Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno, Detva, Krupina, Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom
Ozdín

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Cirkev

Školstvo

Záujmové spolky

Šport

100-ročné ozdínske spomienky

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Ozdín - Cirkev


Začiatky kresťanstva v Novohrade nevieme presne datovať. Môžeme len predpokladať, že tu existovalo už vo veľkomoravskom období. Z tých čias sa zachovalo najmenej písomných a archeologických prameňov. Úplne chýbajú pohrebiská. Nepoznáme zatiaľ ani jedno veľkomoravské hradisko, ani základy veľkomoravských sakrálnych objektov, ktoré by sme mohli predpokladať tu, v susednej oblasti Nitry. Azda hrad Ozdín, postavený neďaleko staršieho hradiska z bronzovej doby, mohol byť podľa mena slovanským hradiskom. Najstaršie známe pramene, ktoré dokazujú prítomnosť kresťanov v severnej časti Novohradu, siahajú až do roku 1190 a vzťahujú sa na Lučenec ako na mesto, kde bola založená rímskokatolícka cirkevná správa.

Presné informácie o kresťanoch v Ozdíne prináša až 14. storočie, a to konkrétne roky 1332-1337. V tomto období bola v Ozdíne rímsko­ katolícka fara a kostol, ako aj kaplnka s pustovňou a malým augustínskym kláštorom. Tento sa nachádzal v Kaplnkovej doline, ktorú ľudia v Ozdíne doposiaľ volajú Na kaponku. Dolina je situovaná v katastri obce Ozdín, v Osikovom diele, smerom k Sutovej jame. Ešte donedávna tu bolo poznať stopy základov a staré kry záhradných kvetín divoko kvitnúcich pri ruinách stavby. O tom, že tu skutočne existovala predreformačná katolícka fara na sklonku 12. storočia, svedčí pápežská listina (Monumenta Vaticana) z roku 1332-1337. V týchto listinách sa nachádza zmienka o farárovi kostola, sv. Gallovi, ktorý cirkevným daňovým úradníkom zaplatil 6 grošov. Pravdivosť tejto listiny potvrdzuje aj informácia v kanonickej vizitácii opáta Juraja Slegera z roku 1674, ktorý tiež tvrdí, že patrónom kostola bol sv. Gall. Hoci sa v pápežskej listine názov obce nespomína, v kanonickej vizitácii, ktorá sa viaže na ozdínsku farnosť je zapísané, že patrónom kostola v Ozdíne bol sv. Gall, takže z tohto dôvodu môžeme s určitosťou tvrdiť, že šlo o ozdínskeho farára. K tomuto názoru sa prikláňal aj prof. Jozef Trochta, pracujúci v Historickom oddelení Slovenskej akadémii vied v Bratislave. Ak však neuznáme ani tieto historické pramene za pravdivé, o starobylosti ozdínskej fary nás presvedčí záznam v najstaršom zozname fár z roku 1397 v zbierke Peterfy. Doslovne sa tam píše ''Uzdyn parochiď (ozdínska fara). Tento zoznam fár bol napísaný na základe zbierok pápežských daňových poplatkov (Monumenta Vaticana) z rokov 1281 až 1375. Slúžil aj ako dodatok k aktom, dekrétom Ostrihomskej synody uskutočnenej dňa 4. októbra 1629. Katolícky charakter ozdínskej fary z predreformačného obdobia potvrdzujú i mnohé neskoršie dokumenty.

V dávnych dobách sa ešte pred reformáciou v tejto oblasti zdržiavali kresťanskí rehoľníci - pustovníci, ktorí mali svoju kaplnku - pustovňu západne od obce smerom k Šutovej jame. Žila tam rehoľa Paulínov. Paulíni mali v ozdínskych vrchoch svoju kaplnku v Kaplnkovej doline. Ležala na úpätí hory Hrobča (Chrobča) v blízkosti obce Turice. Rehoľa Paulínov bola založená ostrihomským kanonikom Euzebiusom, ako spomína Ján Špirko v Cirkevných dejinách na strane 61. Pápež Klement schválil pravidlá tejto rehole podľa sv. Augustína v roku 1308. Od roku 1327 sa Paulini začínali usádzať na viacerých miestach územia dnešného Slovenska. Mali svojho pastora, sv. Paula - pustovníka, ktorý žil ako veľký svätec na púšti. Dožil sa vysokého veku 113 rokov, keď v roku 340 po Kristovej smrti zomrel v egyptskej púšti. Jeho telo dal carihradský cisár previesť z Egypta do Carihradu, odkiaľ sa dňa 4. októbra 1381 previezlo do Uhorska - Budína. Tu už vďaka kňazom Paulínom bola značne rozšírená úcta k tomuto svätcovi. Pustovníci Paulíni v našich horách vzývali a oslavovali Boha vo svojich pustovniach a medzi ľudom šírili úctu k tomuto svätcovi. Sv. Pavol - pustovník je katolíckou cirkvou oslavovaný dňa 10. januára ako vzor kresťanskej dokonalosti, kde môže človek utiahnutý v samote v horách dospieť k vysokému stupňu svätosti. Túto rehoľu, ako i mnoho iných, zrušil cisár František Jozef II. Úcta v sv. Paula - pustovníka bola rozšírená aj v susednej farnosti Turičky, čo usudzujeme z maľby porušenej fresky tamojšieho kostola. Freska sa narušila v roku 1620 pri vylámaní nového okna. Z pôvodnej maľby môžeme vidieť už len ruku biskupa s barlou, pravdepodobne sv. Augustína. Vedľa neho sa nachádza ďalšia postava, no už natoľko zničená, že nevieme s určitosťou povedať koho znázorňovala. Nakoľko sa nachádza pri sv. Augustínovi usudzujeme, že ide o postavu sv. Paula - pustovníka, ktorý bol patrónom a vzorom rehole Paulínov. Tí pravdepodobne určitý čas spravovali aj ozdínsku farnosť, keďže sa tam nachádza i obraz z pôvodného oltára z čias Pau­ línov. Ozdín teda môžeme zaradiť medzi najstaršie bývalé katolícke farnosti. Keďže obec ležala pri hrade, šlo o privilegovanú kráľovskú hradnú faru spolu s kostolom ako hradným príslušenstvom. Bývalú ozdínsku katolícku farnosť zničili bratríci. Najmä česko-bratríci vykladali ľudu Bibliu, dávali mu čítať knihy namierené proti Rímu, a tak odvracali ľud od rímskokatolíckej viery.

Dňa 31. októbra 1517 dal dr. Martin Luther, pôvodne augustínsky mních, od roku 1512 profesor výkladu Biblie na novozaloženej univerzite vo Wittenbergu, pribiť na dvere zámockej kaplnky 95 téz - výpovedí proti predávaniu odpustkov. Z tohto, pôvodne vieroučného sporu, vyrástlo hnutie, ktoré postupne zasiahlo duchovnú kultúru takmer v celej Európe a neskôr i samotný občiansky život. Keďže toto hnutie spolu s myšlienkami humanizmu a renesancie tvorilo historický proces, ktorý uzatváral stredovek, veda o dejinách ľudstva ho nazvala reformáciou. Hnutie sledovalo predovšetkým obrodu cirkvi v duchu evanjelia a reformu cirkevného života. Vďaka konfrontácii s rímskokatolíckym učením a neústupčivosťou pápeža i koncilu prerástlo do hnutia. Jeho výsledkom bol vznik nových cirkví, ovplyvnených Lutherovým hnutím, no to pôvodné, vychádzajúce z učenia Martina Luthera (luteranizmus), položilo základ vzniku evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Myšlienky nemeckej reformácie sa postupne rozšírili aj na Slovensko. Šírili ho prevažne nemeckí kupci a študenti, no i kazatelia z Čiech a Moravy.

Nevieme povedať s určitosťou, kedy vznikol v Ozdíne evanjelický cirkevný zbor, niet o tom hodnoverných historických prameňov. Jeho začiatky siahajú pravdepodobne do druhej polovice 16. storočia. V tom období patrila obec Ozdín do panstva zemepána Balassu, ktorý podporoval reformáciu (koho panstvo, toho náboženstvo) a práve vtedy sa väčšina obcí severného Novohradu stala protestantskými. Tento fakt potvrdzuje aj prvá známa evanjelická synoda novohradských zborov, ktorá sa konala v roku 1603 a ňou boli prijaté prvé seniorálne pravidlá. Táto evanjelická synoda je dôkazom toho, že už pred týmto rokom boli v Novohrade evanjelické cirkevné zbory, keďže sa ich predstavitelia schádzali na spoločných poradách. Prvú určitú a bezpečnú správu o evanjelickom cirkevnom zbore v Ozdíne máme z roku 1615, keď dňa 22. januára tunajší zbor vizitoval superintendant Samuel Melík (Melicius). Melík bol farárom v Brezne a na žilinskej synode ho zvolili za superintendanta pre Novohrad, Zvolen, Hont a Turiec v roku 1610. Superintendant mal biskupom predpísané, ktoré zbory musí navštíviť, a tak aj Melík, vizitujúc novohradské zbory, navštívil Ozdín. Pre každý zbor bola vizitácia výnimočnou udalosťou a slávnosťou. Pri jej príležitosti bolo úlohou superintendanta zistiť všetky mravné a hmotné pomery v zbore a viesť o tom protokoly.

Superintendant Melík vo svojej vizitačnej zápisnici zaznačil, že Ozdínčania majú len 1 kalich, že fíliami sú zbory v Málinci a Bystričke. V Málinci mali viac cirkevných rolí, v Bystričke len jednu. V protokole č.1 sa uvádza počet cirkevných pozemkov v roku 1648, a to 12 rolí a 6 lúk.

Za vlády cisára Leopolda I. (1671-1681) sa ani ozdínsky evanjelický zbor nevyhol prenasledovaniu. Tunajší farár, Daniel Moller, sa tiež musel dostaviť pred mimoriadny súd v Bratislave, ktorý zriadil Leopold I. na radu arcibiskupa Szelepcsényiho. V roku 1674 naň predvolali všetkých protestantských kňazov a učiteľov. Z územia obsadeného Turkami sa nedostavili, ale aj tak ich prišlo na súd okolo 400. Ozdínsky farár sa tu pravdepodobne zriekol úradu. Na jeho miesto prišiel bývalý turičský farár Peter Mráz, ktorý, aby sa vyhol prenasledovaniu a galejným útrapám, sa pred mimoriadnym súdom v Bratislave zriekol evanjelického učenia, a potom v Ozdíne vykonával úrad katolíckeho licenciáta. To značí, že mohol vykonávať všetky katolícke cirkevné funkcie okrem omše.

17. storočie prinieslo do ozdínskeho cirkevného zboru značný stavebný ruch. Dňa 28. septembra 1688 vizitoval ozdínsky evanjelický zbor katolícky archidiakon Žigmund Ördödy. Z jeho vizitačnej zápisnice sa môžeme dozvedieť zaujímavé údaje o ozdínskom kostole a cirkvi z tých čias. Kostol bol postavený z pevného materiálu s tromi pekne zdobenými chórmi. Oltár bol starobylý s drevenou sochou Panny Márie a sochami uhorských kráľov - sv. Štefana a Ladislava. Svätyňa a sakristia mali murované sklepenie. V kostole bola umiestnená kamenná krstiteľnica a dostatok nových lavíc. Pri kostole stála drevená zvonica a na nej dva zvony. Tieto pochádzali zo 16. storočia a mali nápisy TUUS REX UENIT IN PACE (Tvoj Kráľ prichádza v pokoji) a DEUS HOMO FACTUS EST (Boh sa stal človekom). Ördödy vo svojej vizitácii zapísal, že kostol si tunajší evanjelici vydobyli v dobe tökölyovského povstania, a že tunajší ľud je pod vplyvom predikanta (kazateľa). Zbor ďalej vlastnil kovový pozlátený kalich a aj v Ozdíne i v Málinci boli dežmové role. Tento katolícky vizitátor dúfal, že dežma bude čoskoro opäť katolícka. Ďalšie správy o ozdínskom zbore sú z roku 1728, keď si tunajší evanjelici postavili novú drevenú faru. Neskoršie, v roku 1730 za kurátorstva urodzeného pána Kupec Jakuba, si k fare pristavili maštale a o rok neskôr farskú stodolu. V novembri 1773 si Ozdínčania zadovážili 52 funtový zvonec, ktorý umiestnili uprostred obce. V tom istom roku, v januári, začal vtedajší farár Martin Kristián Kolbany viesť matriku pod názvom Albus, ktorá siahala až do roku 1790. Matrika bola písaná v slovenčine. V roku 1732 sa v chráme nad oltárom urobila nová klenba a zabudovala sa nová kazateľnica. Do chrámu si v roku 1735 tamojší evanjelici zadovážili nový organ s piatimi mutáciami od bystrického organára Melchoira Karguta. Organ stál 100 zlatých a existoval až do roku 1880. V roku 1740 bola pri potoku postavená farská pálenica z dubového dreva, neskoršie aj v rokoch 1786 a 1811.

Najväčšou stavbou bola v zbore nepochybne výstavba novej murovanej veže v rokoch 1744 až 1745. Začali ju stavať dňa 22. apríla 1774 a dokončili ju 4. novembra 1745 nákladom vyše 500 zlatých. Stavba bola masívna, múry hrubé z ťažkého kameňa. V roku 1747 vymurovali pivnicu pri fare a nad ňou postavili komôrku - svetličku. V auguste a v septembri bol kostol definitívne obnovený. Posledná úprava spočívala v tom, že na hornej stene smerom do Málinca vyrúbali okno a na dolnej rozšírili úzke, pravdepodobne gotické okno, aby kostol získal väčšiu svetlosť.

Ozdínsky evanjelický zbor začiatkom 19. storočia veľmi oslabol. V jeseni roku 1801 sa od neho osamostatnila jeho veľká fília - Málinec. Seniorát dal súhlas na osamostatnenie Málinca dňa 14. septembra 1801. V generálnej kongregácii novohradskej stolice dňa 13. novembra 1801 boli určení dvaja hlavní slúžni, Martin Benický a Peter Dubravický, ktorí mali preskúmať záležitosti, týkajúce sa osamostatnenia málinskej fílie. Vo svojej správe uviedli, že v roku 1798 žilo v Málinci 1269 evanjelikov v 189 rodinách. Tí sa chceli osamostatniť, lebo ako uvádzajú: ''...nejedno dieťa zomrelo bez krstu a viac dospelých údov zomrelo bez poslednej útechy. Ďalej sa zaviazali, že každoročne budú svojmu farárovi odovzdávať 200 kíl obilia. Po prečítaní správy, ktorú vypracovali hlavní slúžni, stolica uznala, že osamostatnenie zboru bude pre obyvateľov Málinca prospešné. A tak si už v decembri Málinčania povolali svojho vlastného duchovného pastiera. Reakcia Ozdínčanov bola odmietavá. Zachoval sa list, ktorý dňa 28. júla 1801 adresovali seniorátu. V ňom uvádzajú svoje dôvody, prečo sú proti odtrhnutiu Málinca. Jeden z dôvodov bol fakt, že Málinec sa od Ozdína nachádza len pol hodiny chôdze. Ďalej sa obhajujú, že každú druhú nedeľu sa služby Božie konajú v Málinci, že vždy doposiaľ na vykonávanie služieb Božích stačil jeden farár, a že Bystrička i Ozdín sú obce chatrné, a ak by došlo k zničeniu chrámu, neboli by si ho schopné samy obnoviť. Okrem toho Ozdínčania tvrdia, že by nevládali sami udržiavať a opravovať faru i školu s príslušnými stavbami, obrábať farské lúky a polia, platiť farára i rektora. Ozdínčania sa v liste odvolávajú aj na to, že nie všetci Málinčania súhlasili s osamostatnením ich fílie, že zvlášť chudobní, a tých bolo mnoho, si to neželajú. Nakoniec dúfajú, že seniorátny konvent vec svedomite rozváži a rozsúdi. Ozdínčania však darmo písali a apelovali. Dosiahli len to, že im málin skí evanjelici sľúbili vyplatiť náhrady vo výške 1000 zlatých. Nakoniec bol Ozdín oslabený a Málinec sa po osamostatnení rozmáhal a vzrastal aj do počtu duší.

Krátko pred osamostatnením málinskej fílie navštívil ozdínsky zbor dňa 27. júna 1789 superintendant Martin Hamaliar. V tejto dobe žilo v Ozdíne 441 evanjelikov. Krstiteľnicu (Baptisterium nullum) nemali, kalich bol len jeden, strieborný - pozlátený. Ozdínska cirkev nemala ani dozorcu, obhospodarovala osem cirkevných rolí a dve cirkevné lúky. Dňa 15. mája 1805 navštívil superintendant Martin Hamaliar Ozdín druhýkrát. Pri jeho druhej vizitácii žilo v Ozdíne 424 evanjelikov. Kostol bol vo veľmi zlom stave, hrozilo, že sa zrúti. Krsty sa vykonávali na fare. V júni 1813 vizitoval ozdínsky zbor Krištof Lyci. Pri jeho vizitácii možno vidieť maličký vzrast zboru na 450 evanjelikov .

Hoci bol ozdínsky zbor značne oslabený, pustil sa do veľkého diela - do stavby nového kostola. Už v júni 1811 priviezli ozdínski evanjelici vápno z Ružinej. Základný kameň položili dňa 27. mája 1813 na Vstúpenie. Nový kostol mal stáť na pôvodnom mieste pri doterajšej veži, ale mal byť o čosi širší ako predošlý. Jeho stavba bola ukončená už na jeseň 1813, takže sa v ňom prvú adventnú nedeľu mohli konať služby Božie. Nový chór a nové lavice boli do kostola vyhotovené až v roku 1828.

V roku 1819 mal ozdínsky zbor 450 evanjelikov. Reč v zbore bola slovenská, kazateľom Božieho slova bol Ján Honéczy. V roku 1837 mal ozdínsky zbor už 492 evanjelikov. Popri farárovi tu pôsobil aj kaplán Ján Dudík.

V máji 1838 vizitoval ozdínsky evanjelický zbor superintendant Ján Seberini. Vo vizitačnej zápisnici Seberini, odvolávajúc sa na staré katolícke vizitácie, spomína, že zrúcaním starého katolíckeho kostola bol na jeho základoch v roku 1813 postavený nový evanjelický. Ďalej spomína, že v roku 1745 pristavili Ozdínčania ešte k starému kostolu vežu s tromi zvonmi, ktorá nie je dielom husitov, ako sa mylne domnievajú mnohí spisovatelia. Starý kostol po renovácii v roku 1813 stratil svoj gotický ráz. Povala kostola bola z farebných dosák v strede so slovenským nápisom:

''CYrkeW ozDjnská Ewang. avg. WIznánI CHraM BožI tento ze zborenim starého ZnoVu VIstaVII a 1813. Pod panovánjm Krále Františka I a pod zpravau Jana Honetzy Sl. B. K. Jana Palkove Curator. Matege Murár Kostolníka Ozd. Jana Ďuriška Richtára Ozd. Wrabecz Ondrega Kostolnika Bistr. Turczay Tomáše Rich. Bistr.''

V zbore chýbala krstiteľnica, archív, inventár cirkevných predmetov. Ozdínski cirkevníci mali len jeden Protokol, dve matriky, knihu s názvom Augspurská Konfessý quem anno 1817 obtulit II. Ludovicus Baloghia a Biblické historie od Hubnera. V chráme bol len jeden Tranoscius z roku 1824, inej chrámovej knihy nebolo. Počas Seberiniho vizitácie mala ozdínska cirkev tieto klenoty:

- Dva kalichy.

- Dve pateny.

- Dve alby.

- Železá k pečeniu oblátok.

- Knihy (Malý katechizmus Lutherov, knižočka spevov, Biblické historie Hubnerove).

Ďalej spomína, že vo fílii bolo desať až šestnásť žiakov, dvaja mendíci a dve baby - Mária Lauko a Dorothea Pánik. O kazateľovi Dudíkovi vizitátor zaznamenal, že vie po slovensky, nemecky a maďarsky, že si kázne písal, ale čiastočne kázal aj spamäti, zamieňajúc si texty evanjelické a epištolické, že v liturgii svojvoľne nič nemenil. Jeho charakter označil za vedecký, katechetický a mravný. Cirkevným dozorcom bol počas jeho návštevy Alexander Pelargus de Fabianfalva, prezbitérium pozostávalo z 18 členov. Mravy v cirkvi boli vo všeobecnosti dobré, nešťastných manželstiev bolo málo, nemanželských detí nebolo a nikto z lona cirkvi nebol vo verejných žalároch.

V roku 1840 si Ozdínčania namiesto starej drevenej fary postavili novú - murovanú. Pri tejto príležitosti musíme spomenúť, že filialisti z Bystričky nechceli pomáhať pri jej výstavbe, a tak im musel miestny farár Dudík pohroziť, že ich odovzdá na potrestanie svetskej vrchnosti.

V roku 1869 si Ozdínčania dôkladne obnovili vežu. A tak sa dňa 8 marca ozdínsky konvent uzniesol, že zoženie skúseného majstra a vyžiada si od neho plán na opravu veže. Bol ním murársky majster Langer z Lučenca, ktorý spolu s dvoma tesármi začal rúcať strechu starej veže, pokrytú šindľami. Najprv z veže opatrne odstránili železnú hviezdu s kohútom a medenú hlávku. Hviezdu a kohúta odložili na pamiatku a medenú hlávku predali v Lučenci kotlárovi. Na jej miesto dali vyhotoviť novú spolu s hviezdou, ktorá bola z medi a celá pozlá­ tená. Po ich vysvätení ju dňa 14. júla šťastne upevnili na vrchol veže. Večer po tomto úspešnom akte vystrojila pani farárka na fare hostinu, ktorá akoby predurčila, že majstri budú radšej oslavovať, než pracovať na ďalších opravách veže. Práce pokračovali pomaly, tovariši viac pili ako pracovali a sám majster im nemohol rozkázať, pretože sa obával, že ujdú na lepšie platené miesto do Šalgótarjánu k železnici. Nakoniec sa opravu veže podarilo dokončiť, aj keď ako píše kronikár: '' ... dokončeno ovšem zvláštní pomocí Boží, jemuž buď česť a sláva na včky včkú.'' Výdavky na obnovu veže stáli 2322 zlatých 24 denárov.

Z cirkevného protokolu sa môžeme dozvedieť aj o stave a počte chrámových predmetov. Tak napr. v roku 1874 chrámové predmety tvorili: 2 kalichy, 2 pateny, pečiatka cirkvi, 4 kamže, 3 oltárne prikrývadlá a 4 hodvábne ručníky, 2 cínové taniere na oferu, kanvica na víno k Večeri Pánovej, mosadzné kliešte - puška na pečenie oblátok, tiež 4 strieborné a sklenené svietniky, medená krstiteľnica a predmety darované vdovou Máriou Dudíkovou.'' Z vizitačnej zápisnice dr. G. Szeberényiho sa môžeme ešte podrobnejšie dozvedieť, že spomínané oltárne svietniky z nového striebra darovali manželia Koškovci, starší kalich z patenu bol medený, predtým pozlátený, a novší bol zhotovený v Lučenci roku 1823 zo striebra a s latinským nápisom Curavit Ecclesia Evangelica Oidinensis anno 1823 sub ministro Joanne Honeczy (zadovážila cirkev aug. evanjelická ozdínska roku 1823 za kazateľa Jána Honéczyho). Ďalej sa môžeme dozvedieť, že železá na pečenie oblátok daroval J. Dudík, a že na čítanie slova Božieho sa používali knihy Agenda Szeberényiho, modlitebný poklad Palumbinyho, Tranoscius a pohrebný Funebrál.

Prvá svetová vojna, ako inde tak aj v Ozdíne, bola poznačená rekviráciou kostolných zvonov, ktoré po roztavení slúžili na výrobu kanónov. Štyri roky po skončení vojny si ozdínski cirkevníci zadovážili nový zvon z Brna od firmy Manoušek o váhe 263 kg. Zo stanice v Zelenom ho slávnostne doviezli dňa 30. novembra 1922. Zástupy veriacich šli za ovenčeným vozom, na ktorom viezli zvon, spievajúc náboženské piesne, napr. Všichni jenž skládají v Pánu své doufání. Dňa 4. decembra zvon slávnostne vytiahli na vežu a na druhú nedeľu adventnú, t.j. 10. decembra ho posvätili. Zvon s dopravou a montážou stál 13 520 Kčs. Tento zvon nadobudla ozdínska cirkev prevažne z milodarov amerických krajanov, ktorí naň poslali vyše 100 dolárov, čo po zamenení činilo 9 195 Kčs. Počas vojny bol zrekvírovaný aj zvonček na drevenej zvonici, ktorý sa nachádzal uprostred dediny. Podobne ako kostolný zvon, i sem bol zadovážený nový, výlučne z ofier amerických krajanov.

Na základe schematizmu z roku 1848 žilo v Ozdíne 503 evanjelikov a vo fílii Bystrička ďalších 235. Pri kanonickej vizitácii dr. G. Szeberényiho dňa 6. septembra 1875 žilo v Ozdíne už len 422 a v Bystričke 225 evanjelikov. Popri nich tu žilo 1% rímskokatolíkov a 1,5% ži­ dov. Po Baltíkovej vizitácii v roku 1900 bolo v Ozdíne iba 342 evanjelikov a v Bystričke 202. Spolu to činilo 544 evanjelických duší. To znamená, že v priebehu 25 rokov klesol počet evanjelikov v Ozdíne o 80 a vo fílii v Bystričke o 23. Neblahá bola aj demografická situácia v zbore. Veď len v roku 1899 zomrelo v Ozdíne o šesť ľudí viac ako sa ten istý rok narodilo. Narodilo sa len 8 detí, pričom v dedine zomrelo až 14 ľudí. Aj tamojší evanjelický farár Ľudovít Balco zaznačil do cirkevnej kroniky tento neblahý jav pod názvom Smutná štatistika a skonštatoval, že kým v rokoch 1821-1830 bolo v zbore 253 krstov, 84 sobášov, 233 pohrebov, tak o 100 rokov neskôr, v rokoch 1921-1930, to už bolo len 42 krstov, 87 sobášov a 88 pohrebov. Počet členov zboru postupne klesal tak ako aj v iných zboroch novohradského seniorátu. Pre ilustráciu uvádzame, že v roku 1942 sa narodilo v celom senioráte iba 434 detí, pričom 436 ľudí zomrelo. V Ozdíne nebol tento problém až natoľko spôsobený nízkou pôrodnosťou či jedno detstvom, ale skôr vysťahovalectvom.

Kým počet evanjelikov v obci upadal, na druhej strane počet rímskokatolíkov narastal, a to zvlášť po 2. svetovej vojne. Táto situácia bola potešujúca pre rímskokatolícku cirkev. Svedčilo o tom napr. vyjadrenie rímskokatolíckeho farára z Brezničky, ktorý vo svojich kázňach poukazoval, že kým v roku 1828 bolo v Ozdíne len 10 rímskokatolíkov, v roku 1959 ich tam už žilo 82, a ešte s väčšou radosťou za príklad uvádzal Málinec, v ktorom v roku 1828 žilo len 18 rímskokatolíkov a v roku 1958 ich tam už žilo 770.

Tlak totality, najtvrdší práve na prelome 40. a 50. rokov, doliehal na všetky cirkvi. Komunistický režim venoval najväčšiu pozornosť katolíckej cirkvi, pretože bola na Slovensku najpočetnejšia a po prevrate v roku 1948 kládla najväčší odpor. Druhá najpočetnejšia bola evanjelická cirkev augsburského vyznania (mala 400 duchovných) a po druhej svetovej vojne sa k nej hlásilo približne 450 tisíc obyvateľov Slovenska, čo tvorilo 12%.

Evanjelická cirkev mala na Slovensku hlboké korene a tradíciu najmä v časoch štúrovskej generácie, ktorá položila ideové a politické základy moderného slovenského národa. Po februári 1948 jej bola vyčítaná podpora DS, s ktorou sympatizovali takmer všetci evanjelici. Nástupom komunistickej totality KSČ ohrozovala všetky cirkvi v štáte, ktoré označila za svojho hlavného protivníka. Avšak ani teraz nevedeli katolíci a evanjelici vytvoriť spoločný postup voči nej. Katolícka cirkev sa pokladala za jedinú pravú kresťanskú cirkev a všetky ostatné posudzovala ako sekty a odpadlíkov. Naopak, evanjelici využívali konfrontáciu medzi katolíckou cirkvou a režimom na posilnenie vlastných pozícií.

Šokujúci nástup totality však zaskočil aj evanjelickú cirkev i samotných veriacich. Vo voľbách v máji 1948 do Národného zhromaždenia nemohli vyjadriť svoj názor kvôli jednotnej kandidátke, a tak bolo ich alternatívou odovzdávanie bielych lístkov. Tvrdý odpor kládli aj proti chystanému zákonu o hospodárskom zabezpečení cirkvi, ktorý podriaďoval všetky cirkvi štátu a zásadným spôsobom narúšal normy vnútrocirkevného života. Komunistický režim na to reagoval personálnou prestavbou vedenia cirkvi, ktorá bola sprevádzaná výmenou nežiadúcich seniorov, konseniorov, dištriktuálnych tajomníkov a ďalších funkcionárov. Neskoršie začal režim zatýkať už aj evanjelických kňazov, rušil ich spolky a prenasledovaniu sa nevyhli ani študenti na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave.

Zmeny neobišli ani Ozdín. Ešte v roku 1949 boli náboženské po mery v obci usporiadané, obec bola z veľkej časti evanjelická. V Ozdíne existovali náboženské spolky, a to Slovenská evanjelická jednota a vnútromisijný spolok - abstinentné hnutie Modrý kríž. Obidva spolky pracovali v cirkvi na povzbudenie mravného a náboženského života obce. Ich činnosť však trvala len prvé tri mesiace v roku 1949. Od 1. marca 1949 boli štátnou vrchnosťou rozpustené, majetok bol zhabaný a od 1. novembra 1949 prevzal všetku starostlivosť o vecné a osobné výdavky cirkvi štát. Napriek tomuto existoval vnútromisijný spolok Modrý kríž aj naďalej. Komunistické vedenie robilo všetko preto, aby sa jeho činnosť zastavila. A tak v roku 1955 modlitebňu Modrého kríža poštátnilo a dalo ju pod správu MNV. I napriek tejto skutočnosti sa podarilo evanjelickej cirkvi vziať modlitebňu od štátu do prenájmu a naďalej v nej udržiavať modlitby.

V obci zavládol strach medzi veriacimi. Strana mala totiž svojich ľudí, ktorí sledovali či niekto chodí do kostola, či si dal pokrstiť dieťa, či bol sobáš alebo pohreb cirkevný a pod. Ľudia sa báli prenasledovania a perzekúcií zo strany vedenia KSČ, ktoré sa veriacim občanom mohlo za ich svetonázor pomstiť. A tak sa aj dialo. Mnohí, ktorí nesúhlasili s myšlienkami KSČ, boli prepúšťaní zo svojich zamestnaní, bolo im znemožnené nájsť si prácu adekvátnu svojmu vzdelaniu, ich deti mali sťaženú možnosť dostať sa na strednú alebo vysokú školu, prípadne z nej boli bezdôvodne vylúčení. Stranícke vedenie podnikalo kroky, ktoré mali viesť k úpadku cirkvi a náboženského cítenia najmä u mladých ľudí. Takýmito krokmi sa darilo režimu znižovať návštevnosť služieb Božích v obci. Najmä v nedeľu organizovali rôzne komunistické mládežnícke spolky zaujímavé podujatia, aby prilákali mládež. Kvôli nízkemu záujmu zo strany detí i rodičov sa v obci prestalo vyučovať aj náboženstvo. No viera, ktorá tu bola od nepamäti v ľuďoch, pretrvala a ani nepriaznivé podmienky neprinútili obyvateľov, aby sa vzdali zaužívaných zvyklostí, ako bola konfirmácia ich detí, krst či pohreb, ktorý býval výlučne cirkevný.

Komunistické vedenie stupňovalo svoj tlak voči cirkvi. Na Slovensku dochádzalo k čoraz väčšiemu prenasledovaniu cirkevných duchovných. Ináč tomu nebolo ani v Ozdíne. Dňa 22. januára 1960 bol na krajskom súde v Banskej Bystrici odsúdený na 3 roky odňatia slobody tunajší evanjelický farár Ján Trebula pre nedovolenú činnosť v náboženskej organizácii Modrý kríž, ktorú komunisti nazvali sektou. Bol tiež pozbavený farárstva. No veriaci sa nedali zastrašiť. Naďalej sa stretávali, o čom svedčí fakt, že v roku 1963 si svojpomocne, adaptáciou zo starých hospodárskych budov, spravili solídnu cirkevnú sieň, ktorá mala aj úradné povolenie. Sieň bola vysvätená dňa 22. septembra toho istého roku.

Postavenie cirkvi i veriacich bolo rovnaké aj v nasledujúcich rokoch, či to už boli roky sedemdesiate alebo osemdesiate. Zmena nastala až v roku 1983. Do tohto roku mala obec vždy svojho vlastného farára, ktorý býval na fare v obci. Týmto rokom sa však situácia zmenila. Po 21 ročnom pôsobení miestny evanjelický farár, Ladislav Kyseľ, dňa 6. januára ''na Tri krále'' odišiel do Bratislavy a jeho miesto zaujal nový farár, Ján Kollár, ktorý však už býval v Málinci.

Radikálnu zmenu v postavení cirkvi na Slovensku priniesol až rok 1989. Po novembrovej revolúcii sa ukončilo 40 ročné prenasledovanie veriacich, štát opäť deklaroval slobodu vierovyznania. A tak aj v obci začali mnohí občania opäť navštevovať miestne bohoslužby a slobodne sa hlásiť či už k evanjelickému alebo rímskokatolíckemu vierovyznaniu. Pri sčítaní obyvateľov v roku 1991 v obciach Ozdín a Bystrička žilo dokopy 349 ľudí. Z toho 156 sa hlásilo k evanjelickému vierovyznaniu, 127 k rímskokatolíckemu a 1 k pravoslávnemu, 54 obyvateľov bolo bez vierovyznania. Ako vyplýva zo štatistiky, pomer medzi evanjelikmi a katolíkmi sa skoro vyrovnal. Prispel k tomu prílev obyvateľov rímskokatolíckeho vierovyznania. Táto zmena a potreby obyvateľov rímskokatolíckeho vierovyznania viedla k výstavbe rímskokatolíckej kaplnky, ktorú dňa 28. novembra 1999 slávnostne vysvätil biskup Monsiňor Eduard Kojnok. V súčasnosti žije v Ozdíne 101 evanjelikov a. v. a 75 ľudí sa hlási k rímskokatolíckemu vierovyznaniu.

Zdroj: Martin Karásek – Ozdín – monografia obce, 2002



 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.