Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Bytča, Čadca, Dolný Kubín, Kysucké Nové Mesto, Liptovský Mikuláš, Martin, Námestovo, Ružomberok, Turčianske Teplice, Tvrdošín, Žilina
Vasiľov

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Cirkevné dejiny

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9383

 

 

 

Vasiľov - Kultúrne dedičstvo


Tradície

 

V obci sa nachádza skupinová cestná zástavba. Z 19. storočia sa zachovali zrubové trojpriestorové domy so sedlovou šindľovou strechou, štítom a hálkou.

Hospodárske stavby sú zrubové v otvorenom dvore. Na cintoríne sú kamenné kríže s reliéfmi svätých z 19. storočia (miestna výroba).

 

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť

 

ŽIVOT A KULTÚRA ĽUDU V MINULOSTI

 

Hlavným zdrojom obživy obyvateľov Vasiľova bolo po celé stáročia poľnohospodárstvo spojené s chovom dobytka. Prví obyvatelia obce si pôdu potrebnú na postavenie domov a na pestovanie plodín potrebných na obživu i na chov dobytka získavali klčovaním lesov.

V priebehu celých storočí sa obyvatelia obce správali podľa zaužívaných pravidiel, do ktorých občas zasiahla vrchnosť alebo príroda. Mnohé sa zachovali do začiatku 20. storočia a nemálo ešte prežívalo aj v 30. rokoch, ba i 40. rokoch spomenutého storočia.

Pred 2. svetovou vojnou sa v obci takmer nepoužívala mechanizácia.

Menší gazdovia využívali ako poťahy kravy, väčší kone. V obci boli dve sejačky ťahané koňmi. Obilie sa kosilo ručne, kosou. ženy za koscami obilie viazali do snopov, a tie stavali do kozlíkov. Keď obilie na poli vyschlo, zvážalo sa do šôp, kde sa uložilo do vrstiev a potom po vykopaní zemiakov sa mlátilo. K mláteniu sa zišlo niekoľko susedov, ktorí si navzájom pomáhali.

Pohostenie pozostávalo z kávy, kapusty so zemiakmi, omastenými sadlom, kaša (grísa), rezance s mliekom, s marmeládou, sušené slivky a iné. Káva sa dávala na frištik. Obed zvykli jesť všetci z jednej misy.

Aj vo Vasiľove sa využívali stodoly postavené v časti chotára. Tam sa v lete seno uskladnilo a v zimných mesiacoch vozilo na saniach do dediny.

V dávnejších dobách sa mlátievalo cepmi. Už počas I. ČSR sa používali aj mláťačky. Najskôr to boli ručné mláťačky, neskôr mláťačky s vytriasadlami. Obilie z nich išlo spolu s plevami pod mláťačku, ktorú poháňal motor na petrolej, alebo benzín. Obilie sa muselo čistiť – previať buď ručne, alebo na vejačke. Slama sa viazala do šúp a ukladala späť do šopy. Po zavedení elektrického prúdu sa začali používať výkonnejšie mláťačky, ktoré už obilie aj čistili. Pred rokom 1940 sa v obci používal aj gepľový pohon. &kone sa pohybovali v kruhu, dávali do pohybu prevodové ústrojenstvo a jeho prostredníctvom poháňali mláťačku, rezačku a iné zariadenie. Gepeľ vlastnili len väčší gazdovia – aspoň s dvoma koňmi. Posledný gepeľ z obce do železného šrotu odviezli v roku 1973.

V obci bol oddávna mlyn na vodný pohon. Poháňali ho vody Hruštínky. Obilie sa spočiatku mlelo na kameni. Zomletá múka sa v mlynici sitami triedila. Ovos sa mlel pre dobytok a jačmeň na pečenie chleba. Jačmeňa bývalo menej. Gazdovia ho siali takmer výlučne do repísk, teda po zemiakoch. Viacčlenné rodiny piekli chlieb aj z ovsenej múky. Neraz bolo v takej múke aj veľa otrúb. Neskôr v mlyne pribudol šrotovník, ktorým sa jačmeň najskôr olúpal a až potom sa z neho mlela múka. Olúpaný jačmeň sa vola geršňa. Nezriedka sa varil v mlieku a tak sa konzumoval.

