Oščadnica - Kultúrne dedičstvo

Pamiatky:

K významným pamiatkam obce patrí rímsko-katolícky kostol v barokovo-klasicistickom slohu z roku 1804 postavený na mieste starej drevenice, prestavaný v roku 1940. Významnou pamiatkou je aj socha Panny Márie od V. Ihriského.

Typická architektúra pozostávala z voľnej reťazovej kolonizačnej zástavby. V chotári sú kopanice a folvarky. V obci i na kopaniciach sa ešte v polovici 20. storočia zachovali zrubové domy s komorou na čelnej stene pri izbe, s hospodárskymi stavbami pod spoločnou sedlovou šindľovou strechou. Štít bol zdobený lištami.

Tradície:

Ľudové odevy sa vyrábali z ľanového plátna, súkna a ovčej kože, až neskôr sa používali kupované materiály, a to najmä modrotlač, glot a jemné plátno, menej brokát a atlas.

Mužský odev tvorila biela ľanová košeľa so širokými rukávmi (nazývaná košuľa), plátenné gate (nazývané gače), biele súkenné nohavice s dvoma rázporkami obšitými farebnými šnúrami. V 19. storočí sa nosil široký opasok. V zime sa nosila trojštvrťová hnedá súkenná huňa (nazývaná guňa), ktorá bola lemovaná farebnými šnúrami, neskôr to bol kabát z tmavohnedého súkna (nazývaný guňok) alebo trojštvrťový hnedý kožuch. Ako obuv sa nosili krpce, biele kapčoky (nazývané kapitá) a čierne súkenné papuče. Na hlave sa nosil čierny klobúk s homolovitým dienkom s nízkou dohora vyhnutou strieškou.

Ženský odev tvoril rubáš, ktorý bol z ľanového plátna; staršie oplecko (nazývané kabotek), ktoré bolo z ľanového plátna, novšie z batistu; nosili sa nezapásané; biela ľanová sukňa (nazývaná fortuch), ktorá bola z drobno vzorovaného damašku, z modrotlače, neskôr i z brokátu; zástera (nazývaná zopaska), ktorá bola z čierneho glotu alebo bieleho bodkovaného etamínu; živôtik (nazývaný lajblík), ktorý bol z brokátu bledších farieb so šôsikmi. V zime sa nosili archaické rovné textílie z plátna nazývané plachetka, plachta odievacia, presteradlo a lochtuška, hnedý trojštvrťový kožuch, priliehavé podšité kabátiky (nazývané kabát). Ako obuv sa nosili krpce a súkenné čierne papuče.

„Dievky“ sa česali tak, že si naprostriedku hlavy robili pútec a vzadu nosili spustený vrkoč. Vydaté ženy sa česali na „trtol“ s lichobežníkovou podložkou (nazývanou chomoľka), na účes si kládli mäkký šifónový červeno vyšívaný čepiec (nazývaný čepec). Cez čepiec si „uvíjali“ obdĺžnikovú tri „rífy“ dlhú a 30 cm širokú „podvičku“.

Výzdoba: typická bola jemná výšivka. Odevné časti sa málo zdobili. Vyšívali sa najmä čepiec, „podvička“, „oplecko na plecnici“, golieriku a „tacliach“ a prestieradlo. Výšivka sa robila plochým stehom, husto hodvábom a bola riešená do pásikov jeden až tri centimetre širokých. Farbu používali červenožltú a bieložltú. Mužský odev nebol vyšívaný, zdobili ho len farebné šnúry.

Ešte v 20. storočí vyrezával „maslát“ z dreva figurálne plastiky a palice a „pazdira“ zhotovoval z umelého kameňa plastiky.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť