Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Bánovce nad Bebravou, Ilava, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Partizánske, Považská Bystrica, Prievidza, Púchov, Trenčín
Bošany

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9383

 

 

 

Bošany - História


Obec Bošany vznikla v roku 1924 zlúčením Veľkých a Malých Bošian.

Staré a inojazyčné názvy obce

Veľké Bošany: Prvá písomná zmienka o tejto obci sa datuje do roku 1183, kedy sa nazývala Bossan. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1277 sú písomne doložené názvy terra Bosan a terra similiter Bosan, z roku 1411 názov Nogbassan a z roku 1773 názov Welke Bossany. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Nagybosan a Nagybossány.

Malé Bošany: Prvá písomná zmienka o tejto obci sa datuje do roku 1277, kedy sa nazývala Bossan. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1376 je písomne doložený názov Kysbassan a z roku 1773 názov Male Bosňany. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Kisbosán a Kisbossány.

Baštín: Prvá písomná zmienka o tejto obci sa datuje do roku 1332, kedy sa nazývala Baska. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1413 je písomne doložený názov Bascafalwa a z roku 1786 názov Bastin. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Bácskafalu a Bácskafalva.

Administratívne začlenenie

Po roku 1881 boli obce administratívne začlenené pod Nitriansku župu; pred rokom 1960 pod okres Partizánske, kraj Nitra; po roku 1960 pod okres Topoľčany, kraj Západoslovenský.

D e j i n y

Z predhistorického obdobia sú z tohto územia písomne doložené: osídlenie v neolite – sídlisko volútovej a lengyelskej kultúry, sídlisko hallštattské, rímsko-barbarské z 2. a 3. storočia a slovanské z doby veľkomoravskej, kostrové pohrebisko belobrdskej kultúry.

Obdobie feudalizmu a kapitalizmu

Veľké Bošany

Obec má staré osídlenie. V roku 1183 sa spomína tunajšia fara, v roku 1237 obec. Obec patrila Diviackovcom. V roku 1277 opustenú zem Bošany dostal Barleus a jeho bratia, synovia Baana z Diviak a synovia Kozmu ako náhradu za odobratú pôdu v Turci. Bošany neskôr patrili Bossányiovcom, ktorých časť v 15. storočí pod vplyvom husitskej posádky v Topoľčanoch sympatizovala s husitmi. V roku 1553 obec mala mlyn, 16 port (usadlostí), v roku 1778 mala 56 poddanských, 23 želiarskych, 19 nádenníckych a 6 nájomníckych domácností, chudobinec, mlyn a pivovar, v roku 1828 mala 124 domov a 874 obyvateľov. Obyvatelia boli roľníci. Koncom 18. storočia sa spomína 5 krajčírov, 3 kováči, 3 mäsiari, 2 ševci, 2 čižmári, gombičkár, murár a výčapník. V roku 1866 Adolf Schmidt založil na bossányiovskom majetku koželužne, vtedy jedny z najväčších v Uhorsku. Vyrábali spodné kože, hnacie remene a záprahové postroje pre armádu. Koncom 19. storočia zamestnávali 100 robotníkov. Obyvatelia spracovávali kožky aj po domácky. Požiare v rokoch 1872 a 1903 narobili značné škody. V roku 1921 založili MO KSČ (Mestskú organizáciu Komunistickej strany Československa. V roku 1920 štrajkovali kožiarski robotníci a v rokoch 1919 a 1920 poľnohospodárski robotníci.

Malé Bošany

Obec vznikla v chotári obce Veľké Bošany. Patrila Zambokretskovcom a Podmanickovcom. V roku 1553 mala 2 porty (usadlosti), v 18. storočí 7 poddanských, 12 želiarskych a 3 nádennícke domácnosti, v roku 1778 mala 78 obyvateľov, v roku 1828 mala 25 domov a 180 obyvateľov. Obyvatelia boli roľníkmi.

Bošany

Továreň, ktorá bola v obci, v roku 1931 odkúpil Baťa a výrobu rozšíril. Väčšina obyvateľov za I. ČSR (Československej republiky) pracovala v miestnej továrni, časť ako poľnohospodárski robotníci na veľkostatku. Pred SNP a počas neho miestna posádka a obyvatelia spolupracovali s ilegálnou organizáciou strany. Zo skladov v Bošanoch sa vyzbrojili dobrovoľníci z miesta a okolia. V roku 1949 bolo založené JRD (Jednotné roľnícke družstvo), v roku 1952 ŠM (Štátny majetok). Garbiareň bola od roku 1953 súčasťou Závodov 29. augusta v Partizánskom, vybudovali sa nové byty, sociálne a kulturne zariadenia a služby. Obyvatelia pracovali v miestnych podnikoch, časť v závodoch v Partizánskom, Bánovciach nad Bebravou a Topoľčanoch.

Baštín

Obec sa spomína v roku 1332. Patrila viacerým zemanom, v rokoch 1413 - 1848 Bacskádyovcom. V 18. storočí mala 6 poddanských, 5 želiarskych a 2 nádennícke rodiny, v roku 1787 mala 15 domov a 136 obyvateľov, v roku 1828 mala 24 domov a 168 obyvateľov. Boli roľníkmi a povozníkmi. Za I. ČSR si obec udržala poľnohospodársky ráz. V roku 1960 bola obec pripojená k Bošanom.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

 

CHOTÁR BOŠIAN

Obec Bošany vznikla 1. januárom 1925 zlúčením Veľkých a Malých Bošian. V roku 1960 bol k Bošanom administratívne pričlenený Baštín.

Dnešná podoba bošianskeho chotára je výsledkom stáročného pôsobenia prírodných síl a človeka. V poslednom období rozhodným spôsobom premenil prírodné prostredie svojou vedomou činnosťou človek. Chotár obce prešiel od obdobia včasného feudalizmu značným vývojom. V priebehu 13. a 14. storočia sa zásluhou majiteľov Bošian zväčšoval na úkor chotárov Sádku, Krušoviec a kráľovských majetkov pri Vyčome. Pritom mnohé miesta (najmä na okrajoch chotára a pri rieke Nitre) pokrýval les, menšie háje, kroviská a močariny. Vzrastom počtu obyvateľstva od 14. storočia neustále vzrastala aj potreba novej poľnohospodárskej pôdy. Bošianski sedliaci začali klčovať dovtedy nekultivovanú pôdu a zakladali tu nové polia, lúky a v kopcovitom teréne aj vinice. Každá časť chotára získavala v tomto procese svoje osobitné pomenovanie, buď podľa svojho majiteľa, polohy, či spôsobu získania. Veľmi cenným je v tomto smere súpis rolí, lúk a pasienok v bošianskom chotári z roku 1883, ktorý uvádza 42 honov rolí a 7 lúk a pasienkov.

Role: Bachovina, Piesky, Na kúty od krušovského, Za Chrovina, Piesky, Za vodou, Za Chrovina, V selliskách, Medzi vodami, Do kúta medzi vodami, Sekanina, Kapustnisko od praznovského, Medzi jarky, Mekýše, Mekýše, Dolné hony, Pláne medzi cesty, Za hostincom, Motúzik, Kamenec, Syslov vrch, Hučadlo, Pred Sádkom, Kanonice, Pri obrázku, Horný motúzik, Humenný háj, Prasnica, Za Vyčomou, Za hájom, Vinice horné a dolné, Kopanica nad vinohradmi, Vinohrady, Kliny, Vojkovina, Pri Novejsi, Kliny za vrchom, Kopanica, Fliačky horné, Fliačky dolné, Na pustých jamách a Za špitálom.

Lúky a pasienky: Medzi vodami, Od práznovského, Hučadlo, Kanonice, Pred Sádkom, Kreskovina a Od chotára nováckeho.

Tieto chotárne názvy nám naznačujú, akými rôznymi premenami prešiel chotár Bošian, čo všetko tunajší poľnohospodári pestovali a akým spôsobom získavali novú pôdu. Veľmi cenné je aj svedectvo o malom zaniknutom kráľovskom majetku pri Vyčome, ktorý si od 13. storočia uchoval svoje pôvodné meno Prasnice.

V katastri obce nebol doteraz urobený ani záchranný, ani systematický archeologický výskum. Doterajšie príspevky o pravekom osídlení chotára Bošian sú čerpané len z povrchových zberov na oráčinách, vo výkopoch základov budov, inžinierskych sietí a ojedinelých nálezov odovzdaných občanmi - prevažne hlinených črepov. Títo občania prispeli bezplatne manuálne alebo informáciou do pokladnice pradávnych nálezov z obdobia najstaršieho osídlenia pozemkov patriacich k obci - z obdobia, z ktorého nemáme písomné správy. Ich zásluhou bolo dokázané, že katastrom obce Bošany prešli lovci mamutov, že bošiansky chotár je kontinuálne osídlený od štvrtého tisícročia pred n. l. až do dnešných dní, že obec vyrástla na križovatke pravekých ciest spájajúcich európsky juh so severom údolím rieky Nitry a západ s východom údoliami riek Bebravy a Vyčomy. Nálezová správa o každom náleze je uložená v Archeologickom ústave SAV a obsahuje nálezové okolnosti, dátum získania, meno nálezcu, číslo parcely, meno vlastníka pozemku, hĺbku, rozmery, materiál, kresbu, fotografiu nálezu, fotografiu lokality, profil výkopu atď.

BOŠANY NA ÚSVITE DEJÍN

Pri kopaní jamy na vápno na mieste na Závodí - medzi športovým ihriskom a prevádzkou bývalého MNV (pozn.: zrejme dnes sídlom obecného úradu) bola nájdená paleolitická čepieľka, ktorú možno datovať na základe fyzikálno-chemických metód do mladého paleolitu (40 000 - 8 000 rokov pred n. l.). Tento kamenný, doteraz najstarší nástroj na rezanie a oškrabávanie kože v Bošanoch, patril človeku dnešného typu, ktorý si už budoval väčšie a stálejšie sídliská so sezónnymi chatami z kože, s kostenými alebo drevenými podperami, ale i stále, do zeme zahĺbené príbytky. Vyrábal špecializované čepeľovité nástroje a organizoval lovy na veľkých cicavcov. Rituálne pochovával v skrčenej polohe s milodarmi, čo dosvedčuje vieru v dušu a v jej posmrtný život. Zaťaženie mŕtveho kameňmi, jeho zviazanie a zamurovanie svedčí o strachu pred mŕtvym. Detské hroby s milodarmi a osobnými ozdobami svedčia o umeleckom cítení a o láske k deťom. Veľké paleolitické obydlia svedčia o spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, hospodárskej úrovni, rodovom zriadení loveckej skupiny a nadradenom postavení matky.

Zvyšujúca sa roľnícka produkcia zabezpečovala potravinovú základňu, ktorá umožnila vzrast populácie a šírenie dedinskej roľníckej civilizácie. Obrábanie pôdy, pestovanie jačmeňa a prosa, domestifikácia zvierat, chov hovädzieho dobytka, oviec a kôz, stavba príbytkov, zakladanie osád, vznik domácich remesiel, výroba nových typov kamenných nástrojov z iných druhov hornín, zdokonalených brúsením a vŕtaním, prechod k usadlému životu, trvalé osídlenie celých oblastí, zrýchlený vývoj spoločnosti a vznik hrnčiarstva charakterizujú mladšiu dobu kamennú - neolit, ktorá u nás trvala od 4 500 do 2 500 rokov pred n. l. V tomto období oteplenia menia sa životné podmienky, a teda i život ľudstva.

Zberné paleolitické hospodárenie nahradzuje v neolite prvá skutočne produktívna práca. Celé obdobie neolitu charakterizuje nová náplň duchovného života, vznik nových kultov a názorov na posmrtný život. Pohrebný rítus predpisuje ľudsky dôstojný a často slávnostný a nákladný pohreb na spoločných posvätných miestach.

Z hliny, zrniek kremeňa a pliev remeselne s umeleckým citom zhotovené a v ohni vypálené nádoby, vretienka, kamenné mlynky, kamenné brúsené a hladené sekery, dláta, vrtáky, škrabadlá, hroty šípov, náhrdelníky z hliny, kostí a perlete, sošky žien, figúrky domácich zvierat, hračky, guličky, kolieska, hrkálky, kotúlky, stolčeky, hrnčeky, pokrievky a lyžice z hliny a miniatúrne brúsené sekerky a kliny z fylitických bridlíc hovoria o neustálom pokroku. Hovoria o rozmachu duchovných schopností a láske k matke a deťom - neolitických - najstarších bošianskych usadlíkov - roľníkov, zrastených s pôdou, ktorí stáli pri kolíske našej vzdelanosti, prijímali a svojím spôsobom upravovali i cudzie podnety, menili hmotnú a duchovnú kultúru, názory na posmrtný život a ostali strážcami kultúrnych hodnôt až do dnešných dní.

V období neolitu u nás vznikajú viaceré kultúry a kultúrne skupiny s osobitným prejavom v nálezovom materiáli i v duchovnom živote. Volútová kultúra je najstaršia neolitická kultúra s charakteristickým druhom keramiky, pomenovaná podľa výzdoby nádob volútami - špirálovitými motívmi rôznych výrobných systémov.

Na území Bošian sa podarilo zistiť starší a stredný vývoj volútovej keramiky. V tomto vývoji rozoznávame tri fázy:

Staršiu vývinovú fázu volútovej keramiky charakterizujú tenkostenné súdkovité nádoby s jednoduchým lineárnym ornamentom, fľaškovité amfory zdobené na hrdle zväzkami rýh s jamkami a na baňatom tele špirálou alebo meandrom s jamkami, menšie kónické misy, malé amforky s uškami na rozhraní tela a hrdla, veľké hrubostenné polguľovité nádoby s menším dnom, plastickým pásikom, výčnelkami, radmi otlačkov prstov a nechtov, hrubostenné fľaše s trojicami zvisle prevŕtaných úch na rozhraní hrdla a tela alebo na najväčšom obvode, kostené šidlá a hladidlá.

Strednú vývinovú fázu mladšej volútovej keramiky charakterizujú rozmnožovanie počtu rytých línií, dvojice zvislých rýh ukončených jamkami a zvisle prevŕtané výčnelky v podobe zvieracích rožkov.

Okrem opísanej keramiky a pracovných nástrojov z kostí a parohov sa našli na volútových sídliskách v chotári obce hladené štíhle kopytovité sekery a ploché sekery lichobežníkového tvaru z mäkkých hornín, pieskovcové brúsiky na opracovanie brúsených nástrojov, kamenné podložky a menšie okruhliaky na drvenie obilia a minerálnych farieb, čepieľky z rohovcov, radiolaritov a jaspisov s kostenými rúčkami, ktoré sa používali ako kosáky, retušované a neretušované čepele rôznej veľkosti a tvaru, nožíky, vrtáky, veľa škrabadiel a beztvarých úlomkov z kamenných jadier. Nevyskytli sa veľké kamenné sekeromlaty a obsidián, ktorý sa neskoršie dovážal z východného Slovenska. Opracované najhrubšie časti jeleních parohov - zhodov - slúžili ako motyky k obrábaniu pôdy, hlinené prasleny a závažia jednoduchých krosien ku tkaniu látok.

Pred desiatimi rokmi (pozn.: t. j. okolo roku 1973) bolo známych zo Slovenska asi 170 sídlisk s volútovou kultúrou - vrátane dvoch z Bošian, ale iba 11 nálezísk s hrobmi. Hroby skrčencov uložených prevažne na ľavom boku v orientácii juvýchod - severozápad a ich hrobový inventár sú dobre známe, ale hroby ľudu s volútovou kultúrou neboli nájdené, čo možno vysvetliť cyklickým osídľovaním lokalít sťahovavým roľníctvom i plytkým pochovávaním.

Úrodný chotár obce Bošany chránený meandrujúcou riekou Nitrou a horskými hradbami Tríbča, ale na juhu otvorený kultúrnym prúdom stredného Podunajska, patrí dosiaľ k nevyčerpaným prameňom pamiatok všetkých dôb. Vydal už svedectvo o kultúrnom živote a takmer nerušenom vývoji obdobia staršej a strednej volútovej kultúry, ktorej trvanie je odhadované približne na tisíc rokov, v meandroch na pravom brehu potoka Vyčoma - na Hučadle a pri Keratovi.

V Ponitrí boli objavené desiatky neolitických osád ustáleného typu. Mnohé z nich na miestach so strategickou polohou pri rieke alebo potoku. Stopy po neolitických osadách javili sa na čerstvo zoraných poliach ako tmavšie miesta so stopami ohnísk, pecí, vypálenej mazanice zo stien múrov a s pomerne veľkým množstvom črepového materiálu. Analógie a všetky nálezové okolnosti pripúšťajú domnienku, že na Hučadle v meandre potoka Vyčoma sa zachovali stopy po zaniknutej opevnenej osade ľudu s volútovou kultúrou z mladšej doby kamennej, ktorej cyklický kontinuálny vývoj trval približne šesťsto rokov.

V mladšom neolite a staršom eneolite vznikol celý komplex príbuzných skupín, ktoré sa od seba odlišujú predovšetkým vplyvom domáceho prostredia. Súčasťou tohto veľkého komplexu je lengyelská kultúra.

Lengyelská kultúra zaberá tri veľké územia medzi Sávou a Drávou, západne od Dunaja a juhozápadné Slovensko, južnú a východnú Moravu, Dolné Rakúsko a Burgenland. Táto slovensko-moravská skupina po rozšírení do Čiech ovplyvnila aj kultúru a vývoj vo východnom Nemecku a cez naše územie sa rozšírila i do Poľska.

Po vyvrcholení vývinu kultúry s volútovou keramikou sa objavil na juhozápadnom Slovensku, Panónii, vo Východnom Rakúsku a v povodí rieky Dyje želiezovský typ. Pomenovanie dostal podľa mesta Želiezovce a u nás tvorí najmladšiu fázu kultúry s volútovou keramikou. Želiezovský typ je sprostredkovateľom kultúry medzi juhovýchodom a ostatnou Európou.

Väčšina lengyelských lokalít i všetkých deväť doteraz zistených lengyelských osád v chotári obce Bošany patrí do stredného želiezovského stupňa, vyznačujúceho sa ustáleným spôsobom umeleckého prejavu. Keramika tohto stupňa má pomerne malé množstvo tvarov, ale osobitnú výzdobu ornamentnú. Menšie tenkostenné, technicky dokonalé polguľovité nádoby, zvyčajne sivej alebo sivočiernej farby, majú malé rovné dno a dovnútra vtiahnuté hrdlo. Plastická výzdoba im chýba. Častejšie sa vyskytujú amfory rôznych veľkostí zdobené plastickými uškami, valcovitými alebo jazykovitými výčnelkami a rytým ornamentom obežných lomených a šikmých dvojíc rýh, hrubostenné veľké zásobnice s hrdlom a amfory s dvoma horizontálnymi "rohatými" uchami na rozhraní hrdla a tela. Často sa vyskytuje plastická výzdoba oválnych alebo gombíkových výčnelkov.

Z radiolaritu, hnedých pazúrikov a obsidiánov sú čepele, škrabadlá i vrtáky a z amfibolických bridlíc hladené kliny a sekerky.

V chotári obce sú doteraz známe sídliská na Baštíne pri zrušenom mlynskom náhone, Hučadlo, nad malobošianskou baňou, pri Keratovi, pri malobošianskej tehelni, Pavlíkova tehelňa, pri sádockom moste, za malobošianskym kaštieľom a Závodie "Pri Cigánoch".

Na objavených lengyelských sídliskách nachádzame pamiatky kultúry s kanelovanou keramikou z obdobia stredného eneolitu, najmä žliabkovaním zdobené keramické črepy, kónické zdobené prasleny, kamenné nástroje a opálové jdrá, pochádzajúce z hornatejších oblastí Hornej Nitry, ktoré sa sem dostali obchodnými cestami.

Eneolit - prechodné obdobie medzi neolitom a dobou bronzovou, približne od roku 2100 do roku 1700 pred n. l., charakterizuje rozširovanie chovu dobytka, diaľkový obchod vzácnych surovín, vznik a upevňovanie patriarchátu. Charakter roľníckych osád trvá. Hromadné nálezy medených nástrojov a kotúčov medenej suroviny z konca eneolitickej doby sú vzácne. V tomto období bolo osídlené návršie Pivovar. "Koláč" medenej suroviny z tejto lokality o priemere 13 cm a hmotnosti 700 gramov je na jednej strane plochý a hladký, na druhej mierne klenutý a dierkovaný, a pripomína nálezy z Handlovej. Obchodovalo sa s meďou, medenými výrobkami, ulitami stredomorských mäkkýšov z juhovýchodu, jantárom od Baltu, pruhovaným rohovcom z Poľska a serpentínovou horninou na výrobu hladených nástrojov zo Sliezska. Obchodné tradície vplývali na vtedajšie roľnícke osady u nás a vytvárali predpoklady pre vznik novej hospodárskej a spoločenskej sústavy v období od roku 1700 do roku 800 pred n. l.

Pod vplyvom juhovýchodnej a stredodunajskej kultúry vzniká zo starších domácich kultúr lužická kultúra. V severnejších a hornatejších územiach Slovenska objavuje sa ľud lužických popolnicových polí, ktorý niektorí bádatelia považujú za najstarších Slovanov. Lužický ľud pomerne rýchlo obsadil nesúvislé územia severozápadného Slovenska, severnej Moravy a severných Čiech. Na okraji osídleného územia sú lužické obranné hradiská a vo vnútrozemí hradiská s administratívno-hospodárskym významom. Dedenie funkcie moci i majetku náčelníka súviselo so vzrastom súkromného bohatstva.

Sídliská lužického ľudu boli doteraz zistené na ľavom brehu potoka Vyčoma na Baštíne, na Pivovare a pod ľavým krídlom renesančného kaštieľa. Lužickú keramiku predstavujú zásobnice, archaicky zdobené urny, polguľovité misky s vnútornou jemne žliabkovanou výzdobou a profilované črpáky.

Ploché pohrebiská s mohylkami, obloženými kameňmi, s amforkami, dvojkónickými nádobami a hrncami s ohorelými ľudskými kosťami, s ohňom poškodenými bronzovými súčasťami odevu a ojedinelými zbraňami dosiaľ v Bošanoch neboli nájdené.

Obdobie medzi dobou bronzovou a železnou je dobou vzniku historických národov Keltov, Germánov, Skýtov, Etruskov a Grékov. Rovnocenne a súčasne s bronzom sa používa železo. Nájdené poškodené šperky, zbrane a nástroje, ktoré tvorili časť majetku remeselníka, svedčia o riskantnosti podnikania v neistých pomeroch. Chudobu vzrastajúceho obyvateľstva, osídľujúceho u nás neobývané sídliská starších roľníckych kultúr, dokazujú hnedočierne keramické črepy, štiepané zvieracie kosti a nedostatok kovových predmetov. Hallštatské hradiská boli nájdené na vrchu Tábor v Krnči, na Kostríne a na Šiancach v Klátovej Novej Vsi.

Keltská expanzia na juhozápadnom Slovensku trvala takmer sto rokov a siahala údolím rieky Nitry až po Bošany. Pôvodné hallštattské obyvateľstvo vytlačili Kelti do hôr. Druhé storočie pred n. l. je obdobím vzniku a vývoja keltských oppíd - prvých miest na Slovensku. Kelti boli šíriteľmi kultúrneho a technického pokroku antickej civilizácie a prvý civilizovaný národ v Európe.

Kelti používali nádoby jednoduchého jednotného tvaru, jemne spracované na rýchle rotujúcom kruhu, lovili zver a ryby, pestovali obilniny a strukoviny, konope a ľan, cesnak a cibuľu. Chovali kone, hovädzí dobytok, ošípané, kozy, sliepky a husi.

V 4. storočí pred n. l. prenikol do Čiech keltský kmeň Bojov. Údolia Váhu, Nitry, Hrona a Ipľa obsadili v 3. storočí pred n. l. o niečo neskôr Kotínovia. Kelti vyrábali šperky, kováčske, kolárske, poľnohospodárske nástroje, hrnčiarske a sklenené výrobky.

Keltské sídliská a pohrebiská boli nájdené na juh od Bošian skoro v každej obci - je ich známych vyše sto. V 2. storočí pred n. l. prešli Kelti od kostrového pochovávania k žiarovému. V keltských hroboch bolo nájdených väčší počet nádob so zvyškami pohrebnej hostiny a osobný majetok. Primitívny otrokársky pomer dokazujú ojedinelé prepychové hroby nadriadenej vládnúcej vrstvy obklopené hrobmi bohatých príslušníkov a skupinami chudobných hrobov. V mužských hroboch tvoril osobný majetok pochovaného železný opasok, meč, kopia, štít a súčiastky odevu nákrčník a spony. V ženských hroboch náhrdelníky, retiazky, spony, korálky, prstene, opasky, bronzové a ojedinele strieborné, lignitové, sklenené i zlaté náramky na zápästí i na predlaktí a nánožné kruhy.

V chotári Bošian boli nájdené doteraz laténske keramické črepy nádob jednoduchého jednotného tvaru, jemne spracované na rýchle rotujúcom kruhu, na sídliskách Babica, Hučadlo, Lúžok a pri Železnom moste.

V poslednom desaťročí pred n. l. prechádzali povodím rieky Nitry zo severu a severozápadu prvé germánske družiny. Dočasne sa usadili na rovinách juhozápadného Slovenska i v chotári Bošian a napádali najsevernejšiu hranicu Rímskej ríše. Rímska ríša bola vyše 400 rokov bezprostredným susedom obce a časť juhozápadného Slovenska bola priamo jej súčasťou.

Rímsko-barbarské sídliská s domácou hrubostennou keramikou, zdobenou vlnovkou alebo vtláčaným kolkom, a železné nožíky z obdobia rímskeho impéria na strednom Dunaji, sú známe z Bošian pri kostole, pri renesančnom kaštieli, pri Železnom moste, v Pavlíkovej tehelni a na Zadných zhonoch.

Od konca 4. do začiatku 6. storočia bolo územie Bošian vystavené plieneniu prechádzajúcich Hunov pod vedením Attilu, Gótov, Longobardov, Gepidov, Alanov, Herulov, Rugiov a Skýtov. Bola to nešťastná doba sťahovania národov. Sídliskové nálezy z doby sťahovania národov sú známe len z Výčap-Opatoviec a Ludaníc a známe sú aj prevažne vykradnuté hroby z Kšinnej.

SLOVANSKÉ OSÍDLENIE

Pôvod a príchod našich predkov na územie Slovenska je nejasný, lebo o dejinách predveľkomoravského moravsko-slovienskeho obdobia sa nám zachovali iba veľmi lakonické správy. Archeológovia každý rok objavujú ďalšie a ďalšie slovanské sídliská a pohrebiská, ktoré jednoznačné potvrdzujú, že oblasť Ponitria bola súvisle osídlená Slovanmi. O tom svedčia aj archeologické nálezy z výkopov v Koželužniach a z malých a rozptýlených slovanských sídlisk na terasách Nitry a Vyčomy.

Doteraz boli objavené slovanské sídliská z 9. a 10. storočia na Garbiarskej ulici, na Turčekových zhonoch a v starej vlečke pri prvej záhrade. Kostrové pohrebiská z 10. storočia boli objavené na ulici Juraja Fándlyho a v závode Koželužne pred starým skladom surových koží. Stredoveké sídliská boli objavené na Kalových poliach, medzi mlynom a renesančným kaštieľom v Malých Bošanoch, Turčekových zhonoch a vo vlečke za domom Štefana Borovského. Strediskové pohrebiská boli objavené pri farskom kostole, pri "Colnici" a v záhrade Dubnických v Malých Bošanoch.

Bošany a ich najbližšie okolie patria k starej sídelnej oblasti Nitrianska, ktorá vykazuje neprerušenú kontinuitu osídlenia od čias Veľkej Moravy. Prvé listinné zmienky na tomto území spravidla nikdy neznamenajú rok založenia danej lokality, ale iba prvé písomné podchytenie už dávno existujúceho sídliska. Tak je to i v prípade Bošian, Práznoviec a Krnče, ktoré sa prvý raz spomínajú v listine Luccia III. z roku 1183. Zo znenia listiny sa dozvedáme, že ostrihomský arcibiskup Mikuláš (pôsobil v rokoch 1181 - 1183) sa rozhodol vrátiť desiatky z týchto dedín nitrianskej kapitule, ktorej ich odňal jeho predchodca Lukáš (pôsobil v rokoch 1158 - 1181). Z uvedeného je jasné, že existenciu Bošian, Práznoviec a Krnče možno celkom bez rozpakov posunúť už do polovice 12. storočia. Nemenej dôležitý je i fakt, že už v tomto období predstavovali tieto lokality vyvinuté sídliská, ktoré mohli svojimi desiatkami zlepšiť príjmy nitrianskej kapituly.

