Sereď - História

Názov obce je doložený z roku 1313 ako Zereth, z roku1400 ako Zered, z roku 1422 ako Sered, z roku 1472 ako Zered, z roku 1786 ako Sered, z roku 1954 ako Sereď; po maďarsky Szered. Obec má priznaný štatút mesta.
Sereď bola administratívne začlenená pod Bratislavskú župu; pred rokom 1960 pod okres Sereď, kraj Bratislava; po roku 1960 pod okres Galanta, kraj Západoslovenský.
Na Máčanských briežkoch osídlenie zo staršej doby kamennej z obdobia tardenoisienu, osada kalenderberskej kultúry z mladšej doby hallštattskej a chaty laténskej kultúry z 3.—2. stor. pred n. l., pohrebisko staromad'arských bojovníkov z 10. stor., na Trhovisku hallštattské žiarové pohrebisko, staromad'arské kos­trové pohrebiská z 10. stor. — Osada strážcov vodného hradu, ktorý stál v chotári obce Šíncava a po zmene koryta Váhu v Seredi, spomína sa rok1313. Patrila panstvu Šintava. Od 1642 sa vyvíjala ako zemepanské mestečko s trhovým a jarmočným prá­vom, rozšíreným v roku 1714. — V erbe malo opevnenie s vežou a bránou, na boku dve malé vežičky s dvoma hviezdičkami. — V 16. stor. je doložený cech remenárov, v roku 1593 krajčírov, v roku 1644 čižmárov, v roku 1661 kováčov, v roku 1662 hrnčiarov, v roku 1663 tkáčov, v roku 1719 halenárov, v roku 1723 gombikárov. Za feudalizmu bola Sereď významným obchodným centrom južného Považia, konečnou zá­stavkou pltí, privážajúcich z Oravy a Liptova drevo, dosky, drevený riad, syr, bryndzu a iné produkty. Pri Váhu boli rozsiahle skladv a prekladiská dreva a tovaru, ktoré odtiaľto odvážali povozmi až do Vied­ne; začiatkom 19. stor. skladovali tu aj zbrojné výrobky z výrobne v Liptovskom Hrádku. V roku 1817 sa tunajší kaštieľ, prestavaný z vodného hradu, stal strediskom pan­stva Sereď, ktoré patrili Seredi, Šintava, Šoporňa, Päta, Veľká Mača, Varov Šúr. V roku 1720 mala Sereď 23 daňov­níkov, v roku 1828 mala 362 domov a 2613 obyvateľov. V Seredi bola konečná stanica konskej železnice z Bratislavy, vy­budovanej 1837-1846. V roku 1872 tu otvorili pravidel­nú prepravu po parnej železnici, v roku 1883 postavili prí­pojku do Galanty. V rokoch 1845—1856 tu bol v prevádzke prvý cukrovar, od roku 1907 nový cukrovar. Pred I. svetovou vojnou postavili tu Frankovu továreň na cigóriu, továreň na výrobu umelých hnojív, menší stroj, podnik. Pri Váhu bolí v minulosti v prevádzke viaceré lodné mlyny. Na jar roku 1848 a 1860 došlo k veľkým nepokojom tovarišov, učňov mestskej chu­doby. Začiatkom 20. stor. sa zakladajú odborárske a politické organizácie sociálnej demokracie, zástupcovia ktorých sa pravidelne zúčastňovali na zjazde slovenských sociálnych demokratov. Po 1918 zostala Sereď poľnohosodársko-živnostníckym mestečkom. V prevádzke boli potravinárske závody, chemická továreň zanikla. Časť obyvateľstva trpela chronickou nezamestnanosťou. Silné pozície tu mala KSČ. Mesto bolo jedným zo stredísk revolučného hnutia poľnohospodárskych robotní­kov, ktorí takmer každý rok štrajkovali. V 30. rokoch zosilnelo revolučné hnutie nezamestnaných a vyvrcholilo v mohutných demonštráciách a hladových pocho­doch. V rokoch 1922 a 1924 štrajkovali robotníci v chemickej továrni, v rokoch 1919-1921, 1926 v cukrovare, v roku 1930 v to­várni na kávoviny, v rokoch 1924, 1931 stavební robotníci. V ob­dobí klérofašistického slovenského štátu bola Sereď jedným zo stre­dísk ilegálnej práce KSS. Vychádzal tu ilegálny časopis Hlas dediny. Miestni antifašisti na čele s komunista­mi uskutočnili 30. 8. 1944 protifašistický prevrat. Roz­pustili koncentračný tábor pre židovské obyvateľstvo. Vyhlásili mobilizáciu. Vedenie miestnej vojenskej posádky však odmietlo vydať zbrane a antifašisti odišli na povsta­lecké územie. Sereď bola oslobodená 1. 4. 1945 vojskami Sovietskej armády. — Po oslobodení sa začala prudko rozvíjať. K starším zmodernizovaným závodom pribudla predovšetkým niklová huta, jediná v ČSSR, a rad menších potrávinárskych (vinárske závody, pečivárne), spo­trebných (nábytok) a stavebných závodov. V roku 1959 bol postavený nový most cez Váh z predpätého betónu. Vybudovali sa nové sídliská, soc. kultúrne a zdravotné zariadenia, služby. Obyv. pracujú väčšinou v miestnych podnikoch.
Mes­tečko:
Spomína sa 1598. Vyvíjalo sa ako zemepánské mestečko. Postupne splynulo so Sereďou urbanisticky. V roku 1886 aj administratívne.
Vojenská ulica:
V roku 1828 mala 106 domov a 765 obyv. V polovici 19. storočia splynula so Sereďou.
Horný Čepeň:
Názov obce je doložený z roku 1431 ako Felsochepen, z roku 1920 Horný Čepeň; po maďarsky Felsőcsőpőny. Obec sa vyvinula v chotári obce Čepeň. Spomína sa rok 1431. V roku 1553 mala 6 port. Patrila zemianskym rodinám. V roku 1828 mala 37 domov a 2790 obyv. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. V roku 1964 obec pripojili k Seredi.
Stredný Čepeň:
Názov obce je doložený z roku 1302 ako quondam Boszt nunc Csőpőn, z roku 1308 ako Kozep Csepen, z roku 1348 ako possessio Chepen nomine, que olim Boz nuncupabatur, z roku 1773 Pro­stredný Csepin, z roku 1920 ako Stredný Čepeň; po maďarsky Kőxépcsőpőny. Obec vznikla v chotári obce Čepeň. Spomína sa rok 1302 a 1462, keď časť vlastnil Michal Vodor. V roku 1672 mala 15 obyvateľov. Patrila panstvu Šintava. V roku 1828 tu bolo 36 domov a 253 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohos­podárstvom. V roku 1944 bola obec pripojená k Seredi.
Dolný Čepeň:
Názov obce je doložený z roku 1415 ako Alsowchepen, z roku 1773 ako Dolný Csepin, z roku 1920 ako Dolný Čepeň; po maďarsky Alsócsőpőny. Ober sa spomína 14Í5. Patrila rodine Tárnokovcov, neskôr rodinám Vranovcov, Tomanóczyovcov a Szászyovcov. V roku 1553 mala 1 port, v roku 1672 5 obyvateľov, v roku 1328 38 domov a 280 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. V roku 1944 bola obec pripojená k Seredi.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť