Moravany nad Váhom - História

HISTÓRIA OBCE

     Považie plnilo už vo veľkomoravskom období funkciu obrany vlastného Nitrianska. Najlepším svedectvom toho bolo vypálenie neďalekého slovanského hradiska v Pobedime vojskami moravského Mojmíra. Zdá sa teda oprávnená hypotéza historika Matúša Kučeru, že obce Moravany na Slovensku vznikali ako sídla víťazných mojmírovských jednotiek na udusenie akýchkoľvek odbojných akcií zo strany Nitrianskeho kniežatstva. Českí historici a jazykovedci (napr. Profous) predpokladali, že obce s názvami Moravany a Moravce vznikli presídlením skupín obyvateľstva z Moravy v priebehu 9. storočia n.l. , ako sídla Mojmírových družín rozmiestnených na území bývalého Pribinovho kniežatstva a ako dôležité komunikačné body vo veľkomoravskom období (názory bádateľov Kolníka, Kučeru a Ratkoša). Podľa nepodložených názorov mal názov Moravian pochádzať až zo 14. storočia, keď sa sem v uvedenom období mali prisťahovať obyvatelia z Moravy. Ako dôvod sa uvádza pozvanie tematínskeho pána, aby noví prisťahovalci odlesňovali Inovecké vrchy za účelom získania novej poľnohospodárskej pôdy. Na bývalom území Československa sa registrovalo 5 obcí s názvom Moravany. Dve sa nachádzajú na južnej Morave (okr. Brno-vidiek a Hodonín), dve na Slovensku (okr. Piešťany a okr. Michalovce), jedna vo východočeskom kraji (okr. Pardubice). Písomne sú tieto obce zachytené od 12.- 14. storočia. O tom, že toto územie Považia bolo strážené, nám podávajú dôkaz názvy neďalekých obcí Orvište pri Piešťanoch (ör - po maďasky znamená strážiť), resp. Pečeňady. Kmene Pečenehov slúžili totiž na ochranu uhorských hraníc. Jeho hranice s Českom tvorila až do polovice 12. stor. rieka Váh a Malé Karpaty, z opačnej strany rieky Morava a Olšava. Potom sa hranica posunula západnejším smerom- k rieke Morave a pohoriu Bielych Karpát. V roku 1030 vtrhol na Považie Břetislav, syn českého kniežaťa Oldřicha a prenikol až na južné Slovensko. Do roku 1031 ovládal územie medzi riekou Moravou a Hronom vojvoda Vazul (Vasil), ktorý mal sídlo v Nitre. Bol bratrancom Štefana I. V roku 1108 pustošil Považie český kráľ Svatopluk, o rok na to jeho brat Oto.
     Možno predpokladať, že Moravany patrili od prvej polovice 12. storočia pod pohraničný komitátny hrad Bana. Spolu s ostatnými hradmi ľavobrežia Váhu (Beckov, Trenčín, Hlohovec, Szolgagyör, tesne na pravobreží dnes Šintava) sa spomína v uhorskej Anonymovej kronike z 12. storočia. Nemožno pochybovať o tom, že hrady ležali na vynikajúcich strategických miestach. Väčšina bádateľov sa stotožňuje s názorom, že Banu je potrebné situovať do obce Banka pri Piešťanoch. Významný slovenský historik Peter Ratkoš vyslovil hypotézu, že hrad Bana je nutné hľadať medzi obcami Moravany nad Váhom a Bojnou (okr. Topoľčany). Keďže Moravany sa nachádzali v bezprostrednom susedstve Banky, je dôvod domnievať sa, že obec bola zahrnutá pod panstvo hradu Bana. Podľa písomnej zmienky z roku 1263 patrili pod neho i Piešťany. Hrad Bana vlastnila rodina Ludanickovcov (mali podobný erb ako Motešickí-Majténiovci, ktorí pochádzali z tohto veľmožského rodu), z ktorých Vitko sa preslávil víťaznými bitkami s Tatármi. S bratom Bohumírom patrili k popredným hodnostárom na dvore Bela IV. Obaja bratia boli synmi Sebeslava. Vo funkciách županov hradu Bana sa vystriedali i príslušníci z rodu Csákyovcov a Forgáčovcov. Moravany sa nachádzali na území, ktoré od prvej polovice 14. storočia zasahovali do Nitrianskeho komitátu (hoci do neho nepatrili), ktorý až v polovici 16. storočia získal erb. Nitrianskemu komitátu nepatrila podstatná časť územia pri rieke Váh, pretože sa tu rozliehali majetky vyššie spomenutých malých komitátov. Po zániku hradu Bana prevzal jeho funkciu hrad Tematín, plniaci rovnako úlohu strážneho hradu. Strážil prechody na Ponitrie. Hrad vybudovali niekedy po tatárskom vpáde v rokoch 1241-1242. Vzhľadom na existenciu vežovitej stavby - donjonu - však možno predpokladať už existenciu