Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno, Detva, Krupina, Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom
Hliník nad Hronom

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Kultúrne dedičstvo

Príroda

Virtuálna prehliadka

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9382

 

 

 

Hliník nad Hronom - Kultúrne dedičstvo


Pamiatky:

V Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) sú z obce Hliník nad Hronom zapísané nasledovné kultúrne pamiatky (KP):

1. SOCHA (← unifikovaný názov KP), bližšie určenie: sv. Vendelín, číslo KP v ÚZPF: 2593, vznik: rok 1778, sloh: barok neskorý, KP významná z výtvarného hľadiska bližšie určenie miesta: v strede obce, parcelné číslo: 1537, okresný kód: 613,

2. BOŽIA MUKA (← unifikovaný názov KP), číslo KP v ÚZPF: 2594, vznik: 17. storočie, sloh: barok raný, druh: KP významná z architektonického a výtvarného hľadiska, bližšie určenie miesta: pri hlavnej ceste, parcelné číslo: 213, okresný kód: 613,

3. KOSTOL A SOCHY (← unifikovaný názov KP), unifikovaný názov pamiatky: Kostol, bližšie určenie: rímsko-katolícky sv. Martina, číslo KP v ÚZPF: 1225, vznik: 1. polovica 14. storočia, sloh: gotika neskorá, dispozícia: 1-loďový, zmeny/prestavby: roky: 1483 – 1508 a 1730 – 1739, druh: KP významná z hľadiska architektonického a z hľadiska urbanizmu, adresa: Kamenárska, súpisné číslo: 270, parcelné číslo: 1, okresný kód: 613,

4. KOSTOL A SOCHY (← unifikovaný názov KP), unifikovaný názov pamiatky: Súsošie, bližšie určenie: kalvária, zaužívaný názov pamiatky: Golgota, kaplnka, číslo KP v ÚZPF: 1225, vznik: rok 1768, sloh: barok, druh: KP významná z hľadiska urbanizmu a z výtvarného hľadiska, adresa: Kamenárska, bližšie určenie miesta: pred kostolom, parcelné číslo: 23, okresný kód: 613,

5. KOSTOL A SOCHY (← unifikovaný názov KP), unifikovaný názov pamiatky: Socha, bližšie určenie: sv. Ján Nepomucký, číslo v ÚZPF: 1225, vznik: rok 1776, sloh: barok neskorý, druh: KP významná z hľadiska urbanizmu a z výtvarného hľadiska, adresa: Kamenárska, bližšie určenie miesta: pred kostolom, parcelné číslo: 1, okresný kód: 613,

6. KAŠTIEĽ (← unifikovaný názov KP), unifikovaný názov pamiatky: Kaštieľ, číslo KP v ÚZPF: 1227, vznik: 2. polovica 16. storočia, sloh: renesanci dispozícia: 2-traktový, půdorys: 3-krídlový nepravý, podlažnosť: 1/-1, zmeny/prestavby: rok 1610, začiatok 18. storočia, 20 storočie, druh: KP významná z hľadiska architektonického a z hradiska urbanizmu, adresa: Kopaničná, súpisné číslo: 238, parcelné čísl: 73, 74/1, okresný kód: 613.

7. SOCHA (← unifikovaný názov KP), bližšie určenie: sv. Florián, číslo KP v ÚZPF: 2248, vznik: rok 1818, sloh: klasicizmus, zmeny/prestavby: rok 1908, druh: KP významná z hľadiska výtvarného, adresa: Námestie SNP, bližšie určenie miesta: v strede obce, parcelné číslo: 1542, okresný kód: 613,

8. POMNÍK (← unifikovaný názov KP), bližšie určenie: padlí v I. svetovej vojne, číslo KP v ÚZPF: 1287, vznik: rok 1931, autor: Majerský Ľ., druh: KP významná z hľadiska historického a výtvarného, bližšie určenie miesta: Park SNP, parcelné číslo: 1455, okresný kód: 613.

V Hliníku nad Hronom je okrem toho aj pamätná tabuľa J. Szabóa.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

Tradície:

Pre Hliník nad Hronom je typická cestná radová zástavba. Murované domy so sedlovou strechou s tvrdou krytinou sú z 19. storočia.

V obci pôsobilo aj divadlo – ochotníci začali na seba upozorňovať od roku 1928. Väčšie úspechy získal divadelný ochotnícky krúžok založený v roku 1931 – účinkoval v ňom A. Chmelko – v roku 1942 krúžok vystupoval aj v Slovenskom národnom divadle.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

Január a február

Na Nový rok. Nový rok sa slávil už odpradávna 1. januára. Končí sa ním vianočná oktáva, preto bol aj cirkevne prikázaným sviatkom, v ktorý sa pripomínalo obrezanie Pána Ježiša. Od druhého vatikánskeho koncilu pripadá však už naň Slávnosť Rodičky božej Márie. Hliníčania v minulosti Nový rok veľmi úzkostlivo svätievali. Podľa starodávneho zvyku v tento deň ráno ženy nechodievali po cudzích domoch. Pokladalo sa totiž za veľké nešťastie, ak na prahu nového roku ako prvá vkročila do ich domu nejaká žena. Naproti tomu sa veľmi tešili v tento deň príchodu Róma, lebo ho pokladali za veštbu celoročného šťastia. Preto si niektoré poverčivé Hliníčanky priam objednávali nejakého čo najvčaššie ráno, aby a na ich rodinu po celý rok usmievala Šťastena. Rómovia sa aj náležite usilovali využiť túto poverčivosť Hliníčanov a už zavčas rána chodievali ''vinšuvať'' po domoch. Okrem nich chodievali vinšovať svojim blízkym príbuzným i chlapi slovami:

Vinšujem vám tento noví rok

Krista Pána obrezaního,

Abi vám dav Pán Boh zdravia,

Šťastia, hojního božskího požehnania,

Na polu úrod, pri dome príplot,

Láska, svornosť, pobožnosť,

Abi vám šetkím trvali na večnosť.

Toto vám srďečne vinšujem.

Pochválen Pán Ježiš Kristus!

Ako odmenu dostávali títo včasní vinšovníci peniaze alebo niečo na zjedenie (napr. koláče). Žena nesmela nikomu priať Nový rok ako prvá.

Na Tri Krále. Sviatok Zjavenia Pána (6.januára) volali Hliníčania Tromi kráľmi a každoročne ho prísne zasväcovali. Pred rannou omšou sa v kostole svätievala svätená voda, ktorú si vo veľkom množstve odnášali do svojich domácností. Pripisovali jej liečivú moc a po prinesení si z nej aj upili. Veď ich predkovia hovorievali: ''Kto sa jej na Tri krále napije, ten bude po celý rok zdravý''. Dávali ju piť i chorým, ktorých ňou občas aj poumývali.

Na tento sviatok bývala v obci koleda. Po prvý raz sa o nej zmieňuje kanonická vizitačná zápisnica z roku 1778. Pravidelne sa konávala ešte aj pred prvou svetovou vojnou.

Na sviatok Troch kráľov popoludní bývalo v miestnej krčme slávnostné prijímanie starších mladíkov medzi mládencov, keď zaplatili tzv. mládenecký krst. Na muzike im potom nesmela žiadna dievka tanec odoprieť, lebo by jej za pomoci všetkých mládencov boli mohli dať zahrať ''marš'' a ukázať dvere.

Po skončení ''mládeneckého krstu'' sa konala ešte i voľba ''mládeneckého richtára'', ktorý v nasledujúco roku zastupoval miestnych mládencov pred úradmi, organizoval muziky a iné spoločné podniky mládeže. Novozvolený ''mládenský richtár'' potom pohostil doma všetkých svojich voličov, aby sa im odvďačil za prejavenú dôveru. Zvolili obvykle staršieho a skúsenejšieho mládenca, ktorý sa dobre vyznal v mládeneckom živote a tešil sa najväčšej autorite svojich spoludruhov.

Na Hromnice. Očisťovanie Panny Márie bolo posledným sviatkom povianočnej doby. Volali ho Hromnicami, lebo sa vtedy svätievali hromničné sviečky. Hromničku mali v každom dome, lebo ju veľmi často potrebovali. Ako symbol viery ju dávali do ruky umierajúcim a zapaľovali ju v čase hromobitia. Pri jej mihotavom svetle sa modlievali za ochranu svojej úrody. Okolo Hromníc Hliníčania očakávali najväčšiu zimu, lebo ''na Hromnice zadúva ulice a bývajú fujavice''. Hlinícki starci vravievali, že sa medveď na Hromnice po dlhom zimnom spánku vytiahne z brlohu a obzrie po okolí. Ak vonku svieti slniečko, vtiahne sa ešte na 40 dní do brlohu, lebo vraj zima ešte toľko dní bude trvať. Hromnice boli voľakedy prikázaným cirkevným sviatkom, ale Hliníčania ich svätievali ako nedeľu.

Sviatok sv. Blažeja bola na druhý deň po Hromniciach. Nebol prikázaným cirkevným sviatkom a Hliníčania do kostola zašli len po blažejské požehnanie, aby neboli postihnutí krčnými chorobami. Starostlivé matky na blažejské požehnanie prinášali aj malé deti, aby im ich Boh uchránil pred chorobami.

Na sviatok sv. Mateja. Staré hlinícke porekadlo pripisuje sv. Matejovi dôležitú úlohu v prírode, keď o ňom hovorí: ''Matej ľady láme a keď ich nenájde, tak ich narobí.'' V ten deň sa začal lámať ľad na Hrone alebo sa po prechodnom odmäku začal na ňom tvoriť nový. Inak sviatok sv. Mateja pokladali Hliníčania za deň nepodarkov. Preto gazdiné v ten deň znesené vajcia nepodkladali. Z neznámej príčiny ''matejom'' nazývali aj bravčový žalúdok. Touto prezývkou uctievali aj pritučného človeka.

Fašiangy

Slovo ''fašiangy'' používali v minulosti obyvatelia Hliníka nad Hronom v širšom i užšom zmysle.

V širšom zmysle slova fašiangami nazývali obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, ktorého dĺžka sa vždy riadila podľa Veľkej noci. Toto obdobie teda nebolo každoročne rovnako dlhé. V širšom zmysle chápané fašiangy boli už odpradána obdobím svadieb. Veď od Popolcovej stredy do Veľkej noci cirkev svadobné veselia zakazovala, od Veľkej noci do neskorej jesene bolo v poli vždy veľa práce a od prvej nedele adventnej do Troch kráľov už bol zase zakázaný čas.

