Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno, Detva, Krupina, Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom
Dobrá Niva

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

''Dedina roka 2009''

Virtuálna prehliadka

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9383

 

 

 

Dobrá Niva - História


Dávno existujúca osada dostala v roku 1254 mestské výsady spolu s Babinou. Názov obce sa postupne menil z Dobruna (1254), Dobronya (1351), Dobraniva (1773), Dobronivá (1920) až na súčasný názov Dobrá Niva; po maďarsky Dobronya. Obec mala v erbe Madonu s dieťaťom. Hospodársky nenadobudla väčší význam a začiatkom 15. storočia už bola včlenená do Dobronivského panstva, kde najmä za Eszterházyovcov strácala postupne staré slobody. V rokoch 1582 – 1657 bola poplatná Turkom, bola vyplienená v rokoch 1578, 1599 a 1663. V roku 1752 mala už len menšie regálne práva, bola povinná robotovať na majetku v Podzámčoku a udržiavať hrad. V roku 1828 mala 154 domov a 1152 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami, v 18. storočí vynikli sedlári. Občania sa aktívne zúčastnili SNP.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

Résumé

Prvá písomná zmienka o Dobrej Nive (Dobruna) sa zachovala v listine kráľa Štefana V. z roku 1270. V nej potvrdzuje výsady mestečka, ktoré mu udelil na základe už dávno užívaných práv 30. augusta 1254 kráľ Belo IV. Dobrá Niva (neskôr v listinách spomínaná ako Dobrona, Dôbring, Dobronyva, Dobronivá) tvorila spolok mestečiek Babiná, Sása a Pliešovce. Dlho si úspešne spolu bránili svoje práva, o ktoré sa ich snažilo obrať panstvo hradu Dobrá Niva. Hrad vznikol asi v 2. polovici 13. storočia a v listinách sa spomína až v roku 1305. Strážil obchodnú cestu a dôležitú úlohu zohral v čase tureckých výbojov. V minulom storočí význam hradu upadol a zostali z neho iba ruiny v katastri dnešnej obce Podzámčok.

Obyvatelia mestečka sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a hovädzieho dobytka, pálením dreveného uhlia a furmančením. V minulosti boli v mestečku bohato zastúpené i remeslá.

Dobrá Niva si v ťažkých rokoch maďarizácie vďaka národne uvedomelým kňazom a učiteľom zachovala svoju národnú identitu, lásku k ľudovým tradíciám i rodnej reči. I dnes ženy zhotovujú prekrásne výšivky a tkaniny.

Zo stavebných pamiatok sa zachoval pôvodne románsky katolícky kostol. V kostole sú tri barokové oltáre z roku 1726, krstiteľnica zo 14. storočia (kamenná) a obraz sv. Michala z roku 1732 od maliara J. A. Schmidta. Evanjelický kostol postavili v roku 1785 ako barokový tolerančný.

Z architektonického hľadiska v Dobrej Nive je zachovaných viacero roľníckych usadlostí, ba celé ulice si zachovali pôvodný pôdorys a charakter.

Z najstarších dejín Dobrej Nivy
(Spracované podľa Jána Slávika: Dejiny Dobronivy)

Kedy Dobrá Niva vznikla, sa presne nevie. Isté však je, že mestské slobody a práva spolu so susednou Babinou mala už pred rokom 1254, kedy ich kráľ Belo IV. už len potvrdil. Predpokladá sa, že pôvodná osada stála v lokalite Svätá Anna. Je to kopec medzi Babinou a Dobrou Nivou. V týchto miestach a v jeho tesnej blízkosti sa našli rôzne predmety z dávnej minulosti, ktoré svedčia o pradávnom osídlení týchto miest. V Slovenskom národnom múzeu v Martine sú napríklad uložené sekerky i kamenný mlat z mladšej doby kamennej i rímske mince z prelomu nášho letopočtu. Pravdepodobne tu stál i drevený kostol. Len neskôr sa obyvatelia usadili na miestach dnešnej Babinej, Dobrej Nivy a Sásy. Na spoločný pôvod poukazuje aj spolupatričnosť týchto mestečiek po dlhé stáročia až do nedávnych čias. Všetky tri mestečká sa dodnes pýšia pôvodne románskymi kostolmi. Všetko nasvedčuje tomu, že vznikali súčasne a staval ich ten istý staviteľ. V Babinej je kostol sv. Matúša, v Sáse sv. Kataríny, obidva sú jednoloďové. Kostol v Dobrej Nive je podstatne väčší, trojloďový a zasvätený je sv. Michalovi.

V rokoch 1241 - 42 vypálili Tatári Krupinu i Zvolen a je viac ako pravdepodobné, že zničili i Dobrú Nivu, keďže leží na pol ceste medzi týmito dvoma mestami. Mimochodom ide o historicky významnú cestu, ktorá viedla z Hontu v dnešnom Maďarsku na Liptov a ďalej do Poľska. Po tatárskom plienení osídľoval kráľ Belo IV. spustošené krajoe cudzincami, zväčša Nemcami, ktorých obdarúval výsadami a privilégiami, aby v novej vlasti rýchlo zapustili svoje korene. Domnienku o vyplienení Dobrej Nivy potvrdzuje i to, že aj sem osídlil kráľ niekoľko nemeckých rodín a spolu s pôvodnými obyvateľmi im potvrdil prvý raz ich dávne práva privilégiom dňa 30. augusta 1254. Vyprosili si ho sami obyvatelia Dobrej Nivy a Babinej. Táto listina, z ktorej vyplýva, že Dobrá Niva a Babiná mali také práva a slobody, ako mali len kráľovské mestá, sa nezachovala, ale jej presné znenie je potvrdené listinou kráľa Štefana V. z roku 1270. Jej voľný preklad znie nasledovne:

''Štefan z milosti božej kráľ uhorský, dalmátsky, chorvátsky, novobazársky, srbský, haličský, vladimírsky, kumánsky a bulharský. Všetkým Kristu verným, ktorí budú vidieť túto listinu, posielame pozdrav v mene Spasiteľa všetkých ľudí. Chceme týmto dať všetkým na známosť, že hostia, ktorí k nám prišli z Dobrej Nivy a Babinej, predložili nám výsady pána kráľa nášho drahého otca blahej pamäti, napísané o ich slobodách a žiadajú nás najvrúcnejšie, aby sme im tieto výsady schválili a ráčili potvrdiť našou výsadnou listinou. Obsah ich výsad je takýto: Bela z božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Rámy, Srbska, Haliče, Vladimírska a Kumánska posielame všetkým, ktorí budú vidieť túto listinu, pozdrav v mene Spasiteľa všetkých ľudí. Kráľovskému veličenstvu patrí skloniť sa k prosbám poddaných, aby sa tak počet verných množil a kráľovská moc sa širšie rozprestrela, pretože je vlastnosťou kráľa, aby sa skvel množstvom národa. Chceme dať všetkým na známosť, že hostia z Dobrej Nivy a Babinej nás ponížene prosili, aby sme ich práva, ktoré doposiaľ mali, ráčili potvrdiť našou výsadnou listinou. My teda naklonený k ich oprávneným prosbám, aby sa počet našich hostí stále viac množil, rozhodli sme sa ich spravodlivým prosbám vyhovieť a povoľujeme, aby si kňaza obecnou vôľou meštianstva volili a jemu sú povinní dávať všetci svoje desiatky a kňaz je povinný platiť ostrihomskému arcibiskupovi od každých päťdesiat sadení jednu marku. Taktiež aby si podľa spoločnej vôle všetkých mešťanov ustanovili spomedzi seba richtára, ktorý ich bude súdiť vo všetkých pravotách. Ak by sa však tak stalo, žeby nejaká vec nemohla byť vyriešená ich richtárom alebo náčelníkom obce, sú povinní dostaviť sa výlučne pred náš súd a nie pred súd županov vo Zvolene alebo ich úradníkov. Ustanovujeme tiež, že v pravotách medzi nimi na objasnenie právnej veci platia rovnako svedectvá Uhrov i Nemcov. Tiež nie sú ani najmenej povinní platiť mýto až po Dunaj, idúc ta i naspäť. Povoľujeme tiež, aby boli tak, ako iní naši slobodní hostia oslobodení od prác a služieb na zámku Zvolen a zvlášť ustanovujeme, aby neboli nútení k žiadnym nepovinným daniam a ťarchám kýmkoľvek. Ak by sa akíkoľvek slobodní ľudia chceli v týchto osadách usadiť, nech prídu slobodne, ak zaplatia spravodlivý poplatok pánovi zeme. Budú potom užívať také isté slobody, aké majú a užívajú hore menovaní hostia. Majú i slobodu odísť, kedy by sa im páčilo. Potvrdzujeme tiež, aby sa nikto neopovážil u nich ubytovať bez súhlasu našich hostí. Okrem tohto rozhodli sme sa z osobitnej milosti povoliť im, aby v čase vojny mali právo ubytovania spoločne s našimi hosťami z Krupiny. Ani na to nechce naša jasnosť zabudnúť, aby vládli v budúcnosti nad zemou v takých medziach a hraniciach, v akých vládli, ako je známe, pokojne od dávnych čias, a v týchto hraniciach môžu rúbať drevo a zbierať kamene. Aby sa tieto naše povolenia stali pevné a nemohli byť nikým nikdy naštrbené a na večnú pamiatku, povolili sme túto listinu a potvrdzujeme ju mocou našej dvojitej pečate. Dané roku Pána 1254 30. augusta, devätnásteho roku nášho panovania. My teda naklonený spravodlivým žiadostiam spomenutých hostí schvaľujeme a prijímame túto výsadnú listinu pána kráľa, nášho najdrahšieho otca a potvrdzujeme a upevňujeme ju mocou našej dvojitej pečate. Dané rukou magistra Benedikta, prepošta aradskej cirkvi, verného a milého vicekancelára nášho dvora roku Pána 1270, prvého roku nášho kraľovania.''

Obce sú tu menované ako Dobruna a Babasceky. Podľa ďalších kráľovských listín sa ešte vyskytujú nasledujúce pomenovania mestečiek Dobrá Niva, Babina a Sása: Dobronya, Babazeky, Nemuthpelseuch (1380), Dobrona, Babazek, Nemethplessewcz (1455), Dobronya i Dobranyva a Tothpelsevvcz (Pliešovce) v roku 1523. V najstaršej zachovanej listine z roku 1256 sa Pliešovce uvádzajú ako Plyseuch a nerozlišujú sa Nemecké Pliešovce (Sása) a Slovenské Pliešovce (Pliešovce).

Toto sú podoby písomné, čo ale neznamená, že ich pisári, ktorí boli väčšinou cudzinci, správne zaznamenali tak, ako ich domorodci vyslovovali. Podľa toho mohlo meno znieť Dobruna, Dobrona i Dobroňa, Dobraniva i Dobroňva, neskôr Dobronivá a možno ešte i inak. Jedno je však isté, že základ tohoto mena súvisí zo slovenským slovom ''dobrý'' a najstaršia podoba Dobruna i Dobrona pripopína slovenské ženské meno. Je zaujímavé, že terajšie pomenovanie obce Dobrá Niva sa začalo používať len v posledných desaťročiach 20. storočia a Dobronivčanom znie dosiaľ dosť cudzo. V bežnom styku i dnes možno počuť pomenovanie Dobronivá (Ja som z Dobronivej. Za Dobronivou je križovatka). Odvodzovanie pomenovanie obce od slova niva (úrodná zem) sa nezdá byť pravdivé už i preto, že slovo niva prostí Dobronivčania vo svojom slovníku ani nemali a v názve ho ani dnes ešte všetci neakceptujú.

Dobrá Niva si zachovala do dnešných čias množstvo kráľovských listín, ktoré sú uložené v Okresnom archíve v kaštieli v Ostrej Lúke. Najstaršie z nich sú veľmi vzácne, pomerne zachovalé a mnohé významnejšie mestá by boli rady, keby podobné listiny uschovávali vo svojich archívoch. Uvádzame zoznam zachovalých listín a kníh v archíve dnes:

Pergamenová listina kráľa Belu IV. z roku 1256,
Pergamenová listina kráľa Štefana V. z roku 1270,
Pergamenová listina kráľa Ludvíka l. z roku 1380,
Pergamenová listina kráľa Ladislava IV. z roku 1455,
Pergamenová listina kráľa Vladislava II. z roku 1492,
Pergamenová listina kráľa Ludvíka II. z roku 1519,
Pergamenová listina kráľa Ludvíka II. z roku 1523,
Pergamenová listina kráľa Ferdinanda l. z roku 1550,
Pergamenová listina kráľa Maximiliána z roku 1565 (v štyroch listoch),
Pergamenová listina kráľa Maximiliána z roku 1573,
Pergamenová listina kráľa Mateja II. z roku 1609,
Kniha z roku 1637,
Pergamenová listina kráľa Ferdinanda z roku 1655 so šnúrou a miskovitou pečaťou,
Pergamenová listina kráľa Leopolda z roku 1688 vo forme knihy o šiestich listoch so šnúrou,
Pergamenová listina kráľa Karola z roku 1712 vo forme knihy o desiatich listoch zo zachovanou šnúrou a pečaťou,
Pergamenová listina zvolenských županov Antona a Štefana Esterházyho z roku 1716 s dvoma prsteňovými pečaťami,
Pergamenová listina zvolenskej župy z roku 17.. s pritlačenou pečaťou a clonou,
Protokol mestečka Dobrá Niva na kvitancie s roku 1796 - 1849,
Pokladničná kniha mestečka Dobrá Niva z roku 1797 - 1822,
Zmluva medzi panstvom Zvolena a Dobrej Nivy z roku 1798,
Poľný protokol mestečka Dobrej Nivy z roku 1828,
Protokol listov mestečka Dobrá Niva z roku 1861,
Protokol Cechu Dobrej Nivy z roku 1842 - 1912,
Kniha počtov Cechu Dobrej Nivy z roku 1844 - 1889,
Knihy zápisníc obecného zastupiteľstva z rokov 1900 - 1937.

Ján Slávik spomína ešte ďalšie privilégiá, o ktorých sa dozvedáme z iných, ale nezachovaných listín. Pravdepodobne boli zničené pri častých živelných pohromách, alebo v čase tureckého pustošenia v roku 1598.

Najstaršou zachovanou listinou, ako vidieť i zo zoznamu, je pergamenová listina kráľa Belu IV. z roku 1256. Kráľ v nej daroval istému Budizlausovi, kráľovskému lesnému dozorcovi zvolenskému z Pliešoviec (de Zolum de villa plyseuch), pozemky medzi vodami Lampna {asi Lomna). Ide asi o dnešnú osadu Kráľová a Michalková. Ešte dnes sa jeden vrch nad Kráľovou nazýva Budislav.

Privilégiá si Dobronivčania z času na čas dávali potvrdzovať alebo vystavovať panovníkovi prostredníctvom osobitných vyslancov. V roku 1419 sa v takejto súvislosti spomínajú Peter Koszler a kňaz Lavrinec, v roku 1455 richtár Michal Kleugh a prísažný Ján Mótzer a v roku 1550 Gallus Swarcz. Kvôli tomu vyslanci nemuseli vždy ani ďaleko chodiť, veď králi často prebývali vo Zvolene, v Krupine i v Dobrej Nive. Napríklad v krupinskom archíve v listine z roku 1524 sa spomína, že kráľ Ludvík II. vydal rozkaz kláštoru v Šahách ''ex castro dobronya'' (z hradu Dobronya), aby tamojší mnísi povolali Krupinu pred kráľovský súd v pravote proti bzovskému prepoštovi.

Veľké slobody, ktoré Dobrá Niva a Babina mali, vábili mnohých, aby sa tu usadili. Preto i pozemkový poplatok pre obe mestá bol značne zvýšený. Možno i preto prosili kráľa, aby k nim bola pripojená i susedná Sása. Ľahšie by tak mohli znášať ťarchy. Tak sa i v roku 1380 stalo, ba v roku 1523 sa pripojili k nim i Pliešovce. Kráľ Ludvík I. určil Dobrej Nive, Babinej a Sáse ročný pozemkový poplatok 50 mariek, alebo 200 zlatých v čistom zlate, ktoré platievali na Nový rok a na Turíce po 25 mariek. Bolo to nad ich sily, keďže to boli na tú dobu ohromný peniaze (rok 1351). Na porovnanie: Krupina platila ročne len 48 zlatých a Zvolen ešte i v roku 1463 len 25 zlatých. Svedčí to však o jednom: ak tieto mestečká boli 67 rokov schopné odvádzať taký vysoký poplatok, museli byť v tom čase v plnom rozkvete. Prísun obyvateľstva však neskôr pominul, možno i pohromy prišli, preto mestečká prosili kráľa Žigmunda o zníženie poplatku. Vyhovel im a v roku 1419 im ho znížil na 20 zlatých.

Privilégiá tiež neboli zadarmo. V pliešovskom archíve sa našla potvrdenka, na ktorej je uvedená suma za vystavenie privilégia vo výške 700 zlatých. Potom sa nemožno diviť, že v snahe ušetriť si veľké trovy, požiadali dobronivčania so spojenými mestečkami palatína a pána dobronivského zámku Štafana Verbôczyho, aby im jemu zverené privilégiá predostrel Ludvíkovi II. v rokoch 1519 a 1523. Je pravdepodobné, že Verbôczy ovplyvnil kráľa, pretože z týchto rokov sa Dobrá Niva, Babiná, Sása i Pliešovce kráľovi už spomínajú ako ''osady Verbôczyho''. V závere listiny z roku 1523 kráľ síce dokladá, že im predošlé výsady v ničom nezmenšuje a všetkým potvrdzuje, predsa však od tých čias dochádzalo k určitej závislosti mestečiek na dobronivskom i zvolenskom panstve, takmer až do poddanstva. Páni ich čoraz častejšie nútili robotovať, spomínajú sa i telesné tresty a žalárovanie.

Hoci páni dobronivského zámku začali považovať mestečká za svoj majetok, nebolo to s nimi až také zlé, pretože od začiatku 17. storočia okrem obvyklých pozemkových poplatkov neboli povinní pánom na zámku ani platiť, ani slúžiť, ani robotovať, čo sa im podarilo pomerne dobre obhájiť. Pokusy o utláčanie zo strany úradníkov a správcov dobronivského panstva sa však množili. V roku 1563 sa žalovali Pliešovce, že im slobody začali upierať Christfor, veliteľ zvolenského a dobronivského zámku. Pozdejšie sa mestečká žalovali samotnému kráľovi Matejovi II., ktorý potom naložil zvolenskej stolici, aby Dobrú Nivu, Babinú a Sásu obraňovala proti všetkým, zvlášť proti Fraňovi Magochymu a Ondrejovi Ostrosithovi de Giletinecz, ktorí boli úradníkmi na zvolenskom a dobronivskom zámku a prenasledovali obyvateľov okolitých mestečiek, nútili ich platiť dane, dokonca ich žalárovali.

Naviac tieto mestečká boli ubíjané aj Turkami a od roku 1626 ešte aj Esterházyovcami. Kým v predchádzajúcich časoch sa spravovali sami a mali nezávislé súdy, za panstva Esterházyovcov, ktorí boli županmi stolice, palatínmi a inými vysokými štátnymi úradníkmi, mali len toľko stobôd a práv, koľko si vládali ubrániť. Aby sa im to lepšie darilo, museli sa všetky štyri mestečká ešte silnejšie spojiť. V pravotách s panstvom sa spolu radievali a spolu vysielali ku kráľovi vyslancov.

Dobrá Niva mala medzi nimi popredné postavenie, lebo od pánov najviac trpela. Prejavovala i najväčšiu húževnatosť a vytrvalosť, no napriek tomu si nenárokovala žiadne výhody medzi mestečkami. V privilégiách sa tiež spomína na prvom mieste a jej vyslanci sú tiež uvádzaní medzi prvými.

Keď išlo o nejakú dôležitú vec, radievali sa obyčajne zástupcovia mestečiek v tom mestečku, ktoré bolo vo veci najviac zainteresované. Na zlosť Esterházyovcom hľadávali často radu u okolitých učených pánov a pravotárov, ba neťažilo sa im po radu zájsť i do Prešporku a do Viedne.

Ak však išlo o chotárne záležitosti, tu už také svorné neboli a veru veľakrát sa navzájom potýkali medzi sebou, či s ďalšími susedmi. V týchto sporoch sa obyčajne utiekali k hradnému panstvu, ktoré z toho často ťažilo vo svoj prospech, chytajúc raz stránku jedným, raz druhým. S Krupinou sa zvykli sporiť najmä preto, že neuznávala oslobodenia mestečiek od mýta a medzi ostatnými susedmi išlo obyčajne o pole, alebo lúku. Pre ilustráciu uvádzame ďalej spor medzi Dobrou Nivou a ostanými mestečkami.

V roku 1693 v Dobrej Nive vznikol spor o nejakú lúku. Keďže stránky neboli spokojné s rozsudkom miestnej vrchnosti, odvolali sa na vyšší súd. Richtár a rada mestečka povolali za sudcov osoby znalé práva zo Sásy a Babinej po jednom, z Pliešoviec troch a z Krupiny dvoch. Súd skončil k spokojnosti zainteresovaných stránok a všetko by bolo v poriadku, keby (nevedno prečo) obyvatelia Sásy, Babinej i Pliešoviec onedlho neboli vzali na zodpovednosť dobronivského richtára i jeho obyvateľov za to, že povolali za sudcov osoby i z Krupiny. Tým vraj ich práva a slobody urazili a odsúdili Dobronivčanov na zaplatenie pokuty vo výške 42 zlatých. Aby peniaze od nich vymohli, zajali im dva voly, ktoré potom vraj hladom a smädom morili. Dobronivčania nelenili, zvolali súd, ktorý s skladal zo sudcov dobronivských, krupinských a sudcov z Banskej Belej. Pred týmto súdom sa susedia bránili tým, že Dobronivčania môžu sudcov z Krupiny volať len v hrdelných pravotách, Dobronivčania zas dôvodili tým, že počas súdu i pred ním, nikto proti účasti sudcov z Krupiny neprotestoval a okrem toho, že mali oddávna právo z okolitých miest povolávať si sudcov v ťažších prípadoch. Súd Dobronivčanov nielen od pokuty oslobodil, ale Sásanov a ich spojencov pre svojvoľné konanie a zadržiavanie volov odsúdil na zaplatenie 40 zlatých pokuty a vrátenie volov. Odsúdení sa však rozhodli nedať sa a žalovali sa samotnému kráľovi Leopoldovi. Ten postúpil kauzu zvolenskaj stolici. Podžupan potom zvolal súd do Babinej na 4. februára 1695. Dobronivčania však nelenili a tiež si zašli do Viedne za kráľom. Prosili ho, aby súdu zabránil, lebo sú v práve. Kráľ ich vyslyšal a v listine z 28. januára 1695 potvrdzuje Dobronivčanom právo, že všetky pravoty, ktoré sami doma nemôžu rozsúdiť, majú len samotnému kráľovi predkladať a stolici zakázal Dobronivčanov súdiť. Spor pokračoval a ešte v roku 1697 nebol ukončený. Ako skončil, to sa v spisoch nezachovalo.

Zo zápisu z roku 1715 sa dozvedáme, ako sa v Dobrej Nive volil richtár. Bolo to vždy na Nový rok. Vtedy sa v obecnom dome stretli mešťania na spoločnom zhromaždení. Najprv sa pomodlili a potom volili richtára a obyčajne 11 prísažných. Po voľbe prosili Boha, aby novozvolení úradníci spravovali obec k spokojnosti všetkých občanov i kráľa.

Mestskí notári a pravotári nebývali vždy v Dobrej Nive, prichádzali sem len v čase potreby. Jeden z prísažných býval i mestským právnym zástupcom. Volali ho fiškusom, alebo kostolníkom. V druhej polovici 18. storočia mávali už Dobronivčania spomedzi seba voleného notára - roľníka a v tejto súvislosti sa z mestského archívu dozvedáme, že 7. novembra 1779 zasadala panská stolica na zvolenskom zámku a rozhodla sa nasledovne:

''Ponevadš ale takowe Mestečko Notariuša čsloveka Mudreho a skuseného potrebuge, takeho nech sy zaopatry, a gemu ziwnost gistu každoročsnu preukáže. Wcsilegšiho ale Notariuša sweho nech sem do Zamku do šikuge, aby sa tu Wiprobovaty a skusity mohel, zdališ ku znasany služby Notariuskeg sucy a šikovvny gest.''

Toto zasadnutie prikázalo tiež pre jednotlivých hospodárov zadovážiť daňové knižočky, do ktorých mal stoličný slúžny alebo pánsky úradník zapisovať daň, ktorá na každého pripadala. Podľa kráľovského nariadenia tiež prikázala z pokút od tých, ktorí v nedeľu a v dni sviatočné ''wistupky cžina, klagu, sfagkamy poslobode bluda'', kúpiť najmenej šesť kožených kúp na hasenie požiarov.

V mestskej zápisnici sú zaznamenané kúpy a predaje nehnuteľného majetku. Právoplatnými sa stávali vtedy, keď boli zapísané do mestskej zápisnice a zúčastnení spolu s vrchnosťou zapili ''áldomáš'', ktorý platil akoby za pečať na zmluvu. Hádam preto popri kúpnej cene boli do zápisnice zaznačované i trovy na ''áldomáš''. Bývali dosť veľké a platil ich kupujúci.

Majetky vymretých a vysťahovaných rodín pripadli vždy mestečku a mestská vrchnosť ich predávala podľa svojej vôle. Napríklad za richtára Martina Kelemenyho v roku 1743 zomrel Ján Šťoukov, po ktorom zostal spustnutý dom. Keďže ho nemal kto ''odebywať any opatrowat any svogho pána zadosty cynyty, tehda chytyl sa na ten dom Jano Pavlowye a tág odbyval gak Mestečko tak swogho pána''. Prišli však potom Šťoukovi dediči a dom si žiadali. Richtár ho prisúdil Jánovi Pavlovie, ale musel zaplatiť pokutu 15 zlatých, lebo si nedal dom zapísať do mestskej zápisnice. Potom už s ním mohol nakladať ako právoplatný majiteľ.

Mestská vrchnosť predávala často i majetok mestečka, najmä klčoviská (krčovaniny) z mestskej hory na lúky a role. Cena nebola vysoká, veď v roku 1756 bola ''šichta'' lúky za 4 - 5 zlatých, pol ''šichty'' i za jeden zlatý. V roku 1780 si vyžiadal na lúku kus pažite sám richtár, za čo zaplatil 19 zlatých a 10 grošov, ''ale bez rovwassa'', to znamená, že nebude od tejto lúky platiť daň, ani robotovať, ''ponevadž držy chrbat plotom za vsseckych'' (chráni od vypásania aj iné lúky svojim plotom).

Najväčšie dôchodky malo mestečko už v 18. storočí z krčmových regálov a svojich rozsiahlych hôr, z ktorých predávalo drevo za dosť vysoké ceny.

Jarmoky bývali v Dobrej Nive na Trojicu a na Matúša, neskôr pribudli ešte iné dva jarmoky.

Pravdepodobne v roku 1699 si mestečko zadovážilo mestské hodiny. Spočiatku boli umiestnené na vežičke nad mestským domom a v 19. storočí ich preložili na katolícku vežu, kde slúžili až do 80. rokov 20. storočia, kedy boli pri oprave kostola zložené, aby nezakrývali pozoruhodné románske okná.

V zápisoch sa zachovali i zmienky o živelných pohromách. V roku 1637 došlo k veľkému požiaru. 27. septembra 1747 vyhorela časť Ulica, 3. decembra 1749 zhorelo 5 domov v Hornom konci a 12. novembra 1769 zhorelo 6 domov na Malej strane. Veľký požiar zúril v mestečku aj 24. apríla 1843. Domy boli drevené, takže zhoreli na popol všetky okrem 9 krajných domov a kostolov. Ľudia boli vtedy väčšinou v poli, preto prišli o odev i pokrm. Vtedy zhorela i evanjelická škola a fara.

Smršť obrátila navnivoč dubové a bukové lesy v Dobrej Nive a na okolí 21. decembra 1740 medzi treťou a štvrtou hodinou ráno.

V roku 1645 zaznamenali mor, na ktorý umrel i farár. O zemetraseniach sa píše v roku 1614 (16. septembra), v roku 1654 bola v lete veľká suchota, ale i zemetrasenie a 28. júna 1763 v utorok ráno o 5. hodine pocítili Dobronivčania zemetrasenie, pri ktorom v Komárne ''mnoho maúrj spadly a mnoho Lúdau oswe žywoty Prjšlo''. Tak to zapísal pliešovský richtár Wagda Jano alebo Matias Rel v pliešovskej Poratnej knihe.

Kedy sa v Dobrej Nive poslovenčili nemecké rodiny, nie je celkom jasné. Katolícka cirkev ešte v 19. storočí mala prikrývadlo na umrlčie truhly (Leichtuch) s nemeckým nápisom. Pochádzalo z roku 1611. Dá sa teda predpokladať, že vtedy ešte aspoň časť obyvateľov hovorila po nemecky. Prvá najstaršia vizitacionálna zápisnica z roku 1613 bola písaná nemecky. Divné však ale je, že v roku 1572 mestečká ďakovali Kremnici za požičanie kata slovenským listom, hoci Kremnica bola v tom čase skoro celá nemecká. Na Nemcov dodnes v hojnej miere upozorňujú chotárne názvy (Hoľeštán, Peľegrunt, Šemegrunt, Hrišbrún, Gehrôt), priezviská (Niederland, Švarc, Kristel) a veľa slov v nárečí (ziceľ, hámrik, firštok).

Vo svojom znaku mala Dobrá Niva madonu s dieťaťom. Znak sa zachoval na starých pečatidlách obce.

Súdnictvo a právo meča

Na základe udelených privilégií mala obec vlastnú formu súdnictva a riešenia rôznych sporov. Menšie priestupky súdil richtár s prísažnými, ťažšie pravoty - a zvlášť hrdelné - riešili a súdili sudcovia zo všetkých štyroch mestečiek rovným počtom. Obžalovanému v takýchto prípadoch poskytli i právneho zástupcu. I z magistrátov susedných kráľovských miest pozývali sudcov a osoby znalé práva.

V rôznych listinách sa obyvatelia týchto mestečiek viackrát odvolávali, že im je odnímané právo meča, ale žiadna listina, v ktorej by toto právo bolo mestečkám udelené, sa nezachovala. Pravda však je, že hrdelné rozsudky vykonávali. Dodnes sa jeden vŕšok za Dobrou Nivou nazýva Šibeničný vŕšok. I zachované listiny to potvrdzujú. V kremnickom mestskom archíve je zachovaný list z roku 1572 s voskovou pečiatkou Pliešoviec, v ktorom môžeme čítať:

''Wassey opatrnosty dekugeme zeste raczyly pro nass to uczynyty, a Mystra popravneho zeste nám raczyly pozyczety, my tez wczem kolwek wassey opatrnosty Budeme potrebny sme wassey opatrnosty hotový sluzyty, a wasseho Mystra poprawneho wassey opatrnosty zasse k wam sme odeslaly, wass panu Bohu poruczeme dan Splyessowecz den promeneny pana krysta Anno Dni 1.5.7.2. Vestre Prudentie deditissimi Judices et Juratj Plyessowetz Babina Dobrona Zááz.''

27. apríla 1650 v Dobrej Nive súdili Pavla Ivanoviech, ktorý i napriek vystríhaniu švagrom Jánom Kelemonom zvalil mestské šibenice a znevážil tak práva mestečka. Za to by bol zaslúžil, aby mu pravú ruku odťali, ale vzhľadom na jeho mladosť a nádej na polepšenie ho odsúdili len na 50 palíc po tri dni za sebou. Ako výkupné za ruku musel zaplatiť 25 zlatých.

12. júna 1695 tunajšia vrchnosť súdila Annu Miertlovú, že ''neweducze odkud pohnutá v chráme Božem za Mitowniczu krupinskej Muki ukradla, pro kteru pričinu síce hodne a sprawedlive bi bila Smrt zaslužila, než prihlidagice na gegiho Manžela, kteri až posawad statečne se wtomto Mestečku chowal, tak tež naginich intercessie, osudene gest na meru zlatich, abi na pokutu dolu položila na chram Boži. Za tim pak gestlibise takoweho skutku dopustila, abi hnetki hrdlo stratila.''

19. júna 1727 súdili Mateja Oravca-Izáka, ktorý nožom zavraždil Jána Rumana pre peniaze. Richtár žiadal, aby mu najprv ruky odťali, potom ho lámali na kolese, mučili a nakoniec sťali. Rozsudok, ktorý bol vykonaný, znel, že mu odtnú hlavu, hlavu pribijú na šibenicu a telo pochovajú.