Rovnako najbližšie okolie Bošian sa môže preukázať veľmi starým osídlením. Dominantou tejto časti Ponitria je starobylý Sádok (pôvodne Čížik) so svojím románskym kostolom. Umiestnenie architektúry v objekte hradiska a pohrebisko s masívnymi náhrobnými kameňmi dovoľujú predpokladať jeho existenciu už v 11. storočí. Sádok bol sídlom kráľovských hradných jobagiónov (vojakov), ktorí za užívanie menších výmer poľností (do dvoch popluží) museli slúžiť v kráľovskom vojsku. Písomné pramene nás o týchto jobagiónoch informujú až koncom 13. a začiatkom 14. storočia, keď už svoje majetky strácali a pôvodne veľký chotár Sádku sa zmenšoval do súčasnej podoby.

Východne od Sádku sa nachádza Klátová Nová Ves. Dnešný názov obce by mohol viesť k domnienke, že v tomto prípade ide o mladšiu lokalitu, ktorá vznikla niekedy v polovici 13. storočia. Prvý raz sa spomína ako Nová Ves (Vyfolu) v roku 1295 (nepriamo) a v roku 1299, keď ju získali Diviackovci. V listine z roku 1316 sa však zachovala zmienka, podľa ktorej bol starý názov dediny Hrdovič. V prípade Klátovej Novej Vsi ide teda iba o dočasné prerušenie kontinuity osídlenia.

Ďalším susedom Bošian z východnej strany sú Turčianky. Prvý raz sa spomínajú v roku 1293 v susedstve majetkov klížskeho opátstva. Zo strany Bošian a Nedanoviec tu mali svoje dvorce hradní jobagióni, ktorí v roku 1321 a definitívne v roku 1341 darovali svoje majetky klížskemu kláštoru (Opátske Turčianky).

Severným susedom Bošian boli Nedanovce - dedičný majetok šľachtickej rodiny z Krásna, ktorá sa spomína už v roku 1185. Táto rodina vlastnila Nedanovce nepretržite až do 40. rokov 14. storočia. Po vymretí krasňanskej vetvy pripadla dedina ako odúmrť kráľovi. Ľudovít I. ich v roku 1344 daroval predkovi šľachticov z Oponíc Tomášovi Rufusovi zo Stráží. V tomto období sa už rozlišujú dvoje Nedanovce - Malé a Veľké.

Bošiansky chotár vo svojej severnej časti prechádzal na pravý breh rieky Nitry, kde susedil s Chynoranmi. Chynorany boli tiež už v polovici 13. storočia šľachtickým majetkom. Dozvedáme sa to z listiny Bela IV. z roku 1243, podľa ktorej odobral za náhradu Chynorany ich dovtedajším majiteľom a daroval ich kráľovskému taverníkovi Matúšovi z rodu Čákovcov.

Západnú hranicu Bošian uzatvárajú chotáre Chlebian a Krušoviec, majetky starej šľachty Krušovských a Lipovníckych. Na juhu susedil bošiansky chotár s drobnými hradskými a jobagiónskymi majetkami, ktoré sa rozkladali na oboch brehoch riečky Vyčomy (Hučadla).

Bošany boli dedičným majetkom starého šľachtického rodu Diviackovcov. Zo zachovaných písomných prameňov sa nedozvedáme, kedy ich tento rod získal. V polovici 13. storočia (pred rokom 1258) ich Diviackovci vlastnili prinajmenej už v druhej generácií, o čom svedčí rozdelenie Bošian na tri majetkové diely medzi bratov Folkmara, Budimíra a Akura. Budimír nemal žiadnych potomkov, preto svoj majetkový podiel v Bošanoch spolu s dvomi nevoľníkmi Trčom (Torcha) a Hrbáčom (Horbas) odkázal svojej žene ako venné. Budimírova žena darovala tento majetok spolu s oráčinami, lúkami a hájmi kostolu P. Márie vo Vyšehradnom. Po jej smrti Budimír odkázal celý svoj majetok - jednu tretinu zo zeme Pravno (neskoršie Solka) a majetok v Bošanoch novozaloženému premonštrátskemu kláštoru v Turci. Folkmarovým synom Bánovi a Kozmovi sa rozhodnutie ich strýka nevidelo a po jeho smrti sa obrátili na kráľa, aby prenechal spomínaný majetkový podiel im. Kráľ Belo IV. vyhovel ich žiadosti a rozhodol, že po patričnom odškodnení turčianskeho kláštora bude patriť Budimírov majetkový podiel v Bošanoch Bánovi a Kozmovi. Kráľom poverený nitriansky biskup Vincent ohodnotil cenu tohto podielu na 9 hrivien striebra (viac ako 2 kg). Po vyplatení tejto sumy sa v roku 1258 Diviackovci Bán a Kozmas stali majiteľmi väčšej časti Bošian, ktoré sa v priebehu 14. storočia začali nazývať Veľké Bošany. Akur a jeho potomkovia vlastnili menšiu časť Bošian na severnej strane, kde sa v druhej polovici 13. a začiatkom 14. storočia konštituovalo samostatné sídlisko Malé Bošany.

VEĽKÉ BOŠANY

Potomkovia Folkmara, hoci im patrilo rozsiahle územie v údolí Nitrice a majetok pri Motešiciach (Neporadza), si začali práve v Bošanoch budovať svoje rodové sídlo. Pri ich rozhodnutí určite zavážila skutočnosť, že Bošany boli už v tomto období pomerne veľkým a vyvinutým sídliskom, ležiacim v centrálnej polohe stredného Ponitria, s dostatkom úrodnej pôdy. Od sedemdesiatych rokov 13. storočia pozorujeme cieľavedomú snahu Diviackovcov zveľadiť a rozšíriť svoje majetky v tejto časti Ponitria. V roku 1277 magister Barlev, syn Bána, požiadal kráľa, aby mu za verné služby a ako odškodné za odobraté majetky v Turci udelil opustenú zem nitrianskeho hradu Bošany, ktorá susedí s ich dedičným majetkom vo Veľkých Bošanoch. Kráľ Ladislav IV. nariadil nitrianskej kapitule, aby uviedla spomínaného Barleva do držby tohoto majetku s tým, že donácia platí aj pre Barlevových bratov Budimíra, Jaroslava a Gregora, a tiež i pre synov Kozmu. O desať rokov neskôr (v roku 1287) získal Barlev rovnakým spôsobom zem nitrianskeho hradu Prasnice, ležiacu pri riečke Vyčome. Zväčšovanie chotára Veľkých Bošian zavŕšili Diviackovci v roku 1296 odkúpením zeme s rozlohou jeden a pol poplužia od šľachticov z Krušoviec za štyri a pol hrivny viedenských denárov. Táto zem ležala medzi riekami Nitrou a Bebravou a susedila s chotárom Veľkých Bošian. Kúpu uskutočnil Jaroslav, syn Bána, v mene svojich bratov Budimíra a Barleva a v mene bratancov Kozmu, Leustacha a Ivana (synov Kozmu). V tomto období Diviackovci získali aj ďalšie majetky. Najväčšou akvizíciou bola kúpa Janovej Vsi Barlevom a Jaroslavom v roku 1295 od šľachticov z Krásna za 50 hrivien jemného striebra.

Obdobie koncom 13. storočia bolo poznačené nebývalým rastom moci feudálnej oligarchie, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol Matúš Čák Trenčiansky. Po otcovi a bezdetnom strýkovi zdedil Topoľčany spolu s hradným panstvom, v roku 1295 získal uhrovecké hradné panstvo a stal sa bezprostredným susedom Diviackovcov. Spočiatku boli ich vzťahy dobré a Matúš Trenčiansky si Diviackovcov pripútal ako svoju familiaritu. Neskôr časť Diviackovcov, najmä bratia Barlev a Jaroslav, začali byť nespokojní so svojím postavením a začali hľadať cestu ku kráľovi. Ich obrat určite rázne ovplyvnilo získanie Klátovej Novej Vsi od kráľa Ondreja III. začiatkom roku 1299. Definitívny rozchod spôsobila rodinná roztržka medzi Barlevom a Štefanom, synom Štefana, ktorí sa v prítomnosti Matúša Trenčianskeho navzájom obvinili zo zrady. Matúš nariadil rozhodnúť tento spor súbojom. Barlev však tento spôsob riešenia neprijal a odišiel ku kráľovi, kde sa pripojil k bratovi Jaroslavovi, ktorý bol už v službách Ondreja III. ako bratislavský hradný špán. Obaja bratia sa potom stali hlavnými exponentami kráľa v boji proti Matúšovi Trenčianskemu. Ako ostrihomskí kasteláni získali začiatkom roku 1300 od Ondreja III. mimoriadnu plnú moc pre boj proti Matúšovi. Barlev sa v tomto čase stal vysokým krajinským hodnostárom - podpalatínom. Matúš Trenčiansky však už v tomto čase kontroloval väčšiu časť západného Slovenska a za neveru potrestal svojich bývalých stúpencov zhabaním ich majetkov. Obsadil Bošany, Klátovú Novú Ves a majetok v Motešiciach. Majetky v údolí Nitrice pravdepodobne obsadili potomkovia Akura, verní stranníci Matúša Trenčianskeho. V priebehu roku 1300 sa Ondrejovi III. predsa len podarilo čiastočne konsolidovať svoju moc. Výrazom toho je mandát kráľa ostrihomskej kapitule, aby spolu s kráľom povereným človekom vrátili jeho verným stúpencom Barlevovi a Jaroslavovi majetky Bošany, Novú Ves a Motešice (Neporadzu). Matúš Trenčiansky v tomto prípade ustúpil a Bošany s Novou Vsou vrátil. Neporadzu si však ponechal.

V zmätkoch po smrti Ondreja III. sa Diviackovci zrejme opäť pomerili s Matúšom Trenčianskym, ktorý ich nechal pokojne užívať ich rodové majetky. V roku 1310 sa chotár Veľkých Bošian rozšíril o majetok patriaci dovtedy Romanovi, synovi Václava zo Sádku. Jeho zeme sa nachádzali medzi majetkom nitrianskej kapituly a zemami Barleva a Jaroslava. Roman na smrteľnej posteli, keďže nemal mužských potomkov, poručil svoj majetok svojim adoptívnym synom Barlevovi a Jaroslavovi s podmienkou, že sa títo dvaja riadne postarajú o jeho dve dcéry a ich matku. Majetková držba rodu Diviackovcov sa v priebehu 14. storočia už nezväčšovala. Došlo skôr k opačnej tendencii. Medzi jednotlivými členmi rodu dochádzalo často k sporom, preto sa staré rodové i novozískané majetky začali deliť. Prvú takúto deľbu poznáme z roku 1316, keď si rozdelili všetky majetky potomkovia Bána - Barlev a synovia jeho nebohých bratov Jaroslava a Budimíra. Klátová Nová Ves, Motešice - Neporadza a majetok v údolí Nitrice pripadli synom Budimíra. Veľké Bošany, Pravenec, Kuraľany a ďalšia časť majetku v údolí Nitrice pripadli Barlevovi a synom Jaroslava. Obdobne si v roku 1321 rozdelili svoje majetky aj potomkovia Kozmu - Detrik, syn Leustacha, a jeho strýkovia Ivan a Lukáš. Podľa tejto deľby bolo na ich majetkovej časti v Bošanoch šesť celých poddanských usadlostí, z ktorých dve pripadli Detrikovi a štyri Ivanovi a Lukášovi.

Po smrti Matúša Trenčianskeho sa znvou obnovila suverenita kráľa nad týmto územím. Šľachtici a cirkevné inštitúcie, ktorým Matúš svojvoľne zabral majetky, sa hlásili o svoje práva. Menší majetok na okraji chotára Bošian patril nitrianskej kapitule (na pravom brehu riečky Vyčomy oproti Baštínu), ktorý kráľ Karol Róbert v roku 1326 vrátil kapitule. Bošanskovci časť z neho zrejme zaujali pre seba, čo bolo príčinou častých sporov medzi kapitulou a majiteľmi Bošian.

Niekedy pred rokom 1326 zomrel najvýznamnejší predstaviteľ rodu Diviackovcov Barlev (naposledy sa spomína v roku 1321). Po jeho smrti sa uskutočnilo niekoľko delení, ktoré definitívne rozdrobili veľký pozemkový majetok Diviackovcov. V roku 1332 si rozdelili Ivan a Lukáš, synovia Kozmu, ďalej Detrik, syn Leustacha (de Bassan de genere Dywek), s Dominikom a Petrom, synmi Jaroslava a Jánom, synom Barleva, ktorý zastupoval svojich synovcov Ladislava a Mikuláša, svoje majetky, pričom presne vymedzili časť patriacu potomkom Kozmu. Patronátne právo nad kostolom sv. Martina v Bošanoch zostalo rodine spoločné. Takýmto spôsobom si rozdelili majetky aj v údolí Nitrice a pod Vyšehradom (v Pravenci). V nasledujúcom roku si podelili dovtedy spoločné majetky aj potomkovia Barleva a Jaroslava. Majetok v Bošanoch, Kostolnej Vsi a Kuraľanoch si rozdelili na rovnaké polovice. Dediny Seč a Temeš pripadli potomkom Barleva, Dlžín zasa potomkom Jaroslava. Naostatok si podelili aj majetok v Pravenci a rodinných sluhov a slúžky tak, že synovia Kiriska Povčuk so svojím bratom a jeho syn Malek a Byka, syn Petreša, pripadli Dominikovi a Petrovi. Tomáš a Pavol, synovia Pavšu, ďalej synovia Pavla, a Štefan, syn Petreša, pripadli Jánovi a jeho bratom.

ROZMACH STREDOVEKÝCH BOŠIAN

Vláda Anjouovcov znamenala pomerne dlhé obdobie pokoja bez vojen, čo sa prejavilo priaznivo na populačnom vývoji a zveľaďovaní hospodárstva. Bošany tiež neboli výnimkou. Pokračovala kultivácia dovtedy ladom ležiacej alebo už dávnejšie opustenej pôdy, ktorú získali Diviackovci koncom 13. storočia. Vznikali nové poddanské usadlosti, na ktorých sa pomaly prechádzalo na intenzívnejšie spôsoby hospodárenia. Aj majitelia Bošian si začali v dedine budovať svoje šľachtické kúrie, ktoré sa stavali z tradičného stavebného materiálu - dreva. K týmto kúriám patrili rozsiahle pozemky v intraviláne i extraviláne dediny, ktoré obhospodarovala panská čeľaď a poddaní z dediny v rámci robotných povinností.