V užšom zmysle slova fašiangami nazývali tri posledné dni pred Popolcovou stredou: fašiangovú nedeľu, fašiangový pondelok a fašiangový utorok. Tieto tri dni volali inakšie aj ''posledným fašangom'' a oslavovali jedením, pijatikou a tancom. Už v sobotu sa v každom dome varila šunka, ktorá cez tie dni nikde nesmela chýbať na stole. Nech už bola akákoľvek veľká, gazdiná ju vždy celú postavila do hrnca. A keď nenašla na jej uvarenie dosť veľký hrniec, tak si ho niekde požičala. Pampúchy ''krapne'' a šunka sa zjavovali na stole každej domácnosti po celé tri dni a usilovne sa zapíjali tradičným páleným, bez ktorého si fašiangy v Hliníku nebolo možné ani predstaviť.

Fašiangové muziky sa v obci začínali vždy na fašiangovú nedeľu po litániách a s kratšími prestávkami trvali celé dni až do utorkového večera. Obyčajne bývali až tri: pre školskú mládež, pre strednú mládež (tzv. junčovinu) a pre dospelú mládež. Školskej mládeži vyhrával do tanca gajdoš, strednej mládeži harmonikár a dospelá mládež sa zabávala pri zvukoch cigánskej ''bandy''. Muziky v nedeľu a v pondelok sa končievali vždy len po polnoci a na druhý deň sa v nich už zasa pokračovalo. Vytancovať sa teda mohol každý do sýtosti, ale niektorým nestačila ani tá trojdňová tancovačka, ako sa spieva:

Fašange sa kráťia,

že sa ňenavráťia,

starie ďiouke plačú,

že sa ňeviskáču.

a mladie sa radujú,

že sa vitancujú.

Na fašiangový pondelok sa od rána chodievalo po dedine ''fašanguvať''. Neodpustili by siho usporiadatelia žiadnej muziky, lebo vždy bolo spojené s nejakým ziskom. ''Fašangovníci'' totiž dostávali po domoch veľké rezne slaniny alebo i peniaze. Keď neskôr dospelá mládež až na dvorch miestach usporadúvala fašiangovú zábavu, dve osobitné skupiny sa priam až pretekali vo ''fašanguvaní'', lebo v jednotlivých domoch vždy dostávala viac tá skupina, ktorá prišla prvá.

Pri ''fašanguvaní'' dospelej mládeže na čele kráčal mládenský richtár alebo hlavný usporiadateľ muziky s veľkým ražňom na slaninu a na hlave mal klobúk ozdobený veľkým perom a farebnými ''lietavkami''. Niekedy niesol v ruke i pohárik a fľašu páleného, ktorým ponúkal na ceste chodcov. Za ním kráčali členovia mládeneckého úradu v plnej paráde a mali v rukách asi meter dlhé palice, ktoré symbolizovali šable. Za nimi nasledovali rómski muzikanti a vyhrávali rezké melódie. Veľkou atrakciou pre deti bývali ''maškary'', ktoré robili veľký rozruch v celej dedine. Boli to 2-3 zamaskovaní a do ženských šiat poobliekaní mládenci, ktorí vyvádzali všelijaké žartovné kúsky.

Po príchode do dvora sa mládenský richtár alebo hlavný usporiadateľ opýtal domácich: ''Máte fašang?'' Domáci obyčajne odpovedali: ''Máme.'' Nato potom kývol muzikantom, gajdošovi alebo harmonikárovi, zaznela hudba a ozvala sa melódia starej fašiangovej piesne:

Fašange Ťurice,

Veľká noc príďe...

Pri zvukoch tejto piesne ''fašangoníci'' vzali do tanca domáce ženy – gazdinú i dievky a rozprúdila a veselica na dore. V ktorom dvore nebolo do tanca súcich žien, tam už obyčajne čakali na tanec ženy od susedov.

Po odohraní tejto melódie dvaja ''fašangovníci'' preložili palicu, chytili ju za dva konce a ostatní cez ňu preskakovali, pričom im hudba vyhrávala:

Pod šable, pod šable,

aj poza bučke!

šetko mi berjeme,

aj planje hruške.

Pod šable, pod šable!

ďe ťi je žena?

na peci vo vreci

zvára praďená.

Na konci melódie prekročili palicu aj tí dvaja ''fašangovníci'', ktorí ju pri preskakovaní držali držali a začal sa tanec ''na konope'':

/: Konope velkie,

visokie ťenkie,

a ja ich vitrhám,

čo búdú aj kelkie.:/

Konope si prepila

holou riťou choďila,

riť si ňezakrila.

Tanec ''na konope'' nesmel vystať v žiadnom dome. Preto ak ho ''fašangovníci'' chceli niekde vynechať, gazdiná čo najráznejšie protestovala. ''Akéže by sme to mali konope, keby ste nám za ne nezatancovali?!''

Týmto tancom sa ''fašangovanie'' v dome skončilo a za odmenu gazdiná napichla na ražeňvedúceho fašangovníkov poriadny rezeň slaniny alebo im dala peniaze, ktorými tí nikdy nepohrdli.

Po skončení ''fašangovania'' dievky usporiadali dakde pre muzikantov a usporiadateľov muziky slávnostný obed a za to potom nemuseli platiť vstupné na muziku, čiže ''flašing''.

V novších časoch ''fašangovníci'' už tradične palice nenosievali, preto časť ''pod šable'' vypadla.

Fašiangové tance. Na fašiangy sa na muzikách v Hliníku tancovali aj osobitné tance. Jeden z nich sa volal šatkový, druhý ''židovka'', tretí ''strašiak'' a štvrtý ''drbčiak''.

''Šatkový'' tanec býval obyčajne len raz cez fašiangové dni. Tanečník šatkového tanca musel totiž po jeho skončení hodiť aspoň jeden šesták (20 hal.) na pripravený tanier. Pri tanci tanečníci utvorili v strede miestnosti veľký kruh, uprostred ktorého tancoval jeden tanečný pár. Ako prvý vstúpil do tohto kruhu vždy mládenský richtár alebo hlavný usporiadateľ muziky, ktorý šatkový tanec podľa starodávneho zvyku začínal. V ruke mal šatku so zaviazaným uzlom a krútil ňou nad hlavou. Muzikanti medzitým hrali melódiu piesne:

Čo som, to som,

kapusta s mesom.

Kapusta bez mesa,

ňevesta je bosá.

Čo som, to som,

kapusta s mesom.

Keď šatkou zaťal po hlave tanečnicu vo veľkom kruhu, tá bez váhania musela s ním ísť do kruhu tancovať. Muzikanti nato zahrali úvodnú časť šatkového tanca a oni dva tancovali uprostred kruhu tanečníkov. Keď ju dohrali, muzikanti opakovali uvedenú časť melódie. Pritom tanedčník drážil tanečnicu svoju šatkou, aby mu ju prišľapla. Keď sa jej to podarilo, zas ona drážila jeho, aby prišľapol jej šatku. Keď to dokázal, ona rozprestrela šatku na zem, pokľakli si na ňu a pobozkali sa. Tanečník nato vhodil šesták alebo i väčšiu mincu na tanier a postavil sa do kruhu medzi ostatných, kým jeho tanečnica pri zvukoch piesne ''Čo som, to som'' hľadala pre seba nového tanečníka, ktorého šatkou s uzlom musela vyzvať do tanca. Takto sa potom striedali tanečníci a tanečnice, kým sa na tanieri nezozbierala pre muzikantov dohodnutá suma. Ak sa ju náhodou nepodarilo zozbierať hneď v prvý večer, tak sa šatkový tanec opakoval i na druhý, prípadne ešte i na tretí fašiangový deň. Pri tanieri počas šatkového tanca vždy sedel aj niekto z muzikantov so zapálenou sviecou a sledoval tanečníkov, aby každý zaplatil za tanec.

Tanec ''židovka'' sa tancoval hlavne na obveselenie účastníkov fašiangovej muziky. Pri ňom sa spievala a hrávala pesnička:

Židovka, príďeš k nám?

Ňeprídem, šábes mám.

Kebi si ti šábes mala,

tak bi si sa vidávala.

Židovka, príďeš k nám...?

Pri slovách ''Židovka, prídeš k nám?'' sa tanečník a tanečnica so zloženými rukami ukláňali jeden druhému, pri slovách ''neprídem, šábes mám'' sa však s vypučenými zadkami odvracali jeden od druhého. Potom sa pri slovách ''keby si ty šábes mala, tak by si sa vydávala'' pochytili do tanca. Tak sa to opakovalo za veľkého smiechu prítomných až do zunovvania.

Tanec ''strašiak'' sa tancoval foxovým krokom. Tanečníci a tanečnice si pri ňom jeden druhému hrozili prstom, za chrbtami tlieskali dlaňami, otočili sa na pätách a potom tancovali.

Tanec ''drbčiak'' poznali na začiatku 20. storočia už len nad hrobom stojaci starci a stareny, ale podrobnejšie ho už ani oni nevedeli opísať.

Najdlhšie sa udržal šatkový tanec, ktorý sa tancoval ešte aj v nedávnej minulosti.

Zakončenie fašiangových muzík. Na fašiangový utorok usporiadatelia jednotlivých fašiangových muzík spočítali svoje výdavky (na muzikantov, obedy, večere, raňajky, pijatiku, tanečnú miestnosť), všetkých ich účastníkov a vypočítali výšku vstupného, čiže ‘‘flašingu’‘. Takto vypočítané vstupné potom hneď aj zinkasovali. Tanečnice obyčajne platievali polovicu, kým tanečníci celý flašing. Ak sa fašiangová muzika skončila nejakým zárobkom, ten si usporiadatelia medzi sebou rozdelili.

Fašiangové muziky sa v obci končievali v utorok večer o 21.hodine na znamenie zvona, na ktorom musel zvonár podľa starej obyčaje zazvoniť. O ich zakončenie sa musel postarať miestny richtár. Ten sa obyčajne na hlas zvona osobne dostavil na muziky a úradne vyzval usporiadateľov: ''Už ste sa dosť natancovali. Zakončite muziku a choďte spať!'' Roztancovaná staršia mládež ho však všelijako prehovárala a usilovala sa tancovačku predlžovať: ''Pán richtár, ešte jeden tanec za kapustu!'' Keď jej ho povolil, prosila ho o povolenie ďalšieho. ''Ešte jeden za jačmeň!'' – ozývalo sa v tanečnej miestnosti zo všetkých strán a muzikanti už aj začali hrať:

Tedi sa nám dobrí jačmeň roďievau,

keť ten Janko za tou Markou chodievau...

Tancovalo sa teda do omrzenia za jačmeň a zas za niečo iné a tanec sa preťahoval skoro až do polnoci, keď sa už konečne pochovávala barbora.