staršieho opevnenia. Tematín bol majetkom Ondrejovho syna Michala, slúžiaceho Štefanovi V. (1270-1272). Štefan V. sa dostal do konfliktu s otcom - kráľom Belom IV. Niekedy po smrti Michala sa Tematínske panstvo stalo kráľovským majetkom. V rokoch 1299- 1321 (do svojej smrti) pustošil Považie s Tematínom Matúš Čák Trenčiansky, ktorý sa rád zdržiaval na neďalekom Topoľčianskom hrade. V roku 1348 daroval kráľ Ľudovít I. (1342-1382) hrad s Tematínskym panstvom Mikulášovi z Ujlaku spolu s Moravanmi, Ducovým, Bankou, Hornou Stredou, Piešťanmi, Lúkou, Hôrkou, Hrádkom, Ratnovcami. Lehotou, Modrovou i Modrovkou. Bol synom Vavrinca, prezývaného Tót (Slovák), neskôr Kont. Ujlakyovci vlastnili panstvo až do vymretia rodu Vavrincom v roku 1521.
     V rokoch 1421-1431 začali Považie sužovať výpravy českých husitov, v druhej polovici 15. storočia bratríkov. V tom období mali Moravany okolo 15 port. Išlo o brány do sedliackych usadlostí, ktorými prechádzali povozy. Dane sa vyrubovali od jednej brány či porty, avšak ich výška kolísala. Na základe archeologických nálezov v neďalekom Ducovom vieme, že bratríci sa opevnili na neďalekom vrchu Kostolec, v troch polohách, niekdy v rokoch 1437-1461. Najpravdepodobnejšie sa tak stalo okolo roku 1460. Dalo sa tak usudzovať na základe hrobov datovaných mincami, vo vzťahu k neporušenej sídliskovej vrstve. Vojská si vybudovali provizórne objekty s prútenými stenami a omazanými hlinou, zrubovú stavbu s ohniskom a odpadovou jamou. V západnej polovici plošiny Kostolca stála kolová ohrada. Východnejšie - v nižších vrstvách ostrohu - to boli dva väčšie objekty obdĺžnikového pôdorysu zahĺbené do skalného podložia. Pozostávali zo zrubovej konštrukcie. V tretej polohe - Bašta - v južnej časti Kostolca, sa našiel len keramický materiál z 15. storočia. Najbohatšie nálezy poskytla plošina Kostolca - zlomok panciera, hákovnice, 16 kusov šípov do kuší, guľový náboj do palnej zbrane, fragmenty mečov s esovitou priečkou, hlavice palnej zbrane, ostrohy, 8 kusov zubadiel a podkovy. V roku 1967 sa vybagroval v inundácii Váhu medzi Piešťanmi a Moravanmi nad Váhom fragment dvojsečného meča s esovitou priečkou a ulomenou hlavicou z 15. storočia, ktorý sme popísali v kapitole ''Stredoveká archeológia''. Z 15. storočia sa nám zachovali dva písomné pramene, ktoré sa viažu k obci. K rokom 1443-1445 sa datuje list veliteľa hradu Korlátov Kameň - Jána z Moravian, písaný v jazyku nemeckom a latinskom. Po česky písaný list z roku 1446 odoslal bratislavskému senátu Mikuláš z Moravian.
     V roku 1521 sa hrad Tematín po smrti Vavrinca z Ujlaku stal spolu s ostatnými obcami majetkom kráľa, a to až do 20. júla 1524. Vtedy Ľudovít II. Jagelonský zálohoval Tematín Alexejovi Thurzovi za 25 000 zlatých, vrátane obce Moravany (Morwany). Peniaze potreboval na boj s Turkami. Sám v ňom dňa 29. augusta 1526 padol pri Moháči. A tak Turkom nebránilo nič v ceste pri pustošení Uhorska. V septembri 1530 plienili Turci Považie jednotkami bosenského pašu Usreffa a Amurata z Hercegoviny. Moravany boli spolu s ďalšími obcami okolia Piešťan vypálené. V roku 1548 zdanili v Moravanoch 5 port. V roku 1576 sa v Moravanoch (Morawa) evidovalo 6 sedliackych port, 9 želiarskych port a 2 pusté porty. Portu tvorili v tomto období 4 sedliacke usadlosti, pričom na jednu usadlosť pripadalo približne 5 obyvateľov. Na jeseň 1599 vyrazili turecké vojská v počte 25 000 mužov od Nových Zámkov smerom k Nitre a Hlohovcu, kde sa rozdelili na dve skupiny. Jedna horda prebrodila Váh a tiahla smerom na Piešťany, druhá, podstatne slabšia, pozdĺž ľavobrežia Váhu k Beckovu, pričom sa prehnali i cez Moravany. Kým v roku 1598 stálo v Moravanoch 48 domov, v roku 1600 už len 42 domov, v roku 1601 36 domov. Kolísanie v počte domov súviselo s úľavami pri platení štátnej dane, ktorá sa vyrubovala pri zakladaní nových domov. Demografické údaje v slovenských obciach na prelome 16.-17. storočia spracovala historička Mária Kohútová.
     Veľkým nešťastím pre Považie sa stali boje medzi cisárom Rudolfom II. a uhorským magnátom Štefanom Bocskayom začiatkom 17. storočia (od 1604). Habsburgovcov ohrozovali i ďalšie sedmohradské kniežatá, napr. Juraj I. Rákoczi. V bitkách, ktoré niesli i konfesionálny podtón (Habsburgovci boli katolíci, protivníci protestanti) sa neváhali spájať proti Habsburgovom s úhlavnými nepriateľmi - Turkami. V apríli 1644 Juraj I. Rákoczi sa zmocnil údolia Váhu, ale 9. apríla utrpel v bitke pri Hlohovci zdrvujúcu porážku cisárskych vojsk, prezývaných tiež labancami.
     Thurzovci vlastnili od 16. storočia okrem Tematínskeho panstva i panstvo Hlohovec. V roku 1626 zomrel vo veku 47 rokov Stanislav Thurzo. Správu jeho panstva pevzala vdova Anna, až do roku 1629, do plnoletosti jej najstaršieho syna Adama. Adam zdedil otcove majetky, vrátane Tematína. V roku 1634 došlo medzi Adamom a bratom Michalom Thurzom k dohode o deľbe majetku. Deľba sa ale nemala týkať tých osád, ktoré vykúpila za vlastné peniaze Adamova manželka, Barbora Széchy. K týmto osadám patrili Moravany, Dvorníky, Kľačany a Pastuchov. V roku 1636 Thurzovci vymreli, a tak sa majetky dostali do rúk viacerých vlastníkov. V roku 1635 totiž zomrel bez potomkov Adam Thurzo, o rok na to jeho brat Michal, v dôsledku nestriedmeho pitia. Ani Michal nezanechal potomkov. A tak v roku 1636 zabrala kráľovská komora rozsiahle panstvá a šesť hradov, medzi iným aj Tematín. Dňa 25. marca 1638 vydal kráľ Ferdinand III. (1637-1657) v Bratislave listinu, podľa ktorej získali panstvo Tematín s Thurzovcami spríbuznení moravskí Rottalovci (i s Moravanmi, Hubinou, Modrovou, Modrovkou, Hrádkom, Hôrkou, Lúkou, Ducovým, Starou a Novou Lehotou), ale tiež Fitterovci, Šándorovci a Štefan VIII. Csáky (1603-1662). Štefan VIII. mal za manželku Evu Forgáchovú (neskôr ešte Máriu Perényiovú a Kristínu Mindszenti). S prvou manželkou mal syna Františka V. (1630-1670), neskoršieho generála. Bol zapletený do sprisahania Wesselényiho. V roku 1653 sa spomína jeho meno v súvislosti s výmenou majetkov, vrátane moravianskeho kaštieľa. Žil spolu s manželkou Eržou Czoborovou (dcérou Imreho Czobora a Evy Apponyiovej), avšak deti nemali. V roku 1648 sa v Moravanoch nachádzalo 26 sedliackych a 6 želiarskych usadlostí. Poddaní vykazovali vlastníctvo 161 oviec, 44 kráv, 43 koňov, 36 volov a 8 včelstiev. Na Striebornici bolo činných 5 mlynov. Za Leopolda I. sa dňa 24. novembra 1662 stali vlastníkmi polovice Tematínskeho panstva Csákyovci. V septembri 1663 turecké vojská vezíra Mehmeda Köprülüho a Husejn pašu opätovne prenikli na Považie. Nie je pravda, že horný kostol mal v tomto čase slúžiť ako turecká mešita. Moravany museli v rokoch 1664-1665 platiť Osmanom dane, desiatky z poľnohospodárskych plodín, dane zo včelstiev a mlyna, celkovo