Eszterházyovci hrdelné právo mestečkám odopierali a v roku 1727 Dobronivčanov, Babinčanov, Sásanov, Pliešovanov, ale i Veľkoslatinčanov a Môťovanov predvolali pred súdnu stolicu, kde mali písomnosťami právo meča dokázať. Títo sa znovu utiekali ku kráľovi a Karol VI. v roku 1734 prikázal zvolenskej stolici, aby vydala na obranu ich práv potrebné staré listiny. Celá záležitosť sa skončila v roku 1738 tým, že Kráľovská námestná rada v Prešporku zakázala im toto právo vykonávať a toto právo prisúdila panstvu. Šibenice stolica dala potom v roku 1724 postínať.

Turecké vpády

Po bitke pri Moháči 28. augusta 1526 sa Turci priblížili do bezprostredného okolia Dobrej Nivy. Často napádali dediny i mestá, rabovali, pálili, ľudí vraždili, alebo ich odvážali do zajatia. Zmienky o tom sú hneď v nasledujúcich rokoch. V roku 1550 z poverenia hlavného kapitána písal Juraj Krabach banským mestám i veliteľom zámkov Zvolen, Vígľaš, Lupča a Dobrá Niva, aby ozbrojili poddapých pred zamýšľaným tureckým vpádom. Turci vtedy už boli natoľko opovážliví, že sa odvážili i do baní miest a baníkov pobili, alebo odvliekli do zajatia.

12. februára 1556 vylúpili a vypálili dve dediny, ktoré patrili k dobronivskému zámku a do otroctva odvliekli asi 300 ľudí a mnoho dobytka. Zvolenský kapitán Ján Balassa však niektorých so svojím nepočetným vojskom vyslobodil. V tom čase už Turci obsadili zámky: Drégeľ, Ďarmoty, Sečany, Hollóko a Šahy. V roku 1562 Balassa tiahol so svojím vojskom proti Turkom v Sečanoch (počul, že budínsky baša je s vojskom na hornej Tise). Mal 10 tisíc mužov, ale beg Hassán a jeho osemsto jazdcov ho porazilo, veľa vojakov bolo pobitých a temer 1 000 ich padlo do zajatia. To povzbudilo budínskych a vacovských Turkov k ďalším výpadom najmä proti banským mestám na Slovensku.

28. apríla 1568 o druhej hodine popoludní Turci vtrhli asi na 400 koňoch do Dobrej Nivy, mestečko vyrabovali a do zajatia odvliekli 50 alebo 74 osôb (štiavnickí poslovia, ktorí boli v Dobrej Nive v tomto údaji nie sú jednotní). Krupinská posádka sa o všetkom dozvedela až večer a hoci sa dala Turkov prenasledovať, nedohonila ich. Podobne napádali Turci i mnohé dediny a mestá v okolí.

Platený vyzvedač v roku 1573 oznámil Štiavnici, že novohradský, ostrihomský a sečiansky beg sa chystá so 600 jazdcami a asi 500 pešiakmi napadnúť Dobrú Nivu, Dubové a zvolenské vrchy. A skutočne ešte v tom roku vyplienili Antol, o rok neskôr Beňadik, Môťovú a na Katarínu napadli Dubové a porúbali a odvliekli i viac ľudí z Dobrej Nivy a Sásy. Okolité banské mestá udržovali v dobronivskom zámku na obranu 100 drábov, aby bránili dôležitý priechod k banským mestám. Tieto cesty boli zarúbané, aby sa tak sťažilo Turkom ťaženie.

5. februára 1575 vtiahlo asi 2 500 Turkov do okolia Dobrej Nivy a asi 500 z nich vpadlo do samotného mestečka. Pálili a rabovali, ale obyvateľom sa podarilo ubrániť. Turek, ktorého zajali a odvliekli do Zvolena prezradil, že mali v úmysle všetko zničiť a vyplieniť a tiahnuť nazad cez vígľašské hory. Babiná sa vtedy poddala a prisľúbila platiť Turkom daň, ale posmelená porážkou Turkov daň potom platiť odmietla. Preto budínsky baša ešte v tom roku písal obciam v okolí Babinej a Dobrej Nivy výhražný list, aby dane platili, lebo inak každý svoju ženu a deti oplakávať bude. Aj divínsky a fiľakovský sandžagbeg vyzval mestá a dediny zvolenskej stolice, aby sa poddali, lebo inak so 6 000 jazdcami a 6 000 pešiakmi vyplieni stolicu. Zajali Modrý Kameň i Divín, lebo obrana týchto zámkov bola slabá a pomôcť im nemal kto.

V roku 1578 chcel dať dobronivský hrad zboriť Forgách, aby sa nedostal do rúk Turkom, ale zvolenský kapitán Barbarič sa tomu vzoprel, odôvodňujúc svoje konanie tým, že by sa tak obrana banských miest oslabila. Dobrá Niva mala už dosť drancovania a chcejúc sa vyhnúť ďalšiemu, v júni 1576 sa poddala a sľúbila platiť Turkom daň. V tom období skutočne Turci v okolitých dedinách a mestečkách plienili vo veľkom. Niektoré zostávali pusté a bez života.

Dobronivčania v týchto rokoch postavili okolo kostola múr, aby tak v ňom ako v pevnosti ochránili seba i svoj majetok pred Turkami. V roku 1583 počas niekoľkých týždňov nepriatelia trikrát udreli na Dobrú Nivu (na kastell). Poslednýkrát to bolo 1. septembra pred svitaním. Sečiansky a fiľakovský beg s veľkým počtom vojska, s rebríkmi a rôznymi mechanizmami na prekonávanie priekop zaútočili na hradby kostola. Posádka za pomoci obyvateľstva a susedov ich však odbila a rozohnala, takže vraj i rebríky nechali ležať na mieste boja a len jedného drába odvliekli.

Ďalšie vpády do Dobrej Nivy alebo jej bezprostredného okolia sú spomínané v roku 1593. 17. októbra zlapali medzi Dobrou Nivou a Sásou mnoho ľudí a v roku 1598 Turci Dobrú Nivu vyplienili a vypálili. Vtedy zhoreli i niektoré výsadné listiny a pravdepodobne i mestský archív. Sásu znivočili v roku 1644 tak, že v mestečku zostalo len 7 domov a mnohých obyvateľov odvliekli do otroctva.

Obyvateľstvo veľmi trpelo nielen zo strany Turkov, ale i zo strany cisárskeho vojska, ktoré drancovalo a bralo, čo mu prišlo do cesty, pretože nedostávalo riadne plat a ani nebolo riadne zásobované.

Posádky na obranu proti Turkom v okolí boli najmä v Sáse, lebo cesta z Modrého Kameňa išla práve tadiaľ a Turci ju často používali pri svojich ťaženiach. Aj na dobronivskom zámku bola posádka skladajúca sa zo 100 jazdcov a asi 150 pešiakov.

V písomnostiach sa dozvedáme, že obyvatelia v pohraničných obciach podávali o Turkoch dôležité správy, za čo sa títo často kruto pomstili. 9. októbra 1573 písala Štiavnica Kremnici, že novohradský beg dal niekoľko richtárov a iných osôb napichnúť na koly, lebo vraj ''zradzovali Turkov''. Ale i opačne dochádzalo k ukrutnostiam. Keď vojaci zo Sásy lapili zbojníka Galku, ktorý sa po páde Modrého Kameňa poturčil a vodil turecké hordy do zvolenskej stolice, ba i sám odvliekol veľký počet detí do tureckého otroctva (priznal sa, že i svojho synovca zo Slatiny), veliteľ zvolenského zámku ho dal kruto popraviť. Za živa ho stiahli z kože, turban mu priklincovali k hlave a zavesili ho na hák i napriek tomu, že Turci sa vyhrážali urobiť zajatým kresťanom to isté, čo urobil Barbarič Galkovi. Stalo sa to v roku 1580.

Konečne po roku 1683, keď Turci s veľkým vojskom obliehali Viedeň, za pomoci poľského kráľa Jána Sobieskeho boli porazení a čoskoro i z našich krajov museli odtiahnuť.

Stavovské povstanie

Tento kraj bol silne dotknutý i udalosťami, ktoré súviseli s nepokojmi a povstaniami Bocskayho, Bethlena, Tokolyho a Rákoczyho. Vidieť to i z toho, že v blízkosti boli viaceré krajinské snemy, často krajom prechádzali spomínané vojská, pričom robili značnú škodu.

V roku 1606 zvolal Bocskay snem do Krupiny, Gabriel Bethlen bol zase v roku 1620 na sneme v Banskej Bystrici vyhlásený za uhorského kráľa. V roku 1682 Tokoly s vojskom táboril aj pri Dobrej Nive. Jeho kancelár na dobronivianskom zámku vydal v jeho mene 3. októbra ochranný list pre Krupinu. V povstaní Fraňa Rákoczyho si Dobrá Niva a susedná Sása vymohli v Sečanoch v roku 1705 ochranné listy.

Vzťah Dobronivčanov a Eszterházyovcov

Prvý z tohto rodu - Pavel, dostal dobronivský a zvolenský zámok v roku 1626. Už on popieral okolitým mestečkám ich práva. V čase tureckých vpádov mali obyvatelia mestečiek od Eszterházyovcov aký-taký pokoj, ale keď po potlačení Turkov mestečká stratili svoj význam ako obrancovia banských miest, začali ich Eszterházyovci systematicky potláčať. Nútili ich platiť dane, prácovať a k furmankám. Obyvatelia sa odvolávali na kráľovský ochranný list z roku 1610. Aj napriek tomu richtárov z Dobrej Nivy, Sásy a Pliešoviec v roku 1638 pokutovali za odopretie služieb pokutou po 12 zlatých.

Kráľ Leopold ešte i v roku 1688 potvrdil mestečkám ich slobody listinou, na ktorej je i podpis palatŕna Pavla Eszterházyho, ale to vlastníci hradu asi na vedomie vôbec nebrali, pretože už v ďalšom roku sa obyvatelia kráľovi sťažovali na utláčanie, pretože Eszterházyovci uväznili 6 osôb z okolitých slobodných mestečiek. Kráľ naložil stolici, aby obyvateľov bránila a podžupan zvolenskej stolice predvolal Eszterházyho pred stoličný súd. Eszterházy nerešpektoval rozhodnutie podžupana, ale dobre znajúc pomery, prosil kráľa, aby vyslal súd, ktorý by ustálil pomer medzi panstvom a mestečkami. Ešte predtým však prišiel do Dobrej Nivy a zastrašoval obyvateľov, niektorých dal poviazať, aby potom pri uzatváraní ''zmluvy'' pred súdom boli povoľnejší. Svedčili o tom na súde kňaz Michal Biely a učiteľ Ján Vietoris.

