovanie sa zachovávalo aj pri vítaní Nového roka:

- ''Vinšujem Vám - Nový rok, aby vám odpadol z pece bok a z prípecka rúra, aby ste na teraz na rok buli hrubá, alebo aby ste na teraz na rok porodili syna, aby se vám otelila kraviška, aby se vám oprasila sviniška.''

- ''Jä mališkí pospevujem, každú noc se posikujem, aj f pondelok aj fo ftorok, vitrhnite mi von kolok.'' '' Vinšujem smele všetkým veselé, sedliakom vrece plné na plece, pastierom kaše a kravám paše, sviniam žaluďu, že tučné budú.''

- ''Nech vás Boh živí, kým budú slivi a koj budú čerešne, nech vás aj čert vezme.'' ,, Vinšujem Vám všetky vinše, prisahám vám že už neviam inšie.''

Svoje spôsoby uctievania Vianoc a Nového roka si udržujú aj jednotlivé cirkvi.

Ľudová pranostika

Mokrolúčania si podľa cirkevného roka, rôznych prírodných javov a podľa starých povier ustálili aj svoj ľudový kalendár, ktorý obsahoval známe i špeciálne pranostiky (predpovede počasia). Podľa neho si upravovali svoj rodinný a občiansky život a zadeľovali svoje domáce a poľné práce.

Deň sa díži na Nový rok o kurecí krok.
Na tri krále o krok dále.
Ak je pekne na Hromnice (2. 2.), bude zimy ešte více.
Matej (24. 2.) ľady láme, ak ich niet, tak ich robí.
Koľko krkajú žaby pred Jurom, toľko mlčia po ňom.
Mokrý a studený máj, sedliakovi v stodole raj.
Pankrác, Servác, Bonifác sú zmrzlí muži.
Medardova kvapka 40 dní kvapká.
Svätý Martin na bielom koni chodí (11. 11.)
Aké je počasie od Lucie do Vianoc, také bude počasie počas celého roka.
Keď kohútí spievajú, večer bude pršať.
Ak láme noha, ruka, príde k zmene počasia.
Ak sú červené zore, bude vietor.
Ak mačkám hustne srsť, bude tuhá zima.
Keď na Jozefa prší, krompele hnijú.
Suchý apríl, mokrý máj, bude žito ani háj.
Keď kohútí kikiríkajú, očakáva sa veľký dážď.
Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc.
Keď je na starý rok jasno, bude v stodolách prázdno.
Keď v apríli hojne vietor duje, stodola sa naplňuje.
Aká jeseň taká jar.
Na svätého Jána otvára sa letu brána.
Ak v máji neprší, jún to zavŕši.
Keď sa cez Fašiangy mačka na slnd opeká, potom v pôste za kachle uteká.
Keď sú vo februári mláčky, budú neskoré oračky.
Mnoho snehu, mnoho sena.
Lepšie je, keď ťa zima chveje, než marcové slnko hreje.
Marec bez vody, apríl bez trávy.
Na Gregora prvý pluh do dvora.
Ak je október zelený, bude január studený.
Keď lastovičky nízko lietajú, bude vietor a dážď.
Panny Márie narodenie (8. 9.), lastovičiek rozlúčenie.
Ak sa osy v septembri tlačia do príbytkov, bude dlhá zima.
Dážď, ktorý v auguste doobeda prší, skôr ako obed minie, sa vysuší.
Na Hromnice koniec sanice.
Svätá Anna chladná z rána.
Čím viac húb, tým tuhšia zima.
Keď má cibuľa málo šúp, bude slabšia zima, a keď veľa, zima bude tuhá.
Peter a Pavol huby sejú.
Na Petra a Pavla, keď deň je jasný a čistý, rok úrodný bude istý.
Keď zaplače Margita, bude dažďov do sýta. Svätá Margita volá žencov do žita.
Katarína na ľade, Vianoce na blate alebo opačne Katarína na blate, Vianoce na ľade.
Na svätú Katarínu schovajme sa pod perinu.
Január dobrý je, ak chotár biely je.
V januári sneh a blato, vo februári mnoho mrazov za to.
Akjesto trávy v januári, nebude jej v máji.
Svätá Barbora ťahá sane do dvora.
Keď v decembri mrzne, sneží, úrodný rok za tým beží.
Ak v novembri sneh padá do blata, bude na ozimnom poli veľká strata.

