Dolný Hričov - Turistika

Hričovský hrad

Na ostrej skale Súľovských skál sa nachádza orlie hniezdo Hričovského hradu. Bol postavený po tatárskom vpáde. Jeho staviteľom bol pravdepodobne Tolus. Mal viacerých majiteľov, medziiným i Zápoľskovcov, Podmaníkovcov a Thurzovcov. V roku 1621 sa vykonali posledné väčšie úpravy. Koncom 17. storočia ho poškodil blesk a odvtedy pustne.
Chamtivý Thurzo mal zálusk na získanie Hričovského hradu. Preto sa oženil s jeho majiteľkou - omnoho staršou vdovou. A keďže sa mu nejednalo o lásku, ale o majetky, dal ju vrhnúť do hradnej temnice a prehlásil, že je pomätená. Služobníctvo však čoskoro zistilo pravdu, ktorá sa rýchlo rozniesla po okolí. Ale Thurzo ženu väznil a týral ďalej a ľudia začali od neho utekať. Raz večer počas búrky zaklopal na hradnú bránu chudobný mních a prišiel ho požiadať, aby prepustil väznenú hradnú pani. Thurzo sa rozzúril a dal ho vyhodiť. Mních v búrke vyšiel na skalu pred bránou, odkiaľ kričal pred celým svetom, že Thurzo je vrah. A tak tam aj skamenel. Nasledujúcu noc však ožil a znova kričal na hradného pána, potom skamenel opäť. Darmo dal hradný pán skameneného mnícha rozbiť, na ďalšiu noc tam bol znova a všetko sa opakovalo. Nakoniec z toho hradný pán zošalel a utiekol z Hričova. Bolo však už neskoro, hradná pani medzitým zomrela. Búrka ktorá následne prišla, podpálila hrad a ten zhorel. Tieto udalosti dodnes pripomína iba jej plačlivý duch blúdiaci po hradných zrúcaninách, ako aj skala skameneného mnícha, ktorý podľa povesti ožije, ak sa tu znova objaví taký tyran.
Na Hričovský hrad vyjdeme po červenej turistickej značke z obce Hričovské Podhradie za 45 minút

Súľovský hrad

Súľovský hrad, postavený za účelom pozorovania okolitých ciest, leží vo výške 660 m.n.m. a patrí k najneprístupnejšim hradom na Považí. Hrad sa prvý krát spomína v listine vydanej 4. júna 1470. V nej uhorský kráľ Matej Korvín dovoľuje Eliášovi Súľovskému, aby malú pevnôstku posilnil a rozšíril múrmi, vežami, hradbami a priekopami na spôsob hradu. Na výstavbu použil súľovský zlepenec a tiež travertín z okolia Hlbockého vodopádu.
V 16. storočí mala o hrad veľký záujem rodina Podmanických z Bystrického hradu. Uhorský kráľ Ferdinand I. neuznal ich vlastnícke nároky a po vymretí rodu Súľovských daroval hrad i s obcou Súľov Sebastiánovi Sirmiensisovi, kráľovskému radcovi. Počas slávnostneho odovzdávania darovaného hradu v decembri 1550 predmerskí poddaní Rafaela Podmanického z protestu hrad napadli a z troch strán ho podpálili.
Zo zachovaného súpisu majetku z roku 1752 vyplýva, že okrem obytných a reprezentačných miestností sa na hrade nachádzala napr. kuchyňa, pekáreň, práčovňa, sklad obilia a múky, klenotnica a pivničné priestory. V hornom hrade bolo 18 miestností. Zachovala sa do skaly vysekaná nádrž na vodu. Na najvyššom mieste horného hradu stála pozorovateľňa.
V roku 1759 Sirmiensisovci už na hrade nebývali. Zostali tu dvaja strážcovia, ktorí súčasne plnili úlohu hájnikov. Zemetrasenie v roku 1763 hrad značne poškodilo. Hrad sa prestal strážiť v roku 1780 a odvtedy je opustený. Z pôvodnej stavby sa zachovalo len niekoľko nesúvislých múrov a do skaly tesaných základov.

Lietavský hrad (staršie názvy Litova, Letava, Lethawa, Zsolnalitva) sa nachádza na strmom hrebienku medzi obcami Lietava a Lietavská Svinná, v nadmorskej výške 635 m. V súčasnosti je rozsiahlou a relatívne dosť zachovanou zrúcaninou.
Hrad postavili po roku 1241 pravdepodobne ako administratívne a vojenské centrum. V rokoch 1300 až 1321 sa uvádza v súvislosti s Matúšom Čákom. Koncom 14. storočia patril kráľovi Žigmundovi, 1475 -1494 Pavlovi Kinižimu, ktorý vykonal na hrade viaceré stavebné úpravy. Opravil opevnenie prvého predhradia a veľkú obytnú vežu, ako aj vstupnú vežovú bránu. Začiatkom 16. storočia hrad získal Mikuláš Kostka, ktorého dcéru Barboru si vzal za manželku František Turzo. Nový majiteľ opevnil ďalšie, druhé predhradie a opravil existujúce budovy; z nich viaceré ukončil oblúčikovou atikou podľa nového výtvarného smeru - renesancie. Z roku 1530 pochádza správa, že na hrade sa zdržiavala početná posádka - 285 žoldnierov, ktorí si sami vyrábali aj pušný prach. V roku 1604 sa počet vojakov zmenšil na 12. Po smrti Imricha Thurzu (1621) sa tunajšie panstvo rozdelilo medzi dedičov, ktorí nejaký čas hrad spoločne udržiavali. V roku 1641 v dôsledku majetkových sporov stratili o areál záujem; hrad v prvej polovici 17. storočia patril komposesorátu. Opis hradu z 1698 uvádza, že nie je obývaný a nachádza sa tu len archív; 1760-1770 archív previezli na Oravský hrad. Lietavský hrad sa už potom nevyužíval a neudržiaval, a tak postupne chátral. V rokoch 1870-73 tunajšie majetky kúpil barón Popper.