Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno, Detva, Krupina, Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom
Ozdín

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Cirkev

Školstvo

Záujmové spolky

Šport

100-ročné ozdínske spomienky

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9383

 

 

 

Ozdín - Kultúrne dedičstvo


Pamiatky

zrúcaniny hradu z 13. storočia
kostol evanjelický z roku 1813 (klasicizmus)
obraz oltárny od F. Gyurkovitsa
zvonica drevená– ľudová práca z 1784

Tradície

Pestovanie poľnohospodárskych plodín a chov domácich zvierat

Poľnohospodárstvo predstavovalo existenčnú základňu drobných vrstiev obyvateľstva po celé stáročia. Je prirodzené, že celý spôsob života v Ozdíne, jeho hospodársku úroveň a kultúrne zvláštnosti, určoval stav poľnohospodárskej výroby, jej formy práce a dosiahnutý stupeň produktivity.

Systém poľného hospodárstva a s ním súvisiace overené postupy ovplyvňovali viaceré okolnosti. Pretrvávajúcou sústavou poľnohospodárstva v druhej polovici 19. storočia bol trojpoľný systém (ozimina, jarina - okopanina, úhor) s postupne vysádzaným úhorom. Po zániku trojpoľného systému roľníci individuálne rozhodovali o použití najvhodnejších postupov podľa prírodných podmienok chotára a sledovaných hospodárskych cieľov.

Obrábanie pôdy

Kvalitná príprava pôdy bola rozhodujúcou podmienkou výnosov. Preto správnej orbe s vhodným náradím pripadol kľúčový význam. Práca v poľnohospodárstve bola na drobných usadlostiach ručná. Orné náradie od konca 19. storočia reprezentovali drevené alebo železné pluhy. Počet orieb závisel od vyspelosti výroby a vybavenosti gazdovstva. V trojpoľnom systéme sa role v tratiach spravidla obrábali tri razy. Prvá orba bola v júli, druhá v septembri. Orba pre osev jarín prebiehala v podstate v apríli. Spôsob orby závisel od jej účelu. Na regeneráciu pôdy sa začínalo orať skraja poľa (rozorávka), pod sejbu zo stredu (zaorávanie).

Na ďalšiu prípravu pôdy sa používali šmyky, brány a valce. Šmyky si roľníci zhotovovali sami. Používali ich na drobenie hrúd a krtincov, zahrnutie zrna po siatí, zarovnanie zoranej zeme ako ochrana proti vyschnutiu vlahy, na kyprenie siatiny, preriedenie hustého obilia, ale i na bránenie lúk. Pri práci ich zaťažovali kamením a zapriahali do nich voly. Šmyky pretrvali až do druhej svetovej vojny pre svoju ľahkú zhotoviteľnosť a manipuláciu na pozemku. Používali ich nielen malí roľníci, ale aj veľkostatkári. Už pred koncom 19. storočia vystriedalo celodrevené brány účinnejšie náradie so železnými zubami. Spôsoby regenerácie pôdy a náhrady spotrebovaných živín úzko súviseli s osevným systémom a formami chovu dobytka. Počas trvania trojpoľného systému bolo hlavným zdrojom zúrodňovania pôdy jej úhorenie. K zúrodňovaniu prispievala aj pastva dobytka na úhoroch. Maštaľný hnoj bol najrozšírenejším materiálom zúrodňovania pôdy. V trojpoľnom hospodárení sa role hnojili priemerne raz za tri roky. Hnoj sa vyvážal na role od neskorej jesene po celú zimu až do jari.

Ornú pôdu v Ozdíne mali roľníci v chotároch Nad lúkami dlhé, Pod čelínom, Dievnica, Jalšiná, Lieštia, Kopaň, Za humniska, Do Mjadovho, Nad kúty, Do hory, Pod Černákovo, Lazy, Sudárka, Konopnice, Nad vodou koncom, Vrchné dlhé atď.

Chotár Ozdína susedil s chotármi obcí Málinec, Bystrička, Turičky a tieto chotáre sa navzájom prekrývali.

Pestovanie obilia

Spolu s pastvinami pripadal najväčší podiel pozemkových plôch na pestovanie obilnín. Ako hlavné chlebové obilie sa dlho pestovala raž, pšenica nadobúdala prevahu až na prelome storočí. Okrem pšenice a raži sa tu ďalej pestovali aj jačmeň a ovos. Ich priemerná produkcia z kj bola 6-7q. Z okopanín to boli zemiaky (priemerný výnos asi 50q z kj), kukurica (po 10-12q z kj), lúšteniny (fazuľa, hrach, šošovica, cícer) a ďalšie plodiny potrebné pre výživu a chov (zelenina, mak, kŕmna repa, konope, ľan).

Obilie siali až do prvej štvrtiny 20. storočia prevažne ručne. Na rozsievanie sa najčastejšie používala plachta - rozsievka. Novším spôsobom bolo siatie z vreca. Prácu vykonávali spravidla dvaja. Pomocník nasypal zrno do plachty a sledoval jeho dopad, rozsievač ho rozhadzoval v hrobliach na jednu alebo dve ruke, t.j. na úzkom poli za každým krokom na dve strany. Začiatkom 20. storočia sa u bohatých gazdov začala používať sejačka. U malých roľníkov sa sejačky rozšírili pre nedostatok kapitálových prostriedkov až v tridsiatych rokoch.

Vyvrcholením pracovného roka roľníka bola žatva. Začínala sa zvyčajne okolo sviatku Petra a Pavla koncom júna. Poradie obilných druhov záviselo od dozrievania. Ako prvá sa žala raž, potom jačmeň, po ňom pšenica. Zrelosť skúšal gazda podľa farby klasov alebo prepolením zrna. Obilie zberali tradičnými metódami. K najstarším praktikám patrilo vytrhávanie obilia rukami, ktoré sa však vykonávalo iba výnimočne v extrémnych podmienkach, ak pre nedostatok hnojiva narástli nízke jariny, alebo ak pre veľké sucho nedorástlo obilie do potrebnej výšky. Bežným spôsobom bolo ešte na začiatku 20. storočia žatie obilia starším srpom so zúbkovaním a novším kosákom s hladkým ostrím. Žali nimi predovšetkým ženy. Žatie sa robilo srpom i kosákom rovnako. Žena uchopila hrsť obilia do dlane a pri zemi ho odsekla. Keď mala hrsť plnú, položila obilie na strnisko. Niekoľko hrstí predstavovalo hŕbku, rukoväť, 9 rukovätí tvorilo snop. Kosy si sprvu zadovažovali roľníci od podomových obchodníkov, ktorí chodili do obce. Dobrá kosa mala byť ľahká a pri zaklopení mala vydávať čo najjemnejší zvuk. Po kúpe ju nakuli na nákovke. Na kosy sa pripájali násadnice, pomocou ktorých sa ukladalo skosené obilie do riadkov, čím sa predišlo vytriasaniu zrna. Pri kosení sa praktizovali dva postupy. Ozimné druhy raž pšenica, sa kosili na stienku, pričom odkosené obilie sa opieralo na neodkosené. Za koscom išla žena a zbierala klasy do hŕbok. Hŕbku utľapkala, aby bola rovná pri viazaní do snopa. Hŕbky sa ukladali na strnisko a viazali sa do povriesok z ražnej slamy. Jarné druhy sa kosili na riadky. Pritom žena hrsťovala pomocou kosáka alebo hrablí hneď za koscom. Hrste predstavovali množstvo obilia za dva kosáky. Snopy sa ukladali do krížov alebo polkrížov. Pod kríž sa často na ochranu proti vlhkú ukladali úhrabky a na ne sa stavali snopy klasmi k sebe. Navrch sa ukladal posledný snop - kňaz. Na zhrabovanie strniska používali senné hrable. Po zvezení obilia z poľa sa na strniska vyháňali pásť husi.

Obilie sa zvážalo na senných vozoch s rebrinami - rebriňákoch, dlhých až 5 metrov. Žatva bola najrušnejším obdobím roľníkovho pracovného roka. Vyžadovala si účasť všetkých členov rodiny. Zvezená úroda sa ukladala v stodolách - pajtách, v jej bočných priestoroch, kde čakala na mlatbu. Najstarším náradím pri mlátení boli cepy. Prvé sa mlátilo ozimné obilie, ale pri nedostatku krmiva sa začínalo jarnými druhmi. Ručné mláťačky sa začali objavovať až začiatkom 20. storočia.

K najstarším praktikám čistenia obilia patrilo viatie vo vetre. Viatie robili dvaja muži, jeden z nich vyhadzoval a druhý odhŕňal nečistotu od čistého zrna. Pri práci používali rôzne riečice a drôtené sitá. Obilie sa ukladalo do rozličných obilných zásobníc - súsekov. Obilie sa mlelo v mlyne, ktorý sa nachádzal pri Ipli.

Chov hospodárskych zvierat

Chov hovädzieho dobytka bol rozvinutý aj v Ozdíne. Základňou tradičného chovu dobytka v Ozdíne bolo pasienkové a lúčne hospodárenie. Pasienky boli na Árende, na Černákove, na Zvonových jamách, na Čerťaži, pod Cerinou, na Števovej, Za kostolom, V potoku,.

Kravy pásol miestny obecný pastier. Počas zimného chovu bol hovädzí dobytok ustajnený a podstielaný slamou. Kŕmili ho senom, jačmeňom a ovsenou slamou, porezanou na sečku. Roľníci chovali kravy väčšinou len pre vlastnú potrebu. Dobytok sa predával na jarmočiskách v Málinci a v Lučenci na Rúbanisku. Obchod s dobytkom a jarmoky boli významným momentom v živote roľníkov. Boli príležitosťou na spoločenský styk a mnohé jeho momenty prispeli k obohateniu ľudového zvykoslovia.

V Ozdíne sa po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 rozšíril chov plemenných býkov. Tento chov bol dôležitým zdrojom príjmov miestnych hospodárov, ktorým prinášal státisíce korún ročne. Miestna obecná Bykovňa sa nachádzala uprostred dediny za krčmou.

Podobne ako kravy i ošípané sa spoločne vyháňali na pastviská. Pásol ich tiež obecný pastier, a to prevažne na pastvinách - na Černákove. Obec bola známa aj chovom oviec. Tie sa chovali na salaši - na Čerťaži, ktorý patril najbohatšiemu gazdovi v obci, Jozefovi Haluskovi.

Živočíšna produkcia bola jedným zo základných pilierov hospodárenia ozdínskych roľníkov v minulosti. Jej význam sa zmenil po založení JRD. Kolektivizácia, a neskôr vybudovanie veľkokapacitných zariadení, úplne zmenila tradičný spôsob chovu hospodárskych zvierat v obci.

Ovocinárstvo

Významnou zložkou poľnohospodárstva bolo ovocinárstvo. V minulosti tvorilo dôležitý zdroj peňažných príjmov a v prípade núdze aj hlavný prameň obživy mnohočlenných roľníckych rodín.

Roľník bol zaujatý poľnou prácou a chovom dobytka, preto sa ovocným stromom venoval menej. Zvyčajne sa iba okopali, raz za čas pohnojili a kmene pred zimou obalili ražnou slamou, prípadne proti hmyzu a zajacom natreli zmesou vápna a kravského trusu. Podľa zachovaných názvov starých domácich sort sa názvoslovie vytvorilo od vzťahu, chuťových vlastností, času zretia, prípadne od miesta, z ktorého ich sem presadili.

Zo starých názvov odrôd jabík sa v Ozdíne doteraz spomínajú: kožavky, batuľky, šonváre - zelienky, po 2. sv. vojne aj jonatánky. Hrušky: žitniavky, maslovky, hniličky, zádrhlivky. Slivky: bystrické - cecíčky, mejdovky, durangy, ringloty. Okrem nich sa v hojnom počte pestovali aj čerešne, orechy, v menšom marhule a broskyne, ale i jedlé gaštany na Kopaní. Konzervovanie zvyšného ovocia sa robilo tromi osvedčenými spôsobmi: sušením, varením, destilovaním.

Hoci v Ozdíne nedosahovalo ovocinárstvo veľké rozmery, zohralo i ono významnú úlohu v ekonomike tamojších ľudí. Ovocie bolo dôležitým článkom výživy, jeho predaj zase prameňom finančného príjmu roľníckych domácností.

Ozdín bol okrem tohto všetkého známy množstvom svojich lúk a produkciou sena. Zvlášť v období sucha, ktoré pravidelne postihovalo južné časti Novohradu, sem prichádzalo množstvo tamojších gazdov, aby ho mohli nakúpiť pre svoju potrebu. Lúky sa rozprestierali na Rúbani, na Polnocku, za Ipľom, na Mlynisku, Za humniskami, na Sleškovej, na Čerťaži, Nad lúkami dlhé, na Buchanke, Pod járky atď.

Z komplexného rozboru poľnohospodárstva teda vyplýva, že typickými výrobnými úsekmi z ekonomického hľadiska bolo pestovanie obilia, predaj sena, dorábanie ovocia a chov hovädzieho dobytka.

Ľudová výroba

Pojmom ľudová výroba označujeme tie odvetvia mimo poľnohospodárskej výrobnej činnosti, ktoré sa zameriavajú na produkciu najrozličnejších predmetov, spätých s pracovnými procesmi a s ostatnými životnými potrebami v tradičnom ľudovom prostredí. Niektoré odvetvia ľudovej výroby sa uplatňovali len na úrovni doplnkovej výrobnej činnosti pri hlavnom, predovšetkým roľníckom zamestnaní. Takéto formy ľudovej výroby mohli byť určené iba pre potreby vlastnej domácnosti či gazdovstva, čo súviselo so samozásobovateľským charakterom naturálneho spôsobu hospodárenia roľníckych rodín. Mohla mať však aj podobu čiastočne špecializovanej výroby či už príležitostnej, alebo pravidelne sa opakujúcej v určitých sezónnych cykloch. Bola určená pre potreby najbližšieho, prípadne vzdialenejšieho okolia, takže táto produkcia sa stávala po jej speňažení či naturálnej výmene doplňujúcim zdrojom príjmov roľníckych rodín. Znalosti sa v oblasti remeselnej výroby získavali často veľmi striktne určenými predpismi a nariadeniami aj v prípadoch, keď sa remeslo dedilo v jednej a tej istej rodine často po niekoľko generácií. Výrobné znalosti v oblasti domácej a domáckej výroby vznikali od detstva prirodzeným a každodenným kontaktom so spracúvaným materiálom a pracovnou činnosťou, ktorá bola pri väčšine druhov výroby spojená so životom v gazdovstve. V čase individuálneho hospodárenia podporovalo znalosť mnohých druhov ľudovej výroby aj úsilie po sebestačnosti roľníckych domácností a biologický rytmus práce v poľnohospodárstve s dostatkom voľného času v zimnom období.

Kováčstvo patrilo na celom území Slovenska k základným a často k jediným profesionálnym dedinským remeslám, ktoré sa zameriavali na potreby roľníckeho zamestnania. Nebolo tomu ináč ani v Ozdíne. Jeden z najznámejších obecných kováčov bol kováč Fábry.

Kováčska produkcia sa orientovala na potreby roľníckych gazdovstiev, najmä na výrobu a opravu orného náradia, rýľov, reťazí, súčiastok vozov, zubadiel, podkov, česadiel pre dobytok, nožov atď. Zhotovovalo sa množstvo potrieb pre domácnosti, ako boli trojnožky pod hrnce pri varení na otvorenom ohni, plechy na pečenie, ale aj pomôcky pre ľudovú výrobu, najmä na spracovanie dreva - oberučné nože, sekery a topory, hoblíkové železá pre stolárov, podkovičky pre obuvníkov.

Na prelome 19. a 20. storočia bolo bežné, že obecný kováč zhotovoval hrubé klince s veľkými vypuklými hlavičkami, ktorými sa obíjali dvere do komôr a hospodárskych stavieb. Zhotovoval tiež kované dvere, obločnice, mreže, záhradné ploty, železné brány a bráničky, ktoré nahradili niekdajšie drevené brány.

Drevo patrí medzi najrozšírenejšie a najmnohotvárnejšie materiály ľudovej výroby, ktoré využívali samozásobovatelia a aj remeselníci. Tunajší obyvatelia nepoužívali len lesné dreviny, ale pri rôznych vý­robkoch často využívali aj drevo ovocných stromov. Drevo zo slivky, čerešne, hrušky, orecha, jablone a lipy poslúžilo na výrobu drobných i väčších úžitkových a dekoratívnych predmetov, nástrojov a náradia pre potreby roľníckych domácností.

Čo sa týka remesiel, ktoré sa zaoberali spracovaním dreva v prvej polovici 20. storočia v Ozdíne, bolo to predovšetkým stolárske a kolárske remeslo.

Medzi výrobky miestneho stolára patrili drevené predmety ako trámy, bráničky, ploty, obloky, dvere, stolčeky, lavice, postele, skrine a truhly. Mnohé z týchto predmetov boli bezchybne technicky aj funkčne spracované, odzrkadľovali osobné zaujatie a záľubu majstra, boli dokladom jeho výtvarnej tvorivosti a ich praktické využitie pretrváva až dodnes. Medzi známych stolárov v Ozdíne patrili Ján a Gusto Kabelkovci.

Kolárske remeslo malo v obci dlhoročnú tradíciu. Svedčí o tom vyobrazenie kolesa v obecnom erbe. Výroba kolies prebiehala prevažne v zimných mesiacoch, pretože na jar a v lete musel gazda pracovať na svojom hospodárstve. Koleso bolo podľa namáhania zložené z viacerých drevín, no vždy šlo o drevo tvrdé, dôkladne vysušené. Skladalo sa z troch častí: hlavy, spicou a behry. Hlava bola prevažne dubová, vytočená na tzv. špuliery, ktorej obvodové rozmery záviseli od využitia a záťaže voza (brička, furmanec, senný voz -rebriňák). Spice boli tiež zhotovené z tvrdého dreva, väčšinou to bol agát. Behra - obvodový plášť alebo ráf bol zhotovený z bukového dreva, vystužený kovovou obručou. Konečné práce, okovanie hlavy, vyhotovenie ráfu a vyvŕtanie hlavy, vykonával miestny kováč. Veľkosť kolies bola určená podľa využitia podvozku voza, podľa toho bola volená aj veľkosť spíc a behier. Pre každý druh mal výrobca, t.j. kolár, vyhotovené presné a trvalé talónové formy.

Zloženie kolesa z hľadiska drevín určovalo zloženie lesa v istej oblasti (buk, dub, agát, cér, hrab). Kolári v Ozdíne boli dvaja, a to Pavel Hano a Juraj Gábor. Neboli to len tieto remeslá, ktoré sa zaoberali spracovaním a výrobou drevených predmetov. Takmer v každej domácnosti sa použitím noža zhotovoval celý rad drevených predmetov, akými boli praslice, varešky, habarky, lopáriky atď. Jednoduchým kresaním, prípadne s pomocou oberučného noža, sa zhotovovali nástroje na spracovanie textilných vlákien, ako boli trepačky a vytieračky, motovidlá, stojany na cievky a snovadlá.

Koža bola ďalším dôležitým výrobným materiálom. Využívala sa prevažne na výrobu obuvi. Dedinským obuvníkom - šustrom bol v prvej polovici 20. storočia v Ozdíne Emil Kabelka, ale i Betina a Trstianský. Popri prevažne opravárenskej práci šili aj pracovnú obuv, ako boli baganče a dreváky. Opravárenská práca bola zameraná na opravy továrensky zhotovených topánok, ktoré sa tu začali nosiť niekedy od prvej svetovej vojny. Opravovali aj čižmy, ktoré vyrábali čižmári prevažne v okolitých mestách.

V Ozdíne sa pestovali i konope. Siali sa na Konopiskách. Konope sa siali na jar - na Žofiu, a to tri razy na jedno miesto, aby rástli husto. Vtedy boli tenké a nepoľahli. Byle s peľovými kvetmi sa vytrhávali pred žatvou v júli, semenné koncom augusta. Každé sa osobitne močili na Močidlách blízko Čerťaže. Byle sa s peľovými kvetmi močili dva týždne, senné pre svoju hrúbku, ale i chladnejšie jesenné počasie, potrebovali až tri týždne. Po usušení sa semenec omlátil, ďalej sušil, cúdil a odkladal. Okrem siatia sa používali na liečenie statku i ľudí. Po vysušení konopí nasledovalo dvojnásobné mäkčenie byle na trliciach s jedným alebo dvoma článkami a potom česanie. Vyčesané vlákna sa uväzovali do uzlíkov - hrčiek. Do hrčiek sa uväzovali iba najkvalitnejšie vlákna, ostatné sa len zakrútili a odkladali bez uviazania. V zime sa z vlákna priadli nite. Pri pradení sa používali praslice s prísadnou doskou.

Doma sa upradené nite v jednotlivých domácnostiach ďalej spracúvali rozličným spôsobom. Jeden z najjednoduchších spôsobov spracovania bol ručný - prstami sa spletala domáca priadza na šnúrky, ktorými sa uväzovali ženské a mužské košele, gate a zástery. Používali sa do vrkočov a v hrubšom spracovaní aj na vrecia, trváce plachty a chrbtové koše.

Tkaním sa zaoberali výlučne iba ženy. Najzložitejším a najnáročnejším úkonom tkáčskej práce bola príprava osnovy. Na morenie priadze z vretien sa používali moridla. Pri ručnom tkaní bola technicky najvyspelejším spôsobom príprava osnovy - snovanie na otáčavých snovadlách. Pri tomto spôsobe sa používali aj ďalšie nástroje - stojak s cievkami, smrtka a doštička s dierkami, ktorá rozdeľovala nite, vedené na snovadlách do jednotlivých pásiem. Znalosť tkania bola v Ozdíne všeobecne rozšírená ešte aj v 20. storočí.

Ľudová architektúra

Ľudové staviteľské tradície sa v oblasti Novohradu vyznačujú značnou rozmanitosťou. Môžeme ju pozorovať pri výbere rôznych stavebných materiálov, pri uplatňovaní im zodpovedajúcich staviteľských postupov, pri priestorovom a funkčnom riešení obydlia, pri zástavbe dvora obytnými a hospodárskymi budovami, ako aj pri celkovom architektonickom a výtvarnom zvýraznení ľudových stavieb. V starších vývinových obdobiach sa v ľudovej stavebnej kultúre prejavovala výrazná závislosť od daností prírodného prostredia.

Prevládajúcim stavebným materiálom bola na konci 19. storočia v Ozdíne hlina a drevo. Pri stavbe hlinených domov boli používané základné technologické postupy - nabíjanie, vykladanie a murovanie zo surových tehál - váľkov, ktoré sa vyrábali na Kukuriskách. Váľky sa v múre spájali blatom.

Podobne ako pri výbere materiálov sa na stavbu stien, obydlí a hospodárskych budov, aj na pokrytie striech po dlhé stáročia využívali dostupné prírodné materiály. Predovšetkým slama a šindle. Od druhej polovice 19. storočia sa začali pomaly tieto materiály nahradzovať ohňovzdornou krytinou, škridlami. Pri charakteristike základných foriem obydlia sústredíme pozornosť predovšetkým na obydlie roľníkov, pretože Ozdín mal prevažne poľnohospodársky charakter.