Súd zasadol 19. augusta 1689 na zvolenskom zámku, aby vraj urobil poriadok a pokoj medzi ''kvalt a violentiu'' robiacimi Dobronivčanmi a Sásanmi a ich pánom Štefanom a Vlkom Eszterházym ''prehladagyce na obdrzeny budeceg svogho pána urecyteho Lásku y swogu tez powynnost a poizennosti swogeg dobreg wolye''. Už z týchto slov je jasné, že súd bol predpojatý a nadŕžal panstvu. Dobronivčanov a Sásanov bránil pravotár Pavol Okolicsányi. Babinú a Pliešovce mali v tom čase v zálohe iní páni, čo bolo predbežne ich šťastie. Panstvo však žiadalo, aby aj ich povinnosti znášali mestečká Sása a Dobrá Niva.

Súd rozhodol a určil v zmluve mestečkám nasledujúce povinnosti:

1. ... ''aby wcylegssy obyvatele tychze Mestecek Dobronywy a Szaszy ... platyly ... dwesto zlattych. kazdo rocznye, tak tez i Owsa padyesat sstwrtny zdegssych ... powyny sú davat a prestavat.''
2. ''Roboty Dobronivskeho Magerstva dowcylegsska vvykonawane y zatym wykonawat budu, tak tez y Zamek Dobronywsky sú powynni poprawowat, k tomu tez y Vyna nagvice na Try Myle (zwezu na) Szaszowsku Krczmu, tak tez y Dyezmowe ag Magerske Zyto i Vyno Gyongyesske y Zelyezowske ... do Zvolenskeho Zamku wozyt powynny budu.''
3. ''Za potrowu aneb naklad, potom tez y gynssu zadost, aneb praetentie Velkomozneho pana Eszterhazy Istvana ut A. semel pro emper poloza sto Tallyerow vnyemeczkeg Monetae.''

Zato páni Istvan a Farkas (Vlk) Eszterházy svojím poddaným ich ''neposlušnosť odpúšťajú a prijímajú ich do starodávnej lásky a grácie''. Listinu v roku 1712 potvrdil kráľ Karol III.

Dobronivčania túto listinu nazývajú zmluvou, v ktorej im povinnosti boli vnútené a vzpierali sa im. Napriek tomu ich neskoršie aspoň čiastočne ešte pred väčšími nárokmi panstva ochránila. Panstvo požadovalo totiž stále viac. Takto už rok po spomínanom súde kráľ prikázal pri jednom spore, že obyvatelia nesmú byť nútení k povinnostiam, ktoré v zmluve nie sú uvedené. Spory medzi panstvom a obyvateľmi okolitých mestečiek nemali konca kraja. Keď majitelia zámku nedostali od občanov mestečiek požadované platby alebo služby, neštítili sa uchyľovať k rôznym úskokom. Keď napríklad v roku 1722 žiadal Anton Eszterházy od Sásy a Dobrej Nivy 150 zlatých na snemové trovy, mestečká mu to odopreli, vzbúrili sa, preto im zajal 8 zápražných volov. Pravdy sa nedovolali a o dva roky pozdejšie museli platiť 50 zlatých, neskôr Dobrá Niva až 200 zlatých.

Veľké ťarchy museli najmä Dobronivčania a Sásania znášať pri oprave zámku okolo roku 1713. Veľmi ich ponižovalo i to, že museli každoročne predostierať panstvu na preskúmanie počty a predstavovať novozvolených richtárov.

Nečudo, že obyvatelia týchto mestečiek v snahe získať si panstvo, od roku 1732 zavďačovali sa mu každoročne pár okovami masla a inými potravinami. Dokonca i do Galanty a Šiah ich posielali, keď sa tam panstvo zdržiavalo. Keď s tým neskoršie prestali, Eszterházyovci si dary vymáhali i exekúciami a v roku 1742 sa neostýchali predostrieť svoje nároky i pred panovníčku Máriu Teréziu, odvolávajúc sa na zvyk, podľa ktorého im tieto dary patrili. A nároky to boli nemalé: dve okovy masla na každú výročnú slávnosť a na Nový rok, spolu 10 okov, 6 teliec, 12 husí, 24 párov sliepok, 24 párov kureniec, 16 zajacov a 600 vajec. Keďže to Dobrá Niva, Sása a Pliešovce odopreli dávať Štefanovi Eszterházymu po dobu 10 rokov a Antonovi Eszterházymu po dobu 2 roky, panská stolica ich odsúdila v roku 1742 na zaplatenie 25 kremnických dukátov Štefanovi a 20 zlatých Antonovi.

Veľa stáli mestečká exekúcie, ktoré páni posielali na vymáhanie peňazí a darov. Len v roku 1740 vydali mestečká na ne 400 zlatých. V jednej listine v dobronivskom archíve sa dozvedáme, že jedna takáto exekúcia v podobe dvojtýždňového pobytu stála Dobrú Nivu 21 centov sena a 26 mier obroku a mužstvo okrem platu dostávalo hojnosť pokrmu i nápojov. A nepomohlo ani to, že Mária Terézia nariadila zvolenskej stolici, aby panstvu zabránila vymáhať rôzne ťarchy a služby na spomínaných mestečkách.

Na jednom zasadnutí panskej stolice v roku 1741 sa od svedkov, ktorí svedčili proti Dobronivčanom a ich spojencom v spore s Eszterházyovcami dozvedáme, ako vtedy zmýšľali obyvatelia mestečiek. Ku cti im slúži, že sa spolu zaviazali nepoddať sa a že sú pripravení do posledného haliera sa vytroviť, než aby sa panstvu podrobiť mali a že sú vraj ochotní i vlastnú krv vycediť a nepokoria sa, kým ich k tomu zákon neprinúti. Zastrájali sa vraj išpánom bitkou i zabitím, keď ich potrestali pre zlé obrábanie panského poľa. Na povzbudenie vzdoru si vraj radi hovorievali príhodu, ako samotného grófa Štefana Eszterházyho ich predkovia naháňali a keby sa im ho podarilo chytiť, boli by ho hádam i zabili.

Až konečne 11. septembra 1744 Kráľovská námestná rada vyriekla, že Dobrá Niva a Sása majú konať len tie povinnosti, ktoré im ukladá zmluva z roku 1689, ale Babiná a Pliešovce, ktoré zmluvu vtedy pre príslušnosť k inému panstvu uzavretú nemali, museli ako poddaní vykonávať svoje povinnosti podľa urbáru.

Ako Dobronivčania nerešpektovali panstvo, svedčí i to, že napriek zákazu bez povolenia rúbať drevo a chodiť so zbrojou po lese, už na druhý deň išli do hory a slobodne rúbali. Nato panský sekretár predvolal dobronivského richtára spolu s prísažnými do zámku. Richtár nešiel, a preto mu vzápätí napísal:

''Salutem Rychtar Dobronywsky wydym, že sy geden welky korhel, ktery na Panske Rozkazy zadny Pozor nema, protoss gezly tych troch ludy zytra nedowedyess giste 50 Palyc dostaness a 50 zlaty platyt Budess.''

Po jednom takmer vyše storočnom spore zvolenská stolica na kráľovský príkaz 10. decembra 1774 ustálila zmluvu z roku 1689 a vzhľadom na nové spoločenské pomery a nasledovne upravila:

Práva

Mestečká majú regálne práva, právo variť pivo, páliť pálené i iné nápoje, môžu ich merať i predávať, majú právo jatiek, rúbania dreva, právo paše, lesného žíru, lovenia rýb a vtákov, konať jarmoky.

Richtára a prísažných ako i notára si slobodne môžu voliť obe mestečká, tiež môžu sami súdiť. Právo meča však nemajú. Kto je s ich súdom nespokojný, môže sa odvolať na panskú stolicu a odtiaľ na stoličný súd. Majetok po vymretých rodinách pripadá mestečku a povinnosti od tých majetkov vykoná rodina, ktorá tento majetok získa. Za občanov sa môžu prijímať akýkoľvek remeselníci a kupci ''Nymeckeg, Uherskeg a Slovenskeg Natij magice wssak zreny obzwlasstne na Wieru Rimsku katolicku, gako v Kralowstvy tomto Uherskem panugicu.'' Môžu si tu majetok nadobudnúť a byť volení i do úradov.

Povinnosti

Budú obrábať podzámocké a brezinárske panské polia (i také, ktoré predtým neobrábali), za vozenie obilia a vína sa majú vymeniť poplatkom 167 a 160 zlatých a 50 mier ovsa. Namiesto prác pri opravovaní dobronivského zámku majú každoročne dávať 150 vozových záprahov a 300 peších denných prác, zviesť 15 siah dreva, pomáhať pri poľovaní, udržovať majerské stavania, dávať deviatok a desiatok z oviec. Novozvolených richtárov, ktorí z obecných povinností nie sú vyňatí, sú povinní do dvoch týždňov predstaviť panstvu, vydať počty z obecných dôchodkov a poriadkov v priebehu jedného mesiaca po zavŕšení každého roka panstvu, aby ''Wrchniczy takovich Mesteček sebe toliko užitky nedelaly''. Dobronivčania všetky dávky a povinnosti (keďže boli početnejší) dávali v dvoch tretinách a Sása v jednej.

Spokojní neboli ani teraz, ale viac už nezmohli. Tak to trvalo až do 19. storočia. Nie všetci boli zmierení s týmto stavom. Zachovali sa správy, že pre zlé podmienky ušlo 7 poddaných na Dolnú zem a usadili sa v Szarvasi a Komlosi. S istotou však môžeme o Dobronivčanoch a ich susedoch povedať, že v priebehu stáročí si svojou húževnatosťou obránilí svoje chotáre a dokonca i také práva, ktoré iným mestám šľachta v minulosti odobrala.

Určitý väčší význam mala Dobrá Niva ešte i v rokoch 1848 - 49, kedy boli v mestečku predstráže, chrániace prístup do Zvolena. Po týchto revolučných rokoch význam Dobrej Nivy upadal. Počas bachovho absolutizmu začala i tu násilná maďarizácia, obyvatelia sa však vďaka roduverným Slovákom tajne schádzali, čítali slovenské knihy a časopisy, hrávali divadlá slovenských i českých autorov a vďaka národovcom, ktorí účinkovali v Dobrej Nive, sa povznášal materinský jazyk. Občania sa niekoľkokrát postavili na obranu svojej materinskej reči, preto sa i maďarské úrady macošsky správali k Dobrej Nive a nazývali ju panslávskym hniezdom.

Dobronivčania v 19. storočí očami Jána Slávika

Popri náboženskej horlivosti a mnohých chvályhodných vlastnostiach majú Dobronivčania i nejednu chybu. Podľa mestskej zápisnice a počtovej knihy boli mestskou vrchnosťou v minulom storočí viacerým občanom pre dlžoby v krčmách role i lúky verejne odpredané. Keďže Dobronivčania sa hodne venovali voziarstvu (vozili drevené uhlie, víno i drevo do okolitých krajov), privykli vraj na cestách i k neviazanému životu a k sústreďovaniu sa v krčmách. Možno i pohromy, ako sú požiare, boli na príčine, že ľudia sa spúšťali a oddávali alkoholu. Keďže mnohí na roboty a do služby chodili do miest, zvlášť do Pešti, prinášali si odtiaľ mnohé zlé zvyky. Zaujímavé je v tomto smere porovnať, koľko nemanželských detí bolo zaznamenaných v dobronivskej cirkvi v niektorých rokoch. V roku 1857 zo 68 narodených detí to bolo 8 a v roku 1858 zo 75 narodených detí to bolo 11. Neskôr sa to trochu napravilo, ale v posledných rokoch 19. storočia vraj mravy znovu upadli. Slávik sa sťažuje i na malý počet ľudí, ktorí pristupujú k Večeri Pánovej.

