Folkušová - Pohľad do histórie Folkušovej

F O L K U Š O V Á

Podhorská obec, nachádza sa na úpätí Veľkej Fatry 16 km juhovýchodne od Martina v strednom Turci na východnom okraji Turčianskej záhradky.

Za prvú písomnú zmienku považujeme rok 1323, keď správca kráľovských pozemkov Mgr. Donč župan Zvolenský vyčlenil územie z chotára Sebeslaviec a daroval ho Folkušovi a Ipolitovi (čítaj Hipolitovi), pochádzajúcich z osady Putnok (Puneche) pri rieke Slaná.
Darovaným územím prechádza stará cesta (MAGNA VIA) a pri nej už vtedy existujúca osada doložená už v listine z roku 1286 pod názvom Druhé Sebeslavce (Zehk =secundo= Zobozlo), neskôr pomenovaná DEDINKA.

Zem nízkej bonity nových majiteľov neuspokojila a tak požiadali o prídavok. Župan Donč im preto v roku 1331 daroval močaristú lúku zo zeme Dyan na východe susediacu so zemou synov Zadar, kolonistov z Chorvátska a na juhu s pozemkami osady Karlová.
Táto listina má veľký význam pre obec Ďanová ako prvá písomná zmienka, hoci sa tam osada nespomína, ale len zem Dyan.

V roku 1334 umiera Ipolit bez zanechania mužského potomka a jemu patriaca časť pozemkov pripadá kráľovi. Folkuš tieto pozemky žiadal od kráľa, ktorý mu vyhovel a cez Mgr. Donča župana vo Zvolene darovaním odovzdáva listinou z roku 1335.
ZEHK ZOBOZLO a MAGNA VIA strácajú svoj význam a pri sútoku potôčikov CITAVA a PODBREZOVANKA vznikajú obydlia rozrastajúcej sa Folkušovej rodiny. Historické pramene uvádzajú, že Folkuš mal dvoch synov Mikuláša a Štefana.

TURČIANSKY REGISTER z roku 1391 a v ňom v poradí ako desiata uvedená listina z toho istého roku vyhotovená sudcom Imrichom Bubekom, hovorí o deľbe 15 jutár oranej zeme spôsobom na čtvrtiny (tenor quartus) a to pre Mikuláša syna Bartolomejovho, Tomáša a Antona synov Mikulášových a Jána syna Matejovho.
A tak je písomne doložené, že už od počiatku potomkovia Folkušovi darované územie rozdelili na štyri kúrie.

Roku 1418 Turčiansky konvent Kláštora Blahoslavenej Márie Panny svedčí, že podľa listu kráľa Žigmunda zo 6. 11. 1417, ktorým potvrdzuje nepretržitosť držby pozemkov osady Folkušová piatim členom rodiny Folkušovej. Ato Antonovi synovi Mikuláša, Mikulášovi synovi Bartolomeja, Ladislavovi synovi Tomáša, Valentínovi synovi iného Tomáša a Lorincovi synovi Mateja.

Majetkové pomery vo Folkušovej sa zmenili po roku 1526, keď 29. augusta turecké vojská sultána Sulejmana pri Moháči porazili uhorskú armádu. Padol tam nielen Ľudovít II. – Jagelovský, posledný Uhorský panovník tróniaci na území Maďarska, ale aj syn Petra Folkušovského menom Mikuláš.

Petrovi Folkušovskému ostali dve dcéry, ktoré sa vydali. Katarína za Ladislava Thomku z Tomčian a Agneša za Mikuláša Benického, ktorým Ferdinand II. daroval pripadajúce dedičné pozemky nebohému Mikulášovi Folkušovskému. Podľa zachovanej listiny stalo sa tak dva dni po sviatku Sv. Martina - totiž 13. 11. 1527.

Ladislav Thomka syn Martina z Tomčian po svadbe s Katarínou Folkušovskou vo Folkušovej založil novú dynastiu rodu Thomka. Ladislav v roku 1511 nadobudol od kráľa Vladislava II. urodzenosť, kúpil dievčenskú čiastku pozemkov od Štefana Rešetára z Hornej Rakše. K tomu pridal majetok na Bystričke a štvrtinu Folkušovej pripadajúcu nebohému Mikulášovi Folkušovskému.

Mikuláš Benický z Benic po svadbe s Agnešou Folkušovskou prevzal štvrtinu Folkušovej, ktorú mal Peter Folkušovský v zálohe od Markuša syna Antonovho, ktorý je synom Mikuláša a ten synom Folkuša.

Tomka a Benický sa do Folkušovej nepriženili len tak ku rečenému Petrovi Folkušovskému, ktorý bol dielny brat predkov kúrie - Ďurdík a Lačný. A tak oproti tomu obe kúrie protestovali, Baltazár Folkušovský teraz (nunc) Ďurdik a Valentin Folkušovský nunc Lačný - právom príbuzenským oproti Tomkovi a Benickému pozdvihli právo v Pešti.

Avšak vtedy pre časté vojenské revolúcie, vzbury a nebezpečné situácie, pre chudobu a nevedomosť svoju, zmienené dve kúrie teraz Ďurdík a Lačný, proces tento obnovovať a urgovať zanedbali a keď rebélie a nepokoje utíchli obaja, Baltazár a Valentinus skôr umreli. (0becný protokol záznam zo dňa 5. mája 1788).

Pre rozlíšenie jednotlivých kúrií a rodov Folkušovských prijala kúria a rodinní príslušníci Baltazára Folkušovského prímenie Ďurdík (vo vtedajšej gramatike písané Gyurgyík) údajne odvodenina od mena Juraj obecne Ďuro alebo Gyorgy menovaný.

Aj v súčasnej dobe nositelia mena Ďurdík a bývajúci kdekoľvek, vedia a môžu si overiť, že ich rodové korene cez ich predkov vedú do Folkušovej.

Kúria a rodinní príslušníci Valentína Folkušovského prijali prímenie Lačný, zrejme v súvislosti nejakej väzby po dávno zaniknutej osade Lačník (Lachníkwolde) v lokalite medzi Ďanovou, Folkušovou a Necpalmi. Neskôr Bôra a  potom Žírovská pustatina menovaná.

V roku 1695 zapísala vidiecka vrchnosť veľkosť jednotlivých kúrií. Najväčšia bola Thomkovská 45 korcov plošných, Benických 32, Lačných a Ďurdíkovská mali po 30 plošných korcov.

Po roku 1600 vznikali majetkové trenice o pozemky pri Havranej skale, hneď pod starou cestou (MAGNA VIA) menom HVORKY- až doposiaľ tak nazývané, medzi kúriou Ďurdik a kúriou Lačných.

Okolo roku 1650 došlo ku rozdeleniu kúrie Ďurdíkovskej a to na hornú polovicu Baltazárovskú - obecne nazývanú Baltošovská a dolnú polovicu Melchiorovskú - obecne nazývanú Melicherovská či Mericheľovská. Kúria bola zbúraná tesne po roku 1970, teraz dom č. 10. 

Príslušníci rodu Benických vlastnili mimo kúrie vo Folkušovej aj majetok v Beniciach, Rakove, Príbovciach, Bystričke v Turci, na oboch Mičinách, Molči a vo Vlkanovej. K. 39l. Výpis deľby z roku 1658 (uložené v SNK - Archív liter. a umenia v Martine signatúra: 183 C 47).
Nutnosť rozdelenia pozemkov bola aj v kúrii Thomkovskej, keď potomkovia Ladislava Thomku postupne zaujali pozemky na Bystričke, syn Jakub sa usadil na pozemkoch v Rakši. Vo Folkušovej boli štiepené najviac pozemky kúrie a to podľa vetiev, z ktorých najstaršia je vetva Valentovská, Pešťanovská, Rybničište, Ištvánovská, Krajčé, Elekovská (Alexiusovská) a najmladšia z nich je Škorkovská.

Súpis turčianskych obcí z roku 1663 uvádza domácnosti, ktoré na insuriekciu nemohli vyslať ani jazdca ani pešiaka a preto peniaze platili aj vo Folkušovej:

Na generálnu insurekciu v roku 1703 podľa kúrií a obcí vyslali jazdcov: Z Folkušovej to boli - Martin Ďurdík a Štefan Thomka. Súpis pešiakov: Z Folkušovej tam bolo celkom 26 vojakov pechoty menovaných. (Uložené v SNK ALaU v Martine pod signatúrou: 183 F 10).