Známym mlynárom bol Štefan Žofaj. Bývalo uňho veľmi rušno. Schádzali sa tam gazdinky z celej dediny. Mlelo sa na počkanie. Každá gazdinka si kontrolovala, či bolo zomleté všetko prinesené obilie. Mlelo sa aj v nočných hodinách.

Pred jarou sa v mlyne u Žofaja vybíjal olej. Postup pri výrobe ľanového oleja bol nasledovný: Očistené ľanové semeno ľanovec sa vysypalo pod klady, ktoré ho tĺkli (stupa). Roztlčená masa kozica sa dala do koryta a ručne miesila. Robili to ženy, ktoré si navzájom pomáhali, dakedy aj 5 - 6 žien. Šarvanci dakedy kozicou natierali dievčatá, alebo tie dotieravých mládencov. Až do vypraženia mala nepríjemnú vôňu. Kozica sa potom odniesla do olejárne. Tam sa pražila v medenom kotlíku na ohnisku a potom horúca vkladala do presu, z ktorého pod veľkým tlakom tiekol žltučký ľanový olej. V pôstnej dobe sa týmto mastili jedlá. Zbytky vzniknuté pri lisovaní sa dávali do krmiva domácim zvieratám. Neskôr sa ľanovec netĺkol pod kladami stupy, ale mlel sa na prispôsobenom šrotovníku.

Mlynár Štefan Žofaj vyrábal aj šindle. Všetky domy boli v minulosti z dreva, pokryté šindľovými strechami. Odbyt šindľa bol veľký. Mlyn a píla boli poháňané vodou prostredníctvom mlynského kolesa, ku ktorému bola voda privedená. Na konci obce boli vody Hruštínky odrazené nahádzanými stromami do priekopy vedúcej k mlynu. Bol to jaz. Dosť často sa stávalo, že celý jaz zobrala veľká voda. Celá dedina ho potom zvykla opravovať. Bolo to v záujme všetkých, aby mlyn a ostatné zariadenia fungovali. Posledný raz voda jaz zobrala v roku 1952. Odvtedy sa na pohon používala elektrická energia. V tých časoch sa už znižoval záujem o mletie. Chlieb si občania začali kupovať v obchode. Mlyn sa využíval na šrotovanie obilia.

 

BÝVANIE

 

Najrozšírenejším materiálom na výstavbu domov na Orave bolo od nepamäti drevo. Súviselo to s jeho ľahkou dostupnosťou, dobrou opracovateľnosťou a ďalšími jeho vlastnosťami. Pred rokom 1945 bolo vo Vasiľove postavených 28 murovaných domov.

Okrem nesporných výhod, malo drevo ja veľmi závažné nevýhody. Okrem menšej trvácnosti, to bola predovšetkým pomerne vysoká horľavosť. Nejeden dom, ba celé dediny v minulosti ľahli popolom. Požiare bývali častým hosťom v oravských dedinách aj v neskorších rokoch.

O výzor domov v čase založenia dediny nie sú žiadne informácie. Je možné len predpokladať ako ľudia v tých časoch bývali. Najstaršie dokumenty dokazujú, že noví osadníci si obydlia stavali v pustých miestach a hustých lesoch. Ľudia určite najskôr bývali v provizórnych kolibách a to do času, kým si rodiny nevybudovali riadne domy.

Keďže valaskí osadníci hľadali letné pasienky v horách, jarné a jesenné v nížinách, určité obdobie nemali pevné sídlo. U nich toto pevné sídlo ani nemalo taký veľký význam ako v dedinách, v ktorých žili roľníci zaoberajúci sa pestovaním obilnín.

Dedinám založeným na valaskom práve sa ani v priebehu 100 rokov od ich založenia nepodarilo zmeniť spôsob života a aktivity preniesť na rastlinnú výrobu. Významným zachovaným dokumentom, svedčiacim o bývaní obyvateľov Vasiľova v minulosti, je súpis domov, hospodárskych stavieb a rozlohy pôdy, spracovaný v rozmedzí rokov 1821 – 1828 v dvadsiatich šiestich obciach Oravskej stolice. Dozvedáme sa z neho o forme domov, množstve a funkcii hospodárskych stavieb a tiež o pôde.

V obci Vasiľov sa v súpise dozvedáme, že na siedmich usadlostiach s menami – Zubova Beglova (šoltýske) a Voskova, Baranova, Hnojkova, Martinova, Božíkova (poddanské), bolo usadených 84 roľníkov. Dedina teda nebola ani veľká, ani malá. Najpočetnejší boli vlastníci 1/12 a 1/24 usadlosti. V tom čase sa v dedine nachádzalo 87 domov, pričom boli všetky drevené. Súčasťou domov boli pitvory. Len jeden dom pitvor nemal. 86 domov bolo trojpriestorových. Komôr bolo napočítaných 96. Sedem domov nemalo žiadnu komoru.

V obci sa nachádzal pomerne veľký počet sýpok. V súpise sa ich uvádza 12. Maštalí bolo 99. Jeden dom nemal maštaľ (tento dom nemal ani iné stavby, pozostával len z izby a pitvora). Ak porovnávame s inými dedinami vo Vasiľove bolo veľké množstvo priestorov na uskladnenie sečky a pliev. Bolo ich až 33, teda ich malo až 40 % domov. Prístrešok pre vozy nemalo len 17 gazdov, no ostaní mali aj po dva, alebo tri. Stodôl bolo 83, čo znamená, že takúto stavbu mal skoro každý gazda. V súpise sa uvádza veľký počet chlievov (70). Vo Vasiľove bolo najviac ovčínov zo všetkých obcí, v ktorých sa takýto súpis vykonával. Bolo ich 49. Znamená to, že viac ako 50 % gazdov vlastnilo ovce. Väčšina stavieb zaznačených v súpise bola v dobrom stave, len u desiatich je poznačené, že sú stavby nahnité.

V izbách 87 domov bolo 85 hlavných ohnísk. Z toho možno predpokladať, že dva domy boli vtedy neobývané. Nijaké vedľajšie ohniská sa nevyskytovali, a to ani v komorách.

Súpis nespomína nijakých želiarov s domom. Názorný príklad bývania v 19. storočí sa nachádza v Múzeu oravskej dediny. Nachádza sa tam úplná rekonštrukcia domu vasiľovského šoltýsa.

V lúčovej latkovej výzdobe vchodových dverí, osadených v archivoltovom portáli sa v ohraničenom polkruhu nachádza nápis Tomae Roman. Dom bo postavený v roku 1839. Vročenie sa nachádza nad vchodovými dverami, ale aj na trágere v prednej izbe. Posledným majiteľom domu bol Štefan Baraniak.

Všetky podlahy v dome boli z udupanej hliny. V pitvore bývali uložené rôzne drevené nádoby. Po pravej strane sa nachádzalo schodište do povalového priestoru, ktorý je rozdelený natri priestory.

Strava sa pripravovala v malej kuchynke na otvorenom ohnisku. V dávnejších časoch bola vykurovaná len predná izba, a to kupolovitou pecou s prikladacím otvorom v kuchyni. Dym prúdil dymníkom a pieckou do povalového priestoru. Izbu osvetľovali drevenými trieskami – lúčmi horiacimi v kozube. Triesky sa pripravovali špeciálnym hoblíkom kocúrom.

Komora bola pôvodne postavená ako zadná izba. Mal okná. V jednom čase tam bývala školská trieda. V bezprostrednej blízkosti domu sa nachádzal hospodársky objekt. Vytváral uzatvorený štvorboký dvor. Vchádzalo sa doň dvojkrídlovými vrátami.

Na dvore boli pracovné nástroje, potrebné na pri poľnohospodárskych prácach – drevený sud na vyváženie močovky, taligu na vozenie pluhu a brán. Prístrešok sa aj v minulosti používal na uskladnenie vozov. Po roku 1945 sa v obci stavali len murované domy. Drevenice sa nenávratne vytrácali. Ešte v roku 1964 ich bolo 12.