Pochovávanie barbory, čiže basy bolo posledným dejstvom trojdňových fašiangových zábav a pre predlžovanie tancovačky sa konalo až okolo polnoci.

V dávnejšej minulosti rozprestreli uprostred tanečnej miestnosti koberec, na ten sa vystrel mládenec, ktorý predstavoval barboru. Tanečníci sa zhromaždili okolo neho a začali spievať:

Umrela mi žena, už som dovec,

dau som hu pochovať do-o Mochoviec.

Kopali jej jamu traja mladci,

ňemohli hu vikopať do-o pounoci.

Prišiou som ja, vikopau som,

moju mladú ženu zahrabau som.

Počas spievania tejto piesne dvaja i viacerí oplakávači nariekali nad vystretým mládencom. Ba sa i sklonili nad neho, akoby ho chceli pobozkať. Robievali to však veľmi opatrne, aby zle nepochodili. Vystretý mládenec uprostred spevu a simulovaného plaču účastníkov fašiangoej muziky sa totiž všemožne pokúšal niektorého z nich chytiť okolo krku a strhnúť k sebe na koberec. Keď sa mu to konečne podarilo, strhla sa pasovačka, pri ktorej od roztopašných mládencov vždy najviac dostával na zadok, kto bol navrchu. Výplatu radšej dávali cudziemu zvedavcovi, ktorý sa pre neznalosť miestnych pomerov zo všetečnosti veľmi priblížil k ležiacemu mládencovi. Niekedy ho až natoľko zmlátili, že na druhý deň aj žandári mali s ním robotu. Tento spôsob pochovávania basy sa udržal do konca prvej svetovej vojny.

Po ukončení prvej svetovej vojny sa pochovávanie basy už konalo inak.

Basu položili na stôl medzi horiace sviece ako mŕtvolu na cirkevnom pohrebe. Spievali pri nej citovanú pieseň ''Umrela mi žena...'' a mládež ju spoločne oplakávala. Hlavný oplakávač pritom pospomínal všetky jej dobré i zlé vlastnosti, ako azda za starodávna muž na pohrebe svojej ženy. Počas jeho dlhého vykladania zo zástupu občas zaznelo upozornenie: ''Maru si neber, lebo nevie variť! Anču si neber, lebo nevie šiť. Ani Milu si neber, lebo nevie gazduvať!'' Potom okolo barbory tancovali a medzitým ju kropili pálenkou, vínom a pivom.

Hlavnú úlohu pri pochovávaní basy hrával vždy hlavný oplakávač, ktorý svojim simulovaným plačom a vykladaním vyvolával neraz hromový smiech medzi prítomnými. Preto osvedčený oplakávač vystupoval na fašiangový utorok aj niekoľko rokov za sebou.

Po pochovávaní barbory sa tanečníci a tanečnice po trojdňovej tancovačke rozišli na ozaj zaslúžený a potrebný odpočinok.

Veľký pôst

Popolcová streda. Po rušných fašiangoch nasledovala popolcová streda, ktorou a začínal štyridsať dní trvajúci veľký pôst. Nebola zasväteným dňom, kto však nebol hatený nejakou súrnou prácou, pokladal si za svoju povinnosť zájsť v ten deň do kostola na popolec. Hliníčania ju volali aj Škaredou stredou a pri stretnutí sa v ten deň vzájomne doberali: 'Gratulujem ti k dnešným tvojim meninám.' Podľa cirkevných predpisov býval prísny pôst a Hliníčania ho úzkostlivo zachovávali. Prísne dodržiavali nielen zákaz mäsitého pokrmu, ale aj predpis o jedinom nasýtení. Preto vôbec neraňajkovali a obed mávali veľmi skromný. Podľa starého zvyku pozostával z nejakej pôstnej polievky a z cestovín s makom ('válkov', čiže šúľancov). Zbožnejšie ženičky zjedli až večer niečo na zahnanie hladu.

Tučný štvrtok. Nasledujúci štvrtok volali Hliníčania tučným štvrtkom, lebo vtedy dojedávali všetky mäsité fašiangové zvyšky. Rómovia v ten deň chodievali z domu do domu a zvedavo sa vypytovali: 'Či vám neostalo niečo z fašangu?' 'Veru nie!' – odpovedala im obyčajne gazdiná – 'Všetko sme pojedli.' Zato im však predsa len niečo dala, aby sa ich čo najrýchlejšie zbavila. Po skonzumovaní fašiangových mäsových zvyškov gazdiná vyvarila z masti všetky kuchynské nádoby.

Pôstne stravovanie v rodinách. Cez Veľký pôst Hliníčania nikdy nejedávali mäso, ani len v nedeľu a vo sviatky. Bravčovú masť na prípravu jedál do Veľkej noci vôbec nepoužívali, lebo to pokladali za porušenie pôstneho príkazu. Na omastenie pokrmov používali iba 'starô maslo' (topené) a konopný olej. Namiesto mäsa jedávali na plechu upečenú zemiakovú babu, konopné výtlačky, ktoré volali kúchnom. Povozníkom dávali gazdiné na cestu namiesto mäsa bryndzu alebo údeného haringa a chlieb.

Miserere. Jedinou mimoriadnou pobožnosťou vo Veľkom pôste boli tzv. Miserere, ktoré sa konávali každý piatok pred večerom. Pozostávali zo sprievania žalmu Miserere a nejakej pôstnej piesne, po ktorej kňaz podával na pobozkanie relikviu sv. Kríža. Po tomto uctení sa zhromaždil ľud pri súsoší Golgoty pred kostolom, zaspieval pieseň 'Ach, krížu svätý' a pod vedením organistu sa pomodlil Otčenáš, Zdravas a Odpočinutie večné za zomrelých.

Sviatok sv. Gregora. K sviatku sv. Gregora (12.marca) sa v Hliníku neviazali nijaké zvyky, ale dával sa do súvislosti s odchodom ľadu na Hrone. Dokazuje to starodávne porekadlo: 'Na Gregora idú ľady do mora'. Okrem toho si ešte hovorievali, že sa na Gregora vtáčikom jazýčky rozväzujú.

Kaníža. Na Smrtnú nedeľu, čiže na terajšiu prvú nedeľu Utrpenia sa v obci chodievalo s tzv. kanížou, ktorá je mladšej generácii už celkom neznáma. Niekoľko väčších školských dievčat sa vtedy oblieklo do bielych šiat a chodilo po domoch. Jedno z nich bývalo obledčené za mladuchu a kráčalo popredku. Ostatné išli za ním po dvoch. Pri vstupe do domov zaspievali spoločne niekoľko veršov z kostolnej piesne 'Poďakujme Kristu Pánu, vzdajme Jemu slušnú česť a slávu...' Potom sa za mladuchu oblečené dievča začalo krútiť a ostatné medzitým hovorili:

Išla mladá ňevesta ces pole,

roztrhla si kitlu na kole.

Gajteže jej masla

abi sa jej zrásla.

Gazdiná im potom dala do košíka kus masla alebo niekoľko vajec a ony s poďakovaním odišli. Po obídení dediny si usporiadali spoločnú hostinu a vajíčka si rozdelili.

Veľký týždeň a Veľká noc

Vo veľkom týždni a na Veľkú noc bolo veľa rozličných cirkevných obradov a k nim sa odpradávna viazali všelijaké miestne zvyky.

Kvetná nedeľa. Veľký týždeň sa začínal tzv. Kvetnou nedeľou, ktorá bola poslednou nedeľou pred Veľkou nocou. Na Kvetnú nedeľu sa v kostole svätievali rakytové ratolesti, ktoré Hliníčania volali ''cíckami''. Týchto ratolestí prinášali v ten deň chlapci do kostola celé zväzky. Každý sa usiloval mať ich čo najdlhšie a najkrajšie, aby sa mu kamaráti nevysmievali. Zviazané ich mávali novým bičom a ''šugiarom'', ktorý ešte nebol použitý na poháňanie koní. Posvätené ''cícke'' gazdovia príležitostne zapichli do zasiateho žita, aby v čase žatvy malo také pekné a hrubé klasy ako ich puky. Biče z posvätených ''cícok'' používali na poháňanie koní pri orbe, aby veselšie ťahali pluh. Gazdiné zapichovali ''cícke'' v izbe za obrazy svätých. Počas spievania pašií chodievali matky s malými deťmi ku kostolu, aby sa vraj chytrejšie naučili rozprávať. Husi a kvočky v ten deň nepodkladali z obavy, že im húsence a kurence budú veľmi pišťať.

Zeleným štvrtkom sa odpradávna volal štvrtok vo veľkom týždni, keď sa na Glóriu zaväzovali zvony. Po dlhšom vyzváňaní na všetkých zvonoch sa zaviazanie zvonov uskutočňovalo voľakedy ráno, ale najnovšie až po západe slnka. Keď sa pred zaviazaním zvony na Glóriu ešte posledný raz rozhlaholili, hlinícke dievky sa poponáhľali na potoku poumývať vodou, aby vraj boli pekné a nemali pehy. Po zaviazaní zvonov sa podľa starodávneho zvyku už nesmelo siať obilie, aby sa vraj nezaviazal jeho rast do žatvy. Chlapci po zaviazaní zvonov klepotali po dedine na klepačkách, aké sa do rozviazania zvonov používali aj v kostole.

Veľký piatok. V noci zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok sa voľakedy Hliníčania chodievali modliť ku krížom a sochám v obvode obce a z modlenia sa domov vracali až ráno. Po vystavení Krížovej cesty na Zmine si však odbavovali pobožnosť krížovej cesty tam. Na veľkonočné obrady prišiel do kostola každý, kto nebol viazaný nejakou dôležitou povinnosťou. Ženy prichádzali v čiernych šatách. Veľký piatok bol v Hliníku dňom sviatočným, lebo v ten deň Pán Ježiš – podľa presvedčenia jeho obyvateľov – za ľudstvo vykonal najťažšiu prácu. Preto ho zasvätili vždy prácou. Obyčajne čistili stromy, aby priniesli krásne ovocie. Koňom obstrihávali chvosty, aby vraj dobre ťahali. Paholci chodievali s koňmi na krížne cesty, aby boli pekné a tučné. Gazdovia ich brodili po Hrone, aby im nohy nepuchli. Ženy usilovne piekli koláče. Dievčence sa česali pod vŕbou, aby mali dlhé vlasy. Chlapci po celý deň klepotali na klepačkách. Na Veľký piatok sa veľmi úzkostlivo zachovával cirkvou predpísaný prísny pôst. Do poludnia a obyčajne nejedávalo nič, na obed len trošku polievky a ''válkov'' (šúľancov) s makom, aby obilie malo hrubé klasy. Večer sa uspokojili tiež s čo najskromnejším jedlom, večera pozostávala iba z haringa alebo kyslých rýb, čiže ''rusikov''.

Do Božieho hrobu sa usiloval v ten deň zájsť každý, takisto aj na Miserere. Ak na Veľký piatok pršalo, Hliníčania to pokladali za znamenie, že v tom roku bude červivé ovocie.

Podľa poveternostných pomerov na Veľký piatok usudzovali, či počasie po celý rok bude daždivé, alebo nie, ako to dokazujú staré porekadlá: ''Veľký piatok daždivý, rok je rôčik žíznivý'' a ''Keď na Božie hroby prší, suchota úrodu ruší''.

Biela sobota. Obrady na Bielu sobotu sa začínali zavčas rána ''pálením Judáša'', t.j. rozložením ohňa podľa cirkevných predpisov, okolo ktorého sa vždy obšmietal kŕdeľ zvedavých chlapcov. Po vyložení Sviatosti oltárnej v Božom hrobe sa konalo žehnanie ohňa, žehnanie veľkonočnej sviece, svätenie krstnej vody a svätenej vody, ktorú si farníci odnášali do svojich domácností. Konečne sa začala sv. omša, pri ktorej sa na Glóriu rozviazali zvony. Počas zvonenia na Glóriu Hliníčania podľa starodávneho zvyku triasli v záhrade stromy, aby mali hojnosť chutného ovocia. Po rozviazaní zvonov gazdovia pokračovali v sejbe obilia, ktoré po ich zaviazaní na Zelený štvrtok prechodne prerušili. Cirkvou predpísaný prísny pôst v ten deň svedomito zachovávali. Tradičná slávnosť vzkriesenia sa na Bielu sobotu konala vždy v podvečer za veľkej účasti veriacich. Okrem Hliníčanov sa na nej zúčastňovali aj Lehočania, Dolnoždanci a Bzeničania. Po nej bola procesia, ktorá sa uberala cez obec až po terajší park, odkiaľ sa vrátila do kostola. Pri nej Sviatosť oltárnu s horiacimi sviecami odprevádzali: richtár, boženíci, urbársky gazda, členovia urbárskeho výboru a celá elita obce. Hasiči svietili horiacimi fakľami. Počas procesie sa na Zmine strieľalo z mažiarov. Od roku 1908 sa už počas procesie streľba z mažiarov neozývala.

Veľká noc bola pamiatkou zmŕtvychvstania Kristovho a patrila medzi najväčšie sviatky cirkevného roku. V ten deň ráno sa pred bohoslužbami konávalo v kostole žehnanie jedál: chleba, mäsa (šunky a klobások), veľkonočných červených vajíčok a koláčov. Hlinícke gazdiné ich v košoch prinášali do kostola, aby ich tam miestny farár požehnal. Začiatkom tohto storočia už tento starodávny zvyk začal upadať do zabudnutia. Veľkonočné vajíčka Hlinícke gazdiné farbievali repíkom alebo cibuľovými šupkami na červeno a inak ich neozdobovali. Škrupiny z nich rozosievali na hriadkach medzi priesady.

Veľkonočný pondelok už od včasných ranných hodín býval veľmi rušný, lebo vtedy bývala ''oblievačka'' a ''šibačka''. Ňou spôsobený rozruch trval v obci až do služieb božích a jej dozvuky vo forme opilstva neutíchali po celý deň. Prípravy na oblievačku a šibačku sa robievali už v predchádzajúce dni, keď mládenci, chlapci a otcovia menších chlapcov boli zamestnaní pletením ''kortov'' a menších ''kortíkov''. Boli vždy upletené z ôsmich tenkých vŕbových prútikov a na konci mali ''okrúcky'' a drevené cviky, aby sa nerozpadli. Mládenci si uplietli aj meter dlhé ''korty'' na šibanie dievok. Obliať ženy a dievky z najbližšieho príbuzenstva si pokladal za svoju povinnosť každý mladší hlinícky chlap a mládenec, za čo býval vždy odmenený pijatikou. Chlapi to oblievanie robievali ešte móresnejšie a uspokojili sa čľapnutím hrnčeka vody medzi oči žien a dievok, ale mládenci pri ňom bývali veľmi bezohľadní. Chodievali oblievať dievky spoločne v niekoľkých skupinách a liali na ne vodu krhlami, vedrami a putňami, takže neostala na nich ani len jedna suchá nitka. Mokré dievky ešte aj vyšibali ''kortami'', ktorých švihy cez mokré šatstvo im neraz aj spôsobovali bolesť. Za oblievanie a pošibanie dostávali kvetinové pierka, ktoré im dievky špendlíkmi pripínali na kabáty. Niektorí mládenci mali aj dva rady takýchto pierok.

Do oblievačky na Veľkonočný pondelok sa museli zapojiť aj paholci, lebo tí boli až priam nútení obliať slúžky svojich gazdov. Menší chlapci chodievali mydlovou voňavou vodičkou kropiť ženy z najbližšieho príbuzenstva a pri ich pošibávaní hovorievali:

Šibaj, šibaj, pošibávaj!

Dávaj vajcia, odmieňaj sa,

abi ťa muške, blške ňešťípali

a na leto komáre nehrízli!

Za oblievačku a šibačku dostávali výslužku, veľkonočné vajíčko alebo nejaké mince do ''mumáka'', čomu sa najviac tešievali. Hlinícki starci veľa spomínali nejakého kraviara, ktorý išiel pošibať aj miestneho farára s odôvodnením: ''Keď máte takú kabaňu ako žena.''

Po prvej svetovej vojne mládenci namiesto tradičného hrubého vŕbového korta začali nosievať na šibačku borievkovú vetvičku, ktorá bola z dvoch tretín obielená. Po obliatí potom ňou pod kolenami šteklili a pichali mokré dievky. Bol to nový zvyk, ktorý sa do Hliníka dostal z iného prostredia.

Veľkonočný utorok bol už oddávna iba robotný deň, cez ktorý sa vyvážal hnoj na pole. V ten deň dievky s hrncami vody striehli na mládencov za bránami a oblievali ich na vozoch alebo na koňoch. Hlinícki mládenci dobre poznali tieto zvyky miestnych dievok, preto na podozrivých miestach dobre pošibali kone. Dievky oblievali – pravda – len tých mládencov, ktorí v predchádzajúci deň aj mi uštedrili hojnosť vody.

Jarné mesiace

V jarných mesiacoch sa v Hiníku v minulosti zachovalo len málo zvykov národopisného rázu.

Na 1. Apríla hlinícky gazda hneď zrána poslal svojho neskúseného paholka ku gazdovi, ktorý rád vystrájal s paholkami fígle. Prikázal mu pýtať si od neho niečo, čo vraj súrne potrebuje. Ten ho poslal do ďalšieho domu, odtiaľ do ďalšieho... A tak obišiel pol dediny. Domáci po po návrate pozorne vypočuli a pustili sa do smiechu, že sa na 1.apríla dal urobiť za blázna. Potom ho dlhší čas domáci volali len ''prvým aprílom''.

Prvý výhon dobytka na pašu v roku bol vždy pred sviatkom sv. Juraja (24.apríla), keďsa na pasienkoch už začala zelenať tráva. Kravský pastier, valach a svinský pastier dostávali od chovateľov dobytka fľašu pálenky a koláč, preto ich obyčajne sprevádzali aj ich ženy s košom na chrbte a s verešdúrom, veľkou hlinenou nádobou, do ktorej prelievali z fľašiek pálenku. Gazdovia v deň prvého výhonu dobytka na pašu vykadili maštale, aby im kravy cez rok dobre žrali a dojili. Keď gazdovský pastier po prvý raz vyháňal kravy na pašu, obyčajne si od gazdinej vypýtal jedno vajce. Potom ním pohladkal kravy tak, aby sa im na chrbte náhodou nerozbilo. Dôvod bol ten, aby boli okrúhle ako vajce. Inak sa na sviatok sv. Juraja povrávalo: ''Koľko kŕkali žaby pred ním, toľko budú kŕkať aj po ňom.''

V dávnejšej minulosti asentírky alebo odvody v bývalom Uhorsku nebývali, lebo vojenská služba nebola povinná. Za vojaka išiel le ten, kto sa dal do armády zverbovať. Mládencov verbovali tzv.verbunkoši (verbovníci), ktorých armádne velenie do obce vyslalo. Verbunkoši sa obyčajne dostavili do miestnej krčmy a tam pijatikou a hudbou vábili na vojenčinu po dobrodružstvách a vojenčine túžiacich mládencov. Aby sa zbavili ťažkej poddanskej práce, bez dlhšieho rozmýšľania sa často dali zverbovať. Keď sa verbunkošom nepodarilo v obci zverbovať dostatočný počet dobrovoľníkov, muselo sa obecné predstavenstvo o ďalších postarať. Bola to síce veľmi nevďačná úloha, ale vždy si vedelo s ňou poradiť. Za vojakov povyberalo z obce tých mládencov, ktorých sa chcelo takýmto spôsobom zbaviť. Obyčajne to bývali paholci alebo mládenci, ktorí robievali v obci šarapatu alebo výtržnosti. Tí sa kde-kade poskrývali a armáda ich dala hľadať a pochytať. Po ''lapačke'' ich ako ''dobrovoľníkov'' eskortovali do Zlatých Moraviec.

Verbovanie sa udržalo, kým nebola zavedená povinná vojenská služba. Od tých čias sa každoročne konávali pravidelné odvody, na ktoré sa už musel dostaviť každý mládenec vo vojenskom veku. Prvé asentírky sa v Hliníku konali u Panských, kde býval obvodný slúžny Štefan Brogyányi. Dochádzali na ne aj mládenci z okolia, ktorí patrili do jeho obvodu. Neskoršie však už bývali vo Svätom Kríži nad Hronom, ktorý sa stal sídlom okresného úradu. Konávali sa každoročne koncom apríla alebo začiatkom mája a ich predzvesťou bývalo častejšie vyspevovanie mládencov v krčmách a na ulici. Deň pred nimi na asentírky povolaní mládenci sa chodievali kúpať do Sklených Teplíc a po okúpaní zašli do tamojšej krčmy. Keď sa trošku podpili, obyčajne sa začali pasovať. Táto pasovačka sa nakoniec zvrhla na bitku, takže sa vždy s krvácajúcimi ranami vracali domov.