vo výške 10 400 akčí. Akče boli strieborné mince, ktoré razili mincovne osmanských sultánov. K unikátnym nálezom sa radí súbor 16 strieborných tureckých mincí, uložených v zbierkach BM v Piešťanoch pod inventárnymi číslami Nu-602 až 617. Odborne ich spracovala Dr. Štěpková z Prahy a Dr. J. Hunka z Nitry. Pochádzajú z okolia Hlohovca. Z okolia Piešťan sú známe ešte turecké mince z Veľkého Orvišťa. Na území Slovenska ich poznáme iba z 8 lokalít. Mince z okolia Hlohovca patria do obdobia prvej tureckej expanzie v Uhorsku, samotné razby sú datované k rokom 1512-1520. Vpády Turkov na Považie opísal uhorský historik Mikuláš Istvánffy (1538-1615) i turecký cestovateľ a účastník mnohých vojenských ťažení osmanskej armády Evliya Čelebi (1611-1682) v 10-zväzkovej knihe ''Kniha ciest''. V súpise daní zaznamenal turecký pisár nasledovné mená obyvateľov obce Moravany: Jano Abrhám, Andráš Benoviczký, Viktor Borec, Miklóš Hrincsár, Matin Hulín, Jano Kolár, Martin Koza, Štefan Kubica, Jano Mlinár, Miklóš Pásztor, Jano Valoch a ďalších.
     Podľa stredovekej metácie zachytenej v urbári Hlohovského panstva z roku 1661 susedili Piešťany s Veľkým Orvišťom, Pobedimom, Bašovcami, Hornou Stredou a Moravanmi. Na základe archívnych materiálov sa historička Z. Bakošová domnieva, že medzi Moravanmi a Ducovým sa nachádzal brod cez Váh, ktorým sa dalo dostať do dnes už nejestvujúcej zaniknutej obce Lubov, situovanej južne od Hornej Stredy. Písomne je táto obec prvýkrát uvedená v donácii Bela IV. z roku 1263 pre kláštor sv. Martina na Panónskej hore. Lubov zároveň zasahovala do chotára dnešných Piešťan. Rieky Váh a Dubové svojimi záplavami robili ťažkosti ničením chotárov i chotárnych hraníc. A tak sa stalo, že v roku 1721 podľa ďalšieho urbáru Hlohovského panstva bola časť chotára Piešťan pričlenená Hubine, Ducovému, Moravanom, Banke a Ratnociam. V depozitári BM v Piešťanoch sa nachádza pod inventárnym číslom H-327 farebná mapka poriečia Váhu od Ducového po Madunice. Pochádza z roku 1759 a jej autorom bol geometer a architekt Carolus de Braun, slúžiaci u grófa Antona Erdödyho (? - 1769). Mapka je zhotovená na papieri o rozmeroch 200 x 34,5 cm.
     Zo dňa 28. októbra 1684 na žiadosť šľachtičnej Márie Czoborovej (spríbuznenej s Thurzovcami) sa uskutočnil urbársky súpis dediny a kaštieľa. Z neho vyplýva, že v obci sa chovali kone, kravy, ovce a včely. Na Striebornici bolo činných 5 mlynov. Pestovala sa pšenica, jačmeň, raž, proso, ľan, vinič a kapusta. Obec mala krčmu a mäsiarstvo. Z mien obyvateľov Moravian nás zaujmú Baláž, Bartovics, Hrncsár, Kolár, Kovács, Šebo a Hulman. Pôvod mena Hulman sa podľa miestnej tradície spája s kolonizáciou Nemcov, pričom podľa neoverenej verzie mali Hulmanovci prísť do Moravian z rakúskeho Štajerského Hradca ako pivovarskí odborníci.