Politické a náboženské nepokoje v priebehu rokov 1670 až 1711 zasiahli do majetkových a spoločenských pomerov všetkých vrstiev. To si vyžiadalo niekoľko revízií zemianstva a v Turci to bolo roku 1716, potom roku 1723-24-25, iná začala roku 1726-27, potom roku 1731 a potom roku 1740-41. Posledná zo všetkých v Turci, najdôležitejšia aj pre Folkušovské kúrie, skončila 11. mája l755.

Zemianske rodiny, kde sa i pôvodné meno zachovalo nepretržite, nemuseli dokazovať svoj šľachtický pôvod ani pri jednej revízii a vo Folkušovej nepochybnými zemanmi boli, kúria rodu – Thomka, Ďurdík a Lačný. Ich príslušníci nepretržite sedeli na svojich dedičných kúriach. (Záznam uložený v SNK ALaU v Martine pod signatúrou: 183 B 39).

ZJAZD HERALDIKOV dňa 19. 10. 2005 v priestoroch Matice Slovenskej v Martine -zhodnotil revízie konané počas panovania Karola III. (1712-1740) ku prospechu usporiadania a evidencie ERBOV. Inovátor erbov na kráľovskom dvore majster - Viliam ou Kelly umiestňoval a odoberal z erbov kráľovské korunky ako znak pocty od kráľa, za vykonané služby pre panovníka pri povyšovaní.

Dr. Ferdinand Majerník - odbor archiválií armálií SR uviedol, že už roku 1565 bola do erbov zapracovávaná kráľovská zlatá bula, no stále bolo zaužívané, že erb obsahuje ''divoko žijúce zviera''. Častým námetom bol ''Abalerián - vták vtákov'' zobrazovaný ako orol či sokol. V erboch z roku 1582 je divoko žijúce zviera nahradzované kráľovskými korunkami.

Meno zakladateľa obce Folkus v preklade z latinčiny ''falcó'' falko, je SOKOL a od mena je vypracovaný aj pôvodný ERB Folkušov, sokol sediaci na kotve znázorňujúcej vernosť kráľovi. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia obec tento erb síce získala avšak zato, že bol prezentovaný ako ''holubica sediaca na kotve'' obec ho neprijala.
K vytvoreniu ERBU obec prevzala symboly zo známejšieho erbu rodu Folkušovských línia - Ďurdík ako línia doposiaľ v obci bývajúca.
Známe sú dve verzie erbu: - známejšia zástavová a pečaťová, ktorá sa líši od zástavovej ''listnatým stromom''.
Obe verzie majú zapracované dve kráľovské korunky a osvetlenie mesiaca z východnej strany symbolizuje, kde boli pozdvihnuté zbrane v službách panovníka. Thomkovský erb má v sebe zapracovanú jednu kráľovskú korunu.

MATEJ BEL vo svojom diele NOTTITIA HUNGARIAE NOVAE HISTORICO GEOGRAPHICA II. okolo roku 1750 spomína Folkušovú ako čisto zemiansku obec. Osada Folkušová, v ktorej niet ani poddanskej ba ani želiarskej rodiny, svoje pozemky si zemani obhospodarujú sami. Dnes má Folkušová tri kúrie – Lačný, Ďurdík a Thomka, štvrtú obhospodarujú sedliaci veľmi vznešeného rodu Benický. Osade pripadlo biednejšie pole (nízka bonita pôdy) než by si to vyžadovala potreba. Preto sú roľníci nútení nakupovať letné krmivo pre dobytok za peniaze u susedov.

Rod Benický so sídlom v Beniciach zohral veľkú úlohu pre historikov a aj pre Folkušovú. A to nielen preto, že vlastnil jednu štvrtinu katastra obce Folkušová patriacu pod ich kúriu, ale najmä preto, že zhromažďovali listiny a držali ich vo svojom rozsiahlom familiárnom archíve. Archiválie sú uložené v SNA v Bratislave. Údajne mladšia forma ERBU Benických v Turci v sebe zobrazuje jednu kráľovskú korunu avšak tiež na vode sediacu labuť šípom prestreleným krkom.

V osade Folkušová taktiež isté práva nadobudol zemiansky rod Jesenský z Jasena v Turci. Rozvetvená família sa štiepením rozmohla tak, že Dr. Jozef Novák vo svojej knihe - zbierka pečatí uvádza štyri ERBY rodu Jesenských, každý má v sebe jednu kráľovskú korunu a divoké zviera.
Do Folkušovej ako posledný zemiansky rod prišiel rod Lehocký a podľa ich kroniky pôvodne pochádzajú z Poľska a v Turci sa usadili v osade Lehotka. Folkušovskú vetvu rodu založil Michal (narodený roku 1789, zomrel 10. 8. 1855 – cholera) jeho manželka Anna Sopociová narodená 5. 4. 1798, zomrela 10. 6. 1878).Už 8. 12. 1811 sa im narodila dcéra Zuzana, 6. 3. 1814 syn Ján, 11. 8. 1816 syn Michal a 24. 11. 1822 syn Daniel.
Príslušníci rodu doposiaľ žijú v obci Folkušová, pýšiaci sa svojim honosným erbom obsahujúcim - dve morské panny, medzi nimi rak a nad ním stojaci vták žeriav, jedna kráľovská koruna, na ktorej stojí vták žeriav, v pravej nohe držiaci zlatý kameň.
Dátumové údaje odpísané z matriky cirkvi Evanjelickej a. v. v Necpaloch uloženej v ŠA BYTČA.

Tamže (ŠA BYTČA), - v kartóne č. 651 - URBÁRSKY SÚPIS PÔDY, Folkušová dňa 4. 7. 1772 (je tam aj Ďanovský urbár) - Súpis večných poddaných patriacich Gabrielovi Benickému - sú tam štyria menovaní muži. Pavlovi Jesenskému patria dvaja tam menovaní poddaní muži.
Dňa 21. augusta 1783 vymeral Andrej Stiller - súdny geometer v prítomnosti Jozefa Lehotzkého sudcu vidieka Turčianskeho a to z pozemkov patriacich (v intraviláne obce)Samuelovi Benickému pre šesť poddaných tam menovaných. (Koniec výpisu z kartónu č. 651 ŠA BYTČA).
Z DIÁRIA Samuela Ivanka – v zápise zo dňa 7. 7. 1799 uvádza
''Jeden z vyššie uvedených večných poddaných sa menoval Ján Froľo, ktorý S. Ivankovi už v roku 1795 jeden klát včiel predal.''

V kronike rodu Lehotzkých sa uvádza, že v roku 1785 mala Folkušová zo 175 mužských obyvateľov - 86 zemanov, štyria sedliaci a len 29 želiarov. Celkom 62 domov a 359 obyvateľov.
Okrem priženilcov aj takýmto spôsobom pribúdali ľudia do jednotlivých kúrií a bolo to aj pre vojenské dôvody a tiež epidémiové choroby. Andrej Lettrich z Dubového vo svojom diele ''BESNÁ VODA'' vydanej v roku 2002 na strane 62 uvádza, že v Turci kronikári zaznamenali cholerové epidémie v rokoch 1572, 1601, 1627, 1695, 1709, 1831 a 1872.

Samuel Ivanka vo svojom DIÁRIU v decembri roku 1814 zapísal z Prešporských novín, že: Od roku 150l do roku 1600 bolo 85 rokov vojnových a iba 15 mierových! Od roku 1601 do roku 1700 to bolo 77 a od roku 1701 do roku 1800 to bolo 71 rokov vojnových.

Folkušová bola cirkevne prifarená ku kostolu Sv. Ondreja nad Sebeslavcami. Tak tomu bolo aj počas reformácie aj opätovnej reformácie až do roku 1709, keď Folkušovani žiadali Ostrihomskú kapitulu o priznanie práva na kostol a aj sa tam pochovávať a hoci platil tolerančný patent, ich úsilie bolo márne. Ako uvádza J. Šikura v knihe MIESTOPISNÉ DEJINY vydanej v roku 1944 v Bratislava.