Na druhý deň ráno potom pešo (od roku 1896 vlakom) za spevu a hulákania odchádzali do Svätého Kríža, kde sa vo veľkom hostinci konávali asentírky. Odobratí, väčšinou už poriadne podgurážení, si písmo o svojom odvedení zastričili za klobúky, ktoré si ozdobili trikolórami siahajúcimi až na plecia. Potom sa ešte viac opili, pochytali sa okolo krku a so spevom tiahli pešo domov alebo na stanicu. Po príchode do svojej obce, držiac sa všetci okolo krku, obyčajne spievali pesničku:

Obnovujú tú ňitriansku kasárňu,

zobrali nás švárnich chlapcov na vojnu.

Zobrali nás švárnich chlapcov,

zobrali, len tích krivích a čapatích nahali.

Pri počutí ich spevu ľudia zvedavo vybehovali na ulicu, aby videli, ktorých miestnych mládencov odviedli za vojakov. Ich matky si utierali slzy a volali ich domov, ale oni išli rovno do krčmy. Tam celý deň až do zachrípnutia vyspevovali a popíjali. Neodobratých kamarátov medzi seba nepustili, lebo ich pokladali za ''kriplov'' a menejcenných.

Na prvú májovú nedeľu hlinícki mládenci každoročne stavali máje pred domami svojich vyvolených. Boli to pekné brezy, ktoré za nočnej tmy povytínali v lese, doviezli do obce a aj postavili. Každý na niečo súci mládenec 6-12 zelených briez zasdil do dvoch radov pred domom svojej vyvolenej, takže ráno sa akoby brezovou alejou vchádzalo do jej rodičovského domu. Pred rodičovským domom podaktorých dievok stál neraz aj ešte väčší počet briez, lebo sa mládenci v stavaní májov svojim frajerkám usilovali navzájom pretromfovať. Pri sadení májov nedochádzalo v obci k nijakým výtržnostiam alebo bitkám. Popoludní mládež usporiadala májovú ''muziku''. Takto to bolo až do konca prvej svetovej vojny.

Po prvej svetovej vojne nastala odrazu veľká zmena. Hlinícki mládenci zanechali starodávny miestny zvyk stavania májov a zaviedli celkom iný. Namiesto celého radu zelených briez začali stavať jediný vysoký ihličnatý ''máj'', na ktorom po odstránení kôrky len na vrcholci bolo trošku papierovými stužkami ozdobenej čečiny. Tieto ''máje'' stavali už od prvého mája, nie na prvú májovú nedeľu. V dôsledku toho starý spôsob stavania májov už celkom zanikol.

Zamrznutými svätými volali sv. Pankráca (12.mája), Seváca (13.mája), Bonifáca (14.mája) a sv. Žofiu, lebo sa na ich sviatky počasie každoročne ochladzovalo. Hlinícke gazdiné preto fazuľu, ktorá má ''tenký nos'', sadievali každoročne až po sviatku sv. Žofie.

Letné mesiace

Letné mesiace boli na národopisné zvyky vždy veľmi chudobné, lebo sa cez ne v najväčších horúčavách konávali najťažšie a najnamáhavejšie práce.

Svatok sv. Jána Krstiteľa (24.júna) bol jediným rušnejším dňom celého letného obdobia, lebo vtedy mládež celú noc vystrájala všelijaké roztopačné kúsky v chotári obce. V predvečer tohto sviatku na oslavu letného slnovratu obyčajne rozložila vatru na Zmine a okolo nej dlho vyspevovala. Pritom mládenci preskakovali vatru, dievky z nejakého ťažšie dostupného miesta na nich vyspevovali posmešné pesničky. Na ukážku uvedieme výňatky jednej z nich:

Jáňe, milí Jáňe,

ďe ťa hladať máme?

Pod visokím vŕškom

zakrití kožúškom.

Ó, Jáňe, Jáňe!

Svatí Janko podla zviku

nad ďioukama drží ruku.

Nad ďioukama ruku drží,

za mláďenci s kortom beží.

Ó, Jáňe, Jáňe!

Na hliníckich lúkach

giňe kôrnaťejú,

hlinícki mláďenci

šeci hrbaťejú

Ó, Jáňe, Jáňe!

Ten ňezbední Jano

najvačí hrb dostau

a to šetko preto,

že Aňičku boskou.

Ó, Jáňe, Jáňe!

Hlinícki mláďenci

jedon nad druhího

aňi jedon ňemá

kabáta dobrího

Ó, Jáňe, Jáňe!

Slovami takýchto piesní trafené dievky nato začali hádzať do mládencov kamene a hrudy, ale mládenci odpovedali podobným útokom. Potom sa rozbehli za nimi a začali ich naháňať po poli, aby ich postískali.

Na deň sv. Jána Krstiteľa sa voľakedy viazalo veľa pverečných zvykov, ale uvedieme tu iba tie, ktoré sa zachovali až donedávna.

Do sviatku Jána Krstiteľa by za nič na svete nebola zjedla jahodu matka, ktorej umrelo dieťa. ''Moje dieťa by na druhom svete nedostalo ani jednu jahodu.'' Mládenci a dievky sa usilovali zistiť, kto sa stane ich ženou alebo mužom. Hádzali do vody vence a dávali pozor, ktoré z nich sa k sebe priblížia. Po vydaji veľmi túžiace dievky v predvečer sv. Jána Krstiteľa vyšli do poľa a trhali dozrievajúcu raž aj so steblami. Potom pokľakli, pomodlili sa, zubamy odhryzli zo stebla ražné klasy, bez vydýchnutia si spakruky z pravej čižmy vybrali onucky, zabalili do nich klasy a bez jediného slova ich zaniesli domov a večer vložili pod vankúš. Keď sa ráno zobudili, ešte pred východom slnka odtrhli niekde deväť rozličných kvietkov a na lístky napísali mená deviatich mládencov, lístky priložili k ražným klasom a znovu sa uložili do postele. Po prebudení konečne vytiahli jeden lístok spod vankúša a za nádejných ženíchov pokladali mládencov, ktorých mená boli napísané na vytiahnutých lístkoch.

Ženy na sviatok sv. Jána Krstiteľa ešte pred východom slnka chodievali na lúky zbierať všelijaké zelinky, ktorým pripisovali zázračnú moc pri liečení dobytka. Našli sa aj takí, ktorí vereili, že o polnoci v ten deň na horách vyhárajú peniaze. Na základe akéhosi ''Zemekľúča'' aj kopali na niektorých vyhoreniskách, ale nikdy nič nevykopali.

Žatevné práce sa v Hliníku začínali vždy v druhej polovici júla. Pred ich začatím gazdiná doma pokropila žencov svätenou vodou a vonku na poli ženci pred začatím kosby kľakli na zem a pomodlili sa Otčenáš, Zdravas a Sláva. Potom so slovami ''Pane Bože, pomáhajže'' začali kosiť zrelé obili. Pred zvážaním obilia stodolu všade dobre vyzametali, vyčistili, vykropili svätenou vodou a každý kút prežehnali. Po skosení posledného žita ženy urobili pero (kyticu) z najkrajších kláskov, ktoré potom miestny farár 15.augusta ale v niektorú nedeľu v kostole požehnal.

Medzi prvou a druhou svetovou vojnou sa v Hliníku nad Hronom usporadúvali dožinkové slávnosti. Ich priebeh býval veľkolepý.

Október, november a začiatok decembra

Tieto mesiace boli na miestne národopisné zvyky práve také chudobné ako mesiace letné, lebo boli vyplnené ťažkými jesennými poľnými prácami.

Rukovačka regrútov bývala každoročne 1.októbra a bola vždy spojená s veľkým rozruchom v celej obci. V nedeľu pred rukovačkou bývala ''regrútska muzika'', ktorou a budúci vojaci lúčili s miestnou mládežou. V dávnejších časoch sa obyčajne končievala bitkou, ktorá však postupne akosi vychádzala z módy. Deň pred narukovaním regrúti podľa miestneho zvyku chodievali na spoveď, ale večer už podnapití dlho do noci vyspevovali po dedine. Z úst odchádzajúcich sa ozývala trúchlivá pieseň:

Ňeplačte vi mamička, že ja buďem vojak

ale plačťe nariekajťe, chto vás buďe chovať.

Buďe vás chovaťi môj mladší bratríček

a ja pôjďem skusuvaťi vojanskí chlebíček.

Ten vojanskí chlebíček, ej ten je málo slaní,

solí si ho každí vojak vlastníma slzami.

Solí si ho solí, ej, lebo si ho musí,

keď pán kaprál k ňemu príďe, v pozor si stať musí.

Hlinícki gazdovia do konca minulého storočia zamestnávali na svojich gazdovstvách väčší počet sluhov. Najímali ich zväčša na jeden rok s nástupným termínom 1.novembra, takže sa na sviatok Všechsvätých vymieňali a prichádzajúci v batôžkoch niesli so sebou v ten deň celý svoj majetok, preto sa ten deň nazýval batôžkovým. Odchádzajúci sluhovia dostali od gazdinej jednu žemľu a od gazdu dohodnutý celoročný plat, ak si ho počas služby už skôr postupne nevybrali. Ak sa voľaktorá slúžka v dome prespala, ľudia o nej hovorili: ''Tá si vyslúžila aj živú žemľu.''

Na sviatok Všechsvätých hlinícke gazdiné pekávali i malé chlebíčky, tzv. ''dušičky'', ktoré dávali chudobným ženám a opusteným vdovám, aby sa na Dušičky 2.novembra modlili za ich zomrelých rodinných príslušníkov.

Patrónom hliníckeho kostola od najstarších čias bol sv. Martin, biskup, ktorého sviatok pripadá na 11.novembra. Voľakedy to bol miestny zasvätený sviatok, ale v novších časoch sa stal už iba akýmsi polosviatkom a nakoniec obyčajným pracovným dňom.

Hostinou nazývali Hliníčania výročie posvätenia svojho kostola, ktoré farníci v iných krajoch Slovenska nazývajú ''odpustom'' alebo ''hodami''. Každoročne pripadala na 1.nedeľu po sviatku sv. Martina. Sôl na hostinu býval bohatší ako inokedy a o mäso, koláče a pijatiku pri ňom nebývala núdza. Nikdy nechýbala ani chutná husacina z dobre vykŕmených husí, ktorá bola tradičným jedlom na ''hostinu''.

Sviatok sv. Ondreja bol veľmi bohatý na rozličné poverečné zvyky, všetky sa týkali vydaja, po ktorom hlinícke dievky vždy veľmi túžili.

V noci pred sviatkom sv. Ondreja dievky potriasali záhradný plot a pritom hovorili:

Plotu, plotu trasiem ťa,

svetí Ondrej prosím ťa,

abi si mňe ráčil dať znaťi,

koho za muže buďem maťi.

Alebo:

Ploťe, ploťe trasiem ťa,

svatí Ondrej prosím ťa,

ráčže mi ti zvestovaťi

ďe ja buďem prebívaťi!

Potom pozorne načúvali, z ktorej strany sa najprv ozve brechot psa. Z tej strany mohli čakať pytača.

Istá na vydaj súca dievka si zas iba na prsty nohy natiahla papuču a pokúšala sa ju ponad hlavu prekopnúť smerom k dverám, aby sa dozvedela, či ešte bude musieť čakať na vydaj. Ak sa papuča pri dopade na zem obrátila špičkou k dverám, mohla mať nádej, že sa do roka vydá.

Ďalšia dievka sa usilovala ukradnúť kľúč z domu, kde mali Ondreja. Potom cez jeho očko liala do studenej vody rozpustené olovo a hovorila:

Ondreju, ťebe olovo leju.

Dajže mi ti poznaťi,

s kím ja buďem sobáš maťi.

Ak olovo dostávalo odobu kytice, bola presvedčená, že sa do roka vydá. Ba podľa tvaru liateho olova usudzovala aj na zamestnanie nádejného ženícha.

Našli sa i dievky, ktoré v predvečer sviatku sv. Ondreja ukradli niekde mužské spodky a pred spaním ich vložili pod vankúš. Hovorievalo sa totiž, že sa v noci pred sviatkom sv. Ondreja na mužských spodkoch spiacej dievke sníva o mládencovi, ktorý sa má stať jej mužom.

V niektorom dome sa večer pred sviatkom sv. Ondreja zišlo viacej dievok a mládencov a tam sa varili tzv. ondrejské halušky. Potrebné cesto si dievky i mládenci museli sami namiesiť. Dievky do svojich halušiek nabalili lístky s menami mládencov a mládenci s menami dievok. Potom každý z nich vhodil svoje halušky do vriacej vody a s varechou v ruke čakal, ktorá sa prvá vynorí z vody. Tú potom rýchle vybral a zvedavo otváral.

V inom dome si dievky a mládenci pripravili večer pred sviatkom sv. Ondreja primerané množstvo orechových škrupín a za veľký lavór vody. Do jednej škrupiny upevnili malú sviečku, do ostatných na papierikoch napísané mená mládencov a dievok a povkladali škrupiny ako lodičky na vodu. Škrupina s horiacou sviečočkou symbolizovala farára, ktorý bude dievky a mládencov sobášiť. Vodu v lavóre potom rozhýbali a sriehli, ktoré dve škrupiny z dievockých a mládeneckých sa k ''farárovi'' priblížia.

Budúcnosť sa večer pred sviatkom sv. Ondreja pokúšali dievky i mládenci odhaliť aj dvíhaním šlok. Robievalo sa to veľmi zaujímavým spôsobom. Vybrali päť rovnakých šálok, pod jednu položili obrúčku, pod druhú malú bábiku, pod tretiu ruženec, pod štvrtú batôžok a pod piatu papier. Potom niekto z prítomných odišiel do susednej miestnosti alebo žmúriť a ostatní predmety pod šálkami poprekladali, že ani jeden neostal na pôvodnom mieste. Keď boli hotoví, zavolali ho späť a kázali mu odkryť predmet pod niektorou šálkou. Obrúčka znamenala blízky sobáš, bábika nezákonné dieťa, batôžok odchod z domu za nevestu alebo zaťka, ruženec potrebu modlitby za vydaj alebo ženbu a papier ďalšie učenie.

Sviatok sv. Mikuláša hlinícke deti v minulosti veľmi túžobne očakávali. Večer pred ním si vždy dobre vyčistili a vyleštili čižmičky alebo topánky v nádeji, že im do rána Mikuláš do nich niečo prinesie. Na druhý deň ráno dobré deti potom našli v nich jablká, orechy a cukríky. Zlé deti sa ráno veľmi kyslo zatvárili, keď namiesto darčekov našli v obuvi prút alebo korbáč. Mládenci sviatok využívali na chodenie ''s Mikulášom''. Rozdelili sa na menšie skupiny, niektorí sa poobliekali za Mikulášov s dlhými konopnými bradami a takto preoblečení chodili po domocch v sprievode kamarátov, ktorí zastávali funkciu ich kostolníkov. Svoj príchod oznamovali cenganím. Napomínali deti k modlitbe, ale darčeky im nerozdávali. Neskoršie z podnetu Márie Rohlovskej, rod Majerskej chodievali i s čertami vedenými na reťazi, ktorých úlohou bolo na ich pokyn korbáčom trestať hriešnikov a hriešnice. Za ''Mikulášov'' popreobliekaní mládenci však najradšej navštevovali domy, v ktorých v tom čase boli páračky alebo priadky. Po príchode do pestrej ženskej spoločnosti obyčajne vyzvali prítomné dievky, aby sa pomodlili Otčenáš. Dievky sa bez váhania pomodlili Otčenáš, ale taký, ktorý nemal nič spoločného s náboženstvom. Jedna sa ho pomodlila vo veselej forme: ''Otčenášik mališičkí, ako ribka kratušičkí! Starí bačkor, noví remeň a na veki vekov ameň.'' Druhá ho odriekala v dlhšej forme: ''Otče náš, tatko náš! Posaďiu nás na lavičku, dau nám chleba po kúšťičku. Ďeťi moje ňekradniťe, čo viďíťe uchmatňiťe! Ja som starí, ňekradou som, čo som viďeu, uchmatou som. Pochválen pán na bicikli. Ameň.'' V miestnosti vypukol smiech a ''Mikuláši'' dali ''krampusovi'' príkaz, aby opovážlivce vyšľahali korbáčom. Veselosť sa ešte vystupňovala, ak sa medzitým voľaktorej žene z huncútstva podarilo na vreteno napriasť aj konopnú bradu rozčúleného ''Mikuláša''.

Na sviatok sv. Lucie (13.decembra) hlinícki chlalpci niekde pochytili poriadny kus skaly a zaniesli ho svojim príbuzným ako ''ocelu''. Položili im ju ku dverám a hovorili: ''Doňiesou som vám túto ocelu, abi sa vám hrnce, miske a ralice ňešťiepali!'' Za prinesenú ''ocelu'' dostávali potom nejaké peniaze. V predvečer sviatku si niektorí mládenci nasadili na tvár masku, preobliekli sa do bielych ženských šiat, vzali si do rúk metlu a husacie krídlo a chodili po domoch ''s Luciou''. Tam sa oháňali metlou a všetko ometali husacím krídlom. K sviatku sa viazalo veľa poverečných zvykov, ktoré pravdepodobne siahali do veľmi vzdialenej minulosti. Jedným bolo napr. zatĺkanie klinca do stromu, na ktorý mohol človek len raz udrieť od Lucie do Božieho narodenia. Cieľom vraj bolo prinútiť strigy, aby na tento deň klinec zubmi vytiahli zo stromu. Druhým zvykom bolo zhotovovanie tzv. Luciinho stolčeka, na ktorom musel človek každodenne pracovať od sv. Lucie do Štedrého dňa. Potom na Štedrý deň si ho vzal so sebou na utiereň do kostola a aj hodne maku na ochranu proti strigám. Cez utiereň musel sedieť na stolčeku a na pozdvihovanie cez jeho otvor stojačky pozorovať ženy, ak chcel zistiť všetky strigy medzi nimi. Podľa povery mali byť nimi všetky ženy, ktoré sa mu zdali byť chrbtom otočené k oltáru. Po ich zistení musel utiecť z kostola, lebo by ho inak boli vraj zahubili. Na svojom úteku musel za sebou sypať mak, aby ho nedohonili.

Po vydaji túžiace dievky na Luciu vkladali do hrnca dvanásť lístkov s menami sympatických mládencov a potom každý deň vytiahli z nich jeden. Posledný zostal na Štedrý deň a podľa povery malo byť na ňom napísané meno ich budúceho manžela.

Pred Vianocami a na Štedrý deň

Na Štedrý deň sa ani jeden hlinícky dom nezaobišiel bez vianočných oblátok. Podľa starého zvyku ich pre väčšinu domov piekol organista, iba v niektorých domoch ich výnimočne pekávali domáce ženy. Organista piekol vianočné oblátky dvojakej akosti: pre štedrejších gazdov tzv. medové a pre skúpejších len obyčajné. Pekávali sa aj mandľové oblátky, ale tie dostávali len najštedrejšie gazdovské rodiny. Na taniere rozdelili po desať oblátok a desať trubičiek, zabalili do servítok a rozposlal s nimi chlapcov po domoch. Do štedrejších domov poslal aj dva taniere. Každý tanier niesol jeden chlapec, ktorý ho odovzdal v určenom dome s vianočným vinšom:

Vinšujem vám tieto slávne sviatke

Krista Pána naroďeního,

Abi vám dau pán Boh zdravia,

Šťastia, hojního požehnania,

Na poli úrod, pri dome príplot,

Láska, svornosť, pobožnosť,

Abi vám šetkím trvali na večnosť,

Abi sme sa mohli šeci s Kristom Pánom raduvaťi

A túto pieseň prespevuvaťi:

''Sláva Bohu na visosťi a na zemi pokoj ľuďom

Dobrej vôli!''

Toto vám zo srca vinšujem

Pochválen Pán Ježiš Kristus!

Po vianočnej večeri slávnostná nálada z rodinného kruhu prenikla na ulicu, kde zavládol veľký ruch. Priatelia si navzájom chodili spievať vianočné piesne pod obloky, aby dali najavo svoju radosť a priateľstvo. Začiatkom nášho storočia sa pod oblokmi ozývali ešte staré vianočné piesne, ktoré už od tých čias celkom upadli do zabudnutia. Jednou je táto:

Hej, hej, Kubíčku, stávaj, už je čas,

Sliším poďivní pri Betleme hlas!

Postávajťe valasi, šetci v tomto salaši,

Že nám ovečki nichto ňesplaší!

Počuj, bratričku dobrú novinu,

Čo sa to stalo v nočnú hoďinu:

Poroďila sináška, ľúbezního miláška

Krásna Paňenka, jeho Maťička.

Deti a Rómovia si spievaním vianočných piesní zarábali. Skoro v každom dome dostali niečo, keď im v niektorých skúpejších domoch nedali nič, rozhorčene zavolali: ''Do tochto domu koňacú nohu, v ňom sa vlci, tí hu zožerú.''

Mládenci a dievky pri harmonike vyspevovali popod obloky radostné vianočné piesne. Najobľúbenejšou bývala vždy stará koleda:

Hore stávajťe, k Betlemu sa zberajťe!

K Betlemu sa zberajťe a Ježiška vítajťe!

Prišiou Spasitel a sveta Vikupitel,

Narodiu sa Mesiáš, ktorí spasiu svet i nás.

Zo Zminy sa ozývalo dunenie mažiarov a z rozličných kútov obce streľba z búchačiek a hlavičkami zápaliek nabitých dierkavých kľúčov. Tento neobyčajný ruch trval až do utierne, pri ktorej bol kostol priam natrieskaný, lebo na ňu zavítali i Bzeničania, Dolnoždanci i Lehotčania. Keď sa vrátili z kostola domov, dojedli zvyšky z vianočnej večere, podľa starodávneho zvyku okoštovali prvé vyúdené klobásky zo zakáľačky a odobrali sa na odpočinok. Gazda zašiel ešte do maštale s ústami plnými opekancov, aby mu vraj hovädzí dobytok bol po celý rok tučný Kravy pošibal vianočným prútom, aby dobre dojili. Z maštale odišiel do záhrady a stromy popolieval opekancovou vodou, aby mu v nasledujúcom roku priniesli hodne dobrého ovocia. Gazdiná medzitým zašla k prázdnym chlievom a volala: ''Von na pole, choj sa pásť!'', aby sa na budúci rok mohla tešiť pekným prascom.

Keď domáca dievka na Štedrý deň doniesla do domu drevo, poponáhľala sa spočítať polienka. Ak ich doniesla párny počet, tešila sa, že sa do roka vydá. Keď si na Štedrý deň obielila jabĺčko, šupku z neho prehodila ponad hlavu za seba. Dookola krájaná šupka s po dopade na zem všelijako pokrútila a ona sa s dávkou fantázie pokúšala v nej nájsť podobu začiatočného písmena mena svojho budúceho ženícha. Iným spôsobom bolo vybrať si na Luciu veľké jablko a potom z neho každý deň kúsok odhryznúť. Na Svätvečer vzala dievka zvyšok a vyšla s ním na ulicu. Tam sa usilovala dozvedieť krstné meno prvého mužského, ktorý popri nej prechádzal. Iná po vydaji túžiaca dievka pozmetala po večeri omrvinky z vianočného stola a išla ich vysypať na dvor. Pritom pozorne načúvala, z ktorej strany sa najprv ozve brechot psa. Ďalšia po večeri odkrojila tri smidky chleba, na každú napísala meno nejakého mládenca a položila ich na vráta. Po návrate z utierne sa potom išla pozrieť, ktorá odtiaľ zmizla a ktorá ostala. Podľa poveru jej nádejný muž mal mať také meno, aké bolo napísané na zmiznutú smidku chleba.

Inak sa na Štedrý večer opakovali aj niektoré z tých starodávnych zvykov, ktoré sa konávali aj na sviatok sv. Ondreja (napr. varenie halušiek s menami mládencov, liatie olova a pod.).

Aj hlinícki chlapci verili v pravdivosť niektorých povier. Ak bola napr. na Štedrý večer tma, verili, že v nasledujúcom roku budú mať plné stodoly. Keď bolo na Svätvečer na nebi veľa hviezd, boli presvedčení, že v budúcom roku bude veľa sirôt. Keď bolo jasno, verili, že v budúcom roku budú mať prázdne stodoly.

Na Vianoce a posledné dni v roku

Vianoce – sviatok Božieho narodenia odpradávna patrili medzi najväčšie sviatky cirkevného a občianskeho roku. V miestnom kostole bývali až tri sv. omše – utiereň, pastierska a vianočná, lebo vo filiálnej Bzenici vtedy sv. omša nebývala. Na utiereň a na slávnostnej sv. omši býval kostol vždy preplnený, na pastiersku väčšinou chodili len tí, ktorí cez utiereň a cez slávnostnú omšu museli ostať doma s malými deťmi alebo strážili dom.

Podľa starodávneho zvyku nebolo na Vianoce dovolené zapriahať kone alebo voly. Na návštevy do cudzích domov sa zásadne nechodilo, lebo podľa presvedčenia Hliníčanov po celý rok sa túlal ten kto si to dovolil urobiť na Božie narodenie. Ak na Božie narodenie ako prvá vkročila do domu nejaká žena, jeho obyvatelia to pokladali za znamenie, že sa bude po celý rok o nich klebetiť. Keď gazdiná na tento sviatok položila na stôl misku s opekancami, do prostriedku položila na ne hrnček, aby jej vraj kvočka na vajciach dobre sedela. Deťom rodičia na Vianoce viackrát pripomínali, aby boli dobré, lebo kto na Vianoce dostane vianočným prútom, bude ním dostávať po celý rok. Príbuzní, priatelia a známi si navzájom želali radostné a požehnané Vianoce pri prvom stretnutí na ulici. Hlinícka mládež na Vianoce nechodievala s betlehemom.

Na sviatok sv. Štefana 26.decembra hlinícki gazdovia vystrájali žarty s neskúsenými paholkami, ktorí ešte nemali možnosť poznať miestne zvyky. Posielali ich do iných domov, aby tam pýtali ''chrenu'' pre kone. Gazda sa ho tam potom vypytoval: ''Aký to má byť chren? Hrubší alebo tenší?'' Pritom mu ukazoval vianočný prút. Paholok podľa svojho dobrozdania mu pritom ukázal na hrubší alebo tenší koniec vianočného prútia a odpovedal mu: ''Asi takýto.'' ''Tu ho teda máš!'' Ukazovaným koncom prútia paholka dobre vyšibal a poslal ho domov so slovami: ''Povec svojmu gazdovi, že dostau odo mňa takí chren, akí si sám žiadau.'' Domáci gazda mal nesmiernu radosť z toho, keď sa mu žart s paholkom vydaril. Na sviatok sv. Štefana sa už príbuzní a známi navzájom navštevovali.

K sviatku sv. Jána 27. decembra sa v Hliníku neviazali nijaké národopisné zvyky. Hliníčania sa všemožne usilovali tento sviatok zasvätiť. Menšie práce po dome sa aj vykonávali, kone sa však v ten deň nikdy nezapriahali.

Ani sviatok Mláďatiek nebol prikázaným cirkevným sviatkom, ale Hliníčania sa i naň zdržovali ťažších služobných prác, ani kone v ten deň nezapriahali. Ak na Mláďatká dopoludnia pršalo, boli presvedčení, že na budúci rok budú umierať deti, ak však pršalo popoludní, verili, že v ten rok budú umierať dospelí.

Sviatok sv. Silvestra 31.decembra nazývali ''Starým rokom''. Na tento cirkevne nezasvätený sviatok po západe slnka chodievali hromadne do kostola, aby tam – ako sa hovorievalo – ''zatvorili starý rok''. V kostole bývala každoročne primeraná kázeň a po nej ďakovná pobožnosť podľa rituálu. Na pobožnosti sa vždy zúčastňovali aj veriaci zo Bzenice, z Dolnej Ždane a z Lehôtky pod Brehmi. Po pobožnosti sa zakaždým spievala tradičná silvestrovská pieseň ''Radujte sa valasi''.

Po návrate z kostola bývala v každom dome silvestrovská večera, ktorá sa skladala približne z tých istých jedál ako vianočná. Jedávalo a však aj mäso zo zakáľačky. Po večeri deti a Rómovia chodievali pod obloky spievať už spomínanú pieseň:

Radujte sa valasi

šeci v tomto salaši,

že sme šeci v dobrom zdraví

ten starí rok dokonali

a dožili zas noví.

nach sa každí pristrojí

pôjďeme mi do Betlema

privítaťi nášho pána.

buďeme mu ďakuvať,

že nás ráčiu zdržuvať

v dobrom zdraví po vše časi

na tomto našom salaši.

daj nám tento rok hojní,

zažeň mor, hlad aj vojni,

zažeň vlka od salašu

nach sa ovce dobre pasú.

Za to dostali od domácich niečo na zjedenie alebo nejakú peňažnú odmenu.

Silvestrovské večierky a zábavy sa voľakedy v obci nekonávali, lebo od prvej nedele adventnej až do 6.januára trval tzv. zakázaný čas, v ktorom sa podľa cirkevných predpisov svadobné veselia a hlučné zábavy konať nesmeli. Tieto večierky a zábavy sa v Hliníku ujali až po prvej svetovej vojne, keď bol tento cirkevný zákaz pozmenený a zakázaný čas skrátený.

Zdroj: Andrej Kliman – Hliník nad Hronom

Významné osobnosti:

V obci Hliník nad Hronom sa 11. 3. 1900 narodil sochár Ladislav Majerský (zomrel 22. 3. 1965) a v roku 1890 v nej pôsobil národný pracovník Jozef Kačka (žil v rokoch 1865 – 1938).

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

CHMELKO, Andrej (pseud. Ach)

Slovenský herec, režisér, dramatik, prozaik a publicista (19.11.1908, Hliník nad Hronom – 25.08.1998, Banská Štiavnica).

V rokoch 1924-1928 študoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1930-1932 pôsobil ako riaditeľ štátnej školy v Horných Turovciach a v Novej Bani, v rokoch 1939-1941 bol profesorom na gymnáziu v Kremnici, v rokoch 1941-1943 pôsobil ako člen činohry SND v Bratislave, v rokoch 1943-1945 bol režisérom a hercom Slovenského divadla v Prešove, v rokoch 1945-1953 pôsobil ako šéf činohry a v rokoch 1953-1968 bol riaditeľom Štátneho divadla v Košiciach.

Prvé poviedky a novely publikoval časopisecky, knižne debutoval lyrizujúcim románom, ako dramatik sa prezentoval rozhlasovými hrami pre deti a mládež. Pre divadlo upravil a prepracoval hru Martina Kukučína Bacúchovie dvor (1948) a zdramatizoval Timravinu novelu Hrdinovia (1953). Vo svojom diele spracoval skúsenosti z oblasti divadelníctva, dejiny slovenského, maďarského, českého, ukrajinsko-rusínskeho divadla, vydal výber z teatrologických a popularizačných príspevkov a spomienok a je autorom memoárových kníh. Sporadicky sa venoval prekladateľskej činnosti z češtiny.

Dielo:

  • 1938 – Posledný Dóczy na Revišti
  • 1947 – Na čiernej hrude
  • 1950 – Po širokej koľaji
  • 1962 – Tvorivé problémy divadla
  • 1971 – Divadlo na východnom Slovensku
  • 1989 – V zajatí Tálie
  • 1995 – Keď stráne kopneli
  • 1996 – Spoza opony

V roku 1997 napísal a s miestnymi ochotníkmi nacvičil historické pásmo o Hliníku nad Hronom pri príležitosti 900. výročia prvej písomnej zmienky, na poslednú chvíľu však prišiel ''zhora'' zákaz jeho uvedenia. Doteraz nevedno prečo.

Výberová filmografia:

  • 1957 – Štyridsaťštyri (ako major Balki von Dreznik)
  • 1956 – Čisté ruky (ako farár Ožvát)
  • 1946 – Varúj!... (ako učiteľ)

Andrej Chmelko: V zajatí Tálie

19. novembra 2008 uplynie presne sto rokov od narodenia barda ochotníckej a profesionálnej divadelnej scény, herca, režiséra, dramatika a divadelného riaditeľa, Andreja Chmelka.

Suflér

Rodák z Hliníka nad Hronom sa s divadelnými doskami zoznámil pomerne skoro a dôverne. Šesť z jeho súrodencov pôsobilo v Divadelnom ochotníckom krúžku v rodnom meste. A hoci ''Na javisko ma ešte nepustili, (...)'', ako spomína vo svojej autobiografickej knihe V zajatí Tálie, ''časom sa zo mňa vykľul nenahraditeľný šepkár, suflér. Bezo mňa niektorí herci nechceli ani hrávať.''.

Ochotník na scéne

Zo šepkára vyrástol herec, postupne aj spevák. Začal študovať na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, kde pokračoval v hereckých aktivitách. Po maturite a základnej vojenskej službe sa oženil so svojou divadelnou kolegyňou a láskou z detstva, Gizelou Blahúsovou. Počas učiteľskej praxe v Kremnici pracoval v miestnom divadelnom krúžku, v ktorom sa stretol s ďalšími našimi budúcimi špičkovými hercami a režisérmi, Samom Adamčíkom, Ladislavom Chudíkom, Oľgou Adamčíkovou, Františkom Kudláčom a inými. V roku 1940, po rokoch strávených v ochotníckom divadle, naskytla sa mu možnosť pracovať v profesionálnom súbore. Kremnický divadelný krúžok, v ktorom pôsobil, sa v novembri 1940 zúčastnil na divadelných pretekoch v Martine. Predstavenie Suchovo – Kobylinovej komédie Krečinskij sa žení malo veľký úspech, porota stavala výkony ochotníckych hercov na úroveň profesionálov a výsledkom bolo, že Samko Adamčík a Andrej Chmelko dostali ponuku na angažmán do činohry SND.

Angažmán v SND

Ponuku prijal a na bratislavských doskách strávil takmer tri roky a stvárnil sedemnásť postáv. Jeho príťažlivý mužný zjav a herecký prejav ho predurčovali stvárňovať charakterovo silné postavy, a aj preto neboli jeho profesionálne začiatky také ľahké. ''Prijali ma rezervovane. (...) Prešiel som tvrdou školou. (...) Ale výsledok bol nad očakávanie: (...) Andrej Mráz dokonca napísal, že nebol nijaký rozdiel medzi mnou a dlhoročnými profesionálmi (...). Lež sám som cítil, že ma čaká ešte veľa–veľa práce, ak sa mám vyrovnať popredným hercom..'' Chladné vzťahy medzi členmi divadla, nevyhovujúce pracovné priestory (zima, nedostatočné kapacity šatní) a pracovné nasadenie pripomínajúce vykorisťovanie ho nakoniec priviedli na východ republiky, do Slovenského divadla v Prešove.

Prešov

V októbri 1943 správa Družstva Slovenského divadla v Prešove zvolila za riaditeľa divadla, vtedy ešte člena SND, Andreja Chmelka. Prvý riaditeľ Slovenského divadla v Prešove (budúceho Divadla Jonáša Záborského) Andrej Chmelko, ''si uvedomoval špecifiká východného Slovenska a hoci ním formulovaný program bol dosť všeobecný, zreteľný je jeho cieľ kultúrne pripojiť zanedbávaný východ krajiny k ostatným regiónom Slovenska, v ktorých sa divadlo pestovalo vytrvalejšie a systematickejšie.'' Po rokoch sa ukázalo, ''že priekopníci profesionálneho divadelníctva v Prešove vybudovali v meste solídne základy a publikum preukázalo vrelý záujem o ich javiskové diela''.

Pod košickou Táliou

V roku 1945 prijal miesto šéfa činohry, dramaturga, režiséra a herca v Štátnom divadle Košice. Počas ôsmych rokov pôsobenia na východe sa však neubránil volaniu katedry. ''Denne ma viedli kroky z hereckého domu do divadla popri gymnáziu (...). Krik a džavot školákov mi trhali srdce a lákali ako najkrajšia hudba. Z Kremnice mi kvintáni píšu: vráťte sa, nemáme triedneho...!'' Rozhodol sa teda založiť pobočku bratislavského Štátneho konzervatória pre výchovu adeptov herectva. Viedol ho od roku 1945 do roku 1953. Po odchode Janka Borodáča, v roku 1953, sa stal riaditeľom a na tomto poste zotrval šestnásť rokov. Ako riaditeľ vykonal pre košické divadlo významné zmeny, no v prvom rade vždy myslel na diváka. ''Nikdy som nesúhlasil s Borodáčom, keď hovorieval, najmä v prvých rokoch: ''My sme si svoju povinnosť urobili, hry sme naštudovali, ako sme najlepšie mohli. Návštevnosť, to už nie je naša starosť, o tom rozhodne obecenstvo. Príde, alebo nepríde. Pokladňa je otvorená...'' Taký zrejme bol kedysi názor v bratislavskom SND, preto sa hry reprízovali päť-šesť krát a nové premiéry museli sa študovať ako na bežiacom páse. Predstavme si, že by knižná produkcia zostala ležať v skladoch vydavateľstiev!'' Ako významný kultúrny činiteľ bral do úvahy všetky spoločenské vplyvy, politické, svetonázorové, no najmä národnostne zmiešané obyvateľstvo; z čoho pre divadlo vyplývali mnohé záväzky. ''Každá profesionálna scéna, ak má splniť svoje umelecké a ideové poslanie, musí mať vlastnú dramaturgiu, prispôsobenú svojim špecifickým potrebám.'' Vlastnou dramaturgiou myslel pôvodné slovenské predlohy. Klasické texty ruských a svetových dramatikov veľmi citlivo dopĺňal dielami slovenských autorov, a tak môžeme v repertoári divadla z tohto obdobia nájsť aj I. Stodolu, P. Karvaša, P. Zvona, F. Urbánka, E. Klenovú, J. Barča - Ivana, M. Kukučína, J. Skalku, J.G. Tajovského, Ľ. Smrčka a ďalších. ''Pôjde nám o prebúdzanie umeleckého génia nášho východoslovenského ľudu (...). Chceme šíriť čisté slovenské slovo až do chalúp slovenského Východu... Veríme, že pri prebúdzaní umeleckého vkusu, zošľachťovaní sŕdc a upevňovaní hegemónie spisovného slova dosiahne sa i ostatný cieľ, ktorý možno nazvať propagačným. Ľud si navždy uvedomí, že je Slovákom (...).''

Zaslúžilý umelec

Viedol košické divadlo v ťažkých päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch; upevnil ho po stránke existenčnej, organizačnej, no i umeleckej. Pokračoval v Borodáčovej umeleckej tradícii a realistickej škole a nebol príliš otvorený novým formám a netradičným režijným štýlom, je o ňom známe, že nebol zástancom Stanislavského systému. Vždy však dokázal udržať umelecký súbor na minimálne štandardnej úrovni, hoci mu mnoho kolegov a hercov odchádzalo do Bratislavy; opieral sa aj o najzdatnejších ochotníkov, z ktorých sa stávali profesionáli a posilnili košickú scénu. Podarilo sa mu sprevádzkovať jednotlivé divadelné dielne, sklady, získať pre divadlo nové budovy, opraviť staré, vykonať všetky technické úpravy. Dvadsaťtri rokov, z toho šestnásť ako riaditeľ, pôsobil Andrej Chmelko v Štátnom divadle Košice. A ako o ňom možno povedať, že bol zakladateľom profesionálneho divadla na východe, a to konkrétne v Prešove, tak o ňom môžeme povedať, že v Košiciach starostlivo a prácne upevnil základy, ktoré položil Janko Borodáč. Po poslednej premiére (23. 11. 1968), Ibsenovej Pani z Prímoria, odišiel do dôchodku a už natrvalo sa usadil v rodnom Hliníku nad Hronom. Andrej Chmelko, všestranná umelecká osobnosť, obsiahol okrem školskej sféry a divadla, aj rozhlas, televíziu a film. Vytvoril mnoho významných postáv, v ochotníckych i profesionálnych súboroch, vo filme, televízii i rozhlase. Ako dramaturg a režisér je autorom šesťdesiatich štyroch inscenácií. Venoval sa aj literárnej činnosti, napísal niekoľko poviedok, noviel, jeden román, niekoľko drám, pre rozhlas upravoval literárne diela. Prekladal, a písal odborné práce.

D. L.

(Citácie z kníh: Chmelko, A.: V zajatí Tálie. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1989.

Štefko V.: Slovenské činoherné divadlo 1938 – 1945. Bratislava Tália - press 1993)

Zdroj: Suflér, divadelné noviny Štátneho divadla Košice 2008/2

MAJERSKÝ, Ladislav

Bol sochár, medailér, pedagóg, (*11.marec 1900, Hliník nad Hronom – +22.marec 1965, Bratislava) Otec Andrej Majerský, matka Anna, rod. Surdyová, manželka Elena, rod. Gebauerová.

V roku 1911-1915 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1915-1918 na učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach, 1920 absolvoval kurz pre učiteľov kreslenia v Bratislave, v roku 1922-1926 študoval na umeleckopriemyselnej škole a na AVU v Prahe. Po štúdiách sa usadil v Bratislave. V rokoch 1930-1937 absolvoval študijné cesty do Rakúska, Poľska, Juhoslávie a Talianska. Patrí ku generácii umelcov, ktorí budovali základy súčasného slovenského sochárstva. Patril k predstaviteľom a zakladateľom medailérskeho prejavu. Výtvarne sa realizoval predovšetkým v portréte. Zhotovoval pomníky a reliéfy pre architektúru. Jeho diela sú v múzeách na Slovensku, najmä v SNG v Bratislave.

V Hliníku nad Hronom je v parku SNP Pomník obetiam I. svetovej vojny, z roku 1931 pomník je z broznu, v tom čase stál 56 000 korún. Náklady na jeho postavenie sa uhradili z milodarov, rozličných zbierok a rôznych obecných finančných prameňov.

Zdroj: Materiály z obce





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.