Tiež pripomína, že tunajší ľud nerád číta a ľahkomyseľne sa zadlžuje. Na druhej strane treba však ľud pochváliť, že je vo všeobecnosti podnikavý a pracovitý. V čase poľných prác nemá ani dňa ani noci. Rád vyhľadáva zárobky, zavádza pokrok do hospodárstva, zaobstaráva si hospodárske stroje. Netají však, že sa nájde i dosť takých, čo radšej hladujú ako pracu­ jú.

Za necnosť Dobronivčanov pokladá i to, že radi robia veľké hostiny pri krstoch a svadbách a tiež pri pohreboch. Ešte na začiatku 19. storočia volali ku krstu 6 kmotrov a kmotier z rôznych domov, aby dostali čo najviac darov pri krste i pri vádzke, za čo bolo zase treba kmotrov náležité pohostiť a obdarovať darmi. Pre veľké trovy sa vraj potom chránili mať viac detí a ''upadali v ťažkomyseľnosť''. Farár Ján Blatnický proti tomu veľmi brojil a v roku 1807 prvý raz dosiahol, že pri krste boli už len 4 kmotrovia. Neskoršie za priestupky v tomto smere boli i pokutovaní. V roku 1888 bolo konventom ustálené, že svadba môže trvať najviac dva dni a nie týždeň, ako bolo do tých čias zvykom.

Napriek všetkému sa však dá povedať, že v Dobronivčanoch prevláda dobro, horlivosť a obetavosť a hoci ľud nie je na vysokom stupni vzdelanosti a neoplýva veľkými hmotnými statkami, dokázal i dokazuje oddanosť k Bohu a hýbe ním sila, ktorá ho úspešne chráni pred úpadkom a skazou.

Školstvo v Dobrej Nive

Najlepšie sa zachovali zmienky o školstve v Dobrej Nive v seniorálnych zápisniciach evanjelickej cirkvi. V Dobrej Nive už v roku 1561 bola evanjelická cirkev, pôvodne katolícky kostol slúžil odvtedy evanjelikom. Popri cirkvi sa aj škola pri kostole stala evanjelickou. Bolo to tak v rokoch 1588 - 1675. Kostol i so školou pri ňom v týchto rokoch slúžil evanjelikom. V roku 1675 bol kostol i so školou prinavrátený katolíckej cirkvi. Školu potom začala spravovať katolícka cirkev, ale keďže až tri štvrtiny obyvateľov bolo evanjelických, škola bola značne aj pod vplyvom evanjelickej cirkvi a pod vplyvom vedenia obce (tiež prevažne evanjelického).

V roku 1795 postavili v obci evanjelickú školu, takže v obci boli potom už dve školy, hoci katolícka škola takmer žiakov nemala (niekedy len troch). Dodnes stoja obidve školy (po stavebných úpravách), ale neslúžia už pôvodnému účelu.

Keďže evanjelická škola ani po rozšírení kapacitou nevyhovovala, za pomoci mestečka cirkev zriadila v roku 1862 ešte školu do častí obce Ulica a koncom 19. storočia i tretiu školu v obecnej budove Dolného konca. Vo všetkých školách sa učilo ešte i po 2. svetovej vojne.

V školách sa učilo po slovensky až do nástupu prísnej maďarizácie po revolúcii 1848 -1849, ktorá potom trvala až do roku 1918. No výučba v maďarskom jazyku bola veľmi problematická pre výlučne slovenské obyvateľstvo. Náboženstvo sa i v období maďarizácie naďalej učilo po slovensky. Zúfalí učitelia vraj výdatne používali pri vyučovaní telesné tresty, ale znalosti žiakov v maďarskom jazyku boli také chabé, že škôldozorcovia nad tým len hlavou krútili a učiteľov odvolávali z ich postov. Mnohých zachránila cirkev a miestna vrchnosť, ktorá si zo slabých vedomostí svojich dietok v maďarskom jazyku nerobila ťažkú hlavu.

Po skončení 1. svetovej vojny, aj keď ešte existovala evanjelická a katolícka škola, na vyučovanie i na vedenie škôl už mala výrazný vplyv svetská vrchosť so školskými úradmi štátu. V jednej zo škôl v tomto období bola aj takzvaná ľudová hospodárska škola, v ktorej sa učili 1 - 2 krát týždenne žiaci, ktorí už ukončili elementárnu školu.

Za zmienku stojí, že začiatkom storočia bola v jednom dome ''dadovňa'' {dodnes sem volajú Dobronivčania do Kiždadov). Tu sústreďovali malé deti cez deň na opatrovanie, aby sa rodičia pokojne mohli venovať najmä poľným prácam. Po skončení 1. svetovej vojny opatrovňa zanikla.

Remeslá, cechy, obchody a spolky v Dobrej Nive

Už od počiatku Dobrej Nivy sa objavujú zmienky o remeselníkoch a kupcoch. Dobronivčania mali právo prijať do svojej obce remeselníkov a kupcov podľa vlastného uváženia a o tom, že tak i robili, svedčí to, že v ich právach sú zakotvené i práva variť pivo, páliť pálenku, merať a predávať ich. Kedže Dobrá Niva a okolité mestečká mali rôzne výsady, stali sa určite príťažlivé pre rôznych podnikavcov, predovšetkým remeselníkov a obchodníkov. Dopomáhalo tomu i to, že obyvateľstvo sa v hojne miere zaoberalo furmančením. Aj z histórie iných slovenských miest vieme, že zručnými remeselníkmi boli Nemci a tí sa po tatárskom plene usadili i v týchto mestečkách. Pochopiteľne, že spočiatku obyvatelia remeslá považovali za viac ako len doplnok poľnohospodárskeho gazdovania, neskôr sa začali remeslá osamostatňovať. Boli to predovšetkým kováči, podkovári, kolári, garbiari, kabaničiari, obuvníci, murári, tesári, krajčíri, slosiari, mlynári. Títo sa väčšinou v každej dedine vedeli so svojím remeslom uživiť, najmä ak ešte vlastnili aj nejakú poľnohospodársku pôdu. Tieto remeslá sa udržali v Dobrej Nive až do skončenia 2. svetovej vojny, resp. až do začiatku socializácie dediny.

Organizovanie tunajších remeselníkov do cechov bolo vzhľadom na malý počet remeselníkov problematické, preto sa dobronivskí majstri remeselníci v roku 1796 obrátili o pomoc a ochranu k banskoštiavnickým cechom. Podľa ich cechových artikul sa neskôr aj riadili, najmä pokiaľ išlo o ustanovenie o učňoch, o ich učení, o ich prepúšťaní medzi tovarišov a po určitej dobe a skúsenostiach u rôznych majstrov o ich prijímaní do cechu.

Spojenie s cechmi v Banskej Štiavnici bolo predsa len dosť nevýhodné pre určitú vzdialenosť, preto v roku 1842 na základe županského zvolenia sa utvára v Dobrej Nive vlastný cech, v ktorom boli rôzne remeslá, ale riadili sa všetky spoločnými artikulami. Pre rôzne záujmy a podmienky jednotlivých remeselníkov sa však veľmi neosvedčil.

V roku 1876 vznikol Dobronivský spolok remeselníkov s osobitnými stanovami, ktoré schválili Ministerstvo orby a priemyslu v Budapešti 13. októbra 1876. Pozdejšie vytvárané výrobné družstvá sa riadili podobnými stanovami a zachovali sa až do roku 1947.

Remeselníci a neskôr živnostníci poriadali aj spoločné posedenia, bály, mali svoju zástavu, s ktorou sa prezentovali na rôznych oslavách a pri pohreboch svojich členov. Posledným cechmajstrom (predsedom spolku) bol kováč Pavel Niederland.

Ako perličku uvádzame, že plesňový syr Niva dostal meno v Dobrej Nive, kde medzi vojnami fungovala mliekáreň.

Aj roľníci sa v minulom storočí združili do hospodárskeho spolku pod názvom Bujačí spolok. Za cieľ si dal predovšetkým chov plemenných býkov a starostlivosť o všetko, čo malo napomáhať chovu dobytka. Neskôr sa podľa častí obce rozdelil na Veľkostranský a Malostranský bujačí spolok. Spolky mali svojich ''kasírov'' a k dispozícii veľké rozlohy lúk a pasienkov, pastierne a neskôr modernú bujačiareň.

Každý rok 8. decembra sa konali ''počty'', na ktorých sa všetko zúčtovalo a večer chovateľom vyhlásili výsledky. Pri tejto príležitosti zvolili kasíra a dvoch pomocníkov a zjednali pastierov na budúce obdobie. Spolok nemal žiadny štatút, riadil sa len podľa zaužívaného zvyku.

Obchod bol v rukách židovských obchodníkov i regálne krčmy mali v rukách Židia. Na podnet farára Slávika založili v obci 8. septembra 1903 Potravný spolok. Na začiatku mal 61 členov, ktorí upísali 242 účastín po 20 korún. Tovar si spolok vozil sám až z Budapešti furmanmi. Viac rokov veľmi dobre prosperoval a konkuroval iným obchodom v obci.

Dobrá Niva v 20. storočí

Začiatkom 20. storočia sa obyvateľstvo takmer výlučne zaoberalo poľnohospodárstvom. Najviac bolo stredných a malých gazdovstiev. Rástol počet dedinskej chudoby z rôznych dôvodov. Gazdovstvá sa drobili a zmenšovali jednak pre väčší počet detí v rodine, ale i pre iné príčiny. Napríklad v roku 1913 obec postihli mimoriadne dlhotrvajúce dažde v čase žatvy. Obilie vyrastalo ešte na poli, takže sa ho len málo podarilo vymlátiť, aj to nebolo kvalitné a vhodné na siatie, ani na múku. Chýbalo i seno a slama, preto sa veľa zvierat muselo pred prezimovaním odpredať. K tomu treba pripočítať i vojnové roky a veľmi suchý rok 1917. To všetko boli dôvody, prečo bolo chudoby viac, ako bolo únosné. Napríklad v roku 1917 sa takmer nič neurodilo a zvieratá chovali dubovým a rakytovým lístím a rôznymi horskými trávami. Zvieratá vychudli a mäsiari ich poskupovali za veľmi nízke ceny. Z vyše 2000 kusov oviec zostalo v obci sotva polovica. Problémy boli aj s obilím na siatie a veľa polí ostalo neobsiatych. Pôžičkami sa mnohí obyvatelia zadĺžili v bankách, dlhy nemali čím splatiť, takže boli časté aj exekúcie a rady chudobných sa zväčšovali. Okrem toho ešte stále pretrvávalo trojpoľné hospodárenie a na rozdrobenej pôde sa len ťažko mohol uplatniť pokrokový systém obrábania pôdy.

Mnoho ľudí (najmä detí) slúžilo, alebo nádenníčilo u gazdov v iných dedinách a lazoch. Ľudia často odchádzali na kopačky a na žatvy do vzdialených panstiev na dolniaky (na Mad'are).

Iné možnosti na prácu neboli, priemysel v najbližšom okolí vlastne ani neexistoval. Aj samotní majetnejší roľníci na tom neboli oveľa lepšie, lebo ceny poľnohospodárskych výrobkov boli veľmi nízke a potrebné stroje zasa drahé. Nečudo, že najmä po 1. svetovej vojne mnohí muži odišli do cudziny za prácou. Mnohí z nich potom povolali za sebou aj svoje rodiny, z ktorých sa niektoré už domov nevrátili. Ostali predovšetkým v USA a Kanade. Mnohí strávili v cudzine desiatky rokov, aby nadobudli viac poľa, postavili si domy a zveľadili hospodárstvo.

V roku 1919 Dobrá Niva zažila po dlhšej dobe vojenské udalosti v súvislosti s maďarskými boľševikmi. 19. a 20. júna sa dostali ich jednotky k Dobrej Nive, obsadili katolícku vežu, v ktorej mali guľomety. Chceli obsadiť obec. V noci potom niektorí občania priviedli menšiu jednotku československej armády a ráno došlo k pouličným bojom. Maďari sa stiahli a asi 10 ich tu padlo. Určitú rolu vo vzťahu k nim zohral strach pred boľševizmom i nedobré spomienky na roky násilnej maďarizácie. Hoci už obyvateľom žiadne nebezpečenstvo nehrozilo, prechádzajúce jednotky 33. a 34. pluku talianskych legionárov tak vyľakali Dobronivčanov, že začali utekať do hôr a skrývať svoj majetok.

Už pár rokov po 1. svetovej vojne, v ktorej padlo z obce 57 mužov, sa začali obyvatelia organizovať v rôznych stranách. Úspech zaznamenali strany agrárna a komunistická. Položenie obyvateľstva bolo stále ťažké, hoci v hospodárstve sa začal prejavovať už určitý pokrok. V roku 1924 sa dobudovala železničná trať zo Zvolena do Krupiny, elektrický prúd sa prvý raz objavujil v roku 1928 (časť domácností ho však začalo využívať až niekoľko rokov po 2. svetovej vojne), v roku 1933 sa dokončil vodovod.

V poľnohospodárstve sa objavili nové stroje, umelé hnojivá, šľachtené zvieratá, ovocné dreviny, začali sa používať elektrické motory. V roku 1921 obnovila svoju činnosť obecná mliekáreň a v roku 1928 vzniklo úverové družstvo. Drevo z obecných lesov začala v roku 1930 spracúvať obecná píla a v roku 1939 sa obecné úrady nasťahovali do novej budovy obecného domu.

V tejto dobe začal v časti chotára Ďurianová na úpätí Štiavnických vrchov pracovať kameňolom.

Za zmienku stojí i to, že vo voľbách v roku 1936 sa v obci o volebné hlasy zaujímalo takmer 40 politických strán.

Najstarší obyvatelia spomínali na obdobie medzi dvoma vojnami ako na obdobie biedy, chudoby, drahoty. Z týchto dôvodov odchádzali na sezónne práce do iných krajov a do zámoria.

Pri budovaní vodovodu v roku 1933 pre zlé pracovné podmienky prvýkrát robotníci vstúpili do štrajku. Keď zaistili žandári 24 robotníkov, demonštrovalo na ich podporu okolo 700 robotníkov a vymohli prepustenie zaistených.

Aj Dobrú Nivu zastihla nezamestnanosť, a tak v roku 1935 robotníci zorganizovali petičnú akciu, v ktorej žiadali zlacnenie dôležitých potrieb, najmä potravín.

Obdobie rokov 1939 - 1945

Po vyhlásení Slovenského štátu a zakázaní činnosti politických strán mnohí občania o to intenzívnejšie pracovali v družstvách, hasičskom zbore alebo v nezakázaných cirkevných organizáciách. Vtedy vládnuca Hlinkova ľudová strana v obci veľa sympatií nezaznamenala. Napriek snahám odhaliť v obci ilegálnych politických činiteľov sa to vďaka solidarite občanov nepodarilo.

Zásluhou protifašistického odboja organizovaného občianskym blokom a komunistickou stranou vzrastala u občanov nespokojnosť s ľudáckym režimom na Slovensku. Vedúci funkcionári spomenutých strán nadväzovali spojenie so stále rastúcim podzemným hnutím a kontaktovali sa na politicky spoľahlivých vojenských veliteľov. Situácia postupne zrela na vyjadrenie odporu k nemeckému fašizmu ozbrojeným povstaním. Preto sa Štefan Paulíny kontaktoval s pplk. Polkom a veliteľom žandárskej stanice Jozefom Budíkom. Pplk.Polk im pre potreby ozbrojených akcií obce presunul 50 pušiek, 2 ľahké guľomety a niekoľko debien streliva, ktoré už koncom roka 1943 boli ukryté na četníckej stanici.

29. augusta 1944 na základe výzvy Slobodného revolučného vysielača v Banskej Bystrici sa v predvečerných hodinách spontánne zišla značná časť obyvateľov obce na námestí. Ku zhromaždeným prehovoril Štefan Paulíny. Zdôraznil historický význam tejto chvíle pre slovenský národ i pre obec. Hovoril o úlohách a povinnostiach, ktoré stoja pred občanmi obce na úseku vojenskej obrany. Oznámil, že od tejto chvíle sa vedenia ujíma Revolučný národný výbor (RNV). Požiadal občanov o podporu Slovenského národného povstania i podporu RNV. Vyzval všetkých do zbrane schopných občanov, aby sa v priebehu dvoch hodín prihlásili na četníckej stanici na obranu vlasti.

Postoj občanov obce neostal len politickou manifestáciou. V priebehu niekoľých hodín, ešte skôr ako bola úradne vyhlásená mobilizácia, sa prihlásilo 72 dobrovoľníkov. Časť z nich por. Smetánka odvelil na južný úsek povstaleckého územia, kde bol veliteľom mjr. Korga a kpt. Popovič. RNV asi 14 dní zabezpečoval zásobovanie tejto vojenskej jednotky.

Večer po manifestačnom zhromaždení sa prvýkrát zišiel RNV. Jeho členmi sa stali: Štefan Paulíny - predseda, Ján Pole - podpredseda, Ján Francisty, Ján Chudý, Ján Jančík, Ján Kozelnický, Ján Krkoš, Juraj Štímel, Ján Tanečka, Juraj Tomanka, Štefan Ukrop. Neskôr ho ešte doplnili členovia: Jozef Budík, Štefan Paulovič, Karol Pavle.

Revolučný národný výbor nadviazal spojenie s Okresným národným výborom (ONV) vo Zvolene. Zabezpečil vyhlásenie mobilizácie, udržiaval poriadok na povstaleckom území, zabezpečoval jeho ochranu pred nepriateľskými živlami a sledovanie exponovaných činiteľov bývalého režimu v obci. Zároveň zabránil požiadavke niektorých partizánskych veliteľov vydať bývalých vedúcich činiteľov obce vojenskému revolučnému súdu, aby nedošlo k zbytočnému nenapraviteľnému bezpráviu.

Na požiadanie vojenského velenia SNP RNV zriadil v priestore obecnej školy poľnú nemocnicu. Miestni remeselníci urýchlene zhotovili 27 drevených postelí. Pre stravovanie vojenských a partizánskych jednotiek sa podľa záznamu nazbieralo 2 000 kg zemiakov, 1 100 kg múky, 30 kg masti, 35 kg cukru, mak a iné potraviny. Z prineseného plátna sa šili prestieradlá a pomocný obväzový materiál. Pripravená poľná nemocnica však nakoniec pre vojenské účely nebola použitá.

Ďalej RNV organizoval kopanie a stavanie protitankových prekážok v lokalite Bystrô smerom od Banskej Štiavnice a pri Brezinách smerom od Zvolena.

Začiatkom októbra došlo k bojom v blízkosti obce. Po 20. októbri boli do bojových priestorov v okolí Dobrej Nivy presunuté vojenské jednotky 2. čsl. paradesantnej brigády. Do bojov sa k brigáde dobrovoľne pripojil četnícky strážmajster Roman Jančiga, ktorý okrem aktívneho boja prispel i cennými terénnymi informáciami. Po ťažkých bojoch v časti chotára Gavúrky, kde padlo veľa príslušníkov brigády, sa ozbrojený vojenský odpor v SNP prakticky skončil. Po 11 dňoch bojov vojská nemeckého wehrmachtu 24. októbra 1944 Dobrú Nivu obsadili.

Tesne pred obsadením obce chlapi aj s konskými povozmi poutekali do okolitých horských osád, lebo im hrozilo zajatie. Nemci sa v dedine usadili na dlhšiu dobu. Vyzývali mužov od 16 do 50 rokov aby sa dobrovoľne prihlásili na práce pri opravách mostov a ciest, či opevnení. Nakoniec sa im podarilo vypátrať a zhromaždiť asi 100 mužov. Odviedli ich do Zvolena, pričom sa niekoľkým podarilo utiecť. Ostatných potom odtransportovali do Kremnice a ďalej vlakom do Novák. Tu sa dozvedeli, že ich odvezú do Nemecka. Podarilo sa im zohnať sekeru a pílku a väčšina počas jazdy z vlaku ušla, vrátila sa domov a v horách sa skrývala až do oslobodenia obce.

Obec oslobodila Rumunská armáda začlenená do celku Sovietskej armády 8. marca 1945. Armády postupovali smerom od Modrého Kameňa a Krupiny. Nemci sa presunuli na sever do údolia Neresnice a Hrona. V obci ostal len jeden tank a niekoľko vojakov. Tesne pred oslobodením obce stihli ešte zničiť mosty na cestách a o niekoľko hodín oslobodzovacie jednotky už vstúpili do dediny. V okolitých horách však trvali boje ešte niekoľko dní. Pri bojoch zahynulo asi 150 rumunských vojakov a 17 príslušníkov Sovietskej armády. Padlých pochovali na katolíckom cintoríne, odkiaľ ich po niekoľkých rokoch previezli na cintorín do Zvolena. Až v roku 1993 59 padlých nemeckých vojakov po exhumácii priviezli na cintorín do Liptovského Mikuláša.

Počas 2. svetovej vojny v bojoch zahynulo z Dobrej Nivy 6 mužov. Pri bombardovaní obce zahynulo 5 ľudí a 4 boli ranení, v koncentračných táboroch bolo 35 mužov, z ktorých 3 zahynuli.

