|
|
Iňačovce - História
Prvá písomná zmienka o obci Iňačovce sa datuje do roku 1417, kedy sa nazývala Solmus. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1808 je písomne doložený názov Jeňaššowce, z roku 1920 Iňačovce. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Solymos.
Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Užskú župu; pred rokom 1960 pod okres Michalovce, kraj Prešov; po roku 1960 pod okres Michalovce, kraj Východoslovenský.
Obdobie feudalizmu a kapitalizmu: Obec je doložená v roku 1417. Patrila Sztárayovcom. V roku 1427 mala 18 port, v roku 1715 mala 8 poddanských domácností, v roku 1828 mala 119 domov a 1023 obyvateľov. Boli roľníci a tkáči. Koncom 18. storočia sa spomína tunajšie nálezisko soli. Obec mala rozsiahle lúky. V 19. storočí vlastnili tunajšie majetky rodiny Thuránszkovcov, Törökovcov a i. Po roku 1918 naďalej pretrvávali tradičné zamestnania. MO KSČ ( Miestna Organizácia Komunistickej Strany Československa )tu bola od roku 1921.
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť Stručná história obce Iňačovce od prvej písomnej zmienky do roku 1945
Obec Iňačovce až do roku 1918 v rámci Uhorska patrila do Užskej župy, predtým stolice. Po roku 1918 patrila do rozličných štátnych útvarov a administratívnych celkov. Od roku 1921 je súčasťou okresu Michalovce.
Doteraz najstaršia známa priama písomná zmienka o Iňačovciach pochádza z latinskej listiny kráľa Žigmunda z roku 1417. Prvá písomná zmienka neznamená začiatok osídlenia a obec, podľa obsahu listiny, existovali už pred spomínaným rokom. V 15. - 17. storočí k tunajším zemepánom patrili šľachtici z Pavloviec a Ruskej. V uvedenom období sa naša obec spomína pod názvom Solmos. Podľa stredovekára Prof. F. Uličného názov najpravdepodobnejšie označuje sídlisko chovateľov sokolov pre poľovačky kráľov. Slovenský názov Iňačovce sa vyskytuje až v 20. storočí.
Na prelome 16. a 17. storočia naša obec patrila medzi veľké dediny. V 17. a začiatkom 18. storočia sa však značne vyľudnila. Po roku 1720 sa tu prisťahovalo veľa poddaných z iných, hlavne severnejších častí Užskej a Zemplínskej stolice (napríklad z Belej nad Cirochou). Začiatkom 18. storočí" Iňačovce „ležiace povyše obce Senné pri močaristej Čiernej vode" vlastnili gróf Barkóczy, barón Vécsey a Szirmay. V 18. storočí v Iňačovciach bývali napríklad príslušníci rodín Eštok, Ihnát, Kálaj, Oláh, Palóc, Dzvonik, Miločík, Kendereš, Kudroč, Knežo, Balogh, Dúška, Hura a Borza.
Začiatkom 19. storočia v obci žilo vyše 1000 obyvateľov, ale na prelome 19. a 20. storočia takmer o 200 ľudí menej. V neskoršom období počet obyvateľov klesal. K dôvodom tohto stavu patrilo vysťahovalectvo (napríklad do Spojených štátov) a migrácia do miest.
Na katastrálnej mape Iňačoviec z roku 1863 sa nám zachovali niektoré staré chotárne názvy napríklad Čerehovisko (potok), Dluhi luki, Kralov laz, Laščik, Na hradze, Olšinka, Ortaši, Pod križom, Uhlizko, U medviedi, Višne zahumenki.
V minulosti veľmi významnú úlohu zohrávalo náboženstvo. Do dnešných dní nemáme doklad o nejakom stredovekom iňačovskom kostole. V období reformácie patrili iňačovčania v 16. stor. pod farnosť Rebrín a v prvej polovici 17. stor. pod farnosť Senné. V polovici 18. storočia v našej obci stál farský gréckokatolícky drevený chrám so šindľovou strechou a jedným zvonom. Chrám bol zasvätený Zosnutiu Panny Márie. K filiálkam iňačovskej farnosti patrili Jastrabie, Rebrín, Senné, Stretáva a Stretávka. V 19. storočí postavili gréckokatolíci murovaný chrám. Vo farnosti, ktorá pretrvala do dnešných dní, pôsobilo veľa významných duchovných. Za všetkých spomenieme Michala Čintalu (1914-1999), ktorý sa v rokoch 1968-1972 zaslúžil o opravu tunajšieho chrámu. V 19. storočí patrili rímskokatolíci v obci pod farnosť Senné, luteráni pod cirkevný zbor so sídlom v Pozdišovciach, kalvíni pod cirkevný zbor Lúčky a židovský veriaci pod rabinát v Sennom. V roku 1912 tunajší kalvíni postavili vlastný dcérocirkevný kostol.
O počiatkoch školského vyučovania v obci zatiaľ veľa nevieme. Pravdepodobne v minulosti pri gréckokatolíckej farnosti existovala aj škola. Už pred vznikom prvej ČSR sa tunajšie deti učili v dvoch ľudových školách: gréckokatolíckej a reformovanej.
Po roku 1945 v obci zaviedli elektrinu, plyn a zriadili verejné osvetlenie a telefonické spojenie. Obec skrášlila nová budova materskej školy a domu smútku.
Zdroj: prospekt ''Iňačovce 12. september 2004'' zaslaný z obce - text Dr. Martin Molnár, Zemplínske múzeum Michalovce, foto L.I.M. Prešov
|