Moravany nad Váhom - Kultúrne dedičstvo

SVETSKÉ STAVEBNÉ PAMIATKY

     K najvýznamnejším svetským pamiatkam v obci patrí kaštieľ, zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok. Nachádza sa na západnom okraji obce na terase Váhu. Ide o stavbu renesančnú, s neskoršími prestavbami a prístavbami. Traduje sa, že ho dal postaviť biskup Csáky. Pôvodný areál tvorilo viacero samostatných budov, ktoré zlúčila až renesančná prestavba z konca 16. storočia, ktorou získal kaštieľ dnešný vzhľad. V tom období stáli v tesnej blízkosti vedľa seba dve poschodové budovy, ukončené vysokou benátskou oblúčikovou atikou (striedanie polkruhu s motívom lastovičieho chvosta), pravdepodobne so sgrafitmi na fasádach. Budovu so vstupným vestibulom a reprezentačnými klenutými priestormi na poschodí okolo ústrednej chodby zvýrazňovala veža s arkierom, plniaca obrannú funkciu na prístupovej ceste v obci. V tesnej blízkosti kaštieľa stáli hospodárske budovy. V 18. storočí došlo k barokizácii klenieb a v exteriéri k prístavbe balkóna na stĺpoch pred ústrednou sálou. Nie je možné overiť informáciu zo župnej monografie o Nitrianskej župe, v ktorej sa uvádza, že počas povstania Rákocziho (Františka II. ?) došlo k poškodeniu kaštieľa cisárskymi vojskami. Kaplnka kaštieľa pochádza z roku 1757. Za Zedtwitzovcov sa tu raz za rok slúžili omše. Možno predpokladať, že stavebné úpravy kaštieľa sa začali po jeho získaní rodinou Motešických v 7O-tych rokoch 18. storočia, konkrétne Pavlom Motešickým. Pomerne veľké úpravy sa uskutočnili v roku 1881, keď kaštieľ zvýšili o jedno poschodie. To už za réžie Zedtwitzovcov, ktorí sa v 70-tych rokoch 19. storočia stali bezvýhradnými vlastníkmi. Opravy začali od roku 1878, posledné v roku 1902. V minulosti bol kaštieľ so slamennou strechou, čo malo za následok početné požiare. Vykurovanie sa zabezpečovalo železnými pecami, vykurovanými drevom. K výhodám patrilo to, že sa pomerne rýchlo rozhoreli, nevýhodou, že rovnako rýchlo ochladli. V roku 1914 - 1918 sa tu nachádzal vojenský lazaret. V kaštieli bola pôvodne umiestnená pamätná kniha v kožennej väzbe s celými dejinami Moravian, zachytenými očami Zedtwitzvocov, tú ale po II. svetovej vojne odcudzil niektorý z miestnych obyvateľov. Na jej existenciu si pamätal sluha Pavol Ďurovič.
     V období II. svetovej vojny tu sídlili i ruskí vojaci, ktorí takisto odniesli časť inventára. Nachádzali sa tu perzské koberce, obrazy od maliara Ladislava Mednyánszkeho, okolo 12 000 srnčích parohov, diviačie a jelenie trofeje.Kaštieľ má rozľahlé nádvorie a v severnej časti ho skrášľuje anglický park s množstvom pozoruhodných drevín. V kaštieli sídlili po II. svetovej vojne Štátne lesy i miestne JRD, od roku 1962 sa stal Domovom umelcov - Slovenského fondu výtvaných umení.Z tohto obdobia pochádza posledná stavebná pamiatková úprava. Každá z 36 izieb sa vybavila vlastňou kúpeľňou, vybudovalo sa 5 malých a jeden väčší ateliér, klubovňa, tri jedálne, spoločenská hala, kaviareň, menšia kaviarnička, bar a malý salón. V dvoch miestnostiach zreštavroval prof. Baláž pôvodné renesančné stropy a zámockú kaplnku s oltárom a erbami Csákyovcov a Zichyovcov. V kaštieli sa konalo množstvo sympózií, kolokvií a rôznych pracovných stretnutí. Už od minulého storočia sa stal navštevovaným výletným miestom piešťanských kúpeľných hostí. Dlhoročnými správcami kaštieľa bol pán Konečný a jeho dcéra JUDr. Elena Jurovská.

ĽUDOVÁ ARCHITEKTÚRA

     Ľudové staviteľstvo tvorí neoddeliteľnú súčasť každého mesta, mestečka či dediny. Moravany nad Váhom spadajú do oblasti, ktorej charakter určujú predovšetkým prírodné pomery. Východnú časť moravianskeho chotára tvoria prevažne listnaté lesy a západnú, alúvium Váhu, úrodná pôda severnej časti trnavskej tabule. Katastrálne územie Moravian má rozlohu 1079 ha. Moravany nad Váhom z hľadiska staviteľstva západného Slovenska radíme do okolia Piešťan a to do trnavskej oblasti. Dedina ako podhorská usadlosť bola pôvodne situovaná okolo pretekajúceho potoka. V dávnejšej minulosti bola hlboko vklinená pod úbočia Marhátu. Pod vrchom Hradište, ktoré síce dnes patrí do katastru obce Hubina, bola osada niekoľkých želiarskych domov, ktorá vznikla v 70–80-tych rokoch 19. storočia (Spálenisko). V rokoch na prelome 19. a 20. storočia sa začala rozširovať smerom na rovinu s hromadnou rozptýlenou zástavbou okolo cesty. Stará ľudová architektúry Moravian je zastúpená vo výlučnej miere zápa doslovenským hlineným domom, ktorý je charakteristický i pre ostatné oko- litá dediny. Hlina bola základným stavebným materiálom ešte i na prelome storočí a ťažila sa z vlastných zdrojov (časť Hliník). V staršom období to boli prevažne nabíjanice, v novšom, usadlosti stavané z nepálených tehál. Otvory pre okná a dvere sa v nabíjanici vyrezávali dodatočne. Krytiny domov pôvodne tvorili otiepky ručne mlátenej slamy. Takto bola pokrytá napríklad i časť obce „Na rade“, ktorá sa zachovala v pôvodnom stave až do roku 1937 kedy vyhorela. Pri požiari zhorelo 8 usadlostí so slamenými strechami. Na pokrývanie hospodárskych budov (stodôl, maštalí a chlievov) sa okrem slamy často používala i trstina rastúca na brehoch Váhu. Fasády domov boli vymazávané hlinou, bielené vápnom, pričom sokle fasád boli natreté modrou hlinkou (svetličkou). Steny na fasádach, sokloch a nálepoch sa kolorovali žltou hlinkou. Žltou hlinkou sa obrubovala (obrovnávali) aj okná a dvere. Podlahy obytných priestorov boli vymazané hlinou zmiešanou s plevami. Aby sa nezvíril prach pri ich upratovaní a zametaní hlinených podláh, kropili sa vodou. Bolo zvykom, najmä pred sviatkami, alebo ak sa čakala návšteva, pozametať a popolievať nielen podlahy v dome, ale aj dvory (nálepy), prípadne i prašnú cestu pred domom. To bola práca najmä pre mladé dievčatá, ktoré s mimoriadnou starostlivosťou, pomocou krhličky (poleváku) rôznymi ornamentami vycifrovali priestory pred zametaním. Domy boli spravidla trojpriestorové, maximálne štvorpriestorové. Vpredu domu (stavania) bola tzv. predná izba, v prostriedku kuchyňa s vchodom do domu z nálepu, vzadu zadná izba, ale najčastejšie už iba komora. Na povalu sa chodilo buď z komory alebo rebríkom z nálepu. Strechy domov boli o 1 – 1,5 m širšie ako samotné stavanie, prekrývali nálep a boli podopreté drevenými stĺpmi. Priestor na nálepom, pod strechou, sa využíval v jeseni na sušenie kukurice a z druhej strany od povale na sušenie orechov. V kuchyni bola pec na pečenie chleba s otvoreným ohniskom a komínom, v ktorom sa údilo mäso a klobásky (klbásky) zo zabíjačiek. Zadná časť pece často siahala do jednej z izieb a spávali na nej najmä deti. Keď nebola pec v kuchyni, gazdovia si ju postavili vo dvore mimo hlavnej budovy. Na obytnú časť domu nadväzovali spravidla maštale pre hovädzý dobytok akone. Chlievy pre hydinu a ošípané boli vo dvore a stodola o niečo ďalej v humne. Niektoré domy mali studne priamo vo dvore, ale väčšina studní bola na verejných priestranstvách. Výzdobu interiéru izieb tvorili iba obrazy svätých, maľované tanieriky a šálky, ktoré obyvatelia vymieňali handrárov za starý textil (handrári ozdávali aj ihly a nite), alebo si ich priniesli z pútí. Takmer ani v jednom dome nechýbal obraz Božieho Srdca Ježišovho a Srdca Panny Márie. Medzi oknami visel krížik a z vonkajšej strany niektorých domov bola nika vyplnená sakrálnou soškou. Obľúbenými svätcami boli svätý Vendelín, ochranca statku a patrón pastierov, svätý Urban, ochranca vinohradníkov (teraz iba podstavec vo „Vinohrade“) a svätý Ján Nepomucký, mlčanlivý a tajomný so sklonenou hlavou a krížom v ruke (v strede dediny).

NÁRODOPIS, ĽUDOVÝ ODEV

     Každá poriadna gazdiná v Moravanoch veľa času a námahy strávila pri výrobe plátna, vedela priasť, tkať, bieliť plátno, šiť košele, spodníky a gate. Veľa gazdov pestovalo a spracovávalo konope. Konope sa pestovalo na koncoch a okrajoch úzkych políčok, prakticky všade, najmä na rovine. Konope sa po vytrhaní a vymlátení namáčalo v starom Váhu. Váh pred reguláciou vytváral kľukaté meandre so zátočinami a často menil svoje koryto. Po vysušení sa konope lámalo na trlici a česalo na hachlách. Odpad z konope pri lámaní bolo pazderie, ktoré šporovlivé gazdinky používali na podkurovanie do šporáku (šporhelta). Získaná kúdeľ sa priadla do nití na prasliciach a kolovrátkoch. Z nití sa tkalo na tkáčskych stavoch konopné plátno. Tkáčske stavy v Moravanoch vlastnili viaceré rodiny, boli to napríklad Hajdušíkech, Tomášikech (Festech), Minárikovci, tkáčsky stav bol i u Štefana Macu „V kúte“ za sochou sv. Vendelína a inde. Tkáčske stavy si navzájom ľudia požičiavali. Z nového plátna (na jar) ženy pošili bielizeň a z hrubšej tkaniny sa robili vrecia (mechy – žochy), vozové plachty alebo plachty na nosenie sena, prípadne siatie ( trakovice ). Výsledkom dokonalosti množstva ľudskej práce bol aj ľudový odev ako významný článok hmotnej kultúry, ktorá sa dedila z generácie na generáciu. Vývin ľudového odevu ovplyvňovali geografické a klimatické podmienky a bol predovšetkým bežným bežným oblečením dedinských ľudí. Za svoj približne 200-ročný vývoj viac menej z jednotlivého odevu sa začali rozlišovať osobité formy pre jednotlivé oblasti. Rozlišovacie momenty boli v tvare, farbe, spôsobe zhotovenia a v mnohých ďalších detailoch, ktoré sa postupne zdokonaľovali. Dnes už ľudový odev najmä z mestských aglomerácií veľa nehovorí, avšak ešte pred II. svetovou vojnou bol bežným oblečením ľudí v hociktorej malej dedinke v dňoch sviatočných i všedných. Ľudový odev, ktorý sa nosil v Moravanoch nad Váhom zaraďujeme do I. typu piešťanského kroja a bol typický najmä pre týchto 19 obcí zväčša ľavobrežia Váhu: Piešťany, Banka, Moravany nad Váhom, Hubina, Ducové, Modrovka, Modrová, Stará Lehota a kopanice, Hôrka a kopanice, Lúka nad Váhom, Hrádok a kopanice, Mošovce, Vieska nad Váhom, Svätý Kríž nad Váhom (Považany), Potvorice, Brunovce a Malé Orvište. „Idem si dať vypísať kroj“ hovorili ženičky v Moravanoch, keď išli k Vincenzii Margetínovej ako jedinej predkresľovačke typických moravianskych vzorov v dedine. Spravidla rastlinný vzor im podľa šablóny vykreslila obyčajnou ceruzkou. Vyšívali sa čepce, rukávce, zástery, šatky. Práve čepiec spolu s rukávcami boli tou časťou kroja, podľa ktorých sa dali najlepšie pozorovať odlišnosti – črty toho ktorého regiónu. Pre okolie Piešťan, a teda aj pre Moravany boli základom kombinácie farieb modrá – žltá (sirková), fialová – tyrkysová, ale aj červená, oranžová (žeravá) so zelenou. Je to jeden z najbohatších krojov zdobených výšivkou.