V tomto období sa spoločnosť definitívne diferencovala na dve základné triedy - plnoprávnu šľachtu a poddaných, ktorých základnou povinnosťou bolo odvádzať svojim zemepánom deviatu časť úrody (panský deviatok) a desiatu časť cirkvi (cirkevný desiatok). Okrem toho museli pracovať na panských pozemkoch, udržiavať verejné cesty a mosty, platiť štátnu daň, ktorá sa už v tomto čase začala pravidelne vyberať. Svojmu vlastnému farárovi museli poddaní okrem toho odvádzať tzv. štolárne poplatky - presne stanovené taxy za jednotlivé náboženské úkony. Všetky tieto bremená nútili poddaných k zvýšenej produkcii na svojich hospodárstvach, z ktorých prebytky mohli speňažiť na miestnych trhoch. Jedným z takýchto trhových miest boli aj samotné Veľké Bošany. Zo zachovaných prameňov nevieme presne, kedy toto právo získali. Začiatkom 15. storočia (v rokoch 1415 a 1421) sa však v dvoch listinách konštatovalo, že sa tu pravidelne konávajú pondelňajšie týždenné trhy. Táto skutočnosť stavala Bošany do popredia v rámci najbližšieho regiónu. Možno pri tom sledovať aj istý nábeh k získaniu charakteru stredovekého mestečka. Tento proces sa však nezavŕšil najmä kvôli tomu, že Bošany boli počas celého feudalizmu úzko späté so svojimi zemepánmi, z ktorých tu každý vlastnil svoj majetkový podiel s niekoľkými poddanými a nemal záujem na vzniku samosprávnej komunity. V Bošanoch sa okrem toho vôbec neuplatnilo zákupné (emfyteutické) právo. Vzťahy medzi zemepánmi a poddanými sa riadili domácim - obyčajovým právom.

Aj keď majitelia Bošian boli pokrvnými príbuznými, dochádzalo medzi nimi koncom 14. storočia k sporom, ktoré sa často končili otvorenými násilnosťami. Tak v roku 1377 prepadli Ondrej a Ján, synovia Ivana z Bošian, za "jasného svetla" Vavrincovho syna Jána a ťažko ho zranili. Spor medzi nimi sa dostal až pred krajinského sudcu Jakubu zo Spiša. Ondrej a Ján pravdaže tvrdili, že sú nevinní. Päťdesiat okolitých šľachticov však dosvedčilo, že sťažnosť Vavrincovho syna Jána je oprávnená. Synovia Ivana sa museli ešte v tom istom roku podrobiť pod hrozbou straty hlavy a majetku súdnemu rozhodnutiu krajinského sudcu. V roku 1381 sa znovu na týchto dvoch bratov sťažovala Margaréta, žena Ladislava, zvaného Sas z Bošian, že zranili jej sluhu Matúša, keď kosil na jej vlastnej lúke v Bošanoch. V roku 1382 už ani jeden z Ivanových synov nežil. V tomto roku sa prihlásila o právo na štvrtinu ich majetkových podielov ich vlastná sestra Klára, vdova po nešľachticovi Ondrejovi, synovi Tomáša. V Bošanoch dostala Klára jednu poddanskú usadlosť spolu so 40 jutrami oráčin. Z tohoto údaja si môžeme urobiť približnú predstavu o veľkosti poddaných hospodárstiev, i keď všetky usadlosti nemali zrejme rovnaký rozsah.

Koncom 14. storočia sa už medzi Bošanskovcami začali rysovať značné majetkové rozdiely. Najväčšie podiely patrili Barlevovým potomkom Jánovi a Šimonovi, synom Jána. Ich podielom sa vyrovnali podiely Jaroslavových potomkov Jána a Jaroslava, synov Vavrinca. Potomkovia Kozmu, ktorých bolo veľa (najviac synov mal Lukáš, syn Kozmu) sa delili o vcelku malé podiely. Nerovnomernosť majetkovej držby medzi Bošanskovcami sa ešte zväčšila v roku 1395, keď Ján a Jaroslav, synovia Vavrinca, získali Veľké Uherce na základe testamentárneho odkazu ich ujca Vavrinca z Veľkých Uheriec, ktorého manželstvo bolo bezdetné. Táto línia Bošanskovcov si neskôr písala svoj predikát "de Bassan et de Nog Wgroch". Vonkajším prejavom významného postavenia Bošanskovcov, ale i ocenením ich zásluh, bolo udelenie práva meča kráľom Žigmundom v roku 1413. Od tohto roku mohli teda šľachtici z Bošian nad svojimi poddanými vynášať aj hrdelné rozsudky. O dva roky neskôr získal magister Martin z Malých Bošian, notár kráľa Žigmunda, armáles (erbovú listinu) pre seba a svojich príbuzných, teda aj pre šľachticov z Veľkých Bošian.

Začiatkom 15. storočia sa začali čoraz vypuklejšie prejavovať príznaky krízy feudalizmu, ktoré v susedných Čechách podnietili výbuch husitskej revolúcie. Na Slovensku táto kríza neprerástla síce do revolúcie, ale i tu sa pokojná hradina feudálnych poriadkov začala čeriť. Medzi šľachticami z Bošian dochádza k treniciam a vzájomným prepadávaniam majetkov. Tak v roku 1422 poslali Juraj, syn Jána, jeho matka Lucia a Jurajov zať Ladislav z Ludaníc, svojich familiárov do domu Mikuláša Križena (Krisen), poddaného Juraja a Ladislava, synov Šimona. Tí ho ťažko zranili, jeho ženu zneuctili a vzali jej mešec s peniazmi. Odniesli aj víno, ktoré táto žena čapovala.

Údaj o čapovaní vína v Bošanoch je vôbec prvým dokladom o rozšírení vinohradníctva až do tejto časti Ponitria. Víno sa sem síce mohlo i privážať, ale v roku 1438 sa spomínajú v chotári Bošian vinice. Čapovanie vína a piva bolo už v stredoveku veľmi výnosným príjmom, preto kvôli nemu dochádzalo i k rodinným rozbrojom. Majetkové podiely Bošanskovcov sa rozrodom rodiny drobili na čoraz menšie čiastky. Pri deľbe z roku 1427 medzi Barlevom, synom Jána, a Jurajom, synom Šimona, sa prvý raz spomína mlyn na rieke Nitre, ktorý tu zrejme postavili už v 14. storočí. Predmetom deľby sa stali aj šľachtické usadlosti, ktoré sa nachádzali pri rieke. Takto rozdrobený majetok v rámci jednej dediny bol predmetom ustavičných sporov.

V tomto období už z chotára Bošian pomaly mizli miesta, ktoré by sa nevyužívali pre poľnohospodárstvo. Snahu maximálne zhospodárniť svoje majetkové podiely v Bošanoch prejavili najmä synovia Jakuba - Juraj, Mikuláš a Beňadik. Pritom neváhali zaujať aj časť hája svojich príbuzných, vyklčovať ho a premeniť na oráčinu a na inom mieste zasa premeniť takýto háj na lúku. Okrem toho naviedli Demetra z Motešíc, aby ukradol konope, ktoré sa močili pri akomsi jazierku. Tieto udalosti sa odohrali na jeseň v roku 1428 a predznamenali začiatok otvoreného nepriateľstva v rodine Bošanskovcov.

V súvislosti s husitskými výpravami na Slovensko pozorujeme na Ponitrí značný sociálny pohyb tunajšieho obyvateľstva. Husitské učenie našlo svojich stúpencov najmä v radoch drobných zemanov, akými boli šľachtici zo Stračiny a Lipníka. Kráľ Žigmund im v roku 1432 za spoluprácu s husitmi odobral všetky majetky a daroval ich svojim verným stúpencom Jurajovi, synovi Šimona z Bošian a jeho nevlastnému bratovi Martinovi zo Špačiniec. Juraj z Bošian sa však tejto donácii netešil, lebo už v nasledujúcom roku Štefan zo Stračiny s pomocou husitov z topoľčianskej posádky získal zhabané majetky späť. Okrem toho naviedol Juraja, syna Jána z Bošian, a jeho zaťa Ladislava Ludanického, aby vyrabovali Jurajove majetky v Bošanoch a Janovej Vsi. Tí sem vtrhli so svojimi familiármi a poddanými a dôkladne vydrancovali Jurajovu usadlosť v Bošanoch. Okrem toho odohnali jemu i jeho poddaným všetok dobytok a nalúpené veci odniesli do hrádku v Ludaniciach. Pri prepade ťažko zranili jeho familiárov a poddaných, mužov a ženy.

Toto obdobie nebolo najšťastnejšie v dejinách Bošian. Na rodinné rozbroje najviac doplácali poddaní Bošanskovcov, ktorí pri vzájomných prepadoch prichádzali o svoj skromný majetok. Najciteľnejšou stratou pre nich bolo odohnanie dobytka, bez ktorého poddanské hospodárstva nemohli existovať. Podobné prepadnutie sa odohralo v roku 1435 v Malých Bošanoch. Tento raz sa spojili protivníci z roku 1433 a spoločne prepadli majetok Jána, syna Valentína z Diviackej Novej Vsi. Pritom odohnali Jánovým poddaným všetok dobytok a vzali im aj päť džberov sladu a ovsa. Najväčšie straty v týchto nepokojných časoch zrejme utrpel Juraj, syn Šimona z Bošian, o čom svedčí listina z roku 1437, podľa ktorej dáva do zálohu klenoty svojej ženy za 300 dukátov.

Po smrti Kráľa Žigmunda sa situácia ešte viac skomplikovala. V neistej dobe sa na Ponitrí vytvárali kliky miestnej šľachty, ktoré medzi sebou viedli vojnu v malom, navzájom si prepadali majetky a ničili poddanské hospodárstva. V roku 1438 vystúpili Jakubovi synovia Gregor a Beňadik z Bošian v spojení s bývalými stúpencami husitov Tomášom Kerekom z Lipníka a inými, proti svojim ostatným príbuzným z Bošian a prepadli ich majetky v údolí Nitrice - v Pravenci a Lipníku. V Bošanoch spolu so svojimi poddanými premenili na oráčiny kroviská zvané Prasnice a z rybníka im vylovili všetky ryby.

Ešte búrlivejšie obdobie prežívali Bošany v časoch bratríckeho hnutia na Slovensku. Na Ponitrí mali bratríci svoje základne na vrchu Tábor nad Krnčou a na Hornej Nitre na Vyšehrade. Významný mocenský vzostup v tomto období zaznamenal Pongrác zo Sv. Mikuláša, ktorý kontroloval celé horné a stredné Ponitrie. V roku 1446 vzal do ochrany Juraja z Bošian i so všetkými jeho majetkami. Táto ochrana však nezabránila bratríkom, aby ho ešte v tom istom roku alebo začiatkom roku 1447 zajali s úmyslom, že ho prepustia iba za vysoké výkupné. V roku 1448 bol už Juraj na slobode a v zatrpknutej ponose adresovanej nitrianskemu županovi obviňuje mnohých svojich susedov, že držali s husitmi (bratríkmi), ktorí aj jeho samého zajali. O jeho oslobodenie sa postaral Pongrác z Mikuláša, ktorý mal zrejme s bratríkmi úzke kontakty. Juraj však musel za svoje prepustenie zaplatiť 60 dukátov. Aby túto sumu získal, bol nútený dať do zálohy časť svojich majetkov.

Upokojenie rozháraných pomerov v krajine začalo až po nastúpení Mateja Korvína na uhorský trón. Postupne sa utíšila feudálna anarchia a život sa vracal do normálnych koľají. Aj Bošanskovci upustili od rodinných rozbrojov a radšej sa starali o svoje hospodárstva.

Koncom 15. storočia bolo v Bošanoch približne 24 poddanských usadlostí. Väčšina z nich bola už rozdelená na menšie diely (polovičné usadlosti). Postupovala aj sociálna diferenciácia dedinskej spoločnosti. Popri zámožných sedliakoch (dedinskí richtári, mlynári) tu už existovala skupina želiarov (poddaní s domom a záhradou v intraviláne obce, ale bez rolí), ktorá si musela živobitie obstarávať službou na panských dvoroch, prípadne remeslom. O zámožnosti niektorých sedliakov svedčia prípady, že svojimi peniazmi pomohli v núdzi svojim zemepánom. Tak v roku 1497 dal do zálohy Kozmas z Bošian jednu opustenú poddanskú usadlosť svojim poddaným bratom Klukovcom za štyri dukáty.

TURECKÉ VPÁDY A STAVOVSKÉ POVSTANIA

Porážka uhorského vojska pri Moháči v roku 1526 mala neblahé následky na vývoj udalostí na Slovensku v 16. i v 17. storočí. Turci sa už v roku 1530 prevalili Ponitrím až po Bojnice, pričom vypálili desiatky dedín a stovky ľudí odvliekli do zajatia. Biedny stav Veľkých Bošian po tomto pustošivom nájazde verne zachycuje portálny súpis nitrianskej župy z roku 1531. Podľa neho bolo schopných platiť dane iba jeden a pol usadlostí, 18 usadlostí bolo vypálených, jedna opustená a šesť usadlostí nebolo pre chudobu zdanených. Od daní bol oslobodený aj panský majer a vlastná šľachtická kúria.

Toto prvé stretnutie s Turkami všetkými hlboko otriaslo. Šľachtici z Veľkých Bošian začali v polovici 16. storočia s prestavbou svojej opevnenej kúrie na pevnosť s nárožnými baštami, ktorá ich mala v budúcnosti uchrániť pred takýmito náhlymi prepadnutiami.

Prvá polovica 16. storočia bola obdobím, kedy sa na Slovensku masovo šírila reformácia. Bošániovci, aj keď sa otvorene nepridali na stranu reformácie, využili ju aspoň na to, že zabrali farský majetok a zhabali tiež cennosti kostola. V roku 1559 bola fara v Bošanoch opustená, kostol bol v dezolátnom stave a s deravou strechou. Vizitácia z nasledujúceho roku nedopadla o nič lepšie. Bošiansky farár Albert zo Zvolena sa správal tak neviazane, že ho vyhnali z fary a býval ako obyčajný želiar v dome jedného sedliaka. Keď ho vizitátori vyhľadali, aby im ukázal kostol, našli ho v krčme popíjať víno. Z príchodu vizitátorov si nič nerobil a ešte im aj pohrozil zbraňami, ktoré mal pri sebe. Tí vidiac, že s ním nič nezmôžu, odišli radšej z Bošian.

Bošany sa pomaly zotavovali z pohromy z roku 1530. Súpis usadlostí v roku 1545 zaznamenáva vo Veľkých Bošanoch už osem usadlostí schopných platiť dane. V roku 1549 to bolo dokonca už 16 usadlostí, z ktorých už len štyri boli od dane oslobodené. O veľkosti dediny v tomto období si môžeme urobiť približnú predstavu zo zachovaného súpisu domov Nitrianskej župy v roku 1598. V Bošanoch bolo vtedy 39 domov a približne 150 - 200 ľudí.

Bošániovci začali od druhej polovice 16. storočia oveľa aktívnejšie vystupovať v stoličnej samospráve ako v predchádzajúcom období. Vystupovali nielen ako kráľom poverené hodnoverné osoby pri súdnych pojednávaniach, ale aj ako slúžni a niektorí získali aj hodnosť podžupana.

V nasledujúcom 17. storočí prežívali Bošany opäť nepokojné a nebezpečné obdobia. Stálou hrozbou pre celé Ponitrie boli Turci, ktorí vysielali pohyblivé jazdecké oddiely hlboko do slovenského zázemia. Tu sa nečakanými prepadmi zmocňovali ľudí a ich majetku. Okrem toho nútili všetky dediny až po Hornú Nitru, aby sa im poddali a odvádzali pravidelnú daň. Mnohé dediny tomuto vydieraniu podľahli a aby sa vyhli vypáleniu, či odvlečeniu do zajatia, radšej platili dane nielen vlastným zemepánom, ale aj Turkom.

Na území Slovenska sa v tomto období odohrávali aj stavovské povstania, ktoré vo väčšine prípadov priniesli iba ďalšie zbedačovanie a úbytok obyvateľstva. O samotných Bošanoch nepoznáme zatiaľ žiadne konkrétne údaje, ktoré by hovorili o ich zničení či vypálení. Hospodársky stav obce len zčasti ilustruje súpis jatiek, pivovarov a výčapov v bojnickom slúžnovskom obvode, ktorý v roku 1677 vyhotovil Alexander Bošáni, zrejme za účelom zdanenia. V Bošanoch sa uvádzajú dve jatky, tri pivovary (z nich dva boli opustené), päť výčapov a štyri kotlíky na pálenie pálenky. Celkový príjem z týchto zariadení sa odhadoval na 65 zlatých.

Koncom 17. storočia sa začalo so systematickou protireformáciou. Vrchnosti odoberali evanjelikom kostoly a ich duchovných nútili, aby prestúpili znovu na katolícku vieru. Sádovský kostol, ktorý bol do týchto čias v rukách protestantov, prešiel v roku 1674 opäť do rúk katolíkov. Prvým správcom tunajšej fary sa stal bošiansky farár Adam Solčáni, ktorý začal užívať aj všetky majetky sádovského kostola. Fara v Sádku však už nebola obnovená, ale stala sa iba fíliou fary v Bošanoch. Kanonická vizitácia z roku 1690 uvádza, že v bošianskej farnosti je 1393 ľudí, z ktorých 1032 je katolíkov a 361 evanjelikov. V Bošanoch sa reformácia príliš nepresadila, lebo Bošániovci zostali verní katolicizmu a, samozrejme, dbali na to, aby ani ich poddaní nevyznávali inú vieru.

BOŠANY V 18. STOROČÍ

Po skončení Rákocziho povstania v roku 1711 sa krajina pomaly zotavovala z prežitých utrpení. Ľud bol dlhotrvajúcimi nepokojmi vyčerpaný a zbedačený. Tento neutešený stav zachytávajú prvé celokrajinské súpisy obyvateľstva z rokov 1715 a 1720, ktoré sa vyhotovovali pre daňové účely a preto zachytávajú iba obyvateľstvo schopné platiť dane. Podľa súpisu z roku 1715 bolo v Bošanoch 23 ľudí (hláv rodín), ktorí hospodárili na ornej pôde s rozlohou 212 a pol bratislavskej merice a lúkach na 76 koscov. Súpis z roku 1720 zachytáva až 27 ľudí, ktorí hospodárili na roliach s rozlohou 261 bratislavských meríc a lúkach na 85 koscov. Najväčšími gazdami vo Veľkých Bošanoch boli richtár Štefan Kováč a Juraj Mlynár. Každý z nich mal zemí na 18 meríc a lúk na 5 koscov. Ostatní gazdovia mali všetci po 9 meríc zemí a lúky na 3 koscov.

V tomto prvom zozname obyvateľov Veľkých BoŠian sú mená: Kováč (2x), Halmo (2x), Guliš (2x), Nevidzanský (2x), Marko, Malko, Martinček, Bujna, Kmeťo, Kopec, Korec, Kotrbanec, Mišík, Fabian, Lehotský, Grznár a Kňazo. Všetci majú slovenské mená, až na jeden prípad (Molnár), čo je však tiež iba preklad slovenského mena Mlynár, resp. Minár. Súpis však nezaznamenal obyvateľov Bošian, ktorí nemali žiaden majetok. Preto nemôžeme hovoriť, že v Bošanoch žilo v tomto období iba 27 rodín.

Oveľa precíznejší v tomto smere je daňový súpis Nitrianskej župy z roku 1753, ktorý už zaznamenal všetky kategórie obyvateľstva Bošian. Súpis zachytáva 107 rodín. Na prvom mieste sa spomína 28 rodín sedliakov, z ktorých najzámožnejší hospodárili na polovičných a väčšina iba na štvrtinových usadlostiach. Súhrnne obrábali 384 bratislavských meríc oráčin, 34 a pol merice kopaníc a 87 meríc oráčin, ktoré mali prenajaté od panstva. Ďalej im patrili lúky na 64 koscov a konopnisko o rozlohe 12 a pol bratislavskej merice. Na všetkých hospodárstvach chovali 103 koní, 124 dojných kráv, 26 jalovíc, 696 oviec a kôz a 196 ošípaných. Patrili im tiež tri kláty včiel a sedem kotlíkov na pálenie. Okrem mien, ktoré sa vyskytujú už v zozname z roku 1720, sa uvádzajú aj ďalšie: Hodál, Eliáš, Ďuriš, Kopecký, Galbavý, Chochula, Benko, Pavlech, Bielik, Staňo, Kútik a Dolný.

Na druhom mieste uvádza súpis želiarov s vlastnými domami, medzi ktorými bolo najviac remeselníkov - dvaja obuvníci, čižmár, dvaja krajčíri, dvaja kováči, gombičkár, murár a panský mlynár. Novými menami v tejto skupine sú: Bašovský, Malko, Novotný, Huba, Hudec, Gregorovič, Mirušnák, Biskupický, Lepej, Nechtel, Švorc, Knichelis, Černák, Škunta.

Tretiu kategóriu obyvateľov Bošian tvorili hofieri - ľudia, ktorí nemali ani vlastný dom. Živili sa remeslom a službou na panských dvoroch, či u sedliakov. 2 remeselníkov sa spomínajú krajčír a čižmár. K novým menám v tejto skupine patria: Šupa, Šimun, Lavrincov, Dorušiniec, Pomatený, Drbul, Záhradník, Kavka, Novákovič, Čižmár, Šalátik, Bednárik, Gašparík a Martinka.

Štvrtú kategóriu tvorila malá skupinka zámožných árendátorov, ktorí mali v prenájme niektoré z panských regálnych práv. Boli medzi nimi traja mäsiari, z nich dvaja boli zároveň aj výčapníci, mlynár, sládok a gombičkár, ktorý bol zároveň aj výčapníkom. Nové mená v tejto skupine predstavujú: Synak, Gregorovič, Pogany, Hudek a Miskoczy. Výčapník Ján Synak platil za právo výčapu ročne 18 zlatých, Ján Gregorovič za výčap i jatku spolu 18 zlatých. Zostávajúci dvaja mäsiari dávali panstvu od jatiek spolu 35 libier loja. Sládok zas musel od každej várky odovzdať tri urny piva. Mlynár odvádzal od mlyna 40 bratislavských meríc raže a dvoch vykŕmených bravov a vykonával pre panstvo prácu so sekerou.

Poslednú skupinu obyvateľstva Bošian tvorili panskí služobníci. Na ich čele stál panský úradník, ďalej štyria správcovia - špani, potom výčapníci. Z nich dvaja boli zároveň aj panskými krajčírmi a jeden bol panský kováč. Ďalej tu bol záhradník, štyria panskí hájnici, traja drábi, sedem pastierov, panský mlynár, dvaja sládkovia, dvaja kuchári, traja kočiši, 13 voliarov - povozníkov, dvaja bačovia a dvaja obecní pastieri. Nové mená v tejto skupine boli: Nováky (panský úradník), Plešivý, Smachuna, Komár, Lukač, Štefanko, Kleiner, Kováčik, Štrajcha, Kotlík,Černák, Hatrapura, Čarada, Bajo, Škoda, Velkýš, Dráb, Menšík, Hulík, Zelenák, Košík, Mikuška, Bocmanka, Kuchta, Bosárik, Balážovič, Sitár, Kožuch, Kotúč, Krgo, Michlec, Bača, Vaňo, Gralo, Ferenčík, Školník, Poliak, Holub, Červený, Dehani, Šarina, Snopkoš, Buh. Na konci súpisu sú uvedení prisťahovalci. Z Malých Bošian to bol Štefan Lukáš, zo Sádku Ondrej Čertík, z Krnče Juraj Klenko a z Klátovej Novej Vsi Martin Bucko.

O obci sa uvádzajú aj ďalšie všeobecné údaje. Na prvom mieste sa konštatuje, že Bošany patria viacerým majiteľom. Sú tu tri a štvrť opustených usadlostí, ktoré užívajú páni. Drevo na kúrenie a stavby berú až z Novejsi. O úrodnosti tunajšej pôdy svedčí skutočnosť, že z každej vysiatej merice zožnú 5 - 6 krížov obilia a z každého kríža vymlátia jednu mericu. Z obilia neodvádzajú ani desiatok, ani deviatok. Ich lúky ležia pri rieke Nitre, preto sú často vystavované záplavám. Vinice v chotári Bošian sú opustené a ovocným stromom sa tu tiež velmi nedarí.

Súpis z roku 1753 odráža pokročilú sociálnu diferenciáciu Bošian v 18. storočí. Popri panstve - Bošániovcoch, ktorých tu žilo niekoľko rodín, tu boli panskí úradníci - správcovia. Potom nasledovali bohatí árendátori - mäsiari, výčapníci a mlynári. Približne v strede sociálneho rebríčka boli sedliaci, potom nasledovali želiari, ktorí sa živili prevažne remeslom. V rovnocennom postavení s nimi boli panskí remeselníci a na konci boli hofieri a nižšie kategórie panského služobníctva, ako boii voliari, povozníci a pastieri. Obraz Bošian, načrtnutý daňovým súpisom, sa plne zhoduje s konštatovaním Mateja Bela, ktorý o Bošanoch hovorí, že veľkosťou, počtom ľudí a ich rôznorodosťou pripomínajú mestečko.

Ďalší významný prameň pre poznanie sociálnej štruktúry Bošian predstavuje urbárska regulácia za vlády Márie Terézie. Dňa 25. augusta 1769 odpovedali členovia obecnej rady - richtár Jano Martinka a prísažní Juro Minár, Štefan Eliáš, Michal Martinčar, Jano Perina a Martin Guliš v prítomnosti panských úradníkov Jozefa Blaškoviča, Ondreja Novákyho, Jána Vladára a Adama Duríkoviča na deväť bodov, ktoré mali overiť ich postavenie a spôsoby, akými vykonávajú svoje povinnosti voči panstvu. Na prvý a druhý bod odpovedali, že žiadnych urbárov ani kontraktov od panstva nemajú, ale všetko vykonávajú podľa starej obyčaje. Na tretí bod odpovedali, že poldvorníci (sedliaci s polovičnou usadlosťou) chodia na panské tri dni do týždňa so svojím záprahom alebo každý deň pešo. V čase žatvy posielajú na panské dvoch žencov. Štvrtkári chodia na panské každý deň pešo. Na 4. bod odpovedali, že žiadnych obecných úžitkov obec nemá. Škody obci spôsobujú časté záplavy rieky Nitry. Na 5. bod odpovedali, že ku každému gruntu (usadlosti) nepatrí rovnaký rozsah rolí. Na lúkach kosia aj mládzu. Na 6. bod odpovedali, že panštinu nemajú presne stanovenú, ale vykonávajú všetko tak, ako panstvo rozkáže. Na 7. bod odpovedali, že panský deviatok už neodvádzajú z obilia, len niektorí dávajú deviatok z jahniat a iní zasa šesť kureniec, za ktoré im panstvo dáva dva groše. Iné dary už nedávajú žiadne, okrem predpísanej panštiny. Na 8. bod odpovedali, že v obci sa nachádza deväť opustených gruntov, ktorých náležitosti užíva panstvo. Dva z týchto gruntov spustli pred ich pamäťou, ostatných sedem za ich pamäti. Na posledný 9. bod odpovedali, že sú večití poddaní svojho, panstva.

Z urbárskych tabuliek sa dozvedáme, ako bola rozdelená majetková držba v Bošanoch. Vdovám po Ignácovi Bošánim staršom a Alexejovi Bošánim patrilo trinásť sedliakov a jeden želiar; Imrichovi Bošánimu patrilo sedem sedliakov, štyria želiari a traja hofieri; Ignácovi Bošánimu mladšiemu patrili dvaja sedliaci a želiar; Danielovi Bošánimu patrili dvaja sedliaci, želiar a hofier. Najchudobnejším z Bošániovcov bol Ondrej, ktorému patrili iba dvaja želiari. V Bošanoch bolo teda 24 sedliakov, deväť želiarov a štyria hofieri. Sedliaci a želiari platili riadnu daň - ročne l zlatý a želiari i hofieri, hoci im nepatrila žiadna urbárska pôda, museli pracovať na panskom - želiari 18 dní a hofieri 12 dní do roka.

Presný obraz o populačnej situácii v Bošanoch nám dávajú štatistické údaje z celokrajinského sčítania ľudu za Jozefa II. v rokoch 1784 - 1787. Podľa neho bolo v Bošanoch 83 domov a v nich bývalo 167 rodín s celkovým počtom 810 ľudí; z toho 431 ženského a 379 mužského pohlavia. Podľa postavenia sa mužské obyvateľstvo špecifikuje takto: 21 šľachticov, 2 kňazi, l úradník, 2 mešťania, 17 sedliakov - hláv rodín a 25 dospelých a hospodársky činných mužov v rodinách sedliakov, ďalej 113 želiarov a 29 poddaných iného sociálneho zaradenia (sluhovia, hospodárska čeľaď]. Zvyšok mužského obyvateľstva tvorili nedospelí - deti do 13 rokov, ktorých bolo 123, a mládež od 13 do 17 rokov v počte 33.