 

ĽUDOVÝ ODEV

 

Obyvatelia obce si od pradávna svoje odevy zhotovovali sami z materiálov, ktoré si vyrobili doma. Bolo to predovšetkým súkno z ovčej vlny, koža z domácich i divožijúcich zvierat a ľanové plátno. Vrchnou časťou odevu bola neodmysliteľná súkenná huňa, pod ktorou sa nosil ľajblík, tiež z ovčej kože a napokon ľanová košeľa. Nohavice sa šili zo súkna. V hornej časti sa uchytávali remeňom, ktorý býval dlhší ako obvod drieku. Na nohách sa od jari do jesene nosili krpce z volskej alebo bravčovej kože. V nich mali muži nohy okrútené onucami. Nad nimi mali návleky. V chladnejších dňoch sa nosili súkenné papuče (kopicá) alebo kapce.

V nedeľu, vo sviatok a pri rôznych slávnostných príležitostiach sa používal sviatočný odev. Bohatší gazdovia nosili kožuchy.

Na hlavách v lete nosili široký valaský klobúk z ovčieho súkna, v zime koženú čiapku, ktorá sa dala stiahnuť na uši.

Deti chodili od včasnej jari až do neskorej jesene bosé. V zime nosili súkenné papuče. Chlapci mávali na hlavách staršie baranie čapice, dievčatá šatky.

Pre ženy boli charakteristické sukne z modrotlače, pod ktorými bývalo niekoľko naberaných spodníkov. Na nohách nosili krpce, do kostola čižmy z kože na vyššom opätku, neskôr aj topánky od šustra. V lete počas pracovných dní nebolo zvláštnosťou vidieť ženy bosé.

Do roku 1940 nebolo v dedine slobodnej dievky, ktorá by nebola oblečená v kľučkovanom brunclíku (oplecku) zo šáfolu, so sukňou skoro po členky. Neodmysliteľný vrkoč so stužkou zviazanou na mašľu a čipkované oplecko. Cez zimu nosili vyšívané kožušteky bez rukávov s predným zapínaním a ozdobené rastlinnými motívmi. V zime kabáty. Vydaté ženy nosili tmavšie oblečenie. Platilo to o sukni aj o vrchnom krátkom kabáte.

Oblečenie aj vo Vasiľove začalo zaznamenávať najväčšie zmeny od konca 19. storočia. Ovplyvňovať ho začala mestská kultúra, používaním strižného tovaru. Súkno aj plátno začali vytláčať látky.

V roku 1940 už len málo žien nosilo krpce. Od začiatku 60-tych rokov sa ľudový odev postupne celkom vytrácal. Ešte sa nosieval pri príležitosti svadieb. U mužov sa ľudový odev prestával nosiť skôr. Starší muži však dlhšie nosili súkenné nohavice.

 

KALENDÁRNE ZVYKY

 

Na základe zaužívaných tradícií sa začínal ľudový aj cirkevný kalendár prvou adventnou nedeľou. Tá sa slávi v rozmedzí od 27. novembra so 3. decembra. Bolo to obdobie, ktoré dávalo príležitosť na ďakovanie, ale aj na prosbu pre budúce veky. Vykonávalo sa to v čase niektorých významnejších dní a sviatkov, a to tak z hľadiska ľudovej ako aj kresťanskej viery.

Už prvou príležitosťou z celého radu ďalších bol deň sv. Ondreja (30. november). Bol venovaný hlavne ľúbostným obyčajom a praktikám. Do roku 1940 sa udržiaval vo Vasiľove v tento deň zvyk hádzania hrncov dievkami do drevených vrát domov, v ktorých bývali mládenci. V tú noc sa stávalo, že sa niekomu stratil z dvora starostlivo uložený stôs triesok. Býval to dom, v ktorom žil mládenec. S takto získaným drevom dievky roztápali olovo, ktoré potom liali do studenej vody. Podľa tvarov vychladnutého olova sa veštilo, či sa v budúcom roku vydajú.

Väčšina rôznych aktivít mládeže sa organizovala na priadkach. Mladé dievčatá sa stretávali v jednom dome, kde sa okrem práce venovali aj rôznym zábavným aktivitám. V dávnejších časoch sa priadky začínali v prvý pondelok po sviatku Všetkých svätých a trvali až do jarných prác. Každý deň po zotmení sa dievčatá schádzali v niektorom dome (okrem piatku, soboty a nedele). Každý večer tam prichádzali aj mládenci, obyčajne s harmonikou.

Podobnou príležitosťou ako priadky boli aj páračky peria. Aj tam sa stretávali dievčatá so staršími ženami (najčastejšie v sobotu). Tu sa však väčšinou rozprávali rôzne príbehy, historky a rozprávky.

Zvyk chodenia Mikuláša sa v obci ujal až po roku 1945. Chodil v sprievode anjela a čerta. Nosili deťom darčeky kúpené rodičmi, väčšinou ovocie a cukríky. Mikulášom začínala doba očakávania Vianoc.

Na deň sv. Lucie (13. decembra) bol v dávnejších dobách aj vo Vasiľove zvyk výroby stolčeka chlapom, ktorý chcel spoznať bosorky v dedine. Stolček vyrezával každý deň až do Štedrého večera. Pri jeho výrobe nesmel použiť klince. Na polnočnú omšu ho bral so sebou do kostola. Keď na ňom sedel, videl všetky bosorky.

21. decembra obecný pastier nosil polazne a pritom vinšoval v každom dome radostné sviatky i hojné božie požehnanie. Polazeň bol lieskový prút, na konci mal uviazanú otiepku ovsa. Slúžil na potrestanie neposlušného dobytka. Gazda si ho zavesil do maštale. Neskôr slúžil aj na trestanie neposlušných detí. V tom čase už mal miesto v izbe. Gazda dostal toľko prútov, koľko mala rodina detí. Za prút i vinšovanie bol pastier odmenený jačmenným doma upečeným kabáčom. Použitie prúta počas Vianoc znamenalo jeho používanie počas celého roka.

Vianocami boli spojené viaceré zvyky. Do roku 1940 sa prísne dodržiavali. Deň pred 25. decembrom Vilija boli v každom bohatom i chudobnom dome hody. Od rána sa síce držal pôst, no večer bola štedrovečerná večera. V kapustnici sa varila ryba. V ten deň sa mohol každý dosýta najesť koláčov, kaše, rajsu (ryže), halušiek s lekvárom, rezancov s makom aj sušených sliviek. V každom dome bolo na stole pod obrusom nasypané obilie, aby bola dobrá úroda. Aj dobytok v ten deň dostal lepšieho sena, aj múky zomletej medzi kameňmi. Po večeri chodili deti po domoch po spievaní. Domáci im dávali koláče, neskôr aj drobný peniaz. Zvyk sa postupne po roku 1945 vytrácal. Spievať si chodila len najbližšia rodina.

Štedrý večer končil polnočnou omšou. Do roku 1968 sa na ňu chodilo do farského kostola v Lokci, potom do Babína.

Rodiny zvykli byť v tento deň pokope. Nesmela chýbať jedlička. V minulosti bola zdobená hlavne jablkami a papierovými ozdobami, neskôr salonkami a inými dobrotami.

Do roku 1950 chodil farár, rechtor (učiteľ – organista), kostolník po obci po koľade. Navštívili každú rodinu, v ktorej vysvätili príbytky. Za to dostávali odmenu vo forme naturálií (ovos, ľan), ale aj peniaze. Ovos im nosili piati mládenci oblečení v súkenných bielych nohaviciach, bielych košeliach a vestách – koľadníci. Pri príchode do domu spievali koledu. Rechtor posvätnou trojkráľovou kriedou na veraj dverí napísal letopočet a začiatočné písmená mien troch kráľov. Nápis sa zotrel až pred koledou v ďalšom roku.

Koniec starého roka a príchod nového roka sa v minulosti neslávil. Až neskôr sa zaviedol zvyk usporiadať hostinu podobnej štedrovečernej.

Jedličky bývali v izbách do sviatku Troch kráľov. 10 – 12 roční mládenci v tomto čase chodili po domoch, oblečení v bielych detských košeliach, na hlavách mali kráľovské koruny a rukách palice obité plieškami. Pri speve do taktu udierali palicami o zem. Spievali o príchode Spasiteľa na zem a vianočné koledy. Vinšovali hojnosť v maštali i stodole, zdravia, šťastia a božieho požehnania. Za odmenu im dávali jačmenný chlieb, slaninu, neskôr koláče, ba i drobnejšie peniaze.

So sviatkom Troch kráľov končilo vianočné obdobie a začínalo fašiangové obdobie, ktoré trvalo do Popolcovej stredy. V obci sa v tom čase konali svadby. Do roku 1945 bývalo pravidlom, že svadba nikdy nebývala v inom období. Kto to nestihol v tom čase, musel čakať do budúcoročných fašiangov. Svadba v minulosti trvala aj tri dni. V čase fašiangov neboli poľné práce, preto sa jej príprave mohla venovať veľká pozornosť.

Po Popolcovej strede nastala doba pôstu. Počas nej sa nekonala žiadna muzika, ani svadba, nespievalo sa. Prísny pôst sa zachovával pri jedení.

Veľký týždeň začínal Zeleným štvrtkom. Bol to deň, keď zvony nezvonili. Namiesto toho išli chlapci po dedine s rapkáčmi a klopačkami. Vo štvrtok, piatok i sobotu oznamovali občanom čas modlenia.

Veľkonočný pondelok aj vo Vasiľove menší i väčší mládenci chodili kúpať dievčatá.

V období okolo Veľkej noci sa gazdovia chytali orania a siatia.

Prvého mája mládenci aj vo Vasiľove dievkam stavali máje.

Na Michala schádzali ovce s pastiermi z horských pastvísk dole do dediny. Na zvláštne obrady s tým spojené si nikto nepamätá.

Od nepamäti si 1. novembra obyvatelia obce spomínali na tých, ktorí ich navždy opustili. Deň pred sviatkom sa ozdobovali kríže, zapaľovali sviečky.

Poslednou príležitosťou na zábavu, pred príchodom Adventu, bol deň sv. Kataríny. Tancovalo sa len do polnoci, potom zábava končila.

 

RODINNÉ ZVYKY

 

Svadba

 

V minulosti bolo veľmi dôležité, kto mal aký majetok. Bohatší si mal brať seberovnú, rovnako to platilo aj o chudobných. Kto mal štvrtku (asi 1,2 ha) bol bohatší. U nevesty bolo dôležité, či si dovedie od rodičov kravu, jalovicu, koľko oblečenia, perín dovezie. To všetko sa muselo dojednať ešte pred svadbou. Až tak mohli ísť mladí na faru ohlášky zapísať. Kňaz potom na omši tri týždne oznamoval, kto uzavrie manželstvo.

V nedeľu, týždeň pred svadbou, zišli sa do rodiny ženícha i nevesty starší z rodín: dedovia, strýkovia, ujkovia, krstní rodičia. Rozhodovali o tom, koho treba pozvať na svadbu.

Krájali chlieb a oštiepky. Tie roznášal Potkau, starší chlap z rodiny tým, ktorých sa rozhodli pozvať na svadbu. Za klobúkom mal pero, v ruke palicu so stuhami, košík s chlebom. Väčšinou v nedeľu popoludní, posilnení pálenkou si so spevom vykračoval dedinou. V dome, z ktorého pozývali na svadbu, hovoril: Dal Vás pozdraviť mladý pán (mladá pani) – X, Y, aby ste išli na svadbu za družbu (družicu), starejších. Chlieb s oštiepkom položil na stôl a pobral sa ďalej. Za ním išiel kŕdeľ detí. Sem – tam sa zastavil, počastoval ich oštiepkom. Starší medzi tým krájali chlieb i oštiepok, pritom si pripíjali a spievali.

Po roku 1945 poklonu už potkaui nenosili a starší chlieb a oštiepky u nevesty a ženícha nekrájali. Prevzali to ženy, susedy, kmotry, krstné matere a poklonu nosili dievčatá. hovorilo sa, že vraj preto, lebo starší si vypili a často ani všetkých na svadbu nepozvali, lebo už nevládali.

Nasledujúci týždeň po roznesení poklony, si budúca nevesta pozvala krstnú mamu a išli spolu po žobraní. Krstná mama pýtala pre budúcich manželov obilie (jačmeň) do jarnej sejby. Sypali im ho do vreca, ktoré nosila nevesta. Keď bolo plné, odniesla ho domov. Tento zvyk sa v obci udržal až do roku 1959.

Svadba sa začínala v nedeľu poobede. Pamätníci spomínajú na časy, keď sa svadba začínala v hostinci u Kytku, kde hudba hrala rezké piesne. Budúci manželia boli na tejto zábave medzi slobodnými. Bola to rozlúčka so slobodou. Zabávajúcim sa prizerali staršie i mladšie ženy, dedkovia i babky. Kto mal za čo, pristavil sa pri rekeštíku, kde si vypil pálenky.

Svadba sa v minulosti konávala v pondelok. Pozvaní svadobní hostia museli už o siedmej hodine ráno sedieť za stolom. Jedni u nevestiných rodičov, druhí u ženíchových rodičov. Družice prišívali družbom perká. Zajedalo sa i zapíjalo a pritom spievalo.

Dojímavé vždy bývalo odpytovanie mladých od rodičov. Kľačiac na kolenách opakovali za krstným otcom. Pred domom mladuchy vyhrávala ľudová hudba. K domu kráčal sprievod, v ktorom mladého zaťa viedla predná družica. Tam sa ešte zvykli všetci potúžiť pálenkou, potom posadali do saní (vozov) a viezli sa do farského kostola v Lokci. Sobáš býval o deviatej hodine. Sane (vozy) ťahali najkrajšie kone z dediny. Boli vyzdobené. Pamätníci spomínajú na rôzne veselé udalosti. Najčastejšie pohonič zámerne sane prevrátil do hlbokého snehu.

Po sobáši sa svadobčania odviezli do hostinca. Bývalo veselo. Spievalo sa a tancovalo. Okolo šiestej večer sa podával obed (nie v hostinci). Počas neho sa vyberali peniaze pre novomanželov. Najčastejšie predný starejší zapichol peniaz do koláča a vyzval niekoho, aby ho kúpil. Ten obyčajne vrátil koláč naspäť, že koňa nekupuje, lebo nechce ťahať. Predtým zapichol do koláča peniaz. Tak obišli všetkých svadobčanov. Niekedy ich bolo aj dvesto.

Po uvedenom obrade sa svadobčania vrátili do hostinca, kde zábava pokračovala do polnoci. Odtiaľ sa išlo na večeru do domu, v ktorom mali novomanželia bývať. Po nej nasledoval obrad skladania venca z hlavy nevesty. Volali ho zavíjanie. Konával sa nad ránom. Nechýbala muzika a spev.

Neveste zložili z hlavy venček, do kyčky zakrútili vrkoč a nasadili čepiec. Keď sa začalo brieždiť, svadobčania sa rozchádzali.

Na svadbu v dedine sa vždy prišlo pozrieť veľa ľudí, starších i mladších, ba i detí. Bývalo zvykom všetkých pohostiť.

Po roku 1945 sa zvyky postupne vytrácali. Mnohé ešte pretrvávali, no po vzniku JRD (Jednotného roľníckeho družstva) väčšinou aj tie zanikli. Zároveň vznikali nové zvyky. Svadby sa začínali popoludní. Konávali sa už v kultúrnom dome, niektoré v hoteloch.

Po roku 1960 sa zaviedol zvyk nosenia darov, zákuskov i pálenky z rodín pozvaných na svadbu. Tieto dary nosili ženy v piatok pred svadbou do domu, v ktorom sa mala konať svadba.

V minulosti bola svadba aktom platiacim celý život. Nestávalo sa, aby sa manželia rozvádzali.

 

Zdroj: Vasiľov, Peter Huba a kolektív, 2004





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.