Nárečie

Nárečie v Mokrej Lúke patrí do oblasti Stredného Gemera, do podskupiny nárečí Muránskej doliny tzv. mokrolúcko-turčianske nárečie. Jeho typickým znakom je používanie slovka šva, mäkkého d'e, ťe, ne, ľe, slovíčok koj, búl, skracovanie slov (ta hor, tu taló).

Výskumom tohto nárečia sa zaoberali viacerí jazykovedci. Najznámejšia práca je z roku 1923, keď nárečie v obci Mokrá Lúka a Revúcka podrobne rozobral holandský lingvista A. E. Boytelse ako štipendista vlády Československa. Jeho štúdia vyšla v roku 1929 pod názvom Dve gemerské nárečia (Zwei Gemer Mundarten) vo vestníku Kráľovskej českej spoločnosti náuk, str.1 - 122. Bola to jedna z najlepších a najrozsiahlejších štúdií o stredogemerských nárečiach.

Ďalší podrobný výskum nárečí robili aj Š. Tóbik a Jozef Orlovský, ktorí ho opísali v knihách Stredogemerské nárečia a Členenie a charakteristika gemerských nárečí.

O tom, že toto nárečie je naozaj zaujímavé, svedčia aj tieto príklady (rozpráva Juraj Balážik v roku 1974, vtedy 84-ročný občan Mokrej Lúky):

''Tisíc ďevecto siadmom som narukoval do Lušenca gu dvacäťim päčim. Potom som prišól domó. Tri manébre som spravil a f štrnáctom bio (hybaj) zaz do vojni. Prvia po mobilizácii zrno išli do Premisla a potom zmo išli gu Nemcovi. Sťa náz vezmúli do Galícii. Potom zmo išli do Ravaruské a tam som búl ranení. Za tricedva rokó som gulu f sebe nosil f pravom boku. Potom mi ju doktor Čipka v Revúci vibral. Koj mi ju viberal, aš pot čiakól s neho. Ak som se vihojil, za som išól na front do Karpát. Tu bulo vojska ani šervenich mreucó.

Ráz mi bulo bárz plano, ta som išól gu doktorovi. Ag me prezrel, ta mi póvedal, že treba operovač. Ale jä se reku nedám, šitko mi edno, ši dnez umreč alebo ni, jä se operovač nedám. Ráz umreč misím. Potom ednú nedelu póbede som zaše/ vraceč. F ponďelok som mal takia bluvania, že som to ešče nigdaj nezažil. Potom mi doktor pódal, že mi vret puknúl a že mám ščeščia, že som to vivracel tú krv aj z hnojom (hnisom), lebo že som mahól aj umreč. Teraz mi je nižd, lem tod želúdog už nemele tak, ag za mladú. Rád si aj zaspiavám tú moju: Na visokom vršku, nemahem ohní klášč. V hlboké doline nemahem vodu najšč. Na visokom vršku, tam som zahamoval, kobi ni to džiauše, bul bi tam nocoval. Ale mi to džiauše velé spomáhalo, jä volki volal, ono vos trímalo. Oha, volki, oha, tu frajerka mojä.''

''Ak šuster so Šturmánom vybabral (Ak Šturmán o opicu prišól.)

O nás Mokrenoch se toho už narozprávalo kelo, až to aj na furmanec velä. No ale to ni šitko pravda. Ani o pudingu z Ameriky, ani mak ni pravda, ve to se stálo inde. Ale jä Vám poviam to, šva se v Mokré Lúke stálo naozaj, len to cudzina nevia.

Ja to viam od materine staré materi - Žofii Plvačkové, rodené Lašan, Mokrene ju volali Žofkó. Tá se narodžili roku Pána 1864 a to je dekovač Bohu dobrých 134 rokó a umreli ešče v ščiricätom druhom a mne to ako chlapcovi velé razí rozpráveli, ako šuster u Kurana - volali ho Švec, vybabral s pánom Šturmánom, šva býval v kaščialu na ostredku dedžiny.