V ústnom podaní sa zachovalo, že v nepokojných časoch roku 1709 práve pri kostole na Sebeslavcoch v akejsi cirkevnej trenici, bol zavraždený člen rodu a kúrie Ďurdík a tam pri kostole na cintoríne je aj pochovaný, tak ako posledný z obce Folkušová. A od tej doby sa pochovávali už len vo Folkušovej.

V starých kronikách je zapísané, že .práve v roku 1709 bola mimoriadne tuhá zima, keď v povodí Dunaja ľudia aj v posteliach zamrzli. (Život Turca, I. r. 1975).Taktiež v ústnom podaní sa nám zachovala - povesť práve z tohto obdobia.
Keď išiel Jánošík práve po starej ceste ponad Sväto-Ondrejovský kostol na Sebeslavcoch smerom od Mošoviec do Necpál uvažoval o vylúpení Juštovských kaštieľov so svojou družinou v ktorej mal aj jedného Folkušovana. Mládenec menom Andrej Tomka - vetva Krajčeje bol výnimočný svojou silou a dovolil si Jánošíkovi protirečiť, aby Juštovcom dali pokoj, že v dobrom s Folkušovanmi vychádzajú. To sa však Jánošíkovi nezdalo a tak keď sa zastavili nad Necpalmi pod Havraňou skalou poniže starej cesty pri studničkách na parcele menované Hvorky. Tam mládenec Andrej Tomka ináč ŠOŠOBÁR nazývaný, v odraze vody v studničke zazrel Jánošíkovu valašku, ktorý ho tam chcel zabiť, odhodil sa a Jánošíka premohol. Život Jánošíkovi ponechal, ale s vyhrážkou, že už v tomto okolí nesmie zbíjať, lebo v opačnom prípade sľuboval mu pomstu. Jánošík aj skutočne odišiel do Liptovskej stolice, potom ho v roku 1113 obesili.

Pohľadom do DIÁRIA Samuela Ivanka, nachádzame latinský zápis v znení vo voľnom preklade Ladislava Ďurdíka.
8.2.1823 - v čase mojej choroby, vraciam sa dnes v deň 30. výročia k záznamu o smrti ŠOŠOBARA člena Jánošíkovej družiny pôvodom z Folkušovej: - Dňa 8.2.1793 bol v popoludňajších hodinách vo Folkušovej pochovaný p. Andrej Tomka zvaný Šošobár. Za cirkev Necpálsku sa zasväcujúcej reči zúčastnili: - páter Sen. Andrej Valentíni, Reverend Gregoriánsky Paul Salamonid Blahoslavenej Márie Panny kňaz pri mistériách a najvyšší kňaz z Vrútok Ján Kevery.
Tento výnimočný muž a jedinečný vojak ostane v pamäti ľudu veľmi dlho zachovaný, lebo jeho susedia o tomto obstarožnom deduškovi veľa príhod a zážitkov vyprávajú. Veľa neuveriteľných rečí sa hovorilo.
A tak v skutočnosti presne nevieme, či iba očistom, alebo s akým iným cieľom nadobudol svoju nesmrteľnosť tento chudobný Gregorián pôvodom z Folkušovej. V období roku 1710 aj keď ťažko povedať, stalo sa to vtedy, keď bol tento Šošobár ako prisluhovač a najatý vojak, vycvičený za žold u Jánošíka, ktorého obesili roku 1713 v Liptovskej stolici. Koniec zápisu S. Ivanku).

O zmene majetkových pomerov hovorí aj zápis v obecnom protokole zo dňa 5. mája 1788, opisuje útlak pánov Blatnického hradu Révajovcov cez svojich namestníkov – správcov majetku.
Často sa opakujúce zajatie pasúceho sa dobytka, fyzické napádanie pastierov, premiestňovanie hraničných kameňov aj svedectvá falošnými svedkami. Následok toho bolo, že boli naštrbené práva slobodného užívania pozemkov, vytýčených hranicou podľa reambulácie Imricha z Czobora (zámok pri Nitre) už v roku 1157 nepretržité slobodné užívanie až do roku 1612 (koniec výňatku zo zápisu).

V období vojenských a cirkevných nepokojov si Révajovci neustále upevňovali svoje postavenie v Turci.
Svedčí o tom aj zápis v DIARIU S. Ivanka zo dňa 19.3.1814, keď rod HERČÚT ako nobilitovaní zemani v Belej, už v roku 1391 (časť rodu aj v Malej Lehote). Keď Révajovci v r. 1814 vysliedili, že Herčútovci majú nejasnosti s právami k parcele zvanej ''Cagardovské'', v chotári osady Belá, Révaj hneďky ukul a pozdvihol proces proti Herčútovcom. Révajovci násilím voz aj s volami a stádom oviec patriacim Herčútovcom do Štiavničky zachytili, Pavla Herčúta veľmi ubili a do väzenia hodili rovnako aj jeho otca. A aj Pavlovho strýka do psej obory.

Révajovci velebení ako Turčianska vrchnosť prídená asi v roku 1534 z Chorvátska a keď v Štiavničke zomrel Šimon Révay, Herčútovci proces obnovili a tak ako v Turci, tak aj pred Kráľom šťastlivo pochodili a vo februári 1814 triumfovali. Za spôsobené príkoria im už v auguste 1817 dve píly vyše Belej v doline rozobrali a porúbali, lebo že ich Révajovci na obecnom postavili a vedľa nich si aj práva v horách nárokujú.

Južná pradávna hranica chotára Folkušovej bola Révajovcami posunutá no Folkušovanom sa darilo nadobúdanie sebeslavských pozemkov smerom na sever medzi potokom Podlužan a potokom Bôrskym (alebo Žírovským či v starších listinách Močidlá a potoky menovaným).
Tamže, S. Ivanka zaznamenáva dňa: 22. III. 1809 - Podľa nariadenia z Bratislavy proti Napoleonovi narukovali Folkušovskí zemani:
- z famílie Ďurdík štyria, jeden z nich za seba náhradu poslal a jeden doma zostal. Z tam menovaných.
- z famílie Thomka šiesti, jeden z nich doma zostal.
- z famílie Dávidík Dávid prezývaný Haran - hlásiaci sa k zemianstvu - už vyše 50 ročný obyvateľ.
- z famílie Lačný to bol dvostojník kráľovskej armády v aktívnej službe rezervného Esterházyovského regimentu kapitán Folkušovský Imrich Lačný z Folkušovej. Dňa 15. XII. 1812 bol v Turanoch a dňa 26. VIII. 1813 p. S. Ivanka uvádza, že tento Imrich Lačný bol ranený pri Drážďanoch v Saskej zemi a v Prahe ho liečili. Zomrel v osade Neosolia v roku 1832.

Taktiež je tam päť narukovaných menovite uvedených komposesorov z osady Dulice. A tiež sa tam uvádza, že z TURCA za regrútov dala vrchnosť troch židov.
V roku 1831 Samuel Ivanka zaznamenáva: - Cholera začala svoju žatvu vo Folkušovej 21. augusta 1831 z kúrií 9 zemanov umorila, celkom zomrelo 22 ľudí, medzi nimi len 15 ročný študent v Ožďanoch Laurentius (Vavrinec) Thomka. Posledná zomrela Anna Urbanová 60-ročná dňa 25. 9. 1831.

Cholera v roku 1836 a v roku 1849 obec Folkušovú obišla avšak jej návrat v roku 1855 bol žalostný, lebo tento krát sa vo Folkušovej náramne vyzúrila. Prvá obeť umrela 30. 7. a posledná 11. 9. celkom zomrelo 32 ľudí a z nich bolo 14 zemanov a medzi nimi aj zakladateľ vetvy rodu Lehotzkých vo Folkušovej už spomenutý Michal aj so svojou slobodnou 45 ročnou dcérou Zuzanou.
V poslednej cholerovej epidémii zaznamenanej vo Folkušovej roku 1873 od 23. 8. do 11. 9. zomrelo celkom 15 ľudí a z nich bolo 8 zemanov.