Roľnícke obydlie bolo prispôsobené na plnenie najrozmanitejších funkcií rodiny. Slúžilo nielen ako miesto rezidencie rodiny, ale zároveň aj ako miesto na vykonávanie najrozmanitejších činností. Preto roľnícke obydlie predstavuje súhrn obytných a hospodársko- prevádzkových priestorov, rozložených v rámci dvora. Najrozšírenejšie boli domy, ktorých obytná časť mala trojpriestorovú dispozíciu, pozostávajúcu z izby - chyža, zo vstupného priestoru - pitvor a zo skladovacieho priestoru - komora. V obydliach menej majetnejších gazdov sa nachádzala iba jedna maštaľ. Bola umiestnená pod spoločnou strechou s domom za komorou. Bol v nej ustajnený dobytok. Na kŕmenie dobytka slúžili válovy. Na spúšťanie sena z podstrešia maštale slúžil z dosák vymedzený, asi 1x1 m rozmerný priestor - seňiňec. V rámci takéhoto obydlia sa nachádzali aj osobitné priestory pre ošípané - svinské chlievy. Prístrešie pre sliepky - kurín sa spravidla nachádzalo nad svinskými chlievmi, ale aj ako samostatný objekt v blízkosti chlievov. Najrozmernejšia hospodárska stavba roľníckeho obydlia bola stodola - pajta. Pozdíž vonkajšieho obvodu stodoly sa nachádzali ďalšie polootvorené priestory, ktoré slúžili na uloženie transportných prostriedkov a ďalšieho poľnohospodárskeho inventáru - cieňa, niekedy aj kuriva - dreváreň. Menej majetnejší roľníci, ktorí nemali stodolu, ukladali obilie a potom aj vymlátenú slamu do stohov na dvore. V roľníckom obydlí spĺňalo rôzne funkcie, najmä uskladňovacie, podstrešie domu - padláš. Dôležitou súčasťou hospodárskej časti roľníckeho obydlia bol zdroj pitnej vody - studňa. Vedľa studne sa nachádzal válov na napájanie dobytka.

Tradičný ľudový odev

Slovenský kroj v Novohrade pochádzal prevažne zo svojráznej detvianskej oblasti. Spadali sem obce ako Nedelište, Ábelova, Políchno, Tuhár, Budiná, Podkriváň, Dobroč, Kotmanová. Úplne odlišná však bola severovýchodná časť Novohradu, najmä obce, kde žilo prevažne evanjelické obyvateľstvo. Do tejto oblasti nepochybne patril aj Ozdín. Tunajší sedliacky kroj, keďže tu prevažne žili roľníci, sa úplne odlišoval od pestrého detvianskeho kroja. Typickou farbou oblečenia tunajších ľudí bola kombinácia čiernej a bielej. Mužský odev pozostával zo širice a gatí. Počas sviatkov alebo do kostola nosili bielu košeľu, čierne nohavice do čižiem, vysoké čierne čižmy, čierny kabát a klobúk. Ženy nosili prevažne jednoduchý prostý odev predovšetkým v tmavších odtieňoch, staršie ženy výlučne čierny odev.

Rodinné zvyklosti a obyčaje

Rodinné zvyklosti a obyčaje sa v Ozdíne neudržiavali tak ako v okolitých obciach, najmä v susednom Málinci. Súviselo to s prísne náboženským charakterom obce a činnosťou spolku Modrý kríž. Komponenty tradičnej duchovnej kultúry späté s tehotenstvom, narodením, detstvom, dospievaním, dospelosťou, uzavretím manželstva, prípadne inými udalosťami v živote človeka sa vykonávali v duchu cirkvi bez povier, zábav, piesní a iných zvyklostí.

Tehotenstvo - Pri tehotenstve nedržali ženy žiadne povery, ani keď sa narodilo dieťa. Jedinou slávnostnou udalosťou bol jeho krst, ktorý bol skromný a podriadený cirkevným zvyklostiam.

Svadba - Podobne to bolo aj so svadbou. Tá sa odbavovala častokrát len v tichosti, bez muziky a tanca, bez opojného nápoja pod vplyvom Modrého kríža abstinentov.

Smrť - Akú-takú výnimku tvorilo úmrtie človeka. Všeobecne sa verilo v predzvesť smrti. Hlas kuvika mal ohlasovať nielen úmrtie ľudí, ale ak bola v dome tehotná žena, ktorá už cítila pohyby dieťaťa, predpokladali, že sa dieťa narodí mŕtve alebo zomrie skoro po narodení.