Ďalším z prameňov k populačnému a stavebnému vývoju Bošian je župná vizitácia Nitrianskej stolice z roku 1778/79, ktorá charakterizuje Bošany ako dedinu. V nej sa v tomto období nachádzali dva obývané šľachtické kaštiele, majer, 8 šľachtických domov, 24 sedliackych rodín, jeden novousadlík a 13 želiarskych rodín. V obci sa okrem toho nachádzal chudobinec, v .ktorom bývali traja ľudia, katolícky kostol s farou, ľudová škola a jeden drevený mlyn na rieke Nitre. Podľa vierovyznania tu bolo 342 katolíkov a 18 židov. Celková hodnota majetku v obci bola stanovená na 118 daňových jednotiek (dík) a štátna daň predstavovala sumu 340 zlatých. Župná daň bola stanovená sumou 118 zlatých za celú obec. O kostole vizitácia konštatuje, že je nový (postavený v rokoch 1771 - 1776] a patria mu oráčiny na 8 meríc. Fare, ktorej stará budova bola v biednom stave, patria oráčiny na 60 bratislavských meríc a lúky na 2 koscov, čo v tom čase už predstavovalo slušné hospodárstvo. Cintorín sa vtedy nachádzal ešte okolo kostola.

Majitelia Bošian - Bošániovci dosiahli v priebehu 18. storočia významné postavenie ako vysokí krajinskí a župní hodnostári. Ak ešte v priebehu 17. storočia sympatizovali so stavovským odbojom, v priebehu 18. storočia stáli už celkom v službách Habsburgovcov, ktorí ich za to odmeňovali titulmi. Michal Bošáni ako tekovský podžupan získal barónsky titul. Za Márie Terézie dosiahol významné postavenie Imrich Bošáni, ktorý bol nitrianskym podžupanorn a poslancom v uhorskom sneme. V roku 1774 získal grófsky titul. Bošániovci boli už v tomto období cítením zrejme Maďari, hoci slovenčinu ovládali lepšie ako maďarčinu. O bežnom používaní slovenčiny v rodinnom kruhu svedčí aj fakt, že si nechali mnohé písomnosti úradného i súkromného charakteru vyhotoviť v slovenčine. Niektorí z nich (napr. Ondrej Bošáni) boli podporovateľmi bernolákovského hnutia.

Ani zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785 neznamenalo pre obyvateľov Bošian podstatné zlepšenie ich postavenia. Naďalej museli znášať najťažšie bremeno „panštinu" - bezplatne robotovať na panských pozemkoch. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa objavili v Bošanoch vo väčšom množstve židia, spočiatku iba ako remeselníci, neskôr získavali významné postavenie ako prenajímatelia panských legálnych práv. Dokladom toho je štatistika z roku 1828, ktorá za­ chytáva v Bošanoch 124 domov, v ktorých žilo súhrnne 874 ľudí. Z nich bolo 833 katolíkov, 4 luteráni a 37 židov, ktorí tu už mali aj vlastnú modlitebňu.

Zrušenie poddanstva v roku 1848 prinieslo osobnú slobodu urbárskym poddaným. Poddaní sa však od robotných povinností museli vykupovať, čo hneď na začiatku samostatne] existencie zaťažovalo ich hospodárstva. Ich bývalí páni naopak získali veľký kapitál, ktorým mohli ľahko nahradiť stratu poddanskej roboty. Okrem toho sa oslobodenie nevzťahovalo na tých, čo užívali majerskú pôdu. Za jej užívanie museli jej držitelia naďalej robotovať. V Bošanoch zostala aj po zrušení poddanstva veľká skupina ľudí plne závislá na svojich zemepánoch (bývalý želiari, hofieri, panskí služobníci). Sedliacke hospodárstva, ktorých bolo v Bošanoch po zrušení poddanstva 21, obhospodarovali role spolu s panskými rozdelené na 42 honov. Preto v druhej polovici 19. storočia prebiehal tzv. komasačný proces, ktorého cieľom bolo sceliť rozkúskované diely oráčin do väčších celkov. V Bošanoch bolo v roku 1858 7 stredných statkárov a 21 gazdovstiev, z ktorých najväčšie výmery poľností mali Jozef a Ján Škvareninovci, Jozef Korec (horný) a Štefan Halmo (zvaný Ferina).

Po roku 1848 začala v obci pôsobiť obecná rada, ktorá už nebola dosadzovaná vrchnosťou. Bošany ako čisto slovenská dedina zaviedli úradovanie v slovenčine. V tomto jazyku sa obracali aj na vrchnosť. Tak sa 22. 3. 1861 obrátila obecná rada na slúžneho bojnického okolia (slúžnovského okresu] so žiadosťou o povolenie zbúrať starý špitál (chudobinec), ktorý bol i tak v dezolátnom stave a neobývateľný a na jeho mieste postaviť vyhňu a príbytok pre kováča, lebo v „osade veľkobošanskej" bývali vždy dvaja kováči. Žiadosť podpísal obecný notár (nečitateľné meno) a celé obecné zastupiteľstvo - richtár Štefan Halmo a prísažní Anton Modori, Jozef Dolník a Jozef Korec.

Všeobecným zjavom na Slovensku v druhej polovici 19. storočia bola preľudnenosť vidieka. Zaostalé poľnohospodárstvo nemohlo zamestnať ani uživiť všetkých obyvateľov dediny. Voľná a lacná pracovná sila lákala podnikateľov nového typu, akými boli Schmidtovci, k zakladaniu fabrík, ktoré by maximálne zúžitkovali miestne surovinové zdroje a lacné pracovné sily. To však už začína v dejinách Bošian nová kapitola.

MALÉ BOŠANY

Malé Bošany vznikli na území starých Bošian po ich rozdelení medzi bratov Folkmara, Budimíra a Akura približne v polovici 13. storočia. Akur a jeho potomkovia začali na svojom majetkovom podiele budovať samostatné sídlisko. Akur sa stal zakladateľom najpočetnejšej vetvy Diviackovcov. Sám mal šesť synov, z ktorých iba jeden zostal bezdetný.

Veľký rozrod tejto vetvy sa odrazil v rozdrobenosti majetkovej držby v Malých Bošanoch. Najväčšie podiely tu patrili Štefanovi, synovi Štefana, a jeho bratom Jánovi a Jovkovi, ktorí sa už v roku 1299 dostali do sporu s Barlevom a Jaroslavom z Velkých Bošian. Štefan, syn Štefana, ako verný stúpenec Matúša Trenčianskeho, využil momentálnu situáciu a zabral časť majetkov svojich príbuzných, ktorí stáli na strane kráľa. V tom istom roku odkúpil Štefan majetkové podiely Eliáša a Nestuša v Malých Bošanoch, ktoré títo zdedili po svojom bezdetnom príbuznom Tomášovi, synovi Akura. V roku 1302 sa znovu sťažujú Barlev a Jaroslav na násilnosti Štefana a jeho patróna Matúša Trenčianskeho. Štefan a jeho bratia si v roku 1319 so súhlasom svojho pána Matúša Trenčianskeho rozdelili otcovské majetky. Štefan si v Malých Bošanoch ponechal iba podiely, ktoré získal kúpou od Eliáša a Nestuša. Okrem toho mu v údolí Nitrice patril veľký majetok, neskoršia Diviacka Nová Ves, ktorú kúpil od zoborského kláštora v roku 1294.

V roku 1328 sa spomína ďalší spolumajiteľ Bošian. Bol ním Tristan, syn Tristana, ktorý v tomto roku postúpil svoje majetky v Diviakoch a Malých Bošanoch svojmu zaťovi Mikulášovi, keďže sám nemal mužského potomka. Na potomkov nemal šťastie ani najmocnejší muž Akurovej vetvy Štefan, syn Štefana. Jeho majetkové podiely pripadli jeho bratom a Jánovmu synovi Mikulášovi.

V roku 1344 spoznávame ďalšieho spolumajiteľa Malých Bošian. Pri uvedení Tomáša Rufusa zo Stráži do držby Nedanoviec sa spomína ako sused Mikuláš, syn Michala z Malých Bošian. Spoluvlastníctvo tejto dediny Akurovými potomkami sa skončilo v roku 1348, keď si tunajšie majetky rozdelili na päť dielov. Časť Malých Bošian pripadla Jovkovým synom Jánovi, Vavrincovi a Valentínovi, a ich bratrancovi Mikulášovi, synovi Jána. Druhý majetkový diel spolu s mlynom na rieke Nitre pripadol Mikulášovi a Eliášovi, synom Eliáša z Čermian. Tretia časť pripadla synom Nestuša a ich synovcovi Ladislavovi. Štvrtá časť Malých Bošian sa dostala Egídovi a Petrovi, synom Tomáša zvaného Štrba a konečne piaty diel pripadol synom Michala a synom Tomáša, Tristanovho brata.

Pri deľbe sa uvádza, že chotár Malých Bošian sa rozkladal po oboch brehoch rieky Nitry a siahal až k potôčku Bystrička (Bezturche). Ešte v tom istom roku v decembri si Jovkovi synovia a ich bratranec Mikuláš rozdelili spoločný podiel v Malých Bošanoch na rovnaké polovice. Podľa tejto deľby pripadli Jovkovým synom, okrem usadlosti, z ktorej si urobili vlastnú rezidenciu, štyri poddanské usadlosti s poddanými Madáčom, Mikušom, Ivánkom a Petríkom z Turca. Naproti tomu Mikulášovi pripadla usadlosť pri rieke Nitre, na ktorej kedysi hospodáril Dobzeg, a usadlosti, na ktorých hospodárili Dionýz, Mikeš a Štefan, a k tomu aj lúka nazývaná ľudovo Pažiť.

Deľba svedčí o prekvapujúco vysokom počte usadlostí v Malých Bošanoch v polovici 14. storočia. Vieme, že Jovkovým synom a ich bratrancovi Mikulášovi patril iba jeden z piatich dielov tunajšieho majetku. I keď bol zrejme najväčší, musíme predpokladať existenciu prinajmenej 2 - 3 usadlostí aj na každom zo zostávajúcich štyroch majetkových podielov ich príbuzných. Jovkovi synovia Ján a Vavrinec sa v roku 1355 podelili tak, že Vavrincovi pripadla čiastka v Malých Bošanoch a Ján dostal Rudno, Vavrinec od týchto čias trvalo sídlil v Malých Bošanoch a používal predikát „de Bassan". Definitívne sa Jovkovi synovia podelili o svoje majetky až v roku 1371. Jánovi pripadlo Rudno a polovica Liešťan, druhú polovicu Liesťan a majetkový podiel v Malých Bošanoch spolu s podielom kúpeným od Nestušovho syna Jána dostal Vavrinec. Valentín získal Diviacku Novú Ves, Eliášovi synovia Tomáš a Ján, ktorí bývali v Germánoch, dávali svoj majetkový podiel v Malých Bošanoch často do zálohu, ich .podiel tu tiež nemohol byť malý, o čom svedčí výška záložnej sumy z roku 1364 stanovená na 200 dukátov. Pritom sa hovorí, že svoj majetkový podiel dávajú do zálohu spolu so všetkými poddanskými usadlosťami a ich náležitosťami a spolu s mlynom o dvoch mlynských kameňoch.

Časť Malých Bošian sa v tomto období nazýva aj Prílep, či Prílepok, o čom svedčí listina nitrianskej kapituly z roku 1384. Podľa jej znenia protestuje Vavrinec, syn Jovku (aj v mene ostatných príbuzných), proti tomu, že Ladislav zo Somorovej Vsi dal do zálohu majetok Prílep (Prelep) Vavrincovi, synovi Dominika z Veľkých Bošian.

Hoci Malé Bošany patrili v tomto období oveľa väčšiemu počtu vlastníkov, nestretáme sa tu s rodinnými rozbrojmi ako vo Veľkých Bošanoch. Potomci Akurovej vetvy boli v tomto ohľade oveľa svornejší. Ani Malé Bošany sa však nevyhli násilnostiam, ktoré prišli zvonka od susedných šľachticov.

V roku 1405 prepadli Malé Bošany nitrianski podžupani Ladislav z Hajnej Novej Vsi a Peter z Trhovisťa so svojimi familiármi. Najskôr ťažko zranili a nakoniec zabili Števka (Steuk), poddaného Martina a Ladislava, synov Vavrinca, a vzali mu tri hrivny denárov. S tým sa ešte neuspokojili a ako zbojníci sa vrhli na dedinu, vylamovali dvere na domoch, zneucťovali ženy a mužov zraňovali. Okrem toho hanlivými slovami pourážali matku Martina a Ladislava z Malých Bošian.

O dva roky neskôr v roku 1407 začal obyvateľov Malých Bošian trápiť ich severný sused Nykuš, syn Petra z Nadlíc z rodu Oponickovcov. Martin a Ladislav ho pred nitrianskym županom obvinili, že chce úplne zničiť ich majetok v Malých Bošanoch. So svojimi poddanými z Nedanoviec rúbal ich lesy a nechával svojím dobytkom spásať a ničiť siatiny bošianskych poddaných. Zatarasil im aj verejnú cestu, ktorou chodili na svoje polia. Títo nešťastní poddaní radšej odchádzali k iným zemepánom, len aby sa vyhli ustavičným násilnostiam. Martin z Malých Bošian sa snažil svoj majetok zveľadiť usadzovaním nových poddaných na svojom majetkovom diele. Podarilo sa mu získať niekoľko opátskych poddaných z Klíža, ale opát Mikuláš ich odmietol pustiť. Preto sa Martin obrátil na kráľa Žigmunda. Ten vo svojom mandáte napomína opáta, aby nebránil svojim poddaným, ktorí si vyrovnali svoje záväzky voči nemu, presťahovať sa do Malých Bošian.