Vara tak, pán mal ni len velä sluhó, ale ešče si aj opicu trímal. A tá opica, tak ako maška chodžila aj do susedných dvoró a chodžila aj gu nášmu šustrovi, šva krpce závrškoval. Opica ako opica kukala, hledela ak šuster dikišon kvažu rezal na závršky a na krpce prišíval. Ráz se stálo, aš šuster tajšól kury chovač a opica zostala pri remesle. Kým se šuster vráčil, opica mu dikišom šitky kvaže rozrezala na pásiky. Dobre neplakal od súry nat keló škodó. Tak se vybral za pánom Šturmánom zo sanobó, šva mu opica vykonala, aby mu škodu nahradžil. No ale pán - ako pán, raz dva se vymluvil, aš van vera opici nekázal kvažu rezač, nech mu škodu opica nahradží. No tak šuster tajšól domó smutný, ale furt rozmíšlel ak se van té opici a tak aj jé panovi odplačí. A šuster tiaž mal filipa, dumal a vydumal. Koj opica zas prišla ku nemu, tak šuster zvel britvu, ščetku a sopan a zašel se holič. A opica len hledela. Ak se doholil, tak si britvó, opakom potähnul dva razy po hrdle. Britvu položil na verpánok aj s kefkó a tajšól tavon. A opica, len šva vinšól, hnedž si šúchala bredu sopanovó kefkó, zvela britvu a zašela se holič. Už se ako doholila, šmik šmak si britvó po grgu, no a už väc pomoci nebulo. Koj šuster prišól tanu, ta opica už bula vystrená na zemi v krvi. Tak ništ, milý šuster zvel opicu a odniasól ju pánovi Šturmánovi, až se mu opica britvó zarezala, kým búl vo dvore. A pán Šturmán se bárs rozlútoščil za opicó, bo ju bárs mal rád, hneval se na šustra, ale tot hnedž povedal, až je van vara nekázal se zarezač a tak van vinu nenese. Darme pán nariakal a núkal, šva by šitko búl dal šustrovi za škodu na kvažäch, šva mu opica spravila, pomoci nebulo. Pán škodu nenahradžil, ale o opicu prišól. A tak šuster vyhral.

Spracoval a zapísal Ing. Ján Dacho

Piesne z Mokrej Lúky

Ľudové piesne sa aj v obci Mokrá Lúka sa zachovávajú ústnym podaním z generácie na generácie. Piesne ľudí sprevádzali a sprevádzajú od kolísky až po hrob. Spievalo sa pri práci, v čase oddychu, zavčas ráno i večer. Ľuďom piesne dodávali potešenie i silu do ďalšieho života. Najviac sa zachovalo svadobných a regrútskych ľudových piesní. Niektoré z mokrenských ľudových piesní zaznamenal a vydal v knihe Piesne stredného Gemera v roku 1998 pán Ondrej Herich z Revúcej. Naspievali mu ich obyvatelia obce - pani M. Strinková (nar. v roku 1925), Štefan Strinka (nar. v roku 1930), Ing. Ján Dacho (nar. v roku 1933).

V Mokré Lúke bialí dom

1. |: V Mokré Lúke bialí dom.: | - Ej, sedem diavok bívá v ňom, sedem diavok bívá v ňom.
2. |: Šicki oni pospali.: | - Ej, šva frejaró nemali, šva frejaró nemali.
3. |: Chibaj edná nespala. : | - Ej, šva miliho sekala, šva miliho sekala.
4. |: Sekala ho zvešera. : | - Ej, kím je sviaca horela, kím je sviaca horela.
5. |: Už je sviaška dohárä.: | - Ej, milí dvere otvárä, milí dvere otvárä.