     Vojny s Turkami všestranne vyčerpávali poddaný ľud, ktorý musel poskytovať vo svojich príbytkoch útulok cisárskym vojskám, prispievať na stravu a napokon i slúžiť v armáde. Z roku 1687 pochádza písomná zmienka podľa ktorej v Moravanoch vyplácal žold gróf Štefan Csáky (1635-1699), aby ich vzápätí vymáhal od svojich poddaných. Význam hradu Tematín už v tom čase úplne upadol, keďže šľachta sa presťahovala do nižšie položených a pohodlnejších sídiel - zámkov a kaštieľov. Moravianskemu kaštieľu konkurovali v najbližšom okolí dve zemepanské sídla, a to v Brunovciach a neďalekej Lúke. Majiteľ moravianskeho panstva Štefan Csáky uskutočňoval politiku zálohovania sedliackych usadlostí, aby tak získal hotové peniaze, ktoré potreboval na boj s Turkami. Csáky bol hlavným kapitánom Horného Uhorska (1682), zastával funkciu kráľovského sudcu (1687) a dedičného župana Spišskej stolice. Tešil sa obľube cisára Leopolda I. (1657-1705). Ako hlavnému strojcovi porážok Turkov pri Viedni a Budíne prinavrátil Leopold I. Štefanovi Csákymu hrad Tematín, ku ktorému patrili i Moravany. Po úmrtí Štefana Csákyho sa majetok delil medzi synov Zigmunda a Štefana. Posledne menovaný získal Moravany i s kaštieľom. Začiatkom 18. storočia vypuklo proti Habsburgovcom na území Slovenska povstanie, na čele ktorého stál František II. Rákoczi. K jeho hlavným generálom patril Mikuláš Bercsényi, vlastniaci časť hradu Tematín, Brunovce i značnú časť Piešťan. V júli roku 1708 približne 18 000 kurucov F. Rákocziho tiahlo z Nitry dolinami Považského Inovca a 22. júla táborili pri Moravanoch nad Váhom. Odtiaľ sa presunuli ku Krakovanom, Trebaticiam a cez Váh k Lúke. Postupovali k Beckovu a Trenčínu, kde 3. augusta boli cisárskymi vojskami rozprášení. V tomto období bol majoritným vlastníkom Moravian jeden z najvýznamnejších členov rodu Csákyovcov - Imrich (1672-1732), kaločský arcibiskup a kardinál, správca varadínskeho biskupstva. Zmocnil sa skonfiškovaného majetku Rákocziho. Jeho mladší brat Štefan patril medzi Rákocziho prívržencov, a tak mu hrozila konfiškácia majetkov. V roku 1715 sa spomína v Moravanoch mlyn, vinice a 14 domácností. V roku 1720 sa konal súpis obyvateľov obcí Uhorska. V Moravanoch zaznamenali úradníci 18 domácností. V Národnom archíve na Drotárskej ceste v Bratislave sa nachádza fond rodiny Erdödyovcov, ktorí sa v roku 1720 stali vlastníkmi piešťanských kúpeľov a boli nimi až do roku 1940. V uvedenom fonde sa uvádza množstvo sporov, ku ktorým dochádzalo v katastrálnom susedstve Piešťan a Moravian, napr. v roku 1723, opätovne v roku 1731-1732. Najmä Žigmund Csáky (nar. 1696) ostro protestoval proti invázii obyvateľov Piešťan na lúky v moravianskom chotári. V 18. storočí sa stali majiteľmi moravianskeho kaštieľa Motešickí (v ženskej línii spríbuznení s Mednyánszkovcami) a ako udáva spis z roku 1777 dostali sa do sporu s majiteľmi Hlohovského panstva - Erdödyovcami. V rokoch 1780-1795 sa ťahal spor medzi Jozefom Erdödym a Csákyovcami - spolumajiteľmi Temtínskeho panstva, pretože tí si postavili v Moravanoch oproti piešťanskej Bodone prievoz s hostincom. V 18. storočí sa v Moravanoch spomína kompa cez Váh a nie je vylúčené, že sa nachádzala práve na tomto mieste. V roku 1780 sa obyvatelia Moravian sťažovali na zajatie dobytka Piešťancami, ktorý sa im zatúlal do piešťanského chotára. V roku 1804 sa síce uzavrela dohoda medzi grófom Motešickým a Erdödym v spore o hranice medzi Moravanmi a Piešťanmi, nemala však dlhého trvania. V rokoch 1804-1807 sa konal Panský súd v Piešťanoch vo veci csákyovskej kopanice