     Rubač – spodník, patril k najstarším súčastiam ženského odevu, slúžil ako spodný odev, ktorý bol zhotovený z nebieleného plátna. Podobne i rukávce. Neskôr sa sviatočné rukávce robili jemnejšieho kupovaného bavlneného plátna. Namiesto rubača sa používala i kasanica, veľmi nariasená sukňa, uviazaná tkanicou. Nad spodným odevom sa nosili predná i zadná zástera. Na všedný deň to bola tzv. futa z hrubšieho konopného plátna zafarbená na modro alebo čierno, alebo krajšia ganierka. Okraje sviatočný záster boli vyšité širokou výšivkou a olemované čipkou kúpenou „na Tepliciach“ (miestna časť Piešťan). Dievčatá okolo pásu nosievali vyšitú stuhu – opasovačku. Paličkovaná čipka sa v Moravanoch nerobila. Najkrajšou časťou sviatočného odevu žien a dievčat boli rukávce, pruciel a čepiec. Rukávce z kupovaného plátna mali nízky stojatý jemne vyšívaný golierik a obdĺžnikovú výšivku na rukávoch. Bohato vyšívané rukávce, typickou moravianskou výšivkou, sa nazývali formy. Prucel, ktorý sa obliekal na rukávce bol okrem výšivky zdobený kupovanými stužkami. Ženy nosili pod čepcom tzv. grgulu. Išlo o drevené paličky v tvare H, ktoré vystužovali čepiec v zadnej časti hlavy. Na čepci sa nosil vyšívaný ručník, neskôr kupovaný. Súčasťou vrchného odevu žien pre chladnejšie dni bol vlnák, ktorý si ženy prehadzovali cez plecia. Bola to štvorcová vlnená textília, zaplstená, so strapcami na okrajoch. Podobná menšia textília na pokrytie hlavy sa nazývala vlnáčik. Typickým obutím boli čižmy (štíble) s tvrdými sárami a so stredne vysokými podpätkami. Čižmy na zákazku vyrábali zväčša miestni obuvníci. V Moravanoch boli obuvníci (živnostníci) Alexander Javorka, Gustáv Hanic, Jozef Hulman (Šustrík) a Ján Margala. Tradičnými súčasťami mužského odevu boli košeľa, gate (gace), súkenné nohavice, vesta a čierny klobúk (širák). Košeľa, staršia konopná s rukávmi na skos, novšia z kupovaného plátna mala široké rukávy vložené do manžiet zvaných tacle, prešité ozdobným stehom. Sviatočná košeľa bola bohato vyšívaná predovšetkým v prednej časti na prsiach a na rukávoch v časti pod plecom. Na košeli sa nosila vesta vpredu tiež vyšívaná typickou moravianskou výšivkou. Vyšívané boli aj súkenné nohavice v prednej časti od pása po kolená. Konopné, neskôr plátené gate, sa nosili v lete najmä do práce, v zime ako spodné prádlo. V chladných dňoch nosili chlapi kabanicu a na hlave miesto čierneho klobúka baranicu. Podobne ako ženy aj muži si obúvali čižmy s tvrdými sárami.
     V súčasnosti sa ľudový odev nosí už iba sporadicky a to len ženy (svadby, zvyky, cirkevné sviatky), mužov v takomto oblečení prakticky nevidieť. V druhej polovici 20. storočia sa už typické dedinské oblečenie mení postupne od tradičného ľudového odevu k mestskému typu odevu. Kroje používali členky novozaloženého súboru Marwan a do kostola na nedeľnú omšu chodí oblečená v kroji iba pani Anna Lehutová. Dnes už nájdeme krásne vyšívané čepce, rukávce, sukne, ručníky a farebné stuhy len v dobových truhliciach našich starých mám.

ZVYKY A OBYČAJE

     Tak ako v iných oblastiach Slovenska aj spoločenský život obyvateľov Moravian bol počas roka spestrený rôznymi zvykmi, obyčajami a tradíciami. Niektoré z nich sa v moravianskych domácnostiach (najmä starších) zachovali dodnes, ale väčšina z nich sa prenáša z generácie na generáciu už iba ústnym podaním. Zvyky a obyčaje boli zväčša viazané na cirkevné sviatky, a pretože Moravany nad Váhom boli prevažne katolíckou obcou, sťahovali sa na sviatky vyznačené v katolíckom kalendári.
     Liturgický rok, na rozdiel od kalendárneho, sa začína adventom, štvortýždňovým obdobím od konca novembra do Vianoc. Na Luciu bolo zvykom, že sa dievčatá, ale aj mladé ženy, zahalili do bielej plachty, tak aby im nebolo vidno sadzami pomaľovanú tvár, chodili po domoch a husacími brkami vymetali kúty izieb, aby sa v domácnostiach v budúcom roku nezdržiavalo zlo a bieda. Dievčatá súce na vydaj si zase do košíka naukladali zabalené papieriky s krstnými menami chlapcov z dediny a potom ich po jednom denne z košíky vyťahovali až do Vianoc. Meno, ktoré zostalo ako posledné, malo byť meno ich budúceho manžela.
     Na Vianoce v každej domácnosti nesmel chýbať vianočný stromček. Táto obyčaj sa zachovala dodnes. Rozdiely sú však v tom, že vianočné stromčeky sa nekupovali, ale z Zedtwitzových hôr ich prinášali chlapi. Išlo výlučne o smrečky. Stromčeky sa neozdobovali kupovanými kolekciami ako dnes, ale ozdobami, ktoré si ešte pre Štedrým dňom prichystali deti doma alebo na ručných prácach v škole. Ako ozdoby slúžili v staniole zabalené orechy, sušené slivky, jablká, rôzne krížiky, hviezdičky a retiazky zhotovené z farebných papierikov a salónky vyrobené doma z kociek cukru. Iba v bohatších sedliackych rodinách sa na stromčeku občas objavili figúrky z fondánovej zmesi. Na stromčeky sa zapaľovali malé tenké farebné sviečky z parafínu, elektrické súpravy sviečok sa nepoznali.
     Na Štedrý deň sa začínalo večerať hneď po zotmení a začiatok večere bol spojený s peknou tradíciou. Gazdiná s veľkým sitom, v ktorom boli oblátky (oplátky), med, cesnak, jablká, orechy, sušené slivky, vianočné koláče a svieca vošla do miestnosti, kde bola okolo stola usadená celá rodina a zavinšovala šťastné a veselé sviatky Krista Pána Narodenia, veľa zdravia, šťastia a hojného božieho požehnania. Potom zobrala zo sita orechy a so slovami „leteli anjeli v štyri v sveta strany, zvestovali narodenie Ježiška, kúty, radujte sa, Vianoce idú“ a porozhadzovala niekoľko orechov po kútoch po miestnosti. Potom pred každého, čo sedel pri stole položila po jednej oblátke, jablku, orechu a strúčiku cesnaku. Sito s koláčmi, medom a sviecou postavila do stredu stola. Večera sa začala modlitbou Pána, ktorú odriekavala gazdiná a s ňou i celá rodina sústredená okolo stola. Prvé sa jedli oblátky s medom a cesnakom. Cesnak sa jedol preto, aby všetci spolustolovníci boli počas celého roka zdraví. Potom nasledovali makové opekance (vianočné buchty) a kapustnica so sušenými hríbmi, v ktorej sa kvôli pôstu nesmelo pridať žiadne mäso. Napokon sa jedli koláče, jablká a orechy. Južné ovocie sa nepoznalo. Nepodávali sa ani ryby, nebolo to zvykom. V susedných obciach, kde bývali cigáni, títo pri večeri pod oblokmi spievali a hrali na strunové nástroje. V Moravanoch cigáni neboli, a tak spievať pod obloky chodili cigáni z Hubiny, známa bola najmä slepá Margetka. Mládež oslavovala Vianoce streľbou. Nepoznali sa však žiadne petardy a delobuchy, strieľalo sa iba z tzv. mažiarov, dutých železných rúrok zakončených dnom, do ktorých sa nasypali hlavičky zápaliek, zatlačili lamárom a prudkým úderom mažiara o múr sa odpaľovali. Na Božie narodenie (25.12.) sa nič nesmelo robiť a na minimum boli obmedzené návštevy susedov a rodiny, zato na Štefana a Jána sa chodilo vinšovať po celej dedine. Silvester sa osobitne neoslavoval.
     V období okolo Troch kráľov moraviansky pán farár spolu s kostolníkom prišli do domácností na koledu. Zavinšovali nový rok, vysvätili dom a na horné veraje dverí napísali iniciály Troch kráľov G+M+B. Zvyk sa dodržiava dodnes. Na koledy po dedine chodievali aj deti. Jeden z koledníkov v biskupskej čiapke z papiera niesol betlehem, druhý vyberal dary a tretí, natretý sadzami a previazaný reťazou predstieral Kuba alebo čerta a zabával najmä deti. Tento pekný zvyk zanikol koncom 40-tych rokov.
     Fašiangy, obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, boli obdobím, v ktorom sa moravianske dievky a mládenci najčastejšie vydávali a ženili. Najviac veselosti sa sústreďovalo do posledných fašiangových dní. V utorok pred Popolcovou (škaredou) stredou zábavy vrcholili. Dospelá mládež s hudobníkmi v karnevalovom sprievode známom ako chodenie „Pod šable“, navštevovali domy, kde mali dievčence a pokračovali v zábave v miestnom hostinci. O polnoci z utorka na stredu zábavy skončili pochovávaním basy a začalo sa pôstne obdobie, ktoré trvalo až do Veľkej noci. Atmosféra fašiangov sa preniesla do každej domácnosti. Gazdinky už od soboty smažili šišky, fánky a varili údené mäso. Po dedine znel spev „Už sa fašiang kráci, už sa nenavráci, staré dievky plačú, že sa nevyskáču“. Všetky cirkevné prikázania Moravanci cez pôst dôsledne dodržiavali. Nekonali sa žiadne svadby, zábavy, nič, čo by mohlo narušiť sviatočnú pôstnu atmosféru.
     Pre moravianskych občanov bola Veľká noc druhým najväčším sviatkom po Vianociach. Veľkonočné sviatky začínali vlastne už na Kvetnú nedeľu, keď dedinčania išli na sv. omšu s halúzkami bahniatok (jaburátok), ktoré kňaz cez sv. omšu posvätil a potom ozdobovali ich príbytky až do sv. Ducha. Na Kvetnú nedeľu bolo zvykom chodiť po dedine s „novým letom“. Dievčatá vyobliekané do krojov chodili po dedine s dvojmetrovým listnatým stromčekom ozdobeným pestrofarebnými papierovými stuhami, kraslicami a pátričkami zo slamy. Sprievod pred každým domom zastal, zaspieval nábožnú pieseň a obdaril gazdinky maľovanými vajíčkami alebo pátričkami. V týždni pred Veľkou nocou chodili večer dievčatá na cintorín pod kríž spievať náboženské piesne.
     Na veľký piatok zvonár prestal zvoniť (zaviazali sa zvony) a znova začal až v sobotu večer po Vzkriesení. Zvony nahradili rapkáče, ktoré pred Veľkou nocou dovážali do dediny podomoví obchodníci (lacní Jožkovia), alebo handrári. Na Veľkú noc ráno, len čo sa rozviazali zvony, ľudia sa náhlili umyť do potoka, aby boli pekní a po celý rok zdraví. Tak ako je to dodnes v nedeľu sa šibalo a v pondelok polievalo (oblievalo), nie však voňavkami, ako často dnes, ale čerstvou studenou vodou.
     Máj bol pre občanov Moravian mesiacom lásky. Podvečer 1. mája (zväčša v noci) mládenci stavali svojím vyvoleným dievčatám máje, mladé rozvíjajúce sa briezky. Na 1. mája pod každou takto postavenou briezkou vyhrávala kapela a mládež tancovala. Najznámejšími členmi kapely boli Vendelín Raušlo (husle), Anton Raušlo (cimbal), Jozef Miklovič (husle), Ján Miklovič (basa) a mlynár Štefan Klčo (husle). Veľký smrek, tak ako je to dnes, mládenci zakopali do stredu obce (najčastejšie pred Friedov obchod pri sv. Vendelínkovi).
     Na sv. Ducha boli všetky brány a ploty pred domami ozdobené lipovými halúzkami. Tento zvyk sa zachoval dodnes. Na Bože telo bývala procesia z kaplnky moravianskeho kaštieľa, kde sa slúžila sv. omša do farského kostola. Deti pri sprievode posýpali zem kvetmi a lupienkami z ruží.