Autor: Ondrej Herich

Mokró Lúkó ťeše voda mútna

1. Mokró Lúkó ťeše voda mutná, povec milá šva si taká smutná. Ši či mutná voda zaškodžila a ši si se do mne zalúbila.
2. Zalúbila som se, pravdu poviam, zanaháš me, šak jä to dobre viam. Zanaháš me zarmucenú pannu a ti pajďeš na tú ruskú vojnu.
3. Tam ti buďeš s Rusamí bojovač, kto tu buďe za ťebe gazdovač. Mám jä brata mladšiho od sebe, nech gazduje pre sebe aj pre mne.

Koj pajďeš popred nás

1. Koj pajďeš popred nás, nepukaj bíšom bars, |: nech luďe neveďä, že tu frejarku máš. : |
2. Koj pajďeš popred nás, pomálišku stúpaj, |: bo tam stuďenečka, len sa neokúpaj. : |
3. Precaj si mi, precaj, verná frejarečka, |: koj si povedala, že tam stuďenečka. : |
4. Koj pajďeš popred nás, obzri se na náš dom, |: naš inďe chodžič máš, koj ťä jä šekám f nom. : |

De si bula mojä milá

De si bula moja milá zafšerom, seďela som na ťé skale pod brezó.
Seďela som, šekala som Janíška, gďe napájä šárgavého koníška.

F kalinovom lese

F kalinovom lese šervení psíšok breše. Do kosťela zvonä mojä milá plaše.
Neplaš milá, neplaš, uš to nebude inak. Uš mi karta prišla, misim narukovač.
Rukovač, rukovač za slobodu slovenskú. Tam vám preukäžú regulu vojenskú.

F tom mokrenskom cinťeri

F tom mokrenskom cinťeri, kopú mne tam hrob noví. Bez obloška i bez dverí, bez oca, bez maťeri.

F tom šírom poli

F tom šírom poli kríž pevne stojí, poj mi milé odprísehač, jä iďem dovojni.

Hej, ši su hore dvere

Hej, ši su hore dvere f cinťeríme. Hej, ši tá moja žena ešče príďe.

Koj som išól na vojnu

Koj som išól na vojnu, misel som se vráčič. Mojé milé, premilené, za lásku zaplačič.

Koj som išól šez to moro

Koj som išól šez to moro širokia, vid'el som tam ščiri ribki velikia.

Leťela bialá hus

Leťela bialá hus ponad zelení háj. Lebože me miluj, lebo do nás chodži, lebo mi zbranujú rodžišove mojí.

Leťela hrdliška

Leťela hrdliška, leťela z visoka. Ej, šuhaj, dobrí strelec strelil je do boka.
Odstrelil je krídlo aj pravú nožišku. Ej, horko zaplakala, sedla na vodžišku.

Mamo, ožením se

Mamo, ožením se. Sin maj, neprobuj se, sin maj, neprobuj se.
Mamo, ve je pekná. sin maj, nerobotná, sin maj, nerobotná.
Mamo, má aj ládu. Sin maj, ale prázdnú, sin maj, ale prázdnú.

Nezábudka modrí kviatok

Nezábudka modrí kviatok f poli, povec milá, šve te srco bolí.
Preš ti plašeš a na mne žäluješ, preš ti zdicháš, klätbi opakuješ.

Po som si me má milá

Po šom si me má milá fšera vešer voznala. Koj si na mne pod obloškom volala.
Ši po hlase, ši po piarku, šehaj zelenom, alebo si má milápo vedríšku šervenom.

Pošúl som na túrni

Pošúl som na túrni hodžini bič, prišla mi cedula, že misím ič.
Prišla mi cedula od pána richtára, že misím rukovač do Komárna.
Koj som do Komárna narukoval, frejaroške som si lístok písal.
Frejaroška mojä ostávaj mi zdravá, o dva, o tri roški budeš mojä.

Smutne slávik spiavá

Smutne slávik spiavá f kliatke ulapení, koj se rozpomene na hájik zelení.
I jä si tak smutno, neveselo spiavám, koj se na predošlia šesi rozpomínám.
Zelená tráviška, kä som jä chodžiaval. Ve som jú jä nerá slzamí poliaval.
Ústa mi spiavajú, oši se mi sméjú, ale od srdžiaška slzi se mi léjú.

Žen se pajtáš

Žen se pajtáš, koj máš valu, ber si frejarešku svojú.
Ženil by se, za mnä ju nedajú, žen se pajtáš, kim máš ešče valu nanú.

Zelení hájišku

Zelení nájišku, tvrdí chodníček, višívá má milá bialí ručníček.
Ďe si se tu milí zväl, šva si do nás chodžiaval, šva si se tak mocne na mne rozhneval.

Vidala mamka

Vidala mamka, vidala céru, ďeleko od sebe.
Prikäzala jé, zakäzala jé, ebi neprišla k né.

Notácia uvedených piesní sa nachádza v uvedenej knihe Ondreja Hericha.

Významné osobnosti

História obce je poznamenaná mnohými udalosťami, zmenami, kultúrnymi a historickými pamiatkami, výstavbou, činnosťou strán, spolkov, organizácií, ktoré ovplyvňovali aj jednotliví občania z Mokrej Lúky. Boli to rodáci, ale aj prisťahovalci, i tí, ktorí v obci prežili určitý čas svojho života. Svojimi činmi a schopnosťami sa natrvalo zapísali do dejín Mokrej Lúky - jej cirkevného, národného, obecného, školského i verejného života. Priblížením týchto osobností verejnosti chceme dosiahnuť to, aby súčasníci vedeli viac o histórii svojej obce, aby došlo k oživeniu národného cítenia a hrdosti na svoje rodisko či bydlisko.

O rodákoch a obyvateľoch Mokrej Lúky sa zachovala báseň Mateja Halušku z roku 1822 (vyšla v Soleniu XIV.), v ktorej priblížil významných mužov, ktorí sa svojou činnosťou preslávili v regionálnom aj v krajinskom meradle. Báseň uvádzame doslovne s vysvetlivkami (z archívu p. Gustáva Fráka):

''Památka těch, jenž sa z vsy Mokroloky, v slávne Gemerské Stolici ležící pošli, asi od sto len literárnymu umění obetovali, v rytmi uvedená skrze Mateje Halušku. Povestná ves Mokrá Louka! V tobe nekdy Boží ruka predivně s Bahýlem hrala, kde ho v studni zachovala. (1) Tam i od býka litého rohú, útly život jeho chránila, by cíle svého došla pri nem žádaného. Skrze co si velebná, mnohem víc k tvé povestnosti pričinil rod Šturmanovský. (2) Jenž radce Cisári králi dal, zač tě nejeden chválí. Tisské superintendetství, vážny úrad inspektorství naň vkladá, Boha prosíci by v něm ožil Berzevíci. Tenť jest rodem Martin Šturman z Zadoru, také jinde Pán. Nemášli se radovati, k ctným skutkúm povzbuzovati? Aby si v nich prokvitala co louka se zelinala, tak se za tebe stydeti nemusel, ni za tvé deti, ale tým se pochluboval, že se v tobe zrodil, schoval. Ó! Proč matka jeho milá té radosti nedožila? Co by za to byla dala? Sirk, Turčok nelitovala. (3) Mokrá! Tys Ganay Adama (4) dala Martina Plvana.(5) Z tě Ondrej Petróczy pošel (6), jenž v Velké Řvoucy z sveta sšel. (7) Z tech pak tohoto ve víre, onoho též co rektore kamenancipohrbili i Bajnoka zprovodili. (8) Gemerčane k jeho cíli s Šejbanem tož učinili. (9) Tak již jen mne máte milí Mokrane! Mateje svého, Halušku výš šestdestého (10), který všech vás jménem říci muže, Šturmanovi k srdci by mu nebe dobrotivé i jeho milím príznivé bylo času všelikého, a církev, školy pod jeho srávu pekne prokvitali, dejž to, Bože, v dobrém stálý!''