Dobrá Niva po roku 1945

Aj po oslobodení obce na jej čele stál revolučný národný výbor v takom zložení ako po jeho vzniku po vyhlásení SNP. Jeho úloha bola predovšetkým skonsolidovať pomery v obci po vojne. Vo všeobecných voľbách v roku 1946 zvíťazila v obci Demokratická strana.

Štefan Paulíny sa stal predsedom Okresného národného výboru (ONV) a poslancom SNR. Ďalším predsedom národného výboru sa stal Štefan Kozelnický. Na jeseň roku 1946 obec navštívil i vtedajší prezident ČSR Beneš.

Po februárových udalostiach v roku 1948 bol i tu utvorený akčný výbor národného frontu a moci sa ujala Komunistická strana. Nastalo obdobie socializmu a socializácie.

Keďže ide o dedinu, obyvateľstva sa v tomto období najviac a najvýznamnejšie dotkla socializácia a násilné združstevňovanie. Už koncom roku 1948 vzniklo roľnícke strojové družstvo, ktorého úlohou bolo zavádzať a využívať mechanizáciu v poľnohospodárstve. Družstvo za poplatok požičiavalo roľníkom stroje, ktoré kúpilo z peňazí Okresnej sporiteľne a pokladnice vo Zvolene. Roľníci však hľadeli na družstvo s nedôverou tušiac zárodok možného vzniku kolchozov.

Ako všade po roku 1949, aj v Dobrej Nive v roku 1950 vzniklo Jednotné roľnícke družstvo (JRD), ktorého základ tvorilo roľnícke strojové družstvo. Začalo hospodáriť v počte približne 130 členov. Išlo však vlastne len o hospodárenie, ktoré sa od predošlého veľmi nelíšilo. Parcely sa obrábali spoločne a úrodu každý bral zo svojich parciel, ktoré boli roztratené po celom chotári.

Z týchto dôvodov už na jeseň 1951 vzniklo JRD 2. typu (pravda až po nátlaku) a medze boli rozorané, aby vznikli väčšie parcely, na ktorých sa stroje dali lepšie využiť. Nakoniec 21. septembra 1952 sa rozhodlo prejsť na hospodárenie podľa stanov JRD 4. typu. Je jasné, že vzniklo veľa starostí, ako naložiť so strojmi, s ustajnením koní a hovädzieho dobytka, lebo neboli žiadne spoločné hospodárske budy ani stajne. Prvý hospodársky dvor sa začal stavať v roku 1953, celkový počet členov bol 320 a JRD obhospodarovalo 2 600 ha pôdy. Hospodárenie však bolo neefektívne a v roku 1954 dokonca 34 roľníkov z družstva vystúpilo. Vrátili sa do neho až v roku 1958, keď sa pomery v JRD zlepšili, ale i preto, že vlastne inú možnosť vtedy ani nemali.

Neskoršie po mnohých technických a personálnych zmenách JRD začalo prosperovať a do roku 1989 sa zaradilo medzi najlepšie JRD v rámci Slovenska. Poskytovalo pracovné možnosti mnohým občanom obce a primeranú životnú úroveň. V súčasnosti aj pri možnosti transformácie stále nie je záujem o súkromné hospodárenie.

Ešte po roku 1948 boli v obci súkromné obchody. Tieto potom v roku 1950 prevzala Jednota, LSD Krupina a prevádzkovala v obci dve predajne potravín, dva hostince a jeden hostinec so závodom verejného stravovania. V obchodoch a hostincoch zostali spočiatku pracovať pôvodní majitelia.

Remeselníkov prijal za svojich členov Kovohron, údržbárske družstvo (kováči, kolári, stolári a obuvníci), murári a tesári prešli pracovať obyčajne do iných národných podnikov, JRD alebo do prevádzkarne Miestneho národného výboru.

Vkladovú a úverovú činnosť úverového družstva aj s inventárom prevzala Slovenská štátna sporiteľňa.

Pílu prevzala Bučina, národný podnik Zvolen.

Z kroniky obce

Rok 1958 - začiatok výstavy ďalších budov JRD (hospodárske budovy), prestavba požiarnej zbrojnice, začiatok budovania zdravotného strediska, prvý televízor (v Základnej škole), nacvičených šesť divadelných hier (rôzne spoločenské organizácie)
Rok 1959 - začiatok výstavby novej budovy základnej školy, v obci šesť osobných áut
Rok 1960 - veľké záplavy (námestie, Cesnakový jarok), utvorené ľudové družstvo Údržbár, dokončená základná škola (náklady 1 460 000 Kčs), v obci 371 domov, 435 bytov, 8 nových domov, 24 rekonštrukcií domov, 1772 obyvateľov, 4 študenti na vysokých školách, 24 študentov na výberových školách
Rok 1961 - základná škola má 11 tried a 342 žiakov (škola je hneď malá)
Rok 1962 - začiatok pôsobenia zubného lekára MUDr. Žigu (rodák z obce)
Rok 1963 - v kronike sa objavuje pojem ''papučová kultúra''
Rok 1964 - koniec remeselníckej výroby v obci (umrel posledný majster)
Rok 1965 - JRD hospodári na 2 493 ha pôdy (875 ha - orná pôda, 666 ha - lúky, 900 ha - pasienky, 17 ha - sady)
Rok 1966 - dokončené a otvorené zdravotné stredisko
Rok 1967 - v obci už vyše 200 televízorov
Rok 1969 - postavený pamätník padlých v 1. a 2. svetovej vojne (Pavel Lichý)
Rok 1970 - veľa snehu (až 70 cm)
Rok1971 - zlúčenie JRD Babiná, Breziny, Bacúrov, Bzovská Lehôtka, Sása a Dobrá Niva, s výmerou 6 100 ha poľnohospodárskej pôdy
Rok 1972 - v obci 440 obytných domov (začínajú sa vraj stavať ''starobience'' pri novostavbách), 113 osobných áut, MS nacvičila dobronivskú svadbu
Rok 1973 - dokončený dom služieb
Rok 1975 - štadión telovýchovnej jednoty (TJ), dokončená školská jedáleň pri ZŠ, Lesná správa hospodári na rozlohe 6 700 ha lesov
Rok 1976 - dokončené nákupné stredisko Jednoty SD
Rok 1978 - dokončený a otvorený kultúrny dom (12 miliónov Kčs)
Rok 1979 - dokončená materská škôlka v náklade 2 milióny Kčs, vybudovaná tribúna na štadióne TJ, divadelní ochotníci získali 2. miesto na celoslovenskej prehliadke s hrou Sto hodín do zatmenia, obnova katolíckej fary
Rok 1983 - postavená telocvičňa ZŠ, vznik folklórnej skupiny Dobrona
Rok 1984 - obnovený katolícky kostol (omietka, strecha)
Rok 1985 - obnovený evajelický kostol, v evanjelickom kostole odhalená pamätná doska Jána Slávika (1882 - 1926)
Rok 1988 - Dobrona oslavuje 5. výročie vzniku a natáča v rozhlase Klenotnicu
Rok 1989 - ''nežná revolúcia''. V obci sa utvorila Verejnosť proti násiliu. Jej členmi boli: Ing. Ján Paulíny, Ing. Ján Kolény, Ing. Mária Malčeková, Anna Čuháková. Neskoršie sa počet členov rozšíril na 21 a samostatná VPN vznikla i pri JRD Nový život
Rok 1990 - na evanjelickej fare bola odhalená pamätná doska Dr. Jurajovi Slávikovi
Rok 1991 - sčítanie ľudu: 1773 obyvateľov (865 mužov, 908 žien), 454 rodinných domov, 633 bytov, 228 mrazničiek, 379 automatických pračiek, 321 farebných televízorov, 91 telefónov, 266 osobných automobilov, 278 obyvateľov zo stredným odborným a všeobecným vzdelaním, 91 obyvateľov s vysokoškolským vzdelaním, 999 evanjelikov, 552 katolíkov, 1747 Slovákov
Rok 1992 - vrátenie vlastníckych práv obce na obecný majetok: 2 229 ha lesnej pôdy (353 miliónov Sk), 121 ha ornej pôdy, 753 ha trvalých trávnych porastov, 9 ha ostatnej pôdy (spolu orná pôda, trávne porasty a ostatná pôda v hodnote 16 miliónov Sk), rozšírenie kanalizácie odpadových vôd v dĺžke 670 m (3 mil. Sk), úprava a obnova požiarnej zbrojnice, zriadenie poriadkového útvaru obecnej polície
Rok 1993 - v prvých hodinách roka zúčastnení občania príhovorom starostu, štátnou hymnou a ohňostrojom privítali vznik Slovenskej republiky, zriadenie správy obecných lesov, generálna oprava budovy správy obecných lesov, vrátenie objektu obecnej píly obci, kúpenie budov a zariadení v objekte píly, vybavenie obecného úradu a SOĽ výpočtovou a rozmnožovacou technikou.

Športový život v Dobrej Nive

Začiatky športu v Dobrej Nive siahajú do prvej ČSR. Za zmienku stojí futbal, ktorý sa však hrával iba na pasienkoch a neorganizovane. Do Gavúrok a na Prielohy si hráči vozili drevené bránky.

V roku 1933 bolo postavené futbalové ihrisko už s riadnymi pevnými bránkami v dedine na Jarmočnisku. Spolu s ním bolo vybudované aj volejbalové ihrisko. Hlavný podiel na rozvoji športu v Dobrej Nive v týcho rokoch mali najmä majiteľ miestnej mliekárne a syrárne pán Sotz a prednosta železničnej stanice pán Novotný. Obidvaja šport i finančne podporovali. Neskoršie hlavnými organizátormi športového života boli Pavel Štupický a Július Kliment. Na Jarmočnisku sa hrávali len priateľské zápasy. Železničný násyp slúžil divákom ako tribúna.

K skutočnému rozvoju futbalu v Dobrej Nive došlo až po roku 1948. Zo začiatku len neorganizovane, ale po roku 1958 už hrávali riadne zaregistrovaní hráči v riadených súťažiach. Telovýchovná organizácia niesla meno Sokol a jej predsedom bol vtedy Ján Šimko.

V roku 1962 telovýchovnú organizáciu premenovali na TJ Družstevník. Futbalové mužstvo sa postupne prebojovalo do krajských súťaží. Vrchol, ktorý mužstvo dosiahlo, bol postup do celokrajského majstrovstva v roku 1982, keď v tejto súťaži dosiahlo popredné umiestnenie a postup do II. slovenskej národnej ligy mu unikol len o vlások.

Veľkú zásluhu na týchto úspechoch malo vedenie poľnohospodárskeho družstva a jeho predseda Ing. Ján Ukrop a dobrovoľní funkcionári združení okolo obetavého športového činovníka Štefana Koštialika.

Postupne zveľaďovaný futbalový štadión na Trávnikoch je pýchou Dobrej Nivy.

Históriu športu v Dobrej Nive ovplyvňovali zanietení ľudia. Za generácie ich bolo mnoho, ťažko ich je všetkých vymenovať.


Zdroj: brožúra Jána Škodu ''Dobrá Niva'', 1994

 

 





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.