Po skone človeka zatlačili mŕtvemu oči, zrkadlo zastreli šatkou alebo obrátili ku stene a hodiny v miestnosti zastavili. Čo najskôr ho umyli a preobliekli, pričom ho často oslovovali krstným menom, aby oddialili tuhnutie. Na stoličky medzi zastreté okná položili dosku, prikryli ju plachtou a nebohého na ňu položili tak, aby nohy smerovali ku dverám. Keď bol mŕtvy upravený na doske, zašli za zvonárom, aby na zvone oznámil úmrtie celej obci. Truhlu urobili doma, alebo objednali u stolára. Mŕtveho do nej položili tak, aby ležal na doske. Do truhly dali peniaze a spevník. Ďalšie predmety rešpektovali potreby a záľuby nebohého, preto pozostalí pridávali fajku, tabak, fľaštičku pálenky, okuliare atď. Príbuzní a známi sa zišli v prvý večer okolo 21. hodiny, kde sa pod vedením skúsenejšieho muža alebo ženy modlili, spievali príležitostné cirkevné piesne. Blízki príbuzní ostávali s domácimi až do polnoci. Pohreb bol spravidla na tretí deň popoludní. Prv ako vyniesli truhlu pred dom, prikryli zomretého plachtou. Nakoniec pribili ''vrchnák''. Pred domom postavili truhlu na pripravený nízky podstavec. Najbližší príbuzní si k nej posadali, ostatní účastníci pohrebu spievali smútočné piesne až do príchodu kňaza a kantora. Na konci prvej časti obradu sa kantor v mene zosnulého veršovanou formulou rozlúčil s rodinou a susedmi podľa zoznamu, ktorý mu dali domáci. Počas cesty na cintorín zazneli opäť zvony a podľa niektorých predstáv mŕtvy až do tejto chvíle vnímal všetko, čo sa robilo, a čo kto hovoril. Pri nesení truhly sa striedali mladší muži zo širokého príbuzenstva, kým najbližší pozostalí šli za ňou. Domácimi pozvaní účastníci pohrebu sa po jeho skončení vrátili do domu na kar.

I napriek tomu, že sa tunajší ľudia zdržiavali svetského spôsobu života, nepodarilo sa spolku Modrého kríža a cirkvi úplne vymazať zvyklosti a povery z ich myslí. Tak napr. na Hromnice sa dedinčania hromadne sánkovali, aby vraj toho roku vyrástli dlhé konope. Vravievalo sa: ''Na Hromnice koniec sanice.'' Na Štedrý večer, keď v obci zazvonili zvonom, vybehli ľudia zo všetkých domov k potoku umyť sa, aby boli po celý rok zdraví. Na Veľký piatok o polnoci sa pod vŕbou v potoku umývali a česali dievky, aby vraj mali dlhé vlasy. Na Jána preskakovali chlapci pod kostolom vatru a dievčence hádzali metly na strom. Ktorej tam metla ostane, tá sa do roka vydá. Na Luciu a na Štedrý večer namazali v niektorých domácnostiach dvere do konice cesnakom, aby vraj neprišli strigy a Lucia nedlávila ľudí a hoviadka.

Nárečie - Reč ozdínskeho ľudu bola súčasťou hornonovohradského dialektu. Jeho charakteristickou črtou bolo, že napríklad pri slovesách kopať, robiť pridávali koncovku ti (kopati, robiti). Kde sa nachádzalo tvrdé y, vyslovovali ho ako e (mlyn - mlen, ty - te). Na konci prídavného mena pekný, dobrý miesto y vraveli jej a jazykovou zvláštnosťou bolo, že na konci slov, ktoré končili písmenom m vraveli n (mán, naučín, vidín ...).Predponu vy vyslovovali riadne, ale pri zdvojení vravievali ve. Príčastie minulé činné v slovách končiacich na l bolo (žev, zaplatev atď.), dvojhlásku ia vyslovovali ako ej. Miesto infinitívnej prípony ť vravievali ti, miesto ô - ó, atď. Na počiatku slova vypúšťali j (eden,...) a zvláštny výraz trpó - teraz používali Málinčania, ktorých kvôli tomu Ozdínčania volali trpáci. Ďalšie zvláštne výrazy boli kot -keď, tode - vtedy, tót - ten. Hungarizmy sa objavovali len zriedkavo,

napr. padláš, byka, germanizmy o čosi častejšie, napr. firhang, gang, forhaus, atď.

Pre ilustráciu uvádzame príhodu v pôvodnom nárečí, ktorá sa traduje dodnes, ako Ozdínčania ukradli Málinčanom zvony:

''Bolo to vraj uš dávno, kót Málinčané si postavili kostóv aj túrni. Na túrni mali novej zvone a že bôle veľké a pekne hlásele, sade si ich chválili. Edoras voľakto zomrev. Kceli zvonili a zvonó nigde. Hneď rozhlásili, že zvone skapale dali sa hlejdati. Po krátkom časejich našli. Boli na ozdínské túrni. Ozdinčané jich vraj ukradli preto, žebe sa Málinčané nemali s čin chválili. Také zvone tode na blísku nigde nebole. Ale kót Málinčané zvone pejtali, nekceli jin jich dati, iba ač si jich sami odnesú domó. Čo mali robiti? Miseli zvone sami z turné znésti a odnésti naspäť domó. To ale nebov figeľ. Zvone vraj nešli cez horu pod Vrch hradom. Kót prišli na samej vrch, miseli si odejchnuti, lebo jich zvone veľmo zmordovale. Ako vraj skladali toho veľkyho na zem, pricvikol voľakeremu prš na nohy. Tót v boľasti zaklev, žebe se prepadle naničhodnej zvone. A div divúci... Zvone sa naozaj prepadle, ani ot tode vraj ninto chýru o nich. Iba každech seden rokó vraj vyzváňajú na tót istej deň, kót sa prepadle. ''

Takéto nárečie tu badať aj v súčasnosti, hlavne u staršej generácie.

Osobnosti

Pavol Kolbany - lekár, botanik

Pavol Kolbany sa narodil 23. januára 1758 v Ozdíne, kde bol jeho otec Ján Kolbany, ako aj starý otec Martin Kristián Kolbany (zakladateľ cirkevnej matriky z roku 1731), evanjelickým farárom. Jeho matka bola Dorota, rodená Korbéliová. Základné vedomosti získal mladý Pavol od svojho otca a miestneho učiteľa, kantora Andrea Messerchmida, v rodisku. V štúdiu neskôr pokračoval v Ožďanoch u učiteľov Michala Koronika a Juraja Krajčoviča, potom v Levoči a od roku 1776 na evanjelickom gymnáziu v Bratislave. Prírodovedné a lekárske štúdium nadobudol v Halle a vo Viedni, kde v roku 1786 získal doktorát z medicíny. Po ukončení štúdia pôsobil ako úradný a praktický lekár v Bratislave a zároveň sa stal dopisujúcim členom Lekársko-prírodovedeckej spoločnosti v Erlangene a Prírodovednej spoločnosti v Halle. Bol priekopníkom hydroterapie a očkovania proti kiahňam v Uhorsku, účinne zasahoval proti týfusu a malárii. Jeho osvetová činnosť medzi ľudom bola zameraná najmä na presviedčanie obyvateľstva o blahodárnom pôsobení očkovania najmä v detskom a dojčenskom veku v Uhorsku a Sedmohradsku. Ako botanik skúmal liečivé a jedovaté rastliny. Bol autorom viacerých náučných prác, napr. Ungarische Gifpflanzen (Bratislava 1791). Ďalšie rozpravy, ktoré mali popri vedeckom význame čiastočne aj popularizačný charakter, sledovali zámer poučiť verejnosť o škodlivých a jedovatých rastlinách.

V roku 1799 sa uchádzal o uvoľnené miesto krajinského protomedika pre Uhorsko, ale miestodržiteľská rada dala prednosť profesorovi lekárskej fakulty v Pešti, Františkovi Schrauderovi, i napriek tomu, že odborné kvality Pavla Kolbanyho si verejnosť cenila omnoho viac. Zomrel 16. apríla 1816 v Bratislave, ako dobrý praktický lekár, bádateľ, botanik a plodný autor množstva odborných prác - rodák z Ozdína, Pavol Kolbany.

Michal Laciak - učiteľ a hudobný skladateľ

Michal Laciak sa narodil 6. apríla 1826 v Sirku, okres Rožňava. Po absolvovaní lýcea v Levoči pôsobil ako učiteľ v Revúckej Lehote, Potoku a od 12. apríla roku 1851 až do júla 1858 v Ozdíne.

V hudbe bol samouk. Svoju skladateľskú činnosť orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil okolo 600 duchovných piesní, ktoré však ostali v rukopise. Bol autorom Náuky súhlasu, ktorú ponúkol na vydanie Matici slovenskej. Na základe posudkov M. Hudeca a J. L. Bellu ju však neprijali, hoci J. Kadavý ju odporúčal. Bol to prvý slovenský pokus o učebnicu harmónie, v ktorej autor zaviedol slovenskú hudobnú terminológiu, no bez väčších teoretických znalostí. A tak musel prvý diel učebnice harmónie vydať sám na vlastné náklady v Prahe. Okrem toho prispieval do časopisov ako Priateľ školy a literatúry, Priateľ evanjelickej školy, Slovenských pohľadov, časopisu Sokol, Černokňažník, Slovesnosť a Pešťbudínskych vedomostí. Vo svojich článkoch komentoval súveké hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov, no často mu bolo vytýkané, že v hudobných kritikách zastáva úzkoprsé alebo pomýlené, teoreticky málo fundované stanoviská. Do zbierky Slovenské spevy, ktoré dirigoval J. Kadavý, prispel 20 novohradskými piesňami.

Hudobná tvorba: Skladby pre mužský a zmiešaný zbor (Bože, svetov stvoriteľ) - hymnická pieseň na text V. Paulíny-Tótha, (Nehaňte ľud môj) - na text Andreja Sládkoviča, (Časy naše časy) - klavírne variácie na slovenskú národnú pieseň. Knižná tvorba: Náuka súhlasu, Praktický návod k poznaniu súhlasu, alebo harmónie v hudbe pre školské prednášky i samoučbu.

Michal Laciak, ozdínsky učiteľ, zomrel v Hornom Tisovníku dňa 26. augusta 1904.

Zdroj: Martin Karásek – Ozdín – monografia obce, 2002





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.