Vysvetlivky podľa označenia číslic:

(1) Ján Bahýl, evanjelický farár v Mokrej Lúke; v roku 1712 bol vyhnaný z fary a aby si zachránil život, schoval sa v studni, neskôr sa skrýval v lese; ľudia mu prinášali stravu do studne i do lesa; je autorom knihy Tristissima Ecclesiarum Hungariae Protestantium facies (Presunuté osudy protestantských cirkví v Uhorsku), vydanej v roku 1747 v Brige;
(2) Martin Šturman, kráľovský radca; narodil sa v Mokrej Lúke v roku 1745; bol cirkevným inšpektorom Tiského dištriktu evanjelickej cirkvi;
(3) Obce Sirk a Turčok boli poddanskými obcami Martina Šturmana; kúpil ich od grófa Csákyho;
(4) Adam Ganaj, študent teológie vo Wittenbergu, zomrel v roku 1745,
(5) Martin Plvan, ináč Petrus, vyštudoval akadémiu v Jene (Nemecko), zomrel v roku 1785;
(6) Ondrej Petróci; zomrel v roku 1802;
(7) slová ''v Velké Řvoucy'' znamenajú ''vo Veľkej Revúci'';
(8) Bajnok, učiteľ v Gemeri; zomrel v roku 1789,
(9) Šebjan, ináč Bokor, vychovávateľ v Gemeri; zomrel v roku 1815;
(10) slovo ''šestdesťého'' znamená ''šesťdesiatročného'', t. j. keď Haluška báseň písal, mal 60 rokov; bol farárom v Kokave nad Rimavicou a konseniorom malohontského (dnes rimavského) seniorátu.