Samotný Martin, syn Vavrinca, bol veľmi zaujímavou postavou medzi potomkami rodu Diviackovcov. Na svoju dobu získal vysoké, pravdepodobne univerzitné vzdelanie, o čom svedčí jeho titul magister. Pravdepodobne už od roku 1405 bol v službách kráľa Žigmunda. V roku 1408 sa už uvádza ako notár tajnej kráľovskej kancelárie. Martin sprevádzal Žigmunda aj na jeho cestách do zahraničia. Kráľ si jeho služby vysoko cenil a chránil ho. Pri sporoch Martina s okolitou šľachtou pravidelne odročoval termíny pojednaní a zakazoval nižším súdnym inštanciám vynášať nad ním rozsudky, lebo magister Martin bol zaneprázdnený dôležitými kráľovskými záležitosťami. Martin využíval svoje postavenie nielen v prospech seba, ale získal od Žigmunda niekoľko výsad pre celú rodinu. Isto jeho zásluhou získali Bošanskovci na svojich majetkoch právo meča v roku 1413. V roku 1415 získal pre rodinu erbovú listinu.

Ešte v roku 1413, ked už zrejme vedel, že zomrie bez potomkov, podelil sa magister Martin so svojimi synovcami Ondrejom a Jánom, synmi Valentína, o všetky majetky. V Malých Bošanoch si ponechal 3 celé a jednu polovičnú usadlosť, ktorá ležala vedľa jeho kúrie. Zvyšné dve usadlosti prenechal im. Po Martinovej smrti (pred rokom 1424) obsadil jeho majetkové podiely nitriansky župan Štibor zo Štiboríc pre kráľa. Žigmund však uznal dedičské práva jeho najbližších príbuzných, šľachticov z Diviackej Novej Vsi, a mandátom z 20. januára 1424 nariadil Štiborovi, aby všetky Martinove majetky vrátil Novoveskovcom. Martin zomrel pravdepodobne v pomerne mladom veku, jeho matka Alžbeta ho prežila o niekoľko rokov.

V nepokojných časoch po potlačení husitského hnutia, sa na Slovensku začala čoraz výraznejšie prejavovať feudálna anarchia. Šarvátky medzi šľachticmi najviac odnášali na svojich chrbtoch poddaní. V novembri v roku 1435 vtrhli šľachtici z Veľkých Bošian spolu so svojimi služobníkmi na majetok Jána Novoveského v Malých Bošanoch a odohnali odtiaľ všetok dobytok - voly, kravy, kone i ďalšie drobné zvieratstvo. Odniesli aj 5 džberov sladu a ovos. Pri prepade ublížili niekoľkým Jánovým služobníkom.

V druhej polovici 15. storočia patrili najväčšie majetkové podiely v Malých Bošanoch Novoveskovcom. Menšie podiely tu vlastnili aj šľachtici z Čermian a Somorovej Vsi. Majetková rozdrobenosť v Malých Bošanoch sa odrážala v existencii drobných samostatných sídlisk. Ešte v roku 1458 sa v susedstve Malých Bošian spomína osada Prílep a v roku 1464 aj osada Vieska. Jej polohu nám bližšie určuje listina nitrianskej kapituly z roku 1488, podľa ktorej Blažej, zvaný Balažier, predáva osadu Viesku (Wezka), ktorá leží medzi Malými Bošanmi a Nedanovcami, synom Gašpara Novoveského.

Koncom 15. a začiatkom 16. storočia prestávajú v Malých Bošanoch ich majitelia bývať. Novoveskovci sa natrvalo usídlili v Diviackej Novej Vsi, Čermanskovci v Čermanoch a Rudňanskovci v Rudne. Preto sa v tomto období stretávame v Malých Bošanoch s opustenými šlachtickými usadlosťami.

Ničivý turecký nájazd z roku 1530 nepostihol Malé Bošany tak tvrdo, ako blízke Veľké Bošany, súpis usadlostí z roku 1531 tu zachytáva dve usadlosti schopné platiť dane, tri opustené usadlosti a na ďalších dvoch usadlostiach neboli schopní platiť daň pre chudobu. V roku 1533 súpis registruje už päť zdanených usadlostí, štyri usadlosti chudobných a jednu opustenú. V roku 1536 sa obraz podstatnejšie nezmenil. Zdanených usadlostí bolo päť, tri usadlosti boli želiarske a tri chudobných. Súpis z roku 1549, ktorý zachytáva aj vlastnícke pomery, ukazuje, že v Malých Bošanoch patrili dve usadlosti Žabokreckovcom, ďalšie dve usadlosti Podmanickému, dve boli opustené a dve nezdanené pre chudobu. Listina nitrianskej kapituly z roku 1564 nás informuje, že okrem Žabokreckovcov tu mal majetkový podiel aj Juraj z Rudna. Na ňom hospodárilo päť poddaných: Michal Tomkovič, Michal Adamcovič, Michal Kozár, Gregor Babindali (z Babindolu) a Juraj Bercina z Malých Bošian. Súpis domov Nitrianskej župy z roku 1598 zachytáva v Malých Bošanoch štrnásť domov a sú­ pis z roku 1600 pätnásť domov.

Prvý súpis dane platiaceho obyvateľstva z roku 1715 zachytáva v Malých Bošanoch sedem poddanských rodín, ktoré obrábali 39 bratislavských meríc oráčin a lúky na 16 koscov. V roku 1720 je to iba päť rodín s 30 brat. mericami oráčin a lúkami na 10 koscov. Richtárom obce bol v tomto čase Mikuláš Bačko, ostatní štyria sedliaci sa volali Kúdelka, Miháliek, Halyo a Lukáč.

Podrobný daňový súpis Nitrianskej Župy z roku 1753 podáva už oveľa priaznivejší obraz o množstve obyvateľstva v Malých Bošanoch. Sedliackych rodín bolo päť (Lukáč, Halmo, Myšech, Kučera a Babčan), z ktorých každý mal iba štvrtinovú usadlosť. Obrábali role v celkovej rozlohe 50 brat. meríc, patrili im tri kopanice a v prenájme od panstva mali ešte 32 a pol merice oráčin. Okrem obilnín pestovali kapustu a konope. Na svojich hospodárstvách mali 18 koní, 36 kráv, 10 jalovíc, 204 oviec a kôz a 3 kláty včiel. Želiarov s vlastnými domami bolo 13 rodín (Kopecký, Horňák, Čižmár, Komjatický, Huba, Grznár, Chodielka (2x), Ondruška (2x), Turčan, Čičman a Polák). Z nich traja boli remeselníkmi: tesár, tkáč a čižmár. Do skupiny árendátorov patrili tri rodiny: Horňák, Fojt a Ďuriš, ktorí boli výčapníkmi. Z nich Fojt bol zároveň aj tkáčom a Duriš mäsiarom. Veľkú skupinu tvorili panskí služobníci: dvaja majerníci (Krchlička, Duchoň), poľovník (Kotušovič), pas­ tier kráv (Kravár), traja panskí pastieri (Švagrík, Bližňák, Gergel), hájnik (Čižmár), sedem voliarov - povozníkov (Bitarovský, Becaný, Maďar, Malík, Uhrecký a Srník]. Na konci sú uvedení ešte traja prisťahovalci: Uhlár z Nadlíc a z Veľkých Bošian Černák a Novákovič.

V Malých Bošanoch v tomto období patrila pôda už iba jednej pätine obyvateľstva. Štyri pätiny obyvateľstva sa museli živiť v službách zemepánov alebo remeslom. V porovnaní s Veľkými Bošanmi tu bolo oveľa viac prediálnej - majerskej pôdy, ktorá sa ešte zväčšovala zaberaním opustených poddanských usadlostí. Súpis z roku 1753 konštatuje, že v Malých Bošanoch je šesť a štvrť usadlostí opustených, ktoré užívajú páni.

Na 9 bodov urbárskej regulácie nariadenej Máriou Teréziou odpovedali 20. augusta členovia obecnej rady Jano Mišeje, Jozef Lukáš, Ján Halmo a Jakub Tkáč (všetkých podpísal J. Lukáč) v prítomnosti panských úradníkov Jozefa Blaškoviča, Adama Ďuríkoviča, Ondreja Novákyho a Juraja Škultétyho. Z odpovedí vidieť, že právne postavenie tunajších poddaných bolo obdobné ako vo Veľkých Bošanoch. Urbárov ani kontraktov nemali žiadnych, na panské chodievali každý deň (6-krát do týždňa) pešo. Obci patrila jedna obecná zem, do ktorej sa vysievalo päť štvrtín obilia. Panstvu už nedávali žiadny deviatok okrem jahniat, ale v poslednom čase už ani tieto panstvo neberie. Ďalej odpovedali, že v osade je šesť opustených gruntov, ktoré užívajú páni.

Malé Bošany patrili v tomto období štyrom zemepánom: vdovám po Ignácovi a Alexejovi Bošániovcoch patrili dvaja sedliaci (Mišeje, Tkáč) a želiar (Vavrinec Tkáč). Imrichovi Bošánimu patrili sedliak (Halmo) a dvaja želiari (Púchovský a vdova po Skrehovi); Ignácovi Bošánimu ml. patril tiež sedliak (Lukáč), dvaja želiari (Horňák a Gombár) a hofier (Kováč); vdove po Fr. Rudnaiovi patrili iba štyria želiari (Adam a Juro Ondruškovci, Klinček a Kompan).

Vcelku presný obraz o populačnom vývoji Malých Bošian podáva súpis obyvateľstva za Jozefa II. v rokoch 1784 - 1787. Podľa neho tu bolo 25 domov, v ktorých žilo 46 rodín a 200 ľudí, čo je až do roku 1900 vôbec najvyšší počet obyvateľstva Malých Bošian. Z tohto počtu bolo 108 mužov a 92 žien. Podľa postavenia tu žilo päť šľachtických rodín, dve sedliacke rodiny a v nich ďalší štyria dospelí muži. Ďalej tu žilo 34 želiarskych rodín a štyri rodiny iného sociálneho postavenia. Nedospelých do 17 rokov tu bolo 55, z toho detí do 13 rokov 48.

O stave Malých Bošian koncom 18. storočia nás informuje aj župná vizitácia z roku 1778/79, ktorá sa robila pre daňové účely. V dedine bolo v tom čase päť šľachtických domov, Štyri sedliacke a desať želiarskych domácností. Podľa vierovyznania tu žilo 115 katolíkov a traja židia. Súpis ale nezachytáva nižšie sociálne kategórie obyvateľstva, ako boli hofieri a panská čeľaď. Celková hodnota majetku v obci bola stanovená na 17 daňových jednotiek a štátna daň predstavovala 49 zlatých. Župná daň sa rovnala počtu daňových jednotiek, teda 17 zlatých. O Malých Bošanoch sa vo vizitácii hovorí, že majú obecné pole o rozlohe štyri a pol bratislavskej merice. Zaujímavý je údaj o tom, že tunajší obyvatelia svojich mŕtvych v tomto čase ešte pochovávali vo Veľkých Bošanoch na starom cintoríne pri kostole. Zemepáni tu boli Bošániovci a dedičia Františka Rudnaiho.

V prvej tretine 19. storočia pozorujeme stagnáciu vo vývoji obce. Signalizuje to aj úbytok obyvateľstva. Štatistika z roku 1828 tu zachytáva iba 180 obyvateľov žijúcich v 25 domoch, z toho 163 katolíkov a 17 židov.

Na nepriaznivý demografický vývoj obce vplývala celková stagnácia hospodárskeho vývoja v tomto období. Rast populácie je badateľný až koncom 19. storočia, zrejme v súvislosti so vzrastom zárobkových možností v blízkych koželužniach vo Veľkých Bošanoch.

BAŠTÍN

Baštín je spomedzi dedín z okolia Bošian najmladší. Vznikol na území vykrojenom z chotára starej Krnče v priebehu prvej polovice 14. storočia. Pri postupnom delení krnčianskeho chotára medzi potomkov Mikuláša (Micov) z rodu Diviackovcov pripadlo územie na juh od Vyčomy Baškovi a jeho synom. Prvý raz sa ich majetkový podiel spomína v roku 1326 ako zem patriaca synom Bašku. Baškovi synovia na tomto území postupne usadili niekoľko svojich poddaných. Osada sa však nikdy nerozrástla do väčších rozmerov, lebo jej chotár bol príliš malý.

Rastom Baškovho potomstva vzniklo viacero rodín. Najvýznamnejšími boli Majténiovci (z Dolných Motešíc) a Motešickovci (z Horných Motešíc). Baštínskovci (Bacskády) z Baštína vlastnili iba neveľké podiely z otcovských majetkov. To ich nútilo hľadať si obživu v službách kráľa alebo u veľkých magnátov. Slúžili ako kasteláni či úradníci na hradných panstvách. Vstupovali aj do služieb okolitých bohatších šľachticov, ako boli Bošanskovci, či ich vlastní príbuzní Majténiovci.

Samotný Baštín bol rozdelený medzi mnohých spoluvlastníkov. Začiatkom 15. storočia sa tu spomína Imrich, zvaný Baška. V roku 1414 sa súčasne uvádzajú Ján, zvaný Baška z Baštína, a Martin Baška. Najpočetnejšie potomstvo po sebe zanechal práve Martin. Z jeho štyroch synov sa vo vlastníctve otcovských majetkov presadili hlavne Jakub a Barnabáš, zvaný Kerek. Obaja sa spomínajú v roku 1438 pri ohraničovaní chotára Bošian zo strany Baštína. Okrem nich tu vystupujú aj ich bohatší príbuzní Mikuláš z Motešíc a jeho brat Gregor a tiež Dionýz z Baštianky.

V časoch husitských vojen sa v službách kráľa Žigmunda vyšvihol z radov Baškovho potomstva schopný vojak Gregor Majténi, ktorý v roku 1434 získal od Žigmunda hradné panstvo Sivý Kameň. V nepokojných časoch si k sebe pripútal svojich chudobnejších príbuzných Baštínskovcov ako svojich familiárov. Konkrétne sa v jeho službách spomína Anton Kerek z Baštína, ktorý sa neskôr stal slúžnym Nitrianskej župy. Anton Kerek a jeho syn Ján boli aj v službách Gregorovho syna Rafaela Majténiho. Ján Kerek bol úradníkom (správcom) Rafaelovho majetku v Krnči. Na Rafaelov príkaz spolu s otcom Antonom Kerekom a zemanmi z Krnče sa zúčastnil prepadnutia hrušovského panstva, odkiaľ odohnali 500 oviec a priviedli ich až do Baštína, kde štvrtinu z nich zabili a vysekali na mäso.

Početnú vetvu Baštínskovcov založil Adam, syn Jakuba. Po otcovi mali jeho synovia prímenie Adamovský. V druhej polovici 16. storočia, keď sa spisovali za účelom zdanenia aj zemania vlastniaci iba jednu usadlosť, zapísali medzi nich aj Adamskovcov z Baštína. Dokonca jeden z nich (Jaroslav) bol ako celkom nemajetný oslobodený od dane.