ĽUDOVÍT PIVARČI vo svojej publikácii ''Rod Tomčáni z Tomčian a rod Thomka vo Folkušovej a Bystričke'' vydanej v Bratislave roku 1991 uvádza, že vo Folkušovej žilo v spomínaných ťažkých dobách roku 1825 - 248 obyvateľov, 1831 - 254, 1835 - 274, 1838- 278, 1869 - 291, 1890 - 312, 1900 - 290, 1910 - 276, 1921 - 263, 1930 - 248, 1940 - 216, 1948 -169,1970 - 171 obyvateľov.
Okrem cholery a iných chorôb pridal sa k nim oheň a to dňa 15. 10. 1863 o 5. hodine ráno a pretože silný vietor fúkal za dve hodiny zhorelo päť šestín obce Folkušová. Celkom zhorelo 53 domov,vedno aj s krčmou Baróna Prónaya. (Tak je v obecnom protokole zapísané).
Zvláštnosťou je, že v obecnom protokole nie je žiadneho zápisu o cholere.

Pozemnoknižné hárky nám dávajú slušný obraz o vlastníckych pomeroch od roku 1865. Tesne pred rokom 1863, keď vyhorela Folkúšová, odsťahoval sa do obce Tešmák pri Šahách Folkušovský Ladislav s celou svojou rodinou a polia patriace k jeho usadlosti na pravom brehu rieky IPEĽ sa doposiaľ volajú ''Folkušovské lány''. Svoje pozemky a lesy a aj dom vo Folkušovej predal príbuzným z kúrie ĎURDIK a aj príbuzným manželky z kúrie THOMKA a aj iným obyvateľom Folkušovej vedno aj s horami v GADERI.

Po I. svetovej vojne mali Folkušováni veľkú príležitosť kúpiť sebeslavské pozemky o ktoré prišli pri útlaku Révajovcov, so známou hranicou a užívaním od r. 1157. Avšak pre nedostatok peňazí sa tak nestalo.

V kronike obce Folkušová zapísané, uvádza p. Cyril Baran v publikácii k 650. výročiu založenia obce.

Pokus o parceláciu uvedených pozemkov bol v roku 1942, v roku 1943 boli inžiniermi tieto časti rozmeramé pre každého záujemcu a zložených 700 000 korún. Roku 1946 bola vec urgovaná, lebo nemali ani pozemky a ani peniaze im nikto nevracal. A tak napokon až 25. február 1948 bol dňom, keď prišlo k naplneniu túžby našich občanov, získať naspäť už od pradávna k obci patriace role, lúky a les zo Sebeslaviec. Rozparcelované zeme im po založení JRD síce zobrali no vlastníctvo ku roliam im bolo priznané v roku 2000 avšak o pasienky (nad cestou SNP) a 24 ha les Orešné prišli vďaka neuváženej chybe, vykonanej nepovolenej ťažby dreva už v roku 1949.

Autor publikácie ''650 ROKOV F0LKUŠOVEJ'' vydanej v roku 1981 pán Cyril Baran, učiteľ (žil 1920 – 1982) tam uvádza - obete prvej svetovej vojny.

Keď z bojísk sa nevrátili nasledovní občania Folkušovej:

Do zajatia v Rusku sa dostali František Thomka Ištváne (1894 – 1980) a Daniel Lehotzký (1885 – 1968), vrátili sa koncom roku 1919.

Ranení boli:

Obaja následky svojich zranení znášali až do svojej smrti.

Následne po I. svetovej vojne prišla epidémia španielskej chrípky a vo Folkušovej jej následkom boli 3 obete.

Tamže p. Cyril Baran uvádza účastníkov v II. svetovej vojne, menovite:

Do zajatia padli:

Zavraždení boli:

 
Č E S Ť   I CH    P A M I A T K E!

Na časti kráľovskej parcely darovanej Mgr. Dončom v roku 1331 Folkušovi a Ipolitovi v chotári obce Ďanová menovanej ''Folkušovské lúky'' v roku 1967 ukončili ťažbu rašeliny a na vybágrovanisku urobili rybník. Pôda pod rybníkom bola štátom vyvlastnená.

Pri vypracovaní boli použité materiály určené k zverejneniu z príležitosti k 690. výročiu darovania pozemkov chotára obce a zároveň prvej zmienky o príchode zakladateľa obce F O L K U Š O V Á.
Nie každá obec môže svoj vznik doložiť listinami tak presne ako obec Folkušová.

Vypracoval: Ladislav Ďurdík Mericheleje, 24.4.2012