Matej Haluška, učiteľ, básnik, publicista, farár na viacerých miestach, konsenior malohontského seniorátu,
Gyula Terrai st., správca okolitých lesov; býval uprostred dediny v dome lesnej správy, k domu patrila aj veľká záhrada v strede obce i obydlia a stajne pre kone (u Grunfela), polia na výcvik koni; v obci žil okolo roku 1810;
Gyula Terrai, farár, profesor na viacerých miestach Rakúsko-Uhorska,
Pál Terrai, lekár - odborník na choroby hrudníka; pôsobil na klinike E. Korányiho v Budapešti, publikoval odborné vedecké práce s problematikou liečenia chorôb žalúdka, látkovej premeny,
Martin Šturman, kráľovský radca, majiteľ dvoch baní, vysokej pece, budov a pozemkov v Mokrej Lúke, v Revúcej, v Turčoku a v Sirku; v roku 1817 väčšinu majetku predal mestu Revúca a odsťahoval sa do Rimavského Brezova; podieľal sa na zakladaní železiarskych spoločností, rozvoji železiarstva, výrobe surového železa na Gemeri,
Pavol Šramko, osvietenecký ľudovýchovný vzdelanec, evanjelický kňaz a literát; okolo roku 1765 bol vychovávateľom v rodine Martina Šturmana de Ózd v Mokrej Lúke; k jeho najvýznamnejším literárnym prácam patria: Gramatika pre potreby škôl (z roku 1805) a štvorzväzkový slovensko-grécky slovník,
Ján Bahyl, evanjelický kňaz a ľudovýchovný vzdelanec obdobia baroka; pôsobil ako rektor škôl a evanjelický kňaz na viacerých miestach, v rokoch 1707-1712 v Mokrej Lúke; z jeho literárnej činnosti sú známe rôzne filozofické dišputy, tlačou vyšli tieto diela: De evoluta logices notiane et sophistika (1869), Anaskepsis logico (1869, Levoča), Orbis sensualium pictus (1728, Levoča),
Samuel Koričanský, evanjelický kňaz a národovec; rodák z Necpál, pôvodom zeman; ako kňaz pôsobil na viacerých miestach, v Mokrej Lúke v rokoch 1819-1846, kde bol súčasne i kronikárom obce - zapísal i historické udalosti o cholere; pochovaný je na katolíckom cintoríne v Mokrej Lúke,
Andrej Chotváš, evanjelický kňaz, mladý národovec, učiteľ, kaplán v Niredházi, v Ratkovej, priekopník a zakladateľ čitateľských spolkov a slovenských škôl; veľký odporca maďarizácie, v Mokrej Lúke pôsobil ako evanjelický kňaz v rokoch 1847-1883,
Juraj Holéczy, učiteľ - v rokoch 1905-1942 riaditeľ školy v Mokrej Lúke, organizátor spolkového a verejného života v obci, zakladateľ hasičského spolku, úverného a potravného družstva, obecnej knižnice, nacvičoval ochotnícke divadlo, spevokol, veľa času venoval mládeži, pripravoval obyvateľov k lepšiemu hospodáreniu; priekopník včelárstva a ovocinárstva v obci,
Juraj Daniel Szabo, evanjelický kňaz, hlboko mysliaci človek; organizátor duchovného a národného života v obci; aktívne sa zapájal aj do verejného života, za jeho pôsobenia v rokoch 1922-1941 vzrástol cirkevný zbor duchovne a obec hospodársky,
Štefan Juretič, evanjelický kňaz, organizátor duchovného, národného, ochotníckeho a verejného života v obci, priekopník sporenia medzi deťmi, mládežou a dospelými, jeden z aktívnych členov úverného družstva a slovenskej sporiteľne; ako evanjelický kňaz v Mokrej Lúke pôsobil v rokoch 1941-1970,
Bedřich Heckel, profesor na Olomouckej univerzite, spolupracovník Gemerskej vlastivednej spoločnosti, autor článkov Mokranská história a Cholera sa plazí Muránskou dolinou, za I. Československej republiky žil v Lubeníku,
Jozef Laboš, absolvent Učiteľského ústavu v Lučenci, učiteľ a kantor na mnohých miestach - najbližšie v Chyžnom a na Chyžnian Vode,
Ján Maukš, učiteľ a riaditeľ školy v Mokrej Lúke; veľkú zásluhu mal na rozvoji kultúry, národného a verejného života v obci - režisér ochotníckeho divadla, vedúci spevokolu, organizátor mládežníckeho života a Matice slovenskej v obci; od roku 1945 pracoval na Ministerstve školstva v Bratislave,
Ján Kasper, učiteľ a riaditeľ základnej školy, stredného odborného učilišťa a ľudovej školy umenia, atérsky výtvarník, organizátor výtvarných súťaží, prehliadok a výstav; s jeho výtvarnými prácami zachytávajúcimi i rodnú obec sme sa mohli stretnúť na výstavách s názvom Rodný môj kraj v Revúcej, v Rožňave, v Rimavskej Sobote,
František Repák, známy pedagóg so všestrannými záujmami, ktorý ovládal päť rečí; pôsobil na viacerých miestach na Slovensku, Myjave a v Ratkovej,
Július Bolfík, učiteľ, redaktor, publicista, doktor filozofie, účastník protifašistického odboja a obranných bojov pri Revúcej, zakladateľ Gemersko-Malohontskej vlastivednej spoločnosti; býval s rodičmi aj v Mokrej Lúke,
PhDr. Július Strínka, CSc., významný slovenský vedecký pracovník a dlhoročný zástanca ľudských práv; od roku 1990 až do úmrtia bol predsedom Slovenského helsinského výboru, redaktorom denníka Smena, v rokoch 1990-1994 riaditeľom Filozofického ústavu SAV v Bratislave,
Ján Piljan Vrbjar, viacročný starosta obce, veľkú zásluhu mal na jej rozvoji, hlavne pri výstavbe kultúrneho domu; predseda Demokratickej strany a podpredseda Revolučného národného výboru v rokoch 1944 - 1945, dobrý hospodár a neskôr aj aktívny funkcionár,
Ján Haluška, organizátor ilegálnej činnosti v obci a v okolí, prvý predseda Revolučného národného výboru, organizátor verejného a kultúrneho života v obci, aktívny ochotnícky herec,
Ondrej Bobka, spoluzakladateľ a dlhoročný predseda potravného spolku, zaslúžil sa aj o výstavbu budovy spolku, pričinil sa o dobré meno obce a o jej rozvoj,
Štefan Strínka, spoluzakladateľ a dlhoročný predseda úverného družstva; zaslúžil sa o rozvoj sporivosti medzi obyvateľmi obce.

Zdroj: brožúra Mgr. Rudolfa Repáka a kolektívu autorov ''Mokrá Lúka'', 1998