V 16. storočí bol Baštín malou zemianskou osadou. Súpis z roku 1598 nám zaznamenáva, že tu stálo iba šesť domov. V portálnych súpisoch Nitrianskej župy sa v tomto období vôbec nevyskytuje, čo znamená, že Baštín ako zemianska osada nepodliehal zdaneniu.

Cirkevne patril Baštín k fare v Sádku až do 17. storočia. V tunajšom kostole mali zemania z Baštína svoju rodinnú hrobku. V roku 1674, po prevzatí sádovskej fary farárom z Bošian, sa stal Baštín súčasťou bošianskej farnosti.

Súpis dane platiaceho obyvateľstva z roku 1715 zaznamenáva v Baštíne iba dve sedliacke a jednu želiarsku rodinu. Sedliaci obrábali oráčiny s rozlohou 18 bratislavských meríc a lúky na 8 koscov.

Oveľa priaznivejší obraz o počte a sociálnom postavení obyvateľov Baštína nám podáva daňový súpis Nitrianskej župy z roku 1753. Zachytáva štyri sedliacke rodiny (Antal, Michal a Juraj Fezechovci a Juraj Mikuláš], ktoré hospodárili na polovičných usadlostiach. Ďalej tu žili tri želiarske rodiny (Černý, Ondruš a Fezech], dve hofierske (Vravička a Čech) a traja árendátori - Štefan Beňadik a mlynári Martin Mravec a Adam Dúška. Najpočetnejšiu skupinu obyvateľstva tvorili panskí služobníci - Adam Kopecký, ktorý bol krajčírom a zároveň panským výčapníkom, Ondrej Sobol bol kuchárom, Adam Bohov zasa kočišom. Tiemeš, Sivý a Koník boli voliarmi a Michal Saratovský bol pastierom.

Tunajší sedliaci obrábali 72 bratislavských meríc oráčin a od panstva mali prenajatých ďalších 11 meríc. Lúk mali na 4 koscov a vo veľkom pestovali najmä kapustu. Na ich hospodárstvach bolo 15 koní, 16 dojných kráv, 5 jalovíc, 94 oviec a kôz, 33 prasiec a 4 kláty včiel. Okrem toho mali aj 4 kotlíky na pálenie, od ktorých platili 4 zlaté. Rozdelenie živého inventára, pravda, nebolo rovnomerné. Želiarom a hofierom patrila iba výnimočne jaloviečka alebo zopár oviec či kôz. V Baštíne bola v tom čase jedna polovičná usadlosť opustená. Jej zeme mali v prenájme sedliaci za paušálny poplatok 18 zlatých.

Za urbárskej regulácie v roku 1769 odpovedali traja poddaní z Baštína na predpísaných 9 bodov nasledovne: žiadne urbáre ani kontrakty od panstva nemajú, každý chodí na panské tri dni do týždňa so záprahom alebo celý týždeň pešo. Obecných úžitkov nemajú žiadnych, iba z pálenej krčmy získavajú 3 - 4 zlaté. Ku každému gruntu v Baštíne patrí 11 kusov zeme, do ktorých vysievajú 30 štvrtien a ďalej po tri kusy lúk, z ktorých zoberú päť vozov sena. Panský deviatok už nedávajú, ale predtým každý dával kapúna alebo sliepku. V Baštíne sú dva opustené grunty, ich náležitosti užívajú páni. Všetci sú večitými poddanými Antona Bačkádyho. Odpovede na 9 bodov podpísali Juraj Fereje, Juraj Mikuláš (vlastnou rukou) a Ján Dolný. Okrem nich sa tu spomínajú aj dvaja želiari Juro Černý a Štefan Ferov.

Presný obraz o hospodárskom živote koncom 18. storočia nám podáva župná vitizácia z roku 1778/79. V Baštíne zachytáva obývanú šľachtickú kúriu (castellum), tri sedliacke a dve želiarske domácnosti. Podľa vierovyznania tu bolo 43 katolíkov a 17 evanjelikov. V osade bol hostinec pri ceste, dva murované mosty a mlyn na riečke Vyčome. Štátna daň predstavovala 43 zlatých a župná 15 zlatých. Vizitácia konštatuje, že tunajší obyvatelia sa zaoberajú poľnohospodárstvom a furmankami.

O počte obyvateľstva v Baštíne nás informuje sčítanie ľudu z roku 1828. V tomto roku žilo v Baštíne v 24 domoch 168 ľudí, z nich bolo 148 katolíkov, 14 evanjelikov a 6 židov.

V druhej polovici 19. storočia prežíval Baštín silnú demografickú krízu. Počet obyvateľstva klesol pod 100 a takýto stav sa udržiaval v podstate až do prvej svetovej vojny. Určitý vzrast počtu obyvateľstva možno pozorovať až v medzivojnovom období.

OD FEUDALIZMU KU KAPITALIZMU

Ani zrušenie poddanstva v roku 1848 neprinieslo podstatné zlepšenie v živote Bošancov. Zrušenie poddanstva sa vôbec nedotklo nerovnomernej majetkovej držby v dedine. Majerská pôda, ktorej bolo v Bošanoch najviac, zostala v rukách bývalých zemepánov. Okrem nich získali pôdu iba rodiny urbárnikov, tých, čo boli zapísaní v Tereziánskom urbári. Začiatky ich samostatného hospodárenia boli veľmi ťažké, lebo z poddanstva sa museli vykupovať.

V roku 1858 je v Bošanoch zaznamenaných sedem statkárov (Šimon Bošáni, Ladislav Motešický, Rudolf Bošáni, Alexander Bošáni, Ján Rudňanský, Terézia Ordódiová a Ľudovít Bošáni) a 21 sedliackych rodín Jozef Korec (dolný), Ján Mlynare (dolný], Ján Mlynare (stredný), Michal Gerši, Juraj Gorši, Martin Hodál, Ján Škvarenina, Štefan Gogola, Štefan Škvarenina (horný), Jozef Korec (horný], Jozef Mlynare (horný), vdova po Jozefovi Korcovi, Martin Guliš, Štefan Halmo, Jozef Dolník, Ján Halmo ml., Jozef Škvarenina, Ján Hodál (sádovský), Anton Modory, Štefan Halmo st. Z nich iba štyria mali väčšie výmery poľností - Jozef Škvarenina (Danko), Ján Škvarenina, Jozef Korec (horný] a Štefan Halmo (Perina), ktoré možno charakterizovať ako menšie statky. Zvyšok obyvateľstva Bošian (nadpolovičná väčšina) bol zbavený akýchkoľvek vlastníckych práv na pôdu, čím vznikala relatívna preľudnenosť dediny. Dostatok pracovných síl a mnohé prežitky feudalizmu na dedine (napríklad odrábanie) nenútili statkárov k väčším investíciám a k intenzifikácii poľnohos­ podárskej výroby.

V druhej polovici 19. storočia došlo aj na Slovensku k rozvoju kapitalistického podnikania. Zrušením aviticity (stredovekého zákona, ktorý zakazoval predávať šľachtickú pôdu) sa stala aj pôda predmetom kúpy a predaja. Na dedinách sa objavili noví veľkostatkári, ktorí odkupovali majetky bývalej feudálnej šľachty. V tomto období prišiel do Bošian veľkostatkár Adolf Schmidt a od Bošániovcov kúpil pozemky na ľavom brehu rieky Nitry. Keďže pochádzal z jedného z centier rakúskych garbiarov, z Kremže, rozhodol sa, že využije vhodné prírodné podmienky, zdroje surovín a lacnú pracovnú silu a v roku 1866 založil v bývalom mlyne Motešických výrobňu koží. Mlynský náhon využil pre pohon strojných zariadení a neskôr i na výrobu elektrickej energie. Adaptáciou mlyna a jeho rozšírením získal výrobné priestory, ktoré stáli v blízkosti rieky Nitry, čo bolo pre kožiarsku výrobu veľmi dôležité, lebo voda bola jedným zo základných technologických prvkov pri výrobe koží. Do rieky sa tiež vypúšťal odpad. Okolité lesy boli bohatým zdrojom smrekovej a dubovej kôry, ktorá sa používala ako trieslo na činenie koží. Stredné Ponitrie ako poľnohospodársky kraj poskytovalo aj dostatok suroviny - hovädzích koží.

Začiatky garbiarskej výroby v Bošanoch boli skromné. Schmidt začal výrobu iba s pätnástimi robotníkmi a denne vyrobil 5 kusov hovädzích koží na podrážky topánok. Po niekoľkých rokoch sa jeho výrobky stali vyhľadávaným artiklom. Už v roku 1879 spracovávala koželužňa 40 koží denne a do roku 1900 sa táto výroba rozrástla na 150 - 200 kusov hovädzích koží denne. Rozšíril sa aj výrobný sortiment. Okrem spodných koží sa tu začali vyrábať aj hnacie remene a záprahové postroje pre armádu. V tomto období patrili bošianske koželužne medzi najväčšie v Uhorsku.

Na garbiarsku výrobu nadväzoval rozvoj ďalších remesiel. Bolo to hlavne kováčstvo, remenárstvo, obuvníctvo a stolárstvo. Takto dochádzalo postupne aj v Bošanoch k zmenám v spoločenskej štruktúre. Hoci poľnohospodárstvo bolo stále prevládajúcim zamestnaním, rástol počet bošianskeho robotníctva. Pracovné podmienky v bošianskej koželužni boli v tom období neobyčajne tvrdé. Neúmerne dlhý pracovný čas, namáhavá a zdraviu škodlivá práca prinášala robotníkom iba nepatrné odmeny, z ktorých sa dalo ťažko vyžiť. Zárobky z koželužne boli i napriek tomu v každej početnej roľníckej rodine vítané. Šikovné ruky bošianskych mužov i žien sa veľmi skoro naučili majstrovskému ovládaniu všetkých tajomstiev garbiarskej výroby a už koncom storočia pomáhali organizovať garbiarsku výrobu i v Budapešti. Dodnes tam žijú rodiny Hodálovcov, Minarovičovcov, Lazaniovcov a Škvareninovcov.

NA PRELOME 19. A 20. STOROČIA

Základom bohatstva a blahobytu zostávala i v tomto období pôda. V majetkovej štruktúre došlo k mnohým zmenám. Bývalí majitelia Bošian, Bošániovci a Rudnaiovci postupne odpredávali svoje majetky. Pozemky na pravom brehu rieky Nitry kúpil barón Stummer z Tovarník.

V roku 1912 prišiel do Bošian veľkostatkár Ján Salzberger, ktorý si prenajal od Bošániovcov 600 ha pôdy spolu s majerom. Sám sa usadil v renesančnom kaštieli a čiastočne ho adaptoval pre hospodárske účely. Bošániovcom, ktorí bývali v Malých Bošanoch, zostalo iba 100 ha pôdy. Ani tú všate neobrábali sami, ale dávali ju do prenájmu malým a stredným roľníkom. Ani Rudnaiovci neboli na tom o nič lepšie. V Bošanoch im zostal celkom malý majetok vo výmere 60 ha.

Málo sa zmenil spôsob hospodárenia. Poľnohospodárstvo zostávalo stále málo produktívne a zaostalé a pritom zamestnávalo väčšinu obyvateľstva dediny. Základnou plodinou, ktorá sa pestovala v Bošanoch od nepamäti, bolo obilie. Dlho sa zachovala tradícia uskladňovania obilia v zemných sýpkach. Tieto sa zachovali až do druhej polovice devätnásteho storočia. Bolo ich okolo 50. Podľa ústneho podania Imricha a Rudolfa Škvareninu, ktorých rodiny ako roľníci dorábali dva vagóny obilia, používali na jeho uskladnenie špeciálne upravené „obilné jamy". Do týchto obilných jám sa nasýpali rozličné druhy poľnohospodárskych plodín a uchovali sa v nich často veľké zásoby aj niekoľkoročného zrna. Tieto jamy bývali rôznych veľkostí podľa toho, koľko mal gazda obilia na uskladnenie. Na rozhraní nášho storočia a počas prvej svetovej vojny používali sa jamy s kapacitou 5 až 10 ton, čiže na 100 - 250 meríc rozličného obilia. Tieto jamy, hlavne menšieho rozsahu, si sedliaci často vykopali sami. No vyskytli sa ľudoví odborníci (ako boli studničiari), ktorí si kopaním jám zarábali na žívobitie. Odborníkom hovorili „jamár". Obvykle sa kopali jamy hlhoké 460 cm, spodná časť bola široká 130 cm, stredná 190 cm a vstupné hrdlo 75 cm.

Nevyhnutným predpokladom uloženia zrna v jame bolo vystlanie a obloženie vnútorných stien tohto podzemného objektu kvalitnou otepovou slamou. Otepová slama z raže, vymlátenej cepami a kvalitne upravenej, bola dôležitou surovinou staršej poľnohospodárskej praxe. Používala sa aj na pokrývanie striech, ktoré sa najdlhšie zachovali na sedliackych pajtách. Až do roku 1948 bola zachovaná slamená strecha na rodinnom dome Hodálovcov (Hajcerových) v Malých Bošanoch. Ďalej sa slama používala aj na sušenie a odkladanie ovocia, na výrobu slamených košov, vypletanie stoličiek a hlavne ako výplň do postelí (strožoky).

Podľa výpovedí Imricha Škvareninu (Husára) do ich jamy na prezimovanie ukladali iba jačmeň, ktorý sa na jar vysieval. Do jednej jamy ukladali 36 vriec jačmeňa. Obilná jama sa vždy nasýpala až po žriedlo. Ťahanie zrna z obilných jám sa uskutočňovalo, podobne ako nasýpanie, len za vhodného počasia. Roľníci zvyčajne vyskladňovali jarné osivo, zrno na melivo, krmu a na predaj už skoro na jar. Pri ťahaní sa používali drevené putienky s jedným uchom. Obilné jamy v Bošanoch, ktoré boli zachované, použili bošianski roľníci pre uchovanie obilia pred príchodom frontu počas druhej svetovej vojny. Neskôr sa už prestalo uskladňovať obilie týmto spôsobom. Jamy v priestoroch obydlia rodiny Škvareninovcov, Dolníkovcov, pri (bývalom) Miestnom národnom výbore (MNV) a pri fare neboli podľa ústnych výpovedí zasypané a ešte i dnes sa na týchto miestach robia mierne prepadliská. Bolo by účelné v budúcnosti urobiť hlbší archeologický prieskum a niektoré zachovať pre budúce pokolenie. .....

Zdroj: Ľudovít Burianek, Ján Lukačka - brožúra "Osemstoročné Bošany", 1983

 





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.