v Moravanoch a spor s Piešťanmi o pasienok. Z 21. decembra 1844 pochádza list zaslaný poddanými Moravian predstavenstvu Nitrianskej stolice. V liste sa uvádza, že kým bývalý gróf Štefan Csáky nevyžadoval roboty a dávky od kopaničných rolí, grófovia Motešickí ich vymáhali. Z roku 1867 pochádza v ŠOBA Nitre záznam, podľa ktorého grófka Motešická začala stavať v Piešťanoch dom, nebol však zaplatený projekt, a tak došlo k jeho finančnému vymáhaniu. V 70-tych rokoch 18. storočia sa Motešickí stali vlastníkmi kaštieľa a časti moravianskeho chotára. Podáva o tom správa geografa M. Korabinskeho, župná monografia Nitra, ako aj dátum vytesaný na stavebnom kameni kaštieľa z roku 1770, kedy Motešickí začali s istými prestavbami. Motešickí patrili k starej šľachte v Trenčianskej stolici, ktorých pôvod sa hľadá v rodine Diviackovcov, s ktorou majú rovnaký erb. Motešickí začali niekedy v 16. storočí používať pomaďarčené meno Majthényi, i keď v 17. storočí sa uvádzajú v katolíckych matrikách ako Slováci, keďže ešte stále neovládali dobre maďarský jazyk. V erbe mali strom života, pred ním medveďa, v ľavom hornom rohu polmesiac, v pravom šesťcípu hviezdu. Posledným z rodu Motešických, ktorí vlastnili kaštieľ, bol Matej s manželkou Ruženou (prezývanou Rozina), rodenou Szüffertovou. Podľa ústnej tradície mali mať dve deti, syna a dcéru. Syn mal pracovať ako účtovníkau žida Kellermanna v Lúke nad Váhom Matejov otec Jozef (4. 1. 1772-2. 2. 1852) je pochovaný na cintoríne pri tzv. hornom kostole. Maďarský hisorik I. Nagy uvádza dátum Jozefovho narodenia 1771. Jozef mal za manželku grófku Pongráczovú. Bol synom Pavla Motešického (1736-1825) a grófky Márie Bossányiovej. Podľa písomných spomienok Curta Zedtwitza i ústnej tradície rodiny Jána Beňoviča z Moravian, bol Matej Motešický poloblázon. Jeho manželka patrila k pohľadným ženám, ktorej dvorili vysokí dôstojníci. V 70-tych rokoch 19. storočia zakúpili kaštieľ Zedtwitzovci. Išlo o staronemeckú rodinu, pomenovanú podľa majetku Zedtwitz pri Hofe v Bavorsku. Táto kozmopolitná rodina vlastnila majetky v priebehu 19. storočia na území Čiech v okolí Chebu, Ašu a Karlových Varov. Potvrdenie na majetky v Doupove pri Karlových Varoch a v hornouhorských Moravanoch získal syn Sigmunda Zedtwitza, Kurt, narodený v roku 1822. Predikát ''z Doupova a Moravian'' obdržal 25. septembra 1891, po predchádzajúcich písomných žiadostiach z 22. apríla a 18. septembra 1889. Hlavným dôvodom zakúpenia moravianskeho panstva bola snaha získať kvalitné drevo, konkrétne tvrdé dubové drevo. Pôvodne mali Zedtwitzovci záujem o inú lokalitu na území bývalej Juhoslávie (v Slavónii a Chorvátsku), osud ich však zavial inde. Tvrdé drevo spracovávali početné parné píly v českom Doupove a prinášali nemalé zisky. Okrem Moravian vlastnili majetky v katastri Hubiny, Ducového, Modrovej, Modrovky, Starej a Novej Lehoty, Lúky a Hrádku, o celkovej výmere 9490 katastrálnych jutár, z čoho 1186 jutár patrilo ornej pôde, 6892 jutár lesom, 878 jutár pasienkom, 222 jutár lúkam, 19 jutár záhradám a 293 jutár neúrodným plochám. K tomu patrilo 5-6 majerov, 1 pálenica, 1 parná píla, 1 tehelňa, 2 mlyny, tri bytovky dôstojníkov, 7 bytoviek lesným strážcom a početné bytovky robotníkov. Tieto údaje pochádzajú z 90-tych rokov 19. storočia. Samotní Zedtwitzovci odhadovali veľkosť svoho majetku v okolí Moravian na 5000 ha pôdy, z čoho sa poľnohospodársky využívalo približne 1100 ha. Pestovala sa pšenica, jačmeň, ovos, kukurica, zemiaky, ďatelina. Okolo 200-300 ha pastvín prenajímali roľníkom z Veľkej Modrovej (dnes Modrová). Poľnohospodársky podnik Alfréda Zedtwitza mal 5 gazdovstiev, ktoré boli sústredené v Moravanoch, Ducovom, na Gonových lazoch a na Jeleních jamách. Gazdovstvo v Hôrke odpredal grófovi Degenfeldovi, a ten neskôr židovi Hirschfeldovi. Chov bol zameraný na výkrm hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. Na úplnom počiat- ku to ale bol chov koní. V Čechách Zedtwitzovci sa podielali na organizátorských prípravách parfóznych honov. Dva páry koní využívali do koča, ostatné (asi 50 kusov) sa využívali na lesné a poľné práce. Ustajňovali ich v maštaliach v polohe Výhon. Ako kočiši pracovali Teodor Markovič, Jozef Noška (1881-1955), Jozef Masaryk, Michal Valko, Jozef Búcor, Štefan Galbavý, Ján Tomášik, Michal Minárik. Z hovädzieho dobytka sa chovali hlavne voly, kŕmené liehovarskými výpalkami. Počet chovaných oviec kolísal okolo 1300 kusov a starala sa o ne rodina Feiglovcov. Feiglovci slúžili u panstva už od roku 1825 ako šafári v českom Doupove. I dnes patrí meno Feigel k známym moravianskym menám, ibaže málokto pozná jeho pôvod. Chov ošípaných narážal v Moravanoch na veľké ťažkosti, v súvislosti s častým ochorením na červienku. Odvahu konzumovať takto postihnuté zvieratá našli iba cigánski spoluobčania. Alfréd Zedtwitz patril k vášnivým poľovníkom. Bol vynikajúcim strelcom, vlastnil asi 10 rôznych kusov poľovných zbraní. Zverinu dokonca odpredával piešťanským mäsiarom Čimovi, Štróblovi a Schmidtovi. Ako strážnych psov využíval nemeckých ovčiakov, živených mäsom lesnej zveriny. Niekedy využíval na zvoz ulovenej zveriny vozíky na úzkokoľajnej železničke. Pri nakladaní mu pomáhali Geschwandtnerovci (Edo, Rudo, Jožo) a Trautenbergerovci. Ako pracovníčky v kuchyni boli zamestnané Júlia Nošková, Helena Galbavá (rod. Stachová), manželka Palka Ďuroviča Pavlína Stachová ďalšie. Ako záhradníci pracovali Štefanec a hluchonemý Hulman. Ako kováč pracoval u Zedtwitzovcov Ján Noška (nar. 1909), ako kolár Jozef Noška. V kaštieli pôsobila ako učiteľka vždy nejaká Nemka známa zo Salzburgu. Pri zostavovaní rodostromu Zedtwitzovcovsmesa opietali o darovaný písomný materiál i ústne informácie Alfréda Zedtwitza (nar. 23.9.1934), s ktorým i jeho bratom sme sa stretli v roku 1990 v Balneologickom múzeu v Piešťanoch. Veľký obraz rodostromu Zedtwitzovcov visel v kaštieli a bol po vojne prepašovaný do Rakúska. Alfrédovi Zedtwitzovi, ako i pamätníkom Jánovi Beňovičovi (1912), Pavlovi Ďurovičovi (nar. 1910- 1998), Hedvige Trautenbergerovej, rod. Božikovej (nar. 1916), Júlii Kňažíkovej- Noškovej (nar. 1921) patrí naša vďaka. V období I. ČSR sa plat pohyboval u Zedtwitzovcov okolo 130 Kč za mesiac, za Slovenského štátu 400 Ks. Okrem toho dostávali naturálie v podobe 3 litrov mlieka. Občas chodievali do kina v Piešťanoch, kde premietal pán Mitošinka. Hrávalo sa okolo 20.00 hod. V zime dala grófka zapriahnuť povozy koní so saňami. Požičiavala i korčule na zimné radovánky na zamrznutom potoku, obilie, drevo, petrolej na svietenie.
     Štít Zedtwitzovcov je vodorovne členený na tri časti. Horná časť je strieborná (prázdne pole), stredná červená (zvislé čiary), dolná čierna (kombinácia zvislých a vodorovných čiar). Nad štítom je 9-lúčová grófska koruna. Podľa spomienok Zedtwitzovcov, ktoré však nemožno doložiť, súčasťou erbu boli i dvaja nosiči štítu, znázornení ako pravekí ľudia s kyjakmi (ako na etiketách S v Cotch Whisky). Alfréd Utz Zedtwitz (1851-20.3.1929) mal za manželku Iphigéniu Wilczekovú (1879-1970). Tá žila do roku 1960, resp. 1964 na Jeleních jamách, potom západnej časti Nemecka.
V mladšom veku chodievala každú nedeľu z Jeleních jám do kostola pešo, v zime na lyžiach. Sobáš uzatvorila 29.9.1897. Grófka pochádzala z levického kraja, zo Semeroviec. Spolu mali syna, ktorý trpel na anglickú chorobu (mäknutie kostí) a bol doživotne pripútaný na lôžko. Zomrel vo veku ešte pred dovŕšním dospelosti. A tak majetok dedili synovci A. U. Zedtwitza - synovia Curta (zomrel 5.11.1989). Alfréd (26.9.1903-?) mal za manželku Christu (Kristínu) Münchhausen (12.3.1913- 1961), ktorá zahynula pri autonehode. Dcéra Elisabeth- Sissi zostala slobodná. Muši mala choré nohy , chodila o barlách. Muši bola Alfrédova sestra (ktorý sa ženil ako 32-ročný). S Kristínou sa zosobášil 23. 11. 1935. Münchhausenovci (z nemeckého slova Mönch-mních) mali v erbe mnícha. Ako obecná heraldická figúra sa mních nachádza v štíte hlavného mesta Bavorska Mníchova, u grófov von Münnich (kapucín), grófov z Pfaffenhoffenu (františkán), znaku slobodných pánov von Münchhausen (benediktín). Mnísi sa objavujú rovnako ako nosiči štítu kniežacieho rodu Grimaldiov a ich kniežatstva Monaco. Alfréd Zedtwitz mal brata Kurta a Ernesta (zomrel v roku 1944 na fínskom fronte ako vojak nemeckej armády). Alfréd ml tri deti: Alfréda (23.9.1934), Elisabeth (24.6.1937) a Burkharta (2.11.1941). Alfréd má syna Alfréda a dve dcéry. Kristína mala sestru Litu Münchhausen. Vďaka pochopeniu moravianskych občanov sa zachovali vzácne fotografie rodiny Zedtwitzovcov, ktoré nám ochotne popísali P. Ďurovič, J. Beňovič, J. Kňažíková, rod. Nošková, H. Galbavá, rod. Hulmanová. Prvá fotografia zachytáva rodinnú udalosť, svadbu Alfréda Zedtwitza, ktorý si bral za manželku Kristínu Münchausen z Viedne. Po jej pravej ruke je Alfrédov otec Kurt a Alfrédova teta Ifigénia Vilčeková. V hornom rade sú bratia Kurt (najstarší) s fúzami, Ernest (najmladší, s okuliarmi, padol ako nemecký vojak v II. svetovej vojnevojnevoFínsku).Alfrédbol stredným z bratov. V dolnom rade druhá z prava je matka ženiaceho sa Alfréda. Po pravej Alfrédovej ruke je matka vydávanej grófky Kristíny. Vľavo hore prvý zľava je starý gróf Vilček zo Semeroviec, gróf Matuška je šiesty z prava a vydávaná bola jeho vnučka. Najmenšia sediaca dole nevestina sestra sestra. Vľavo hore je druhý moraviansky katolícky farár Anton Pánik, evanjelický z Vrbového je prvý z prava hore. Pred Kurtom je jeho sestra Muši. Lúčanský gróf je štvrtý z prava, druhá z ľava je jeho matka, piaty z prava gróf Englbert (prezývaný Fürst). Na druhej fotografii je gróf Alfréd Zedtwitz pri dožinkových slávnostiach. Po pravej strane dnes už nebohý ''Pedinter'' (Bediener) jeho Slúžny Paľko Ďurovič, prvá z ľava, Júlia Júlia Nošková, pri nej Ilka (Helenka) Gal- bavá. Na tretej fotografii sú tí istí ľudia z iného pohľad. Na obrázku č.4 sú manželia so synom Alfrédom, prezývanom Vuntzi (od slova wintzig-malý nepatrný). Bola to humorná prezývka, pretože mal postavu vysokého vzrastu a výška väčšiny mužov u Zedtwitzovcov kolíše okolo 2 metrov).
     V rokoch 1831 vypukla v obci cholera.
     Dňa 28. septembra 1866 vypukla opätovne cholerová epidémia, skončila 20. novembra 1866, pričom si vyžiadala 35 obetí. Medzi nimi boli i deti (Jozef Hrnčiar, Agneša Stachová). V rokoch 1831-1866 zomrelo na choleru celkovo 73 obyvateľov.
     V období územnej reorganizácie za Bachovho absolutizmu patrili Moravany (v rokoch 1850-1860) do tzv. Dolnonitrianskej župy.
     Dňa 15. 2. 1914 sa konalo zakladajúce zhromaždenie katolíckeho ľudového zväzu v Piešťanoch, za účasti zástupcov Ľudovej strany v Budapešti. Pre protivládne politizovanie sa nepovolili podobné zhromaždenie v Moravanoch a Sokolovciach, ktoré sa mali uskutočniť dňa 1. marca 1914.
     Do roku 1960 patrili Moravany pod okres Piešťany, potom do okresu Trnava a Západoslovenského kraja. V roku 1976 sa stali strediskovou obcou pre obce Hubina (od roku 1990 samostatná obec) a Ducové (od roku 1993 samosatná obec).

Zdroj: R. BAČA, J. RADOŠINSKÝ - DEJINY OBCE